Blicovanie

Len tak si sedím doma a vychutnávam ten krásny pocit – nič nemusím robiť. V škole som oznámila, že som chorá, mám vysokú teplotu a pomaly umieram. Už som to veľmi potrebovala. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy poriadne vyspala. Veď každé ráno vstávam zavčasu, bežím do školy, kde driem ako otrok, vrátim sa domov, robím si úlohy, píšem seminárky a iné veľmi potrebné veci, večer po mňa príde pán, ideme do jeho nového domu, kde mi po maličkých kúsočkoch odkrýva tajomstvá svojej mučiarne (celý čas uvažujem, kde to všetko kúpil a začínam ho podozrievať z toho, že si to vyrába sám) a potom si polomŕtva líham na matrac (ak som veľmi neposlúchala, tak ani ten nedostanem ) a snažím sa zaspať. Kto dokáže takto dlho fungovať? Ja teda nie. Dnešný deň je len a len pre mňa. Budem pozerať najnovšie diely True Blood, popritom sŕkať mojito a celý deň sa z postele ani nehnem!
Dokonca som zhrešila až tak, že som si na obed objednala pizzu. Ani si nepamätám, kedy som ju mala naposledy. Pán sa až príliš stará, aby som jedla zdravo. Zazvonil zvonček. ,,Idem!“ zakričala som a pocítila, ako sa mi zbiehajú slinky. Ešte s pohárom mojita v ruke som otvorila dvere... a ten pohár sa rozbil na veľa kúskov. Neviem kedy a ani ako padol, len som cítila, že mám mokré ponožky. ,,To si upraceš,“ precedil pomedzi zuby môj pán. Nedokázala som sa pohnúť. Už vtedy mi bolo jasné, že som mŕtva subka. Zajtra ma nájdu rozkúskovanú v tejto chodbe a moja krv bude pravdaže zmiešaná s tým blbým mojitom.
Keďže som sa stále nehýbala, len som nespúšťala pohľad z pána, zatlačil ma hlbšie do chodby, vstúpil do môjho bytu, odtiahol sa odo mňa a zamkol za sebou dvere. Je to ešte horšie ako som si myslela.
,,Ty si naozaj nepamätáš nič z toho, čo som sa ti po tie roky snažil vštepiť? To ma nemieniš ani pozdraviť? A hľadíš mi priamo do očí? Keďže som si kvôli tebe zobral na poobedie voľno, budeme mať veľa času, aby si si na svoju výchovu spomenula,“ pošepkal ľadovým hlasom, ktorým mi jasne hovoril - dnes ťa to bude veľmi bolieť, dievča. Pokúsila som sa dostať z tranzu a aspoň trochu zachrániť situáciu. Padla som na kolená a neskutočne rýchlo som začala tárať: ,,Prepáčte, pane, je mi to všetko veľmi ľúto, môžem vám to vysvetliť, bola som...“ pravdaže, ako vždy, nenechal ma dohovoriť, chytil ma za vlasy a odtiahol do mojej izby.
Tam ma hodil ku posteli a sám si na ňu sadol. Zvrátil mi hlavu dozadu a už normálnym tónom mi zdelil, že keď som neprišla na hodinu a nedala mu vedieť, že neprídem a navyše nedvíhala mobil, zľakol sa, či sa mi niečo nestalo a bežal ku mne. A keď ma tu našiel v skvelej nálade ako popíjam, nevedel, či by mi tou fackou, ktorú by som si zaslúžila, neurval hlavu, a preto sa ma radšej nedotýkal. Ale keďže mu je už teraz jasné, že blicujem a čo je hlavné, blicujem jeho hodiny, trochu vychladol a môže sa mi plne venovať celý deň. Som fakt blbá. Vybrať si deň na oddych, keď mám mať hodiny so svojim pánom. Ale jedino ma fakt teší, pán sa o mňa naozaj bál...
,,Choď upratať chodbu. Cestou sa zastav v kúpeľni, kde si dáš poriadnu sprchu. Potom sem príď tak ako sa na subku patrí. A nech ti to netrvá dlhšie ako desať minút!“ rozkázal mi a ja som sa rozbehla všetko rýchlo splniť. Dnes ho už fakt nesmiem nahnevať.
Keď som vyšla z vane, utrela som sa a ešte v kúpeľni som sa dala na štyri. A takto, ako pes, som prišla do izby. Pán stále sedel na mojej posteli a sledoval ma. Nepovedal však ani slovo. Preto som prišla až k nemu a začala som sa mu otierať o nohu. Stále sa nehýbal, tak som mu začala oblizovať ruku. Pri dotyku môjho jazyka sa jemne, sotva badateľne, mykol. Pokračovala som a krútila pritom zadočkom... ako správny psík. A na ten zadoček mi dopadla prvá rana. ,,Ďakujem, pane,“ povedala som automaticky. A druhá, tretia, štvrtá... vždy som pekne poďakovala a po chvíli ma pánova ruka už hladila. Bol to taký krásny pocit.
Potom pán vstal. Zobral ma do náručia, hodil na posteľ a prikázal mi: ,,Ani sa nepohni!“ Spod postele vybral káblove svorky. Jednou mi zviazal ruky, druhou ich priviazal k posteli, treťou k nej pripútal pravú nohu a štvrtou aj ľavú. Nakoniec vzal aj šatku a zaviazal mi oči. Nemohla som sa veľmi hýbať, lebo sa mi svorky zarezávali do kože a nevidela som absolútne nič. Takto sa to pánovi páči.
Odišiel, no po chvíli sa vrátil. Pristúpil k posteli a dal mi niečo ľadové, asi ľad, na pravú kľúčnu kosť. Pomaly ním prešiel po strede hrudníka až na bruško. Potom sa vrátil a obkreslil ním moje prsia. Prešiel až na ľavú bradavku a tam ho nechal. ,,Nech ti nespadne!“ varoval ma. Ale tento príkaz je nemožné splniť a on to veľmi dobre vie. Chce ma potrestať. A veľmi. A za všetko. Ľad, pravdaže, skĺzol na posteľ vedľa mňa.
A na moje brucho dopadla prvá rana bičíkom. Dosť to štípalo, keďže som mala kožu rozdráždenú od ľadu a aj trochu morkú. ,,Tak takto ty dnes poslúchaš?“ zahromžil. ,,Prepáčte, pane,“ odpovedala som, aj keď som vedela, že zbytočne. Dopadlo ešte niekoľko rán – na stehná, na ruky, na prsia. Potom pán zas odišiel.
Teraz bol preč dlhšie. Rozmýšľa som, čo asi chystá a tušila, že to bude niečo nové, niečo dosť bolestivé. Začula som jeho kroky. Boli pomalé, dával si načas. Došli až k mojej posteli a v tom som zacítila niečo neskutočné. Neviem, či ma to len prekvapilo, alebo to tak bolelo naozaj, alebo to bolo zintenzívnené tým ľadom a ranami od bičíka, ale bolelo to sakramentsky. Zvrieskla som a napla som sa, nehľadiac na svorky, ktoré sa mi zarezali do kože. A zas. Malé kvapky roztaveného železa mi dopadli na telo. Opäť som sa vzopäla a pokúsila som si vykričať hlasivky ( vďaka bohu, že susedia ma majú za to najnešikovnejšie stvorenie na svete, ktoré si rado a často blíži  ).
Pán si sadol ku mne na posteľ a hladil ma po vlasoch. ,,Nekrič tak, je to len vosk,“ povedal mi milo. Uvoľnila som sa. A v tom dopadli ďalšie kvapky. Už ma to tak neprekvapilo. Už som sa nesnažila utrhnúť z reťaze za každú cenu. Pokúsila som sa vstrebať tú bolesť a premeniť ju na niečo príjemné. Zatiaľ to celkom nešlo.
Zacítila som na brušku pánove prsty. Hladili poranené miesta a ja som sa už vôbec nebála. Ďalšie kvapky som prijala vrelo. Dopadli na moje prsia, ale nie na bradavky. Začalo ma to vzrušovať. Stále to bolelo, ale už to bolo ako s bičíkom. Bolesť ustupovala chtíču. Začínala som byť zvedavá, kde dopadne vosk najbližšie. Pocítila som ho navrchu stehien, na lýtkach a rukách. Potom aj na vnútornej strane . Ale bolesť som už necítila. Zato pánove prsty v mojej kundičke áno.
Počula som ako položil sviečku na nočný stolík. Potom si rozopol rifle, vyzliekol si ich a sadol si mi obkročmo na hrudník. ,,Otvor ústa!“ rozkázal. To som ho už cmúľala o sto šesť. Po chvíli mi vzal ten skvelý cukrík, zišiel zo mňa a niečo hľadal v nočnom stolíku – nôž, ktorým mi uvoľnil obe nohy. Potom prišiel ku mne na posteľ, chytil ma za boky a veľmi tvrdo do mňa vnikol. Šukal ma tak, že sa zo mňa začal odlupovať už zaschnutý vosk.
Vytiahol zo mňa svoj penis a vystriekal sa mi na bruško. Odišiel do kúpeľne a bol tam dobrú pól hodinu. Ja som orgazmus, pravdaže, ešte nemala, takže som na jeho návrat čakala veľmi netrpezlivo. Pri tom som cítila ako jeho semeno na mne schne.
Keď sa vrátil, sadol si veľa mňa a pomaličky, aby si to mohol čo najlepšie vychutnať, zo mňa lúpal vosk aj svoje semeno. Opäť ma presvedčil o tom, že mám telo pokryté malinkými chĺpkami, ktoré mi starostlivo odstraňoval. Zo začiatku to bolo nepríjemné, ale moje precitlivené telo si aj v tom dokázalo nájsť záľubu.
V tom zazvonil zvonček: ,,Pizza!“ No super, už len to mi tu chýbalo. Kúsoček vosku, ktorý práve držal v rukách strhol tak rýchlo, že som si myslela, že spolu s ňou zobral aj kus mojej kože. Išiel otvoriť, o niečom sa s poslíčkom rozprával a vrátil sa ku mne. Cítila som tú krásnu vôňu pizze a došlo mi, ako veľmi som hladná. Dnes som ešte nejedla.
,,Takže ty si si objednala pizzu? To je podľa teba zdravá strava?“ spýtal sa výhražne. ,,Nie, pane, ale mala som na ňu strašnú chuť,“ skúsila som ho obmäkčiť, no nepodarilo sa mi to, lebo mi odpovedal, že sa teda musí obetovať a zjesť toto nezdravé jedlo sám. Počula som ako ju trhal, ako si ju vychutnával a v tom momente by som za kúsoček aj vraždila. Odložil krabicu na nočný stolík a pošepkal mi do uška: ,,Keďže si dnes išla poza školu, nesprávala si sa slušne, rozbila si pohár, pila si, chcela si zjesť to, čo máš zakázané a ešte aj ten ľad ti spadol, zostaneš tu takto pekne až do rána, aby si o všetkom poriadne porozmýšľala. A pri tom si môžeš vychutnávať tú slastnú vôňu, ktorá prichádza z tvojho nočného stolíka.“
Chcela som prosiť, aby neodchádzal, aby ma rozviazal, aby ma urobil, ale vedela som, že by to potom bolo len horšie. Preto som hrdo prijala svoj trest a dúfala, že sa po mňa vráti zavčasu ráno. A to som si dnes chcela oddýchnuť...