Poď sem!
Kam?
Sem, ku mne!
Prečo?
Lebo ťa o to žiadam.
Ale Vy ma nežiadate.
A čo robím?
Prikazujete mi ako psovi. Som Váš pes?
S rehotom mi odpovie:
Si vnímavá, NEŽIADAM!
A srdiečko, aj moje šteňa je poslušnejšie ako ty. Si skôr fena, ktorá sa hára a nevie kde je jej miesto.
A teraz posledný krát ti to zopakujem.
Poď sem! Hneď!
Jeho úsmev nahradí strnulá tvár bez výrazu. Očami ma prebodáva.
Snaží sa o hypnózu? Je šialený? Zvláštny je tento človek predo mnou, pomyslím si.
Vraciam mu rovnako tvrdý pohľad a pomaly sa šuchtám na miesto.
Rozum mi zožiera milión myšlienok, otázok, pocitov..
Miesto určené kým? Kto on je? Pre mňa neznamená ešte nič. Uvedomuje si to?
Som tu! Presne tu! Je to tak správne? – vystrčím bradu, vystriem chrbát s pohľadom fixovaným na neho.
Vyzleč sa!
Prosím?
Vyzleč sa! Si hluchá? Alebo retardovaná? Vy-zleč-sa!!
Hľadím na neho ako na prízrak a snažím sa pochopiť, kto z Nás dvoch je viac retardovaný. Som hlboko presvedčená, že ja ňou nebudem.
Nevyzlečiem sa! .. rázne odpoviem
Prečo?
Lebo sa hanbím a nepotrebujem zhadzovať zo seba veci. Ale Vy sa kľudne vyzlečte, mne to nevadí.
Usmievam sa a vrátim postoj hrdej ženy. Dostala som ťa, pomyslím si a pomyslene si tľapkám po pleci.
Si si tým istá?
To som, nehovorím do vetra, alebo áno? Pretože JA, necítim ani vánok!- panovačne odpoviem
Ako chceš - povie akoby nič, a práve v tom momente by som mu najradšej zotrela ten arogantný úškľabok z tváre.
To nemyslí vážne. On sa naozaj mieni vyzliecť? Toto Déčka robia? Vážne?
Nemá toho na sebe veľa len rifle a tričko. Možno trenky ak ich vôbec má, konštatujem.
Pozerám sa na neho a verím tomu, že som aj zbledla. Určite áno. Veď hádam ani nedýcham. Ježišmária, toto fakt nepotrebujem vidieť.
Skloním hlavu a sústredím pohľad na smietku na zemi.
To je trapas, to je trapas, to je trapas..zasekne sa mi platňa v hlave.
Hore hlavu, pozri sa na mňa!
Opäť mi prikazuje. Čo je s ním špatne?
Zodvihnem hlavu a pozriem sa mu do očí. Viem, že je nahý. Oči ma štípu z toho, ako sa snažím, aby som pohľadom neklesla a neobzrela si jeho výbavičku. Chcem sa smiať lebo on sa usmieva, ale kŕčovito držím svoj výraz, výraz bez záujmu.
Vyzýva ma pohľadom ..Uťahuje si zo mňa?
Hajzlík.
Ako sa cítiš teraz?
Trápne.
Prečo? Veď nahý som ja a Tebe to predsa nevadí.
Áno, máte pravdu, tak som asi LEN trošku machrovala.
Viem. Tak sa vyzleč. Nechcem aby ti bolo trápne, veď vieš!
Dobre, ale len preto, že ste to urobil prvý.
Otočím sa mu zadkom. Hádam si nemyslí, že mu budem robiť striptíz. Okrem toho ma klepe, ale zimou to nebude. Zhodím zo seba šaty. Doslova zhodím, ostáva vedľa mňa kôpka vecí. Nakoniec ich aj tak poskladám a pekne odložím.
Naťahujem čas.
Otoč sa!
Urobím to hneď ako ma k tomu vyzve. Rukami si zakrývam chúlostivé partie tela. On si ma premeriava, obzerá úplne bez hanby.
Uvedomím si, že to isté môžem, urobiť aj ja, no nie? Veď, čo som horšia ako on?
Založím ruky v bok a drzo si ho začínam premeriavať. Na chvíľu pohľadom zastavím na jeho pýche a uvažujem, či je dostatočne veľký. Nikdy to neviem odhadnúť kým nie je v pozore. Ani dnes to inač nebude, no neviem no .. Takže to vzdám a zameriam sa na to, čo ma skutočne zaujíma a to je hruď a ruky.
Pôsobivé, veeľmi pôsobivé. .. zašomrem
Ďakujem. Teraz, keď zoznamovanie máme už za sebou. Poď sem...kľakni si k mojím nohám! Presne tu!
Ukáže na miesto po jeho pravej strane.
Teraz to viem určite, tou retardovanou som tu ja lebo to urobím bez akéhokoľvek reptania. Nechce sa mi s ním dohadovať, zjavne to nemá význam. Alebo si to aspoň nahováram.
Výborne srdiečko, toto je tvoje miesto. Pri mojich nohách, po mojom boku. Ako sa ti tam dolu páči?
Mlčím, niekedy je lepšie ostať ticho.
Kam?
Sem, ku mne!
Prečo?
Lebo ťa o to žiadam.
Ale Vy ma nežiadate.
A čo robím?
Prikazujete mi ako psovi. Som Váš pes?
S rehotom mi odpovie:
Si vnímavá, NEŽIADAM!
A srdiečko, aj moje šteňa je poslušnejšie ako ty. Si skôr fena, ktorá sa hára a nevie kde je jej miesto.
A teraz posledný krát ti to zopakujem.
Poď sem! Hneď!
Jeho úsmev nahradí strnulá tvár bez výrazu. Očami ma prebodáva.
Snaží sa o hypnózu? Je šialený? Zvláštny je tento človek predo mnou, pomyslím si.
Vraciam mu rovnako tvrdý pohľad a pomaly sa šuchtám na miesto.
Rozum mi zožiera milión myšlienok, otázok, pocitov..
Miesto určené kým? Kto on je? Pre mňa neznamená ešte nič. Uvedomuje si to?
Som tu! Presne tu! Je to tak správne? – vystrčím bradu, vystriem chrbát s pohľadom fixovaným na neho.
Vyzleč sa!
Prosím?
Vyzleč sa! Si hluchá? Alebo retardovaná? Vy-zleč-sa!!
Hľadím na neho ako na prízrak a snažím sa pochopiť, kto z Nás dvoch je viac retardovaný. Som hlboko presvedčená, že ja ňou nebudem.
Nevyzlečiem sa! .. rázne odpoviem
Prečo?
Lebo sa hanbím a nepotrebujem zhadzovať zo seba veci. Ale Vy sa kľudne vyzlečte, mne to nevadí.
Usmievam sa a vrátim postoj hrdej ženy. Dostala som ťa, pomyslím si a pomyslene si tľapkám po pleci.
Si si tým istá?
To som, nehovorím do vetra, alebo áno? Pretože JA, necítim ani vánok!- panovačne odpoviem
Ako chceš - povie akoby nič, a práve v tom momente by som mu najradšej zotrela ten arogantný úškľabok z tváre.
To nemyslí vážne. On sa naozaj mieni vyzliecť? Toto Déčka robia? Vážne?
Nemá toho na sebe veľa len rifle a tričko. Možno trenky ak ich vôbec má, konštatujem.
Pozerám sa na neho a verím tomu, že som aj zbledla. Určite áno. Veď hádam ani nedýcham. Ježišmária, toto fakt nepotrebujem vidieť.
Skloním hlavu a sústredím pohľad na smietku na zemi.
To je trapas, to je trapas, to je trapas..zasekne sa mi platňa v hlave.
Hore hlavu, pozri sa na mňa!
Opäť mi prikazuje. Čo je s ním špatne?
Zodvihnem hlavu a pozriem sa mu do očí. Viem, že je nahý. Oči ma štípu z toho, ako sa snažím, aby som pohľadom neklesla a neobzrela si jeho výbavičku. Chcem sa smiať lebo on sa usmieva, ale kŕčovito držím svoj výraz, výraz bez záujmu.
Vyzýva ma pohľadom ..Uťahuje si zo mňa?
Hajzlík.
Ako sa cítiš teraz?
Trápne.
Prečo? Veď nahý som ja a Tebe to predsa nevadí.
Áno, máte pravdu, tak som asi LEN trošku machrovala.
Viem. Tak sa vyzleč. Nechcem aby ti bolo trápne, veď vieš!
Dobre, ale len preto, že ste to urobil prvý.
Otočím sa mu zadkom. Hádam si nemyslí, že mu budem robiť striptíz. Okrem toho ma klepe, ale zimou to nebude. Zhodím zo seba šaty. Doslova zhodím, ostáva vedľa mňa kôpka vecí. Nakoniec ich aj tak poskladám a pekne odložím.
Naťahujem čas.
Otoč sa!
Urobím to hneď ako ma k tomu vyzve. Rukami si zakrývam chúlostivé partie tela. On si ma premeriava, obzerá úplne bez hanby.
Uvedomím si, že to isté môžem, urobiť aj ja, no nie? Veď, čo som horšia ako on?
Založím ruky v bok a drzo si ho začínam premeriavať. Na chvíľu pohľadom zastavím na jeho pýche a uvažujem, či je dostatočne veľký. Nikdy to neviem odhadnúť kým nie je v pozore. Ani dnes to inač nebude, no neviem no .. Takže to vzdám a zameriam sa na to, čo ma skutočne zaujíma a to je hruď a ruky.
Pôsobivé, veeľmi pôsobivé. .. zašomrem
Ďakujem. Teraz, keď zoznamovanie máme už za sebou. Poď sem...kľakni si k mojím nohám! Presne tu!
Ukáže na miesto po jeho pravej strane.
Teraz to viem určite, tou retardovanou som tu ja lebo to urobím bez akéhokoľvek reptania. Nechce sa mi s ním dohadovať, zjavne to nemá význam. Alebo si to aspoň nahováram.
Výborne srdiečko, toto je tvoje miesto. Pri mojich nohách, po mojom boku. Ako sa ti tam dolu páči?
Mlčím, niekedy je lepšie ostať ticho.
