Lukačovičová bola priviazaná na drevenom X, ruky a nohy pekne roztiahnuté, ústa zalepené. Všade bola tma. Jediné svetlo prichádzalo z kozuba, v ktorom si veselo plápolal oheň. Pred ním stál muž. Nevidela mu do tváre, ale zdal sa jej povedomí. Zohol sa a niečo položil na zem. Potom sa k nej obrátil a ona spoznala Hajtmana. Mihotavé svetlo robilo jeho tvár desivú, priam diabolskú. Podišiel k nej a začal ju hladiť na prsiach, na bokoch. Jeho prsty šli stále nižšie a nižšie, až našli to, čo hľadali. Hajtman jej skoro zúrivo vopchal dva prsty do kundy. Chodil s nimi dnu a von, až kým nebola taká vláčna, akú ju chcel mať. Pozrel sa jej do očí a s pekelným úsmevom jej pošepkal: ,,Pre teba som si pripravil niečo špeciálne, také žeravé, ako to máš rada. Neboj sa. Ja ťa raz a navždy uspokojím! A potom už budeš poslušná suka! Budeš mi patriť. Naveky...“ Potom podišiel ku krbu a niečo vytiahol z ohňa. Vrátil sa k nej a ukázal jej tú špecialitku. Zaúpela. Vzoprela sa, ale nemohla sa pohnúť. A Hajtman jej začal zasúvať dočervena rozžeravený železný kutáč v tvare penisu do kundičky.
Prebudila sa s krikom. Bola celá spotená a triasla sa. Zhlboka sa nadýchla a hovorila si, že to bol len sen, že je v poriadku, že Hajtman nie je diabol... Zamyslela sa. Už odmalička vedela, že podvedomie je jedna z najúžasnejších častí človeka a že sa oplatí nechať si od neho poradiť. Spomínala, ako Martina spanikárila, keď ho uvidela. Ako sa k nemu správa Kristína. Tak dôverne a zároveň s bázňou. Lukačovičová si čoraz viac pripúšťala možnosť, že Hajtman má s tým všetkým niečo spoločné. Len nevedela čo.
Síce boli len tri hodiny ráno, vstala a dala si poriadnu sprchu. Vedela, že už nezaspí. A ak s tým má naozaj Hajtman niečo spoločné, musí konať rýchlo. Obliekla sa a vydala sa k domu Martiny. Cítila sa trochu ako blázon. To ju však nezastavilo. Zazvonila. Nič. Zazvonila znova. Na poschodí sa zasvietilo. Odhrnuli sa závesy a otvorilo okno. Martina vystrčila hlavu a zakričala: ,,Ihneď vypadnite! Zavolám políciu!“
Lukačovičová jej odpovedala: ,,To nebude potrebné. Polícia je už tu. Bola som u vás včera. Som Lukačovičová a vyšetrujem únos jedného dievčaťa. A vy ste jediná, kto mi môže pomôcť. Som tu sama. Prosím, porozprávajme sa.“ Okno sa zabuchlo a svetlo zhaslo. Po chvíli sa váhavo otvorili vchodové dvere a Martina, oblečená len v župane, ju pozvala dnu.
Zaviedla ju do malej staromódnej obývačky a zasvietila len malú lampičku, takže boli v šere. Posadili sa na gauč a Lukačovičová spustila: ,,Viem, že to je pre vás nesmierne ťažké, ale vy ste naozaj jediná osoba, ktorá mi môže pomôcť. Uniesli mladé dievča, Alex, a ja cítim, že máme málo času. Nechcem, aby sa jej stalo to, čo vám. Viem, že uniesli aj vás a minimálne ďalších päť žien. Ale žiadna mi nepomôže. To môžete urobiť len vy. A začínam mať pocit, že je do toho nejako zapletený aj môj kolega. Takže prosím, povedzte mi, čo sa vám naozaj stalo!“
,,Chcem ísť do programu na ochranu svedkov,“ odpovedala Martina bez zaváhania.
,,To nie je v mojej kompetencii...“
,,Tak, prosím, opustite môj dom,“ požiadala ju Martina a zdvihla sa z gauča.
,,Počkajte, počkajte, zavolám svojmu šéfovi,“ povedala a vytiahla mobil.
,,Stačí mi vaše slovo, že sa o to aspoň pokúsite a všetko vám poviem.“
,,Dobre, urobím, čo bude v mojich silách.“
,,Tak teda počúvajte. Ale, najprv si nalejem. Dáte si aj vy?“
,,Rada.“
Martina podišla k serketáru a vytiahla z neho fľašu koňaku s dvoma pohármi. Oba poctivo naplnila a jeden hodila do seba. Vyzerala, že to v poslednej dobe robí často.
,,Takže. Jedného dňa som sa prechádzala po meste. Nepamätám si, čo presne sa stalo. Celé je to zahmlené. Ale zrazu som sa prebrala v nejakej izbe. Bola som spútaná a bol tam nejaký muž. Žiadal ma, aby som ho oslovovala pán. Potom mi povedal pravidlá, ktoré musím dodržiavať, aby som to všetko prežila.“ Odmlčala sa a opäť si naliala.
,,No, aby som to skrátila, ten chlap ma mučil a nazýval to výučbou. Ževraj to robí pre mňa. Aby som spoznala tú pravú rozkoš. Ale to nebola žiadna rozkoš! On... on mi vsúval rôzne veci do zadku a ... a... a hovoril, že...“ Ďalší pohárik. ,,Že sa nesmiem brániť, ani kričať, že musím byť poslušná. Ale to tak strašne bolelo.“ Rozplakala sa.
Lukačovičová sa posladila vedľa nej a objala ju. Bolo jej zle. Tušila to. V podstate to bolo jasné. Niektorým ženám sa to asi naozaj zapáčilo a pokračovali v tom. Iným sa to nepáčilo, ale museli v tom pokračovať. A takým, ako bola Martina to zničilo život. Urobilo to z nej trosku. V Lukačovičovej sa začal hromadiť hnev. Odtiahla sa od Martiny, zdvihla jej hlavu, pozrela priamo do očí a povedala: ,,Ja to hovado dostanem. Prisahám, že bude ľutovať, že bude žobrať o milosť, že bude nariekať ako malý chlapec. Prisahám!“
Martina sa trochu spamätala a utrela si slzy. Zhlboka sa nadýchla a povedala: ,,Myslíte tie hovadá. Mali ste pravdu. Niečo spoločné má s tým aj váš kolega. Bol tam. Prišiel za tým hovadom a... a...“ Opäť sa roztriasla. Lukačovičová s ňou trochu zatriasla a spýtala sa: ,,Čo vám ten skurvysyn urobil?“
,,On sa do mňa urobil,“ odpovedala potichu.
,,A kurva.“ To bolo to jediné, čo bola schopná povedať.
***
Prebrala som sa. Niečo ma zobudilo. Mala som pocit, ako keby som sa bola topila a nakoniec sa mi podarilo nadýchnuť. Bola som dezorientovaná. Nevedela som si spomenúť, kde to som. Poobzerala som sa. Vľavo stál budík a červené čísla ukazovali 4:35. Nič iné som nevidela. Bola tma ako vo vreci. Pomaly sa mi začínalo vybavovať, čo sa včera stalo. Ako som po niekoľký krát omdlela. A vtedy som si všetko uvedomila. Dokonca aj to, že nie som v posteli. Ja visím. Visím na lane, ktoré ide asi zo stropu a som pripevnená za ruky. Nohy mám vo vzduchu. Sú voľné. Môžem nimi kopať. To sa mi však nevyplatilo. Ako náhle som s nimi trochu prudšie pohla, niečo ma zabolelo v kundičke. Tiež som zistila, že mám niečo v zadku a na bradavkách. No super. Vedela som, že už nezaspím. Snažila som sa nemyslieť na poníženie a bolesť zo včerajška a na poníženie a bolesť, ktoré ma dnes čakajú. Namiesto toho som myslela na útek. Ráno ma príde rozviazať a ja sa poriadne osprchujem. Potom budem musieť vydržať ešte dve hračky a keď odíde do práce, ujdem. Je mi jedno kde a ako. Určite sa to bude dať. Ujdem, aj keby sme boli uprostred divočiny. Radšej umriem v lese, ako keby som tu mala ešte deň vydržať. Nechápem, ako to zvládli tie ostatné ženy. Už len dve hračky. Len dve hračky ma delia od slobody. Jedno však nechápem. Prečo som neušla včera? To je jedno. Ujdem dnes a pôjdem rovno na políciu. Nie, na políciu nemôžem ísť. Mám pocit, že ten druhý chlap bol policajt. Bol? Neviem. Ale nebudem to riskovať.
4:55
Už len päť minút. Ako to viem? Dúfam v to. Veď musí ísť do práce nie?
Dvere sa otvorili a zároveň ma oslepilo svetlo z lustra. ,,Tak ako si sa vyspala? Dúfam, že dobre, lebo dnes nás toho ešte veľa čaká. A ak budeš dobrá, privediem ti spoločnosť. Už nebudeš sama. Popravde, ešte som tu nikdy nemal dve ženy, ale už sa veľmi teším,“ bľabotal a pri tom mi rozväzoval ruky. Spadla som na zem a On sa rozosmial. Potom si ku mne kľakol a odopol mi svroky z bradaviek a kundičky. Nezabudol ani na kolík v zadočku. Vôbec som si necítila ruky a nebola som schopná sa postaviť. Preto ma zobral do náručia a odniesol do postele. Trochu mi trel ruky a ja som pocítila mravčanie. Neznášam to. Je to jedna z najnepríjemnejších vecí. Hoci, teraz poznám oveľa horšie veci ako sú stŕpnuté ruky.
,,Máš hodinu na umytie a prípravu raňajok. O 6:00 ťa očakávam v tvojej izbe prehnutú cez kozu.“
Odišiel. Pomaly sa mi začal vracať do rúk cit. Sadla som si a masírovala som si ich. Hneď, ako to bolo možné, som vstala a šla do sprchy, kde som strávila dobrú polhodinu. Vedela som, že už nikdy nebudem čistá, dokonca ani keby som sa naložila do sava. Ale musela som sa o to aspoň pokúsiť. Oblečenie som, samozrejme, nemala, a tak som šla do kuchyne nahá. Voda zo mňa kvapkala, pretože mi nenechal ani len uterák. Bolo mi to však jedno. Urobila som nám praženicu. Svoju porciu som zjedla s dávkou kečupu a nevídaným apetítom. Jeho som nechala na kuchynskom stole prikrytú fóliou. Bolo 5:57 a ja som sa pobrala na posledné (aspoň som v tom verila) mučenie.
***
,,Lukačovičová! Hej, Lukačovičová! Čakaj!“
Otočila sa a zistila, že to na ňu ziape Hajtman. Opäť v nej vzkypel hnev, ale ovládla sa. Veď ten ešte bude pykať!
,,Čo je? Už so mnou nepracuješ! Idem akurát pre Grossmana a vyrážame do terénu,“ oznámila mu s prestieraným pokojom.
,,Mám informáciu, kde je Alex. Ale musíme konať rýchlo!“ oznamoval jej zadychčane.
,,Naozaj? Tak to musíme povedať šéfovi. A potom tam vtrhneme so zásahovkou. Dobrá práca. A ako si sa dostal k tejto informácii?“
,,To je teraz jedno. Ale musíme ísť len my dvaja. Nesmieme ho vyľakať a nesmieme čakať ani minútu. Kým by sa dala dokopy celá skupina, bolo by už neskoro! Tu ide o život, nechápeš? Alebo, nechaj tak. Idem tam sám...“ odchádzal.
,,Počkaj, idem s tebou,“ zakričala za ním a ponáhľala sa k jeho autu potichu ľutujúc, že nestihla prísť do kancelárie.
Hajtman zaparkoval pri lese a oznámil jej, že ďalej musia ísť peši. Chvíľu si myslela, že ju tam na mieste zabije, ale on len zamkol auto a vyrazil do lesa. Lukačovičová si skontrolovala, či má zbraň stále pripnutú na opasku a vydala sa za ním. Asi po polhodine dorazili ku chate. Hajtman jej dal znamenie, že sa má prikrčiť a byť ticho. Pomaly sa zakrádali k oknu. Lukačovičová nazrela dnu a uvidela divnú miestnosť. V strede stála koza a cez ňu bolo prehnuté dievča. Nohy aj ruky mala priviazané a ústa zalepené. Vedľa nej stál vysoký a mohutný chlap. Bol celý v čiernom a na rukách mal chirurgické rukavice. To bolo posledné čo videla. Potom bola už len tma.
Prebudila sa s krikom. Bola celá spotená a triasla sa. Zhlboka sa nadýchla a hovorila si, že to bol len sen, že je v poriadku, že Hajtman nie je diabol... Zamyslela sa. Už odmalička vedela, že podvedomie je jedna z najúžasnejších častí človeka a že sa oplatí nechať si od neho poradiť. Spomínala, ako Martina spanikárila, keď ho uvidela. Ako sa k nemu správa Kristína. Tak dôverne a zároveň s bázňou. Lukačovičová si čoraz viac pripúšťala možnosť, že Hajtman má s tým všetkým niečo spoločné. Len nevedela čo.
Síce boli len tri hodiny ráno, vstala a dala si poriadnu sprchu. Vedela, že už nezaspí. A ak s tým má naozaj Hajtman niečo spoločné, musí konať rýchlo. Obliekla sa a vydala sa k domu Martiny. Cítila sa trochu ako blázon. To ju však nezastavilo. Zazvonila. Nič. Zazvonila znova. Na poschodí sa zasvietilo. Odhrnuli sa závesy a otvorilo okno. Martina vystrčila hlavu a zakričala: ,,Ihneď vypadnite! Zavolám políciu!“
Lukačovičová jej odpovedala: ,,To nebude potrebné. Polícia je už tu. Bola som u vás včera. Som Lukačovičová a vyšetrujem únos jedného dievčaťa. A vy ste jediná, kto mi môže pomôcť. Som tu sama. Prosím, porozprávajme sa.“ Okno sa zabuchlo a svetlo zhaslo. Po chvíli sa váhavo otvorili vchodové dvere a Martina, oblečená len v župane, ju pozvala dnu.
Zaviedla ju do malej staromódnej obývačky a zasvietila len malú lampičku, takže boli v šere. Posadili sa na gauč a Lukačovičová spustila: ,,Viem, že to je pre vás nesmierne ťažké, ale vy ste naozaj jediná osoba, ktorá mi môže pomôcť. Uniesli mladé dievča, Alex, a ja cítim, že máme málo času. Nechcem, aby sa jej stalo to, čo vám. Viem, že uniesli aj vás a minimálne ďalších päť žien. Ale žiadna mi nepomôže. To môžete urobiť len vy. A začínam mať pocit, že je do toho nejako zapletený aj môj kolega. Takže prosím, povedzte mi, čo sa vám naozaj stalo!“
,,Chcem ísť do programu na ochranu svedkov,“ odpovedala Martina bez zaváhania.
,,To nie je v mojej kompetencii...“
,,Tak, prosím, opustite môj dom,“ požiadala ju Martina a zdvihla sa z gauča.
,,Počkajte, počkajte, zavolám svojmu šéfovi,“ povedala a vytiahla mobil.
,,Stačí mi vaše slovo, že sa o to aspoň pokúsite a všetko vám poviem.“
,,Dobre, urobím, čo bude v mojich silách.“
,,Tak teda počúvajte. Ale, najprv si nalejem. Dáte si aj vy?“
,,Rada.“
Martina podišla k serketáru a vytiahla z neho fľašu koňaku s dvoma pohármi. Oba poctivo naplnila a jeden hodila do seba. Vyzerala, že to v poslednej dobe robí často.
,,Takže. Jedného dňa som sa prechádzala po meste. Nepamätám si, čo presne sa stalo. Celé je to zahmlené. Ale zrazu som sa prebrala v nejakej izbe. Bola som spútaná a bol tam nejaký muž. Žiadal ma, aby som ho oslovovala pán. Potom mi povedal pravidlá, ktoré musím dodržiavať, aby som to všetko prežila.“ Odmlčala sa a opäť si naliala.
,,No, aby som to skrátila, ten chlap ma mučil a nazýval to výučbou. Ževraj to robí pre mňa. Aby som spoznala tú pravú rozkoš. Ale to nebola žiadna rozkoš! On... on mi vsúval rôzne veci do zadku a ... a... a hovoril, že...“ Ďalší pohárik. ,,Že sa nesmiem brániť, ani kričať, že musím byť poslušná. Ale to tak strašne bolelo.“ Rozplakala sa.
Lukačovičová sa posladila vedľa nej a objala ju. Bolo jej zle. Tušila to. V podstate to bolo jasné. Niektorým ženám sa to asi naozaj zapáčilo a pokračovali v tom. Iným sa to nepáčilo, ale museli v tom pokračovať. A takým, ako bola Martina to zničilo život. Urobilo to z nej trosku. V Lukačovičovej sa začal hromadiť hnev. Odtiahla sa od Martiny, zdvihla jej hlavu, pozrela priamo do očí a povedala: ,,Ja to hovado dostanem. Prisahám, že bude ľutovať, že bude žobrať o milosť, že bude nariekať ako malý chlapec. Prisahám!“
Martina sa trochu spamätala a utrela si slzy. Zhlboka sa nadýchla a povedala: ,,Myslíte tie hovadá. Mali ste pravdu. Niečo spoločné má s tým aj váš kolega. Bol tam. Prišiel za tým hovadom a... a...“ Opäť sa roztriasla. Lukačovičová s ňou trochu zatriasla a spýtala sa: ,,Čo vám ten skurvysyn urobil?“
,,On sa do mňa urobil,“ odpovedala potichu.
,,A kurva.“ To bolo to jediné, čo bola schopná povedať.
***
Prebrala som sa. Niečo ma zobudilo. Mala som pocit, ako keby som sa bola topila a nakoniec sa mi podarilo nadýchnuť. Bola som dezorientovaná. Nevedela som si spomenúť, kde to som. Poobzerala som sa. Vľavo stál budík a červené čísla ukazovali 4:35. Nič iné som nevidela. Bola tma ako vo vreci. Pomaly sa mi začínalo vybavovať, čo sa včera stalo. Ako som po niekoľký krát omdlela. A vtedy som si všetko uvedomila. Dokonca aj to, že nie som v posteli. Ja visím. Visím na lane, ktoré ide asi zo stropu a som pripevnená za ruky. Nohy mám vo vzduchu. Sú voľné. Môžem nimi kopať. To sa mi však nevyplatilo. Ako náhle som s nimi trochu prudšie pohla, niečo ma zabolelo v kundičke. Tiež som zistila, že mám niečo v zadku a na bradavkách. No super. Vedela som, že už nezaspím. Snažila som sa nemyslieť na poníženie a bolesť zo včerajška a na poníženie a bolesť, ktoré ma dnes čakajú. Namiesto toho som myslela na útek. Ráno ma príde rozviazať a ja sa poriadne osprchujem. Potom budem musieť vydržať ešte dve hračky a keď odíde do práce, ujdem. Je mi jedno kde a ako. Určite sa to bude dať. Ujdem, aj keby sme boli uprostred divočiny. Radšej umriem v lese, ako keby som tu mala ešte deň vydržať. Nechápem, ako to zvládli tie ostatné ženy. Už len dve hračky. Len dve hračky ma delia od slobody. Jedno však nechápem. Prečo som neušla včera? To je jedno. Ujdem dnes a pôjdem rovno na políciu. Nie, na políciu nemôžem ísť. Mám pocit, že ten druhý chlap bol policajt. Bol? Neviem. Ale nebudem to riskovať.
4:55
Už len päť minút. Ako to viem? Dúfam v to. Veď musí ísť do práce nie?
Dvere sa otvorili a zároveň ma oslepilo svetlo z lustra. ,,Tak ako si sa vyspala? Dúfam, že dobre, lebo dnes nás toho ešte veľa čaká. A ak budeš dobrá, privediem ti spoločnosť. Už nebudeš sama. Popravde, ešte som tu nikdy nemal dve ženy, ale už sa veľmi teším,“ bľabotal a pri tom mi rozväzoval ruky. Spadla som na zem a On sa rozosmial. Potom si ku mne kľakol a odopol mi svroky z bradaviek a kundičky. Nezabudol ani na kolík v zadočku. Vôbec som si necítila ruky a nebola som schopná sa postaviť. Preto ma zobral do náručia a odniesol do postele. Trochu mi trel ruky a ja som pocítila mravčanie. Neznášam to. Je to jedna z najnepríjemnejších vecí. Hoci, teraz poznám oveľa horšie veci ako sú stŕpnuté ruky.
,,Máš hodinu na umytie a prípravu raňajok. O 6:00 ťa očakávam v tvojej izbe prehnutú cez kozu.“
Odišiel. Pomaly sa mi začal vracať do rúk cit. Sadla som si a masírovala som si ich. Hneď, ako to bolo možné, som vstala a šla do sprchy, kde som strávila dobrú polhodinu. Vedela som, že už nikdy nebudem čistá, dokonca ani keby som sa naložila do sava. Ale musela som sa o to aspoň pokúsiť. Oblečenie som, samozrejme, nemala, a tak som šla do kuchyne nahá. Voda zo mňa kvapkala, pretože mi nenechal ani len uterák. Bolo mi to však jedno. Urobila som nám praženicu. Svoju porciu som zjedla s dávkou kečupu a nevídaným apetítom. Jeho som nechala na kuchynskom stole prikrytú fóliou. Bolo 5:57 a ja som sa pobrala na posledné (aspoň som v tom verila) mučenie.
***
,,Lukačovičová! Hej, Lukačovičová! Čakaj!“
Otočila sa a zistila, že to na ňu ziape Hajtman. Opäť v nej vzkypel hnev, ale ovládla sa. Veď ten ešte bude pykať!
,,Čo je? Už so mnou nepracuješ! Idem akurát pre Grossmana a vyrážame do terénu,“ oznámila mu s prestieraným pokojom.
,,Mám informáciu, kde je Alex. Ale musíme konať rýchlo!“ oznamoval jej zadychčane.
,,Naozaj? Tak to musíme povedať šéfovi. A potom tam vtrhneme so zásahovkou. Dobrá práca. A ako si sa dostal k tejto informácii?“
,,To je teraz jedno. Ale musíme ísť len my dvaja. Nesmieme ho vyľakať a nesmieme čakať ani minútu. Kým by sa dala dokopy celá skupina, bolo by už neskoro! Tu ide o život, nechápeš? Alebo, nechaj tak. Idem tam sám...“ odchádzal.
,,Počkaj, idem s tebou,“ zakričala za ním a ponáhľala sa k jeho autu potichu ľutujúc, že nestihla prísť do kancelárie.
Hajtman zaparkoval pri lese a oznámil jej, že ďalej musia ísť peši. Chvíľu si myslela, že ju tam na mieste zabije, ale on len zamkol auto a vyrazil do lesa. Lukačovičová si skontrolovala, či má zbraň stále pripnutú na opasku a vydala sa za ním. Asi po polhodine dorazili ku chate. Hajtman jej dal znamenie, že sa má prikrčiť a byť ticho. Pomaly sa zakrádali k oknu. Lukačovičová nazrela dnu a uvidela divnú miestnosť. V strede stála koza a cez ňu bolo prehnuté dievča. Nohy aj ruky mala priviazané a ústa zalepené. Vedľa nej stál vysoký a mohutný chlap. Bol celý v čiernom a na rukách mal chirurgické rukavice. To bolo posledné čo videla. Potom bola už len tma.
Pridal/a Narsila dňa 17.09.2014.
1 Vote 
Hajtman je slizak a to sa mi nepaci.. Dufala som ze ten jej sef bude ten tajomny mucitel a to by sa urcite pacilo aj jej 
ale inak ozaj vynikajuce citanie..
ale inak ozaj vynikajuce citanie.. 
Pridal/a hatchi dňa 13.09.2014.
3 Hlasov
Tak predsa bude ešte jedna časť, ale sľubujem, že už bude naozaj posledná
