Skúška

A prišiel ten moment. Skúška z literatúry. Jeden by si myslel, že keď je profesor a môj pán jedna a tá istá osoba, skúška nebude nič. Že si to možno potom v súkromí vynahradí. Že zložím skúšku z fajčenia alebo počítania. Nie. Môj pán je na to príliš zásadový. Ba čo viac! Ako jeho subka musím literatúru ovládať bravúrne! Samozrejme, vždy dostanem A-čko, ale je tvrdo vydreté. Musím vedieť oveľa viac ako ostatní a keď ma skúša, nikdy nezostane len pri danej otázke alebo období. Väčšinou vždy prejdeme celú literatúru a boh chráň môj zadok, ak náhodou niečo neviem alebo zaváham. Takže to nakoniec vyzerá tak, že na jeho skúšku sa učím aj dva týždne a pri tom to vôbec nie je môj hlavný predmet, len povinne voliteľný! A ani si neodvažujem predstaviť, čo by sa stalo, keby som si ho nenavolila... Len si viem hmlisto vybaviť obraz ako som nahá priviazaná k nejakej trúbke originál policajnými putami F-24, pekne potme a vlhku minimálne dva dni. A aby ma ešte viac vydesil chodil by tam za mnou, pri čom by ani hlások nevydal, len by ma sledoval, sem-tam do niečoho kopol, za niečo potiahol, niečím zavŕzgal... Uf, už len z tej predstavy sa celá klepem. Nie, nie, ten predmet si radšej zvolím a budem sa naň poctivo učiť.
Na túto príležitosť som si kúpila nové šaty. Sú čierne a veľmi elegantné. Ale sú dosť krátke a majú otvorený chrbát. Viem, že sa mu nebudú páčiť a potom si to riadne zliznem, ale kvôli ich krátkosti a samodržkám, ktoré si k nim určite vezmem sa nebude môcť poriadne sústrediť. Hmmm... už teraz sa teším na ten pohľad, keď si sadnem a šaty sa mi vyhrnú tak, že mi bude vidieť lem pančušiek. Aspoň nejaké zadosťučinenie.
Odpovedať idem ako tretia. No jo... spolužiaci sa na mňa dívali ako na trafenú, keď ma zbadali, ale bolo mi to jedno. Nech si len myslia, že si chcem dobrú známku vydobyť oblečením. Na ich názore mi už dávno nezáleží. A nech to skúsia aj oni, tak rýchlo ešte zo skúšky nevyleteli.
Otvorili sa dvere a vyšla z nich Janka. Vyzerala ako ja po dvojdňovom maratóne s pánom v posteli (a všade inde ). Ale napriek tomu bola spokojná (no ako ja po tom maratóne) a všetkým nám oznámila, že má C-čko. Zablahoželala som jej a vstúpila. Kristína sa práve chystala odpovedať a pán jej venoval celú pozornosť. Nevie, v akom poradí budeme k nemu chodiť, takže ma ani nezaregistroval. Len mi ukázal na stôl, kde boli rozložené otázky a dravým pohľadom sledoval Kiku, ktorá by so seba urobila aj krákajúcu lastovičku keby jej to pomohlo.
Vytiahla som si romantizmus a Stendhala. Skvelé!“ Zaradovala som sa a energicky som si sadla na gauč. Zabudla som na svoje vyzývavé šaty, aj na pána. Preložila som si nohu cez nohu a dala sa do písania. Kika zatiaľ rozprávala o realizme. A v tom som to začula. Bolo to ako cinkulárka – pánov hlas. Len chcel vedieť prečo sa Otec Goriot volá Otec Goriot, keď nie je hlavná postava. Ale mne to znelo ako zúrivé zviera, ktoré každú chvíľu skočí na svoju obeť a roztrhá ju. Až vtedy som si uvedomila, kde som a kto to vlastne predo mnou sedí. A hlavne som si spomenula, čo som vyviedla. Dokelu, asi som to trochu prestrelila. A to ešte nevidel ten chrbát! Ešte dobre, že tu teraz s ním nezostanem sama...
Kristíne položil ešte niekoľko otázok a všetky s tým výhražným podtónom. Chúďa, skoro sa rozplakala, aj keď všetko vedela. Nakoniec jej dal B-čko a ona nemohla uveriť svojim ušiam. Vôbec sa jej nečudujem, na takéto správanie nie je zvyknutá. A kto si to zase odnesie? Ja...
Vošiel ďalší človek, potiahol si otázku, ale nebola som schopná rozoznať, kto to je. Pred sebou som videla len tie hnedé oči. Hnedé bývajú väčšinou teplé, ale jeho boli chladnejšie ako ľad, tvrdšie ako diamant. Ale ja som sa nedala. Ten pohľad už dobre poznám a viem, že teraz mi nič neurobí. A čo bude potom, budem riešiť potom. Možno sa dnes zamknem. Možno sa zamknem a už nikdy nevyjdem z domu. To môže byť.
Začala som nie práve stručnou charakteristikou obdobia a romantizmu ako takého a pomaly som sa prepracovala až ku Stendhalovi a môjmu obľúbenému románu Červený a Čierny. Stále bol ticho. To nebolo dobré... Keď som už povedala všetko, čo som mala na duši (čiže po hodine), spýtal sa ma, čo si myslím o Fédre. Dobre, snaží sa ma zmiasť. Najprv som mu povedala, že ide o tragédiu klasicizmu (mňa len tak ľahko nenachytáš) a dala som sa do rozboru. Žiaden komentár. Potom ma požiadal, aby som mu objasnila v čom je Proust inovatívny. Ok, Prousta sme ešte nebrali, ale ja som sčítaná. Ani teraz si ma nedostal. S napätím som očakávala ďalšiu ranu pod pás, keď mi povedal, že som celú skúšku úplne mimo a že je veľmi sklamaný. Takže mám prísť ešte raz.
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. To ako myslí vážne? Konečne sa mu na tvári rozprestrel ten slastný úsmev. Vedela som, že nemá zmysel s ním bojovať, ale aj tak som to skúsila. Medovým hláskom som sa mu ospravedlnila, povedala som, že som sa učila dva týždne a naozaj neviem, čo viac by som sa naučila, že mám ešte veľa skúšok a poprosila som ho, či by mi nedal aspoň E-čko.
Úsmev sa mu ešte rozšíril a povedal, že to vyriešime inak. Berie toto všetko do úvahy, a preto mám ísť na chodbu, všetko si ešte raz zopakovať a keď všetkých vyskúša, môžem si potiahnuť ešte jednu otázku.
Kukla som naňho ako teliatko. Dobre si si to vymyslel! Bojí sa, že by som mu ušla a vyhla sa tak dnešnému trestu. Och! Prečo musím byť taká priehľadná??? Veľmi pekne som mu poďakovala a pobrala sa na chodbu. Všetci boli náramne potešení, že sa mi ho nepodarilo získať oblečením. Keby len vedeli...
Čakala som ešte asi tri hodiny, kým všetci odišli s úsmevom alebo s plačom. Už som sa neučila. Veď na čo? Toto bude možno tá moja vysnívaná skúška z lízania, cucania a satia...
Vošla som dnu a sadla si na gauč. On okolo mňa prekĺzol ako mačka a zamkol dvere. Potom sa ku mne priblížil a strelil mi takú facku, že som sa našla na tom gauči ako ležím. Skočil na mňa a znehybnil mi pod sebou ruky. Odniekiaľ vytiahol kus látky a zapchal mi ňou ústa. Pritom mi stihol pošepnúť: ,,Vydaj čo i len hlások a poruším zmluvu.“ To nemôže, to jednoducho nemôže! Ale radšej budem čušať. Myšlienka na temnú, studenú a vlhkú pivnicu, kde pištia potkany mi vzala hlas. Ale to nebolo to najhoršie, čo bolo v zmluve...
Potom mi uvoľnil ruky, ale len na to, aby mi ich zviazal káblovou svorkou a následne ďalšou ich neprichytil o bok gauča.
,,Tieto krásne šatočky si si kúpila kvôli mne? Myslela si si, že budem na teba menej náročný? Jój, dievčatko moje, ako si sa len mýlia. Tak si ma nahnevala! Myslel som si, že ich na tebe roztrhám. A potom tu bola Kristína...“
Keď to hovoril, jeho oči sa zlovestne leskli. Môj pán nie je zlý, ale keď ho vytočím, fakt sa bojím. Potom mi pohladil tvár, prešiel na krk, na boky, až sa dostal na lem šiat a zašepkal, skôr pre seba ako pre mňa: ,,Čo nie je, môže byť.“ A trhol. Šaty pod jeho rukami povolili. Na profesora má veľkú silu. Veď dominant... 
Ostala som len v spodnom prádle. Ale ani to sa mu nepáčilo, a preto ma obrátil na chrbát. Skúsili ste sa už niekedy takto obrátiť, keď ste boli zviazaní svorkou? Naozaj to nie je nič príjemné. Skoro mi ramená vyskočili z kĺbov. Ale vydržala som to. Ani pípnutie.
Rozopol mi podprsenku a nechal ju tak. Nič viac nepotreboval. Len prístup. Začal mi hnietiť prsia. Robil to dosť silno, ale nevadilo mi to. Napriek všetkému, bola som vzrušená ako ... no to radšej nechcite vedieť. V tomto stave so mnou môže robiť hocičo, je to slasť (na druhý deň je to potom horšie, ale to bude až za veeeľa hodín). Strhol mi nohavičky a surovo do mňa vošiel. Podľa mňa sa ani nevyzliekol. Trtkal ma silno a tvrdo – ako to mám rada, keď v tom sa ozvali kroky. Prestal. Niekto zaklopal na dvere. Keď sme neodpovedali, skúsil kľučku. Nešla. Tak vytiahol kľúče a snažil sa odomknúť. Kurva! Pánov kolega!
Pán rýchlo vyskočil, rozrezal mi svorky a kázal mi posunkom ruky vojsť pod gauč. Druhýkrát za dnešný deň som naňho vyvalila oči. Ale nakoniec som poslúchla. Toto mohlo byť dosť nepríjemné. Spoza dverí sa ozvalo: ,,Viem, že si tam a spíš, ale ja fakt potrebujem svoje doklady, takže mi láskavo otvor!“ A pán odpovedal: ,,Veď už idem, to si tu človek nemôže ani na chvíľku oddýchnuť?“
Otvoril. Videla som len nohy a modlila sa, aby tie doklady nehľadal na zemi. To má za to, že znásilňuje svoju študentku vo svojej pracovni. Kolega sa zhlboka nadýchol a poznamenal: ,,Hmmm... zasa si tu mal na skúške kopu študentiek, čo? Vôňu spotených pičiek nič neprehluší. Celkom sa ti aj divím, že si tu ešte žiadnu nepretiahol. Mal by som aj ja začať skúšať ústne. Ale to by sa asi nedalo. Proste máš šťastie, chlape. Tak ho využi!“
Typický profák, bude sa vykecávať a nie aby hľadal doklady...
A v tom som ich uvidela. Ležali pod stolom. Čo je toto za deň! Počula som ako mu pán odpovedá, že na to zapracuje, ale teraz mu pomôže hľadať. Zohol sa a mrkol na mňa. Hlavou som mu naznačila, že sa nemá pozerať pod gauč, ale pod stôl. Našťastie pochopil, zdvihol ich a podal majiteľovi. Nezdalo sa, že by chcel odísť, ale zazvonil mu mobil: ,,Áno, miláčik, už som na ceste. Čože to mám kúpiť? Melasu? A do čo je, do čerta?“ Jeho hlas sa mi vzďaľoval. Asi sa s pánom ani nerozlúčil, len mu kývol hlavou.
Po chvíli sa pán zohol a pomohol mi vyjsť. Vyzeral, že mi poriadne odľahlo, ale asi nechcel už nič riskovať, a preto ma poslal domov. Na to som sa ho spýtala, ako môžem ísť takto domov, keď mi práve roztrhal šaty. Až vtedy očervenel. Nakoniec si vyzliekol košeľu s dal mi ju aj s opaskom so slovami, že aj tak to nie je o moc kratšie ak tie šaty. Ešte že mám kabát!
Doma som sa vyzliekla, osprchovala a pripravila na pánov príchod. (Bola som si istá, že príde a navyše som bola taká vzrušená, že môj pôvodný plán so zamykaním a skrývaním sa bol absolútne zabudnutý.) Potom som si dala análny chvostík, ten dlhý a huňatý, a kľakla som si k posteli. Na ňu som položila obojok a čakala som. Asi o hodinu som začula kroky. Dvere sa otvorili a zavreli. Bol to on, poznám jeho chôdzu.
Hlavu som mala sklonenú, preto som z neho videla len nohy. Tie sa pri mne ani na chvíľu nezastavili a zmizli v kúpeľni. Osprchoval sa ľahol si do postele. Odniekiaľ vybral knižku a dal sa do čítania. Absolútna ignorácia. A ja som poslušne čakala.
Po ďalšej hodine, keď som si už skoro necítila nohy, akoby náhodou našiel na posteli obojok. Zdvihol sa a pripol mi ho so slovami: ,,Subka bola dnes veľmi neposlušná, ale musím priznať, že sa to veľmi snaží napraviť. A preto jej k tomu dám príležitosť.“
Rozopol si nohavice, vsunul mi ho do úst, chytil ma za vlasy a tvrdo prirážal. Slzy mi tiekli prúdom, obsah žalúdka som len tak-tak držala tam, kde má byť, ale zároveň to bolo veľmi príjemné. Po chvíli mi zobral hračku a vytiahol ma na nohy. Tie sa mi podlomili, ale ustála som to.
Hodil ma na posteľ a ja som si okamžite sadla ako psík, teda ako šteňa – všetky štyri labky v rade. To, že som si tým pekne tlačila na análik spomínať nemusím. Potešil sa a znovu mi ho vrazil do úst, ale tento krát mi dovolil sa s ním pohrať. A ja som ho lízala, sala, hryzkala... Potom mi kázal dať sa na štyri. Poslúchla som a ešte som aj od radosti zavrtela zadočkom. A už bol vo mne. Môj chvost mu zavadzal a prehodil mi ho na chrbát, ale nevytiahol ho. Milujem, keď mám obe dierky plné. Ten pocit je nenahraditeľný! Akoby konečne bolo všetko tam, kde má. Veď na čo iné slúžia diery ako na to, aby sa zaplnili? Popritom mi zas mačkal prsia. A ja som celý čas vrtela zadočkom. Viem, že si to užíva a že už dlho nevydrží, a preto som sa naozaj snažila. Tá nádherná vlna začala stúpať, ale ja som sa ju snažila potlačiť. Dnes to robím naozaj len pre pána. Neurobím sa. Nie. A v tom zašepkal: ,,Ak sa neurobíš do piatich sekúnd, budeš ďalšiu hodinu kľačať pri posteli.“ Inak povedané, odpovedala som naozaj bravúrne, on sa zachoval veľmi nečestne, a preto mi hovorí, aby som si to užila. A ja som poslúchla.
Ako vždy po takomto výkone si ma našiel spánok. Len veľmi z diaľky som začula ako niekto hovorí niečo o A-čku...