Posted 16.10.2017 by chloe
Prebudí ma chlad, ktorý mnou prechádza.
Nie je to ten typ zimomriavok, po ktorých starší ľudia hovoria „dnes už nezomriem, dnes mnou smrtka už prešla," je to skutočný chlad. Taký, ktorý zachádza za nechty a núti Vás nekontrolovateľne triasť sa.
V okamihu ako sa mi rozdrkotajú zuby, zacítim kovovú pachuť a bolesť v ústach. Niečo kovové sa mi zaseklo medzi zubami a natrhlo kútiky úst.
...oceľová reťaz..
Kde to som?
Snažím sa spomenúť, ale mám úplnú tmu. Neviem, čo sa stalo a už vôbec netuším kde som. Obzerám sa okolo, ale všetko je ako v hmle. Svieti len nejasné svetlo.
Každý, čo i len mierny pohyb, nabáda kričať moje svaly na protest. Som stuhnutá a všetko ma bolí
Čo to je? Čo sa to deje?
Uvedomím si reťaze okolo môjho trupu.. ruky zviazané nad hlavou po oboch stranách.
Pevný materiál, obalený okolo členkov, drží nohy rozkročené v širokom V.
Pokúsim sa ohnúť kolená, ale reťaze sa čoraz viac utiahnu. Chlad z podlahy reže do mäsa ako britva.
Som nahá! Prečo som nahá?
Strach ... ten nechcený pocit, znemožní mi jasne myslieť.
Zarevem ako ranené zviera v zajatí.. šklbem rukami a nohami s jasným zámerom slobody.
Musím sa zakryť, schúliť sa do klbka. Nejde to, čo sa to tu deje?
Nekontrolovateľnými pohybymi spôsobím len to, že reťaze sa čoraz viac uťahujú akoby mi mali rozdrviť všetky kosti, alebo úplne znemožniť dýchanie.
Zameriam sa na rinčanie kovu, ktoré sa šíri stenami ako ozvena kým moju pozornosť neupúta pohyb po mojej pravej strane.
Bez zaváhania sa tam natočím.. aspoň tak ako mi to spútanie dovoľuje.
Neznámy podíde ku mne a prehovorí s prekliato tichým, hlbokým, ale upokojujúcim hlasom. "Nepokúšaj sa vyslobodiť, len si ubližuješ."
"Kto si?" Chcem zakričať, ale zradí ma môj vlastný hlas pre reťaz v ústach.
Hrubými prstami nežne obkreslí krivky mojej tváre. Precízne odstráni všetky zablúdené vlasy a dlaňou mi uchopí líce, "teraz na tom nezáleží. Len sa už ukľudni."
Pohŕdavo myknem hlavou, chcem preč jeho špinavú paprču. Ale, len čo ju stiahne položí ju na z hrôzy trasúce sa stehno. Prejde po celej vnútornej dĺžke, od kolena až takmer k lonu.
Je to príliš intímne a ja nie som schopná zostať v kľude. Celou silou spájam stehná a bránim sa dotyku, čo je nemožné. Som v pasci a on to vie.
„šššš- prestaň sa vrtieť, nechceš aby to bolo pre teba ešte viac bolestivé, ver mi!!“
Voľnou rukou schmatne vlasy na temene a potiahnutím ma donúti pozrieť sa mu do očí. Ani na chvíľu neuhne pohľadom a výraz jeho tváre ma trošku upokojí. Necítim sa v ohrození až kým rukou, ktorou celý čas hladí moje stehno neprichádza do zakázanej zóny. Dlaňou prikryje venušin pahorok a na chvíľu na ňom zotrvá. Keď sa upokojím a prehltnem vzlyk, ktorý sa derie na povrch prebehne končekmi prstov po mojej štrbine. Zájde pomedzi jemné mäso a ja mám pocit akoby mi tam prechádza so šmirgľovým papierom. Je to nepríjemné a štípe to. Pálčivý pocit, ktorý mi spôsobuje ma opäť stavia do obranného módu. Ale skôr ako stihnem zareagovať, zahreší a stiahne ruku.
„Si príliš vysušená.“
Strč sa... to asi preto, že som z Teba tak prekliato vzrušená, idiot.
Vidím ako si fľusne na prsty. Opäť prejde po štrbine, ale tentokrát je dotyk hladký a klzký. Celý úkon zopakuje ešte zo dvakrát kým vkĺzne prstami hlbšie do mojich útrob.
Bože chcem to mať už za sebou. Tak nech urobí, čo musí len nech ma už prepustí. Prečo sa to deje práve mne?
Z myšlienok odporu a hnusu ma vytrhne buchot a krik. Niekto sa dožaduje pozornosti. Neviem, kto sú. V šere nemôžem nič spozorovať.
Zazmätkujem, chcem ujsť no nemôžem ani len dýchať.
V tom prekliatom chaose ma objíme rukami a vydýchne mi do ucha keď zašepká:
„tíško maličká, psst .. To je len naše obecenstvo. Sú to ľudia, ktorí sa prišli na Teba pozrieť. Si tak nevinná a krásna, ale keď ma nebudeš rešpektovať a robiť to, čo ti poviem (odmlčí sa) .. ach zlato bude to zlé. Sú to krvilačné beštie a ja im budem musieť dať to, po čo sem prišli a to si ty, drahá. Tak kľud!... som tu len ja a ty, rozumieš? Som-tu-len-JA- a-TY!“
Nie je to jednoduché, veriť neznámemu človeku, ale nemám na výber. Na znak súhlasu a pochopenia prikývnem hlavou a nespúšťam z neho pohľad. Nechcem vidieť členov obecenstva. Mám pocit, že by to bolo pre mňa smrteľné..
„Dobre, som tvoj majster a budeš ma oslovovať Pane. Rozprávať môžeš len vtedy keď ťa k tomu vyzvem. Ak budeš príliš hlučná dám ti roubík, aby som ťa utlmil.
Teraz ti zaviažem oči...nechcem aby si videla, čo sa bude diať. Je to pre tvoje dobro. Pochopila si všetko, čo som povedal? Odpovedz!“
Vzdiali sa na dva kroky a uvoľní jednu z reťazí. Reťaz, ktorá mi trhala ústa spadla na zem a ja môžem odpovedať:
„ Áno Pane," zatiaľ čo on mi zakrýva oči nejakou šatkou.
„Vidíš niečo maličká?"
„Nie, nevidím nič Pane."
"Tak je to správne, šikovná, myslím, že si to nakoniec obaja užijeme."
Zrak nahradí sluch a ja rozoznávam hlasy a ich požiadavky.
"Už to bude, kurva?"
"Prišli sme ju sledovať trpieť!"
„Znehybnil si ju excelentne!"
„Ukáž to tej fľandre!"
„Nešetri tú maličkú, chce to drsne."
Mrazí ma z tých slov. Strach narastá a v ústach mám Saharu..
Po chvíli však dav stíchne, keď ho nahradí hlas môjho majstra.
"Spôsob, akým tieto reťazce zakrývajú jej ... aktíva ..." odmlčí sa a jeho hlas získa zvodnú a upokojujúcu tóninu. "Nie sú viazané tak, aby som ju len jednoducho zadržal." Rukou zašiel pod reťaz, ktorá prechádza priamo cez bradavku, natiahol ju a podvihol, "ale ak chcete, aby som sa ponáhľal ..."
Buďte ticho! Zvery! Spodina, mňa nedostanete!
Nie je to ten typ zimomriavok, po ktorých starší ľudia hovoria „dnes už nezomriem, dnes mnou smrtka už prešla," je to skutočný chlad. Taký, ktorý zachádza za nechty a núti Vás nekontrolovateľne triasť sa.
V okamihu ako sa mi rozdrkotajú zuby, zacítim kovovú pachuť a bolesť v ústach. Niečo kovové sa mi zaseklo medzi zubami a natrhlo kútiky úst.
...oceľová reťaz..
Kde to som?
Snažím sa spomenúť, ale mám úplnú tmu. Neviem, čo sa stalo a už vôbec netuším kde som. Obzerám sa okolo, ale všetko je ako v hmle. Svieti len nejasné svetlo.
Každý, čo i len mierny pohyb, nabáda kričať moje svaly na protest. Som stuhnutá a všetko ma bolí
Čo to je? Čo sa to deje?
Uvedomím si reťaze okolo môjho trupu.. ruky zviazané nad hlavou po oboch stranách.
Pevný materiál, obalený okolo členkov, drží nohy rozkročené v širokom V.
Pokúsim sa ohnúť kolená, ale reťaze sa čoraz viac utiahnu. Chlad z podlahy reže do mäsa ako britva.
Som nahá! Prečo som nahá?
Strach ... ten nechcený pocit, znemožní mi jasne myslieť.
Zarevem ako ranené zviera v zajatí.. šklbem rukami a nohami s jasným zámerom slobody.
Musím sa zakryť, schúliť sa do klbka. Nejde to, čo sa to tu deje?
Nekontrolovateľnými pohybymi spôsobím len to, že reťaze sa čoraz viac uťahujú akoby mi mali rozdrviť všetky kosti, alebo úplne znemožniť dýchanie.
Zameriam sa na rinčanie kovu, ktoré sa šíri stenami ako ozvena kým moju pozornosť neupúta pohyb po mojej pravej strane.
Bez zaváhania sa tam natočím.. aspoň tak ako mi to spútanie dovoľuje.
Neznámy podíde ku mne a prehovorí s prekliato tichým, hlbokým, ale upokojujúcim hlasom. "Nepokúšaj sa vyslobodiť, len si ubližuješ."
"Kto si?" Chcem zakričať, ale zradí ma môj vlastný hlas pre reťaz v ústach.
Hrubými prstami nežne obkreslí krivky mojej tváre. Precízne odstráni všetky zablúdené vlasy a dlaňou mi uchopí líce, "teraz na tom nezáleží. Len sa už ukľudni."
Pohŕdavo myknem hlavou, chcem preč jeho špinavú paprču. Ale, len čo ju stiahne položí ju na z hrôzy trasúce sa stehno. Prejde po celej vnútornej dĺžke, od kolena až takmer k lonu.
Je to príliš intímne a ja nie som schopná zostať v kľude. Celou silou spájam stehná a bránim sa dotyku, čo je nemožné. Som v pasci a on to vie.
„šššš- prestaň sa vrtieť, nechceš aby to bolo pre teba ešte viac bolestivé, ver mi!!“
Voľnou rukou schmatne vlasy na temene a potiahnutím ma donúti pozrieť sa mu do očí. Ani na chvíľu neuhne pohľadom a výraz jeho tváre ma trošku upokojí. Necítim sa v ohrození až kým rukou, ktorou celý čas hladí moje stehno neprichádza do zakázanej zóny. Dlaňou prikryje venušin pahorok a na chvíľu na ňom zotrvá. Keď sa upokojím a prehltnem vzlyk, ktorý sa derie na povrch prebehne končekmi prstov po mojej štrbine. Zájde pomedzi jemné mäso a ja mám pocit akoby mi tam prechádza so šmirgľovým papierom. Je to nepríjemné a štípe to. Pálčivý pocit, ktorý mi spôsobuje ma opäť stavia do obranného módu. Ale skôr ako stihnem zareagovať, zahreší a stiahne ruku.
„Si príliš vysušená.“
Strč sa... to asi preto, že som z Teba tak prekliato vzrušená, idiot.
Vidím ako si fľusne na prsty. Opäť prejde po štrbine, ale tentokrát je dotyk hladký a klzký. Celý úkon zopakuje ešte zo dvakrát kým vkĺzne prstami hlbšie do mojich útrob.
Bože chcem to mať už za sebou. Tak nech urobí, čo musí len nech ma už prepustí. Prečo sa to deje práve mne?
Z myšlienok odporu a hnusu ma vytrhne buchot a krik. Niekto sa dožaduje pozornosti. Neviem, kto sú. V šere nemôžem nič spozorovať.
Zazmätkujem, chcem ujsť no nemôžem ani len dýchať.
V tom prekliatom chaose ma objíme rukami a vydýchne mi do ucha keď zašepká:
„tíško maličká, psst .. To je len naše obecenstvo. Sú to ľudia, ktorí sa prišli na Teba pozrieť. Si tak nevinná a krásna, ale keď ma nebudeš rešpektovať a robiť to, čo ti poviem (odmlčí sa) .. ach zlato bude to zlé. Sú to krvilačné beštie a ja im budem musieť dať to, po čo sem prišli a to si ty, drahá. Tak kľud!... som tu len ja a ty, rozumieš? Som-tu-len-JA- a-TY!“
Nie je to jednoduché, veriť neznámemu človeku, ale nemám na výber. Na znak súhlasu a pochopenia prikývnem hlavou a nespúšťam z neho pohľad. Nechcem vidieť členov obecenstva. Mám pocit, že by to bolo pre mňa smrteľné..
„Dobre, som tvoj majster a budeš ma oslovovať Pane. Rozprávať môžeš len vtedy keď ťa k tomu vyzvem. Ak budeš príliš hlučná dám ti roubík, aby som ťa utlmil.
Teraz ti zaviažem oči...nechcem aby si videla, čo sa bude diať. Je to pre tvoje dobro. Pochopila si všetko, čo som povedal? Odpovedz!“
Vzdiali sa na dva kroky a uvoľní jednu z reťazí. Reťaz, ktorá mi trhala ústa spadla na zem a ja môžem odpovedať:
„ Áno Pane," zatiaľ čo on mi zakrýva oči nejakou šatkou.
„Vidíš niečo maličká?"
„Nie, nevidím nič Pane."
"Tak je to správne, šikovná, myslím, že si to nakoniec obaja užijeme."
Zrak nahradí sluch a ja rozoznávam hlasy a ich požiadavky.
"Už to bude, kurva?"
"Prišli sme ju sledovať trpieť!"
„Znehybnil si ju excelentne!"
„Ukáž to tej fľandre!"
„Nešetri tú maličkú, chce to drsne."
Mrazí ma z tých slov. Strach narastá a v ústach mám Saharu..
Po chvíli však dav stíchne, keď ho nahradí hlas môjho majstra.
"Spôsob, akým tieto reťazce zakrývajú jej ... aktíva ..." odmlčí sa a jeho hlas získa zvodnú a upokojujúcu tóninu. "Nie sú viazané tak, aby som ju len jednoducho zadržal." Rukou zašiel pod reťaz, ktorá prechádza priamo cez bradavku, natiahol ju a podvihol, "ale ak chcete, aby som sa ponáhľal ..."
Buďte ticho! Zvery! Spodina, mňa nedostanete!
