Únos - 3. časť

V tom jej zazvonil mobil. Neznáme číslo. Zdvihla a v tom momente na ňu niekto začal kričať tak hlasno, že si musela dať telefón ďalej od ucha. ,,Vy ste sa asi zbláznili? Jednáte na vlastnú päsť? Ste tu 5 minút a už vyšetrujete sama? To si ako predstavujete? Na tento prípad som vás nasadil, pretože Hajtman potrebuje ženskú kontrolu. Máte mu pomáhať! Ihneď sa vráťte a rovno môžete zamieriť do mojej kancelárie!“ Zložil. Lukačovičová hľadela na mobil ako teliatko. Nedokázala si usporiadať myšlienky, ani pocity. ,,No do riti,“ vzdychla si. Celá sa triasla, ale nielen od strachu. Bola tak vzrušená, že si zamáčala nohavičky.
Pomaly naštartovala a zamierila na policajnú stanicu.
Zaklopala na šéfove dvere. Zvnútra sa ozvalo len zavrčanie, ale to pochopila ako povolenie vstúpiť. Zatvorila za sebou, postavila sa pred pracovný stôl a čakala. Chvíľu sa nič nedialo. Dýchala prudko. Mala pocit, že o chvíľu začne hyperventilovať. ,,No vy ste mi teda dali,“ skonštatoval bez jediného pohľadu na ňu. ,,Čo ste si mysleli? Nebodaj, že vyriešite prípad.“ Ticho. Keď mlčal ďalšie dve minúty, prinútila sa prehovoriť: ,,Pane. Pridelili ste mi prípad a ja som sa dala do vyšetrovania. Nevedela som, že mám byť opatrovateľkou pre Hajtmana.“ Konečne sa na ňu pozrel. Videla, že ho rozčúlila a to ju nejakým zvráteným spôsobom uspokojovalo. Asi fakt nie je normálna. ,,A čo ste teda zistili?“ zaujímal sa so sarkazmom. A Lukačovičová mu všetko povedala.
Dostala ho. Videla to na ňom. Pýtal sa jej na podrobnosti a ona s radosťou odpovedala. Nakoniec poznamenal: ,,Bol som k vám nespravodlivý, to pripúšťam, ale nemyslite si, že ste konali správne. Nevezmem vám tento prípad, ako som pôvodne chcel, ale odteraz musíte spolupracovať s Hajtmanom, rozumiete? Už žiadne pátranie na vlastnú päsť. Ešte dnes pokračujte vo vypočúvaní svedkov. A teraz choďte.“
Odišla z jeho kancelárie so zadosťučinením, pyšná sama na seba. Hneď ako zavrela dvere, chytil ju Hajtman za ruku a ťahal do kuchynky. Tam na ňu vybehol: ,,Ty suka sprostá! Vieš vôbec ako si mi zavarila? Ty naozaj nevieš, kde je tvoje miesto? Mám ti ho ukázať?“ a zahnal sa na ňu. Lukačovičovej sa podarilo uhnúť a ešte ho aj kopla medzi nohy. Vyrastala s troma bratmi. Jeden nafúkanec ju len tak ľahko nedostane.
Keď sa Hajtman krútil na zemi, pošepkala mu: ,,Ja som bola, na rozdiel od teba, šéfom pochválená, a preto preberám velenie. Prispôsob sa. A ak sa ešte raz na mňa zaženieš rukou, zlomím ti ju.“ Odtiahla sa od neho a cez plece naňho skríkla: ,,A pohni si, lebo ťa tu nechám.“

***
Hodiny ukazujú 14:55. Ešte mám 5 minút. Posledných 5 minút pokoja. Potom ma zas začne mučiť. Musím odtiaľto zmiznúť skôr, ako dôjde na tie gigantické veci. Veď mi roztrhá zadok! Ale ako? Vchodové dvere sú masívne a nemám od nich kľúče, na oknách sú mreže a podľa toho, čo som videla, som niekde v lese, na samote. Ale nemôžem byť až tak ďaleko od mesta, veď chodí do práce! Musím to skúsiť. Zajtra, keď odíde. Pokúsim sa otvoriť tie dvere, alebo ich vyvaliť, alebo rozbiť okno, alebo ... No proste niečo!
14:58 - už naozaj musím ísť.
V izbe som sa prehla cez kozu tak, ako mi to kázal a čakala som.
,,Ty ale krásne čakáš,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Mala som sto chutí otočiť sa, ale neurobila som to. Nechala som ho, nech ma zviaže a snažila som sa myslieť na šteniatka, mačiatka, zajačikov a iné roztomilosti. Nepomáhalo to. Panika ma začala pohlcovať. Ale vedela som, že nech urobím čokoľvek, len to zhorším.
Prišiel predo mňa a ukázal mi niečo, čo vyzeralo ako pumpička. ,,Toto nás dnes ešte čaká. A keďže si poslúchala, použijem lubrikant bez chili.“ Presunul sa za mňa a strčil mi prst do zadočka. Zaúpela som. Ešte stále bolel jak šľak. ,,Ale no, hádam by si nevyvádzala,“ smial sa. Chvíľu ešte hýbal prstom tam a späť, no potom ho vybral a namiesto neho mi dnu strčil niečo väčšie, ale nie o moc. Vydýchla som si. Bude to v pohode.
Opäť veľký omyl. Keď som začula stlačenie pumpičky, niečo vo mne narástlo a on to komentoval: ,,Len aby si vedela. Teraz nerozširujeme análny otvor, ale vnútro. A nebudem ti to desaťkrát strkať dnu a vyťahovať, ale desaťkrát stlačím tento balónik. Teda, už len deväťkrát. Pripravená?“ Nedokázala som mu odpovedať. Nič nie je v poriadku. Toto bude kurva bolieť. Stlačenie. Zaúpela som a dostala na zadok so slovami, že ešte raz, tak vezme dútky. Stlačenie. Slzy v očiach. Stlačenie. Zatmenie pred očami. Stlačenie. Výkrik. Ticho.
Presunul sa k stene a zvesil z nej jeden z bičov. Bez nejakého komentára či varovania ma s ním začal šľahať. Po zadku, po prsiach, po kundičke, po tvári, po chrbte. A ja som kričala. Potom vzal lepiacu pásku a zalepil mi ústa. Protest nebol možný.
Stlačenie. Cítila som, ako sa vo mne niečo napína. Ešte chvíľu a roztrhne ma. Pane Bože! Stlačenie. Vrtela som sa a vrieskala som cez zalepené ústa. A On ma ignoroval. Stlačenie. Vypol mi mozog. Fungovali len moje inštinkty a tie mi hovorili – uteč! Chápala som len, že ak niečo neurobím, už nikdy si nesadnem na zadok. Neviem, kde sa vo mne zobrala tá sila, ale mykala som sa až tak, že sa mi podarilo uvoľniť si nohy. Tie začali kopať a rýchlo našli svoj cieľ. Zaúpenie. Tento raz jeho. Stlačenie. Stlačenie. Tma.

***
Sedeli v aute pred domom, teda vilou, Martiny, obete číslo tri. Lukačovičovú to už ani neprekvapilo. Vystúpila a zamierila k dverám. ,,To čo ťa napadlo? Ihneď sa vráť do auta! Ja som tu vyšetrovateľ!“ kričal na ňu Hajtman. Ona mu len ponad plece povedala, nech si trhne a pokračovala. Zazvonila. Prišla im otvoriť bruneta s pokožkou ako sneh. ,,Želáte si?“ spýtala sa, no keď uvidela práve prichádzajúceho Hajtmana, rýchlo zavrela dvere a ziapala, nech idú preč. Nič, čo Lukačovičová povedala ju neobmäkčilo. Vrátili sa teda do auta a zamierili k obeti číslo štyri, istej Kristíne.
Jej dom ju šokoval. Najprv si myslela, že si pomýlila adresu. Na mieste nestál žiaden palác, práve naopak, bol tam len malý domček s upravenou záhradou, v ktorej rástlo veľa levandule. Hajtman sa ju už nepokúšal zdržiavať, ale ignoroval ju. Ako prvý sa dostal k dverám a zazvonil. ,,Vstúpte, je otvorené!“ ozvalo sa.
Prišli až do obývacej miestnosti a tam našli malinkú ženu na rebríku, ktorá sa pokúšala vymeniť žiarovku na lustri. Stále zamestnaná k nim prehovorila: ,,Prepáčte, že som vám neotvorila sama, ale, ako vidíte, som mierne indisponovaná. Ale už to bude, už len...“ nestihla dohovoriť, lebo rebrík sa jej pod nohami pošmykol a ona letela na zem. Našťastie ju Hajtman zachytil. Vykríkla. ,,Prepáčte, naozaj prepáčte, je mi to ľúto...“ mrmlala. Lukačovičová pristúpila k roztrasenej Kristíne a snažila sa ju upokojiť. Tá sa však len dívala na Hajtmana a ospravedlňovala sa. Až keď jej povedal, že je to v poriadku, upokojila sa. Šla do kuchyne a uvarila čaj. Vyšetrovatelia zatiaľ čakali na gauči. Lukačovičová zazerala na Hajtmana. Chcela ho z niečoho obviniť, ale nevedela z čoho, a tak bola radšej ticho. Minúty sa vliekli a Lukačovičová sa rozhodla zájsť na toaletu. Hádam niečo zistí.
Vo dverách sa skoro zrazila s Kristínou. Vysvetlila jej, čo hľadá a tá jej s nepredstieranou radosťou ukázala smer. Bolo to divné.
Toaletu našla bez problémov, ale nepoužila ju. Namiesto toho sa začala prehrabovať v zásuvkách skrinky v kúpeľni, ale nenašla nič, ani silné lieky, ani žiadne divné nástroje. Nedalo jej to, a keď vychádzala z kúpeľne, otvorila ešte vedľajšie dvere. Bola tam spálňa. Pekne zariadená, s veľkou posteľou uprostred. Lukačovičová sa započúvala, či ju Kristína nešla skontrolovať a vrhla sa ku skrini. Otvárala dvierka za dvierkami, zásuvku za zásuvkou a nič. Nakoniec si kľakla a pozrela sa pod posteľ. Bingo! Remene, laná, análne kolíky, dildá a mnoho iných neznámych vecí. Už si bola istá, že to má s tými únosmi niečo spoločné. O tom, že ide o únosy už nepochybovala.
Lukačovičová sa vrátila do obývačky, kde sedela Kristína tak ďaleko od Hajtmana, ako to len bolo možné a sŕkala čaj. Hajtman sa jej pýtal banálne otázky o počasí a dome a ona mu odpovedala až s prehnanou ochotou. Lukačovičová si sadla vedľa Kristíny a ukázala jej fotky ostatných dievčat. Kristína ich nepoznala. A keď sa jej spýtala na únos, odmietla o tom hovoriť. Nazvala to ťažkým obdobím, kedy hľadala sama seba. Lukačovičovej bolo jasné, že tu skončili a tak sa pobrali na policajnú stanicu.
Lukačovičová šla priamo za šéfom a zreferovala mu, čo zistili. Nezabudla ho poprosiť, aby k nej pridelil iného policajta, lebo obete veľmi zle reagujú na Hajtmana. Šéf jej vyhovel a pridelil k nej Grossmana. Lukačovičová sa mu veľmi pekne poďakovala a už bola na odchode, keď v tom jej napadlo, že mu to povie. Vrátila sa k jeho stolu, nadýchla sa a porozprávala mu o sexuálnych hračkách, ktoré našla u dvoch obetí. Keď mu o nich rozprávala, priala si, aby niečo z toho mala teraz po ruke. Keby ju tak spútal a chcel vypočuť. Keby jej tak vrazil vibrátor medzi nohy...
,,Lukačovičová! Lukačovičová, spíte? Máte toho dnes za sebou dosť. Dobrá práca. Zajtra pokračujte vo výsluchoch a skúste aj u ostatných popátrať po tých hračkách. Možno to s tým má niečo spoločné.“
Celá rozklepaná prišla domov. Dala si sprchu a niekoľko krát sa musela uspokojiť, kým bola schopná zaliezť do postele a zaspať.

***
Zima. Vlhko. Otvorila som oči. Stále som bola prehnutá cez kozu. Nohy opäť pripevnené. Chcela som nimi pohnúť a niečo sa mi zarezalo do kože. Kvapkala zo mňa voda.
,,Konečne si sa prebrala? Haló, počuješ ma? Vnímaš ma?“ Niekto na mňa vylial vedro vody. Facka. ,,Áno, áno, vnímam vás,“ vysúkala som zo seba, pričom som zistila, že mám ústa zas voľné. ,,To, čo si robila pred chvíľou nebolo vôbec pekné. A ja som si už začínal myslieť, že si pekná, krotká a poslušná kobylka. No nevadí. Aj to príde. Ešte nás dnes čakajú dve hračky. A teraz príde na rad jedna z mojich obľúbených. Pozri,“ oboznámil ma so svojim plánom a ukázal mi svoj penis. On ma chce znásilniť!
Zazvonil zvonček. Pán sa na mňa usmial a šiel otvoriť dvere. Počula som hlasy, ale slová som nerozoznávala. Jediné, čo som pochopila bolo, že to je muž. Približovali sa a slová sa stávali zreteľnejšími.
,,... zastrčím. To vieš, poznáš ma. Ale neprišiel som tu len preto. Máme problém. Nikdy si nemal uniesť dievča z môjho okrsku. Kým si bol vedľa, darilo sa mi to nejako tutlať, ale teraz...“
,,Neboj sa. Veď určite na to nasadia teba a nejako to zakamufluješ.“
,,To nebude také ľahké. Naozaj ma na to nasadili, ale pridelili mi takú mladú suku, ktorá tam bola len prvý deň. Jasne som jej ukázal, kde je jej miesto, ale tá kurva začala vyšetrovať na vlastnú päsť. Nielen, že mi zavarila u šéfa, ale ešte mi aj znemožňuje zahládzať stopy!“
Pán sa zasmial a s rehotom sa spýtal, či si nevie poradiť s mladým mäskom. On? A tak sa rozrehotal, že nemohol pokračovať. Čo bolo na tom smiešne neviem, ale mala som pocit, že situácia sa pre mňa rapídne zhoršila. Bojím sa, že ma neznásilní len jeden, ale rovno dvaja! Prišlo mi zle. Vnútornosti sa mi zovreli. Už som nedokázala zadržiavať slzy. Je divné, že toto beriem horšie ako všetko, čo mi doteraz urobil. Zas som sa započúvala do rozhovoru, lebo pán sa už dosmial.
,,Počuj, nebude to až také zlé. Hovoríš, že je to malá kurvička, nie? Ak si s ňou neporadíš ty, tak ja určite. Jednoducho za ňou ráno dobehneš, že máš novú stopu a privedieš ju ku mne. Ja ju naučím poslušnosti a nakoniec budeš mať ešte aj super parťáka. Pohodička.“
,,A ty zvládneš dve naraz?“
,,Ešte som to síce nerobil, ale všetko musí raz prísť. A podľa toho, čo si mi o nej povedal, si zaslúži moju pozornosť. No a teraz, keď sme prebrali všetky problémy, chceš si pichnúť?“
,,Vieš, že nikdy neodmietnem. Ale až po tebe.“
Otvorili dvere. Obaja mali nadutý rozkrok. Ten neznámy si doniesol stoličku, postavil ju oproti mne, stiahol si nohavice a sadol si na ňu. Pán ma obišiel a tým mi bolo jasne naznačené, čo bude nasledovať. Zacítila som v sebe jeho prsty. Možno by sa mi to aj bolo páčilo, ale bola som taká vystresovaná z toho, čo má prísť, že som stisla zvierač, čím som mu trochu uväznila prsty. Nasilu ich vytiahol a strelil mi po zadku so slovami: ,,Žiaden lubrikant.“ Kurva. A vrazil mi ho do zadku. Natiahlo ma. Bol neskutočne veľký. Oveľa väčší ako čokoľvek, čo som mala dnes v sebe. A bolo mi jasné, že na 10 prirazení to nebude. Začal sa vo mne hýbať. Zaťala som si nechty do ruky (nemala som kde inde), ale nepomohlo to. Slzy mi tiekli po tvári prúdom a ja som sa pomaly dusila hlienom. Zrýchlil. Myslela som len na to, že musím byť po tichu. Nesmiem kričať. Bolo by to len horšie. Musím dýchať. Zvládnem to!
Keď prirazil naposledy a vystriekla sa do mňa, pogrcala som sa. Ale to nebol koniec. Ten druhý vstal a dalo by sa povedať, že sa rozbehol. Vrazil mi ho do zadku s takou naliehavosťou, ako keby mu šlo o život. A on bol ešte o trochu väčší ako pán. No mne to už bolo jedno. Vylúčila som zo seba všetky tekutiny, ktoré sa dali a dnes už po niekoľký raz som si odplávala do ríše nevedomia.