Hneď neodpovedal, len zoskočil zo stola: „Sem to položte.“
Poťukal rákoskou na jeho dosku: „Priložte aj sako a rovno sa mi tu prehnite“.
Rákoskou do nej strkal, pritláčal, odtláčal a upravoval polohu, kým nebol spokojný.
Jej natiahnuté ruky dlaňami začali rosiť lesklý lak pracovnej plochy. Nohy mierne rozkročené v kolenách dôkladne vypnuté. Zeme sa dotýkala len končekmi palcov. Celé to prebehlo bez slov.
Sledovala svoj obraz v zrkadle, keď rákoska blúdila po nahých lýtkach. Sukňa jej končila niekde nad kolenami a dôkladne chránila plochu očakávaného dopadu. Nastavený zadok pod napnutou látkou jemne vykresloval oba lemy nohavičiek. Až keď bol spokojný s polohou, dostala inštrukcie o priebehu šialenej exekúcie. Neboli ťažké, počítať do šesť a ďakovať.
Ani sa nenazdala a ostrá bolesť vystrelila od ponúkaného zadku k hlave „jaááááu, sssss, jau jau jau, bože ááá“ revala do priestoru k zrkadlu.
Trošku prehnal, uvedomil si to, musí zmierniť. „Vzdychať môžete, ale za slovo bože, jedna plus, plus druhá za počítanie“. Šup ho, mala ďalšiu slabšiu ale mala, „sss dva, ďakujem pán Wágner,“ potom to išlo ráz na ráz.
Skončila zas v strede na kolenách, pre zmenu, s boľavým zadkom. Podal jej pracovnú zmluvu, čítala dookola nahlas čl.3, povinnosti zamestnanca. Možno šesťkrát, keď ju za ucho odviedol dverami do privátnej zasadačky. No zasadačky, pripomínala skôr pánsky salónik. Jednoduchá schéma, na jednej strane sedačka s kreslami a pár stolíkmi. Druhá strana komplet prázdna stena „otapetovaná“ obrovským projekčným plátnom. Zábavky zhýralcov po pracovnej dobe. Nechal ju tam stáť a hoc bol február pootváral okná, pozaťahoval závesy. Nohou dostrkal pred stenu pódium, pôvodne podstavec pod rečnícky pult.
Bolo jej hneď jasné na čo to asi bude, šálka a podšálka, vzápätí na tom stála bosými nohami.
Miestnosť bola príjemne osvetlená, nebol však spokojný. Posadil sa do najbližšieho kresla, zhruba na štyri metre. Diaľkovým ovládačom stlmil zadnú časť miestnosti a mierne pridal svetla nad herečku. Zatiaľ čo sa hral s ovládačom prikázal Pavláskovej zaujať rovnakú polohu, ktorú predtým držala v kancelárií. Mala s tým skúsenosť, nebolo treba nič meniť. Teda mierne rozkročenú, na špičkách s rukami nad hlavou ju z diaľky inštruoval „pokrčte nohy kolenách, ruky teraz spojte za hlavou, lakte od seba. Tak je to dobré, ste šikovná. Teraz pozor, keď sa vám podarí nechtiac narovnať, nebodaj dotknúť pätami zeme, bude trest. Pucapaca!“
Kým Pavlásková bojovala na pódiu, priniesol si k sebe stolík s pitím, ďalšie ovládače a pozatváral okná. Začínalo biť skutočne chladno, pohľad na trpiacu právničku zapíjal nápojom.
Snažila sa očami blúdiť kade tade, len nie na sediaceho Wágnera. V hlave si premietala absurdnosť situácie, ktorá ani zďaleka nenaberala nejaký záver. Keď mimochodom začula: „Vyhrnte si sukňu a kolená viac od seba.“
Toto už bolo obrnepríjemné a sukňa putovala tesne pod začínajúce nohavičky. Resumé: kolená skoro meter, špičky zruba pol. Nedalo sa vydržať, hoc jej bolo chladno, cítila kvapku potu stekajúcu v podpazuší. Na malý okamih položila pätu na zem, aby si uľavila od bolesti. Nemala to robiť, zistila v vzápätí: „Varoval som vás Lucia, doteraz sme mali hru, prejdeme k tým trestom.
„Doneste si odvedľa rákosku, podprsenku aj nohavičky.“
Neveriac kukala na Wágnera „nohavičky a podprsenku? Ste nekázal, že mám tiež priniesť,“ až jej docvaklo, „nie pán Wágner, prosím,“ zopla ruky, „prosím, to snáď nie...“
Nezabralo nič, hotový kameň. Za reči, bez vyzvania, do zoznamu pribudla aj sukňa. Bol „ústretový“ mohla si obuť, tam predtým, vyzuté lodičky. Niečo za niečo. Pri odchode nenápadne zamrmlala: „Ďakujem veľmi pekne, pán Wágner!“
Nenápadne odpovedal: „Nemáte zač, rado sa stalo!“
Zasníval sa nad ďalším postupom, vyrušili ho prichádzajúce kroky. Prinášala svoje dary, nesené tak trochu zakrývajúc holé nohy. Postupne mu ich ukladala na stolík s nápojom.
Sukňa, podprsenka a nohavičky vytvorili správne zátišie. Cítil vôňu ženy a kvalitného alkoholu. Pozoroval, že nevedela čo s rákoskou, trošku pomohol, „nástroj ktorý budeme onedlho používať, mi podáte na kolenách. Pripojíte k nemu úprimnú žiadosť o výprask,“ zakončil ukazujúc na miesto, kde by sa mala prosba odohrať.
Rezignovane sa zosunula v metrovej vzdialenosti a prikrčená mu už podávala... ani nestačila.
Ústne si ju popripravoval sám. Bol spokojný, keď vystretá v miernom záklone držala na dlaniach prinesený nástroj. Ruky mala vysoko aj široko, pekný pohľad. Žiadosť o trest pozastavil, dostane vraj zvláštny pokyn. Nalial si ďalší pohárik, pričom začal skúmať kľačiace dielo prírody, vzdelania a intelektu.
Bola fakt zaujímavá, zvláštne pekná. Chlad v miestnosti zabezpečil viditeľné zimomriavky, blúzka v záklone a podprsenka na stole prezradili čo tušil. Zdvihnuté ruky nechtiac dvíhali spodok poslednej ochrany.
Od nôh prechádzal pohľadom do zaslzených, červených očí: „Počúvam, pani Pavlásková.“
Bola na rade, „na kolenách Vás prosím o výprask, pán Wágner,“ ponáhľala, bála sa aj v obave, nech nechytí do rúk tie poskladané nohavičky.
Zostala v šoku a panike keď ich vyzliekala. To sa nedalo v tom momente vysušiť. Tušila, že vlhne, ale hentak?
Po rozvode si veru s chlapom neužila, starosti, zbabraná robota, potom ten trunek na večierku, sprosté reči, výpoveď. Necítila nikdy submisivitu, už absolútne nie vzťah k bolesti. Zažila tej psychickej posledné mesiace dosť. Prestala špekulovať, nebol čas, žiadne zdržiavačky, výprask a odchod!
Zbystrila, nebude to také ľahké drahá, prišla odpoveď: „Rákoskou na holý zadok, treba doplniť.“
Spomenula si na hlášku papagája, čo vypil posledný rum kapitánovi „na kokot mi je perie“ nech má, čo chcel „na kolenách Vás prosím pán Wágner o výprask, rákoskou na holý zadok.“
Uzimená na vyvýšenom pódiu s nosom zapichnutým do projekčného plátna, predklonená s rukami na boľavých kolenách cítila, že blúza kĺže po zadku hore. Gong v hlave, mozog na podlahe. Čím to tam prichytil, doparoma. Toto bude sakra bolieť, studená riť a rákoska. Nevedela na čo sa sústrediť, na bolesť, alebo hanbu. Lastúra stopro viditeľne slzila, keď pristála prvá, máááriu spomínala v duchu, jááááu nahlas. Zas a znova dookola, opakovačka. Balancovala tam v lodičkách ďakujúc všetkým svätým, že teraz nemusela počítať. Zoparkrát ju pridržal, nech mu necapne na zem.
Koniec, bingo, aleluja, konštatovala keď už slzy tiekli po lícach. Tak toto bola jazda.
Otočil si ju do priestoru, blúza spadla nazad.
Už zas sedel v tom kresle a usrkával z obľúbeného nápoja. Zahľadel sa na polomŕtvu, polonahú Luciu Pavláskovú, t.č. vo výpovednej lehote, vyslovil len jedno slovo s predložkou: „Do naha!“
Tu svet končí, potupa ku ktorej to tu nezadržateľne speje je hmatateľná už na prvom gombíku. V predstave nasledovného deja jej naskočila tretia husia koža. Som hus, toto mi patrí, šklbať, kmásať. Zadok neskutočne bolel a prípadný prídavok by zrejme nezvládala. Po tom všetkom, čo tu dnes absolvovala, odchádzať s padákom? Ani bohovi, neprichádza do úvahy! Nahá na drevenom pódiu! Šibe mi? Pud sebazáchovy však momentálne vyhrával. Dr Jekyll and Mr Hyde jej v hlave rozohrali bláznivú hru.
Druhý gombík išiel ťažšie než ten prvý. Ako reagovať, čo sa ho ma spýtať, jebe Vám pán Wágner? Radšej bola ticho. Zuby drkotali, zadok horel. Ak s tým ten ucholak nemá skúsenosť, klobúk dole. Hajde na tretí, teda štvrtý od konca. Sedem statočných, dvaja padli.
S tou úvahou bola zas vedľa. Je to ako s tými prstami na rukách, každému jeden chýba.
Wágner vedel presne, koľko gombíkov zostáva. Nemal pripravené jedno, a to riešenie, čo ak vo svojich úvahách prestrelil. Nebola zjavne pripravená na záverečné antré. Čo včul? Nevedel si momentálne spomenúť ani na číslo operátora RZP. Bol v panike, zrovna tak ako Pavlásková, nikdy mu to neodpustí. Nechcel predčasne čítať záverečné titulky, sľubne sa rozbiehajúceho „pracovno-právneho“ vzťahu. Balancovali teraz na hrane možného a nemožného, skvelý poker. Pomyselné karty už na začiatku nespravodlivo rozdané. Wágner držal v rukách svoj royal flush, keď niečo z jeho vnútra zrazu revalo smerom hore, na čerstvo vykradnutý mozog.
Vypustil z úst jednu rýchlu, rozkazovaciu vetu: „To stačilo Lucia!“
Nečakane vycúval, zložil karty. Vymäkol? Dá sa to tak povedať, veď už sedela na lopate. Otvárali sa však nové obzory, čierne mraky preťal blesk z jasného neba. Vlk sýty a ovca celá. Jednoduché, jasné porekadlo dorazilo práve včas.
Galantný záchranca na bielom koni konečne kýval dáždnikom.
Podával jej ruku s pohľadom do uplakaných očí: „Pre dnes, naozaj stačilo.“
Pavlásková prižmúrila oči a pri hlbokom nádychu mierne pridvihla kútiky úst.
Poťukal rákoskou na jeho dosku: „Priložte aj sako a rovno sa mi tu prehnite“.
Rákoskou do nej strkal, pritláčal, odtláčal a upravoval polohu, kým nebol spokojný.
Jej natiahnuté ruky dlaňami začali rosiť lesklý lak pracovnej plochy. Nohy mierne rozkročené v kolenách dôkladne vypnuté. Zeme sa dotýkala len končekmi palcov. Celé to prebehlo bez slov.
Sledovala svoj obraz v zrkadle, keď rákoska blúdila po nahých lýtkach. Sukňa jej končila niekde nad kolenami a dôkladne chránila plochu očakávaného dopadu. Nastavený zadok pod napnutou látkou jemne vykresloval oba lemy nohavičiek. Až keď bol spokojný s polohou, dostala inštrukcie o priebehu šialenej exekúcie. Neboli ťažké, počítať do šesť a ďakovať.
Ani sa nenazdala a ostrá bolesť vystrelila od ponúkaného zadku k hlave „jaááááu, sssss, jau jau jau, bože ááá“ revala do priestoru k zrkadlu.
Trošku prehnal, uvedomil si to, musí zmierniť. „Vzdychať môžete, ale za slovo bože, jedna plus, plus druhá za počítanie“. Šup ho, mala ďalšiu slabšiu ale mala, „sss dva, ďakujem pán Wágner,“ potom to išlo ráz na ráz.
Skončila zas v strede na kolenách, pre zmenu, s boľavým zadkom. Podal jej pracovnú zmluvu, čítala dookola nahlas čl.3, povinnosti zamestnanca. Možno šesťkrát, keď ju za ucho odviedol dverami do privátnej zasadačky. No zasadačky, pripomínala skôr pánsky salónik. Jednoduchá schéma, na jednej strane sedačka s kreslami a pár stolíkmi. Druhá strana komplet prázdna stena „otapetovaná“ obrovským projekčným plátnom. Zábavky zhýralcov po pracovnej dobe. Nechal ju tam stáť a hoc bol február pootváral okná, pozaťahoval závesy. Nohou dostrkal pred stenu pódium, pôvodne podstavec pod rečnícky pult.
Bolo jej hneď jasné na čo to asi bude, šálka a podšálka, vzápätí na tom stála bosými nohami.
Miestnosť bola príjemne osvetlená, nebol však spokojný. Posadil sa do najbližšieho kresla, zhruba na štyri metre. Diaľkovým ovládačom stlmil zadnú časť miestnosti a mierne pridal svetla nad herečku. Zatiaľ čo sa hral s ovládačom prikázal Pavláskovej zaujať rovnakú polohu, ktorú predtým držala v kancelárií. Mala s tým skúsenosť, nebolo treba nič meniť. Teda mierne rozkročenú, na špičkách s rukami nad hlavou ju z diaľky inštruoval „pokrčte nohy kolenách, ruky teraz spojte za hlavou, lakte od seba. Tak je to dobré, ste šikovná. Teraz pozor, keď sa vám podarí nechtiac narovnať, nebodaj dotknúť pätami zeme, bude trest. Pucapaca!“
Kým Pavlásková bojovala na pódiu, priniesol si k sebe stolík s pitím, ďalšie ovládače a pozatváral okná. Začínalo biť skutočne chladno, pohľad na trpiacu právničku zapíjal nápojom.
Snažila sa očami blúdiť kade tade, len nie na sediaceho Wágnera. V hlave si premietala absurdnosť situácie, ktorá ani zďaleka nenaberala nejaký záver. Keď mimochodom začula: „Vyhrnte si sukňu a kolená viac od seba.“
Toto už bolo obrnepríjemné a sukňa putovala tesne pod začínajúce nohavičky. Resumé: kolená skoro meter, špičky zruba pol. Nedalo sa vydržať, hoc jej bolo chladno, cítila kvapku potu stekajúcu v podpazuší. Na malý okamih položila pätu na zem, aby si uľavila od bolesti. Nemala to robiť, zistila v vzápätí: „Varoval som vás Lucia, doteraz sme mali hru, prejdeme k tým trestom.
„Doneste si odvedľa rákosku, podprsenku aj nohavičky.“
Neveriac kukala na Wágnera „nohavičky a podprsenku? Ste nekázal, že mám tiež priniesť,“ až jej docvaklo, „nie pán Wágner, prosím,“ zopla ruky, „prosím, to snáď nie...“
Nezabralo nič, hotový kameň. Za reči, bez vyzvania, do zoznamu pribudla aj sukňa. Bol „ústretový“ mohla si obuť, tam predtým, vyzuté lodičky. Niečo za niečo. Pri odchode nenápadne zamrmlala: „Ďakujem veľmi pekne, pán Wágner!“
Nenápadne odpovedal: „Nemáte zač, rado sa stalo!“
Zasníval sa nad ďalším postupom, vyrušili ho prichádzajúce kroky. Prinášala svoje dary, nesené tak trochu zakrývajúc holé nohy. Postupne mu ich ukladala na stolík s nápojom.
Sukňa, podprsenka a nohavičky vytvorili správne zátišie. Cítil vôňu ženy a kvalitného alkoholu. Pozoroval, že nevedela čo s rákoskou, trošku pomohol, „nástroj ktorý budeme onedlho používať, mi podáte na kolenách. Pripojíte k nemu úprimnú žiadosť o výprask,“ zakončil ukazujúc na miesto, kde by sa mala prosba odohrať.
Rezignovane sa zosunula v metrovej vzdialenosti a prikrčená mu už podávala... ani nestačila.
Ústne si ju popripravoval sám. Bol spokojný, keď vystretá v miernom záklone držala na dlaniach prinesený nástroj. Ruky mala vysoko aj široko, pekný pohľad. Žiadosť o trest pozastavil, dostane vraj zvláštny pokyn. Nalial si ďalší pohárik, pričom začal skúmať kľačiace dielo prírody, vzdelania a intelektu.
Bola fakt zaujímavá, zvláštne pekná. Chlad v miestnosti zabezpečil viditeľné zimomriavky, blúzka v záklone a podprsenka na stole prezradili čo tušil. Zdvihnuté ruky nechtiac dvíhali spodok poslednej ochrany.
Od nôh prechádzal pohľadom do zaslzených, červených očí: „Počúvam, pani Pavlásková.“
Bola na rade, „na kolenách Vás prosím o výprask, pán Wágner,“ ponáhľala, bála sa aj v obave, nech nechytí do rúk tie poskladané nohavičky.
Zostala v šoku a panike keď ich vyzliekala. To sa nedalo v tom momente vysušiť. Tušila, že vlhne, ale hentak?
Po rozvode si veru s chlapom neužila, starosti, zbabraná robota, potom ten trunek na večierku, sprosté reči, výpoveď. Necítila nikdy submisivitu, už absolútne nie vzťah k bolesti. Zažila tej psychickej posledné mesiace dosť. Prestala špekulovať, nebol čas, žiadne zdržiavačky, výprask a odchod!
Zbystrila, nebude to také ľahké drahá, prišla odpoveď: „Rákoskou na holý zadok, treba doplniť.“
Spomenula si na hlášku papagája, čo vypil posledný rum kapitánovi „na kokot mi je perie“ nech má, čo chcel „na kolenách Vás prosím pán Wágner o výprask, rákoskou na holý zadok.“
Uzimená na vyvýšenom pódiu s nosom zapichnutým do projekčného plátna, predklonená s rukami na boľavých kolenách cítila, že blúza kĺže po zadku hore. Gong v hlave, mozog na podlahe. Čím to tam prichytil, doparoma. Toto bude sakra bolieť, studená riť a rákoska. Nevedela na čo sa sústrediť, na bolesť, alebo hanbu. Lastúra stopro viditeľne slzila, keď pristála prvá, máááriu spomínala v duchu, jááááu nahlas. Zas a znova dookola, opakovačka. Balancovala tam v lodičkách ďakujúc všetkým svätým, že teraz nemusela počítať. Zoparkrát ju pridržal, nech mu necapne na zem.
Koniec, bingo, aleluja, konštatovala keď už slzy tiekli po lícach. Tak toto bola jazda.
Otočil si ju do priestoru, blúza spadla nazad.
Už zas sedel v tom kresle a usrkával z obľúbeného nápoja. Zahľadel sa na polomŕtvu, polonahú Luciu Pavláskovú, t.č. vo výpovednej lehote, vyslovil len jedno slovo s predložkou: „Do naha!“
Tu svet končí, potupa ku ktorej to tu nezadržateľne speje je hmatateľná už na prvom gombíku. V predstave nasledovného deja jej naskočila tretia husia koža. Som hus, toto mi patrí, šklbať, kmásať. Zadok neskutočne bolel a prípadný prídavok by zrejme nezvládala. Po tom všetkom, čo tu dnes absolvovala, odchádzať s padákom? Ani bohovi, neprichádza do úvahy! Nahá na drevenom pódiu! Šibe mi? Pud sebazáchovy však momentálne vyhrával. Dr Jekyll and Mr Hyde jej v hlave rozohrali bláznivú hru.
Druhý gombík išiel ťažšie než ten prvý. Ako reagovať, čo sa ho ma spýtať, jebe Vám pán Wágner? Radšej bola ticho. Zuby drkotali, zadok horel. Ak s tým ten ucholak nemá skúsenosť, klobúk dole. Hajde na tretí, teda štvrtý od konca. Sedem statočných, dvaja padli.
S tou úvahou bola zas vedľa. Je to ako s tými prstami na rukách, každému jeden chýba.
Wágner vedel presne, koľko gombíkov zostáva. Nemal pripravené jedno, a to riešenie, čo ak vo svojich úvahách prestrelil. Nebola zjavne pripravená na záverečné antré. Čo včul? Nevedel si momentálne spomenúť ani na číslo operátora RZP. Bol v panike, zrovna tak ako Pavlásková, nikdy mu to neodpustí. Nechcel predčasne čítať záverečné titulky, sľubne sa rozbiehajúceho „pracovno-právneho“ vzťahu. Balancovali teraz na hrane možného a nemožného, skvelý poker. Pomyselné karty už na začiatku nespravodlivo rozdané. Wágner držal v rukách svoj royal flush, keď niečo z jeho vnútra zrazu revalo smerom hore, na čerstvo vykradnutý mozog.
Vypustil z úst jednu rýchlu, rozkazovaciu vetu: „To stačilo Lucia!“
Nečakane vycúval, zložil karty. Vymäkol? Dá sa to tak povedať, veď už sedela na lopate. Otvárali sa však nové obzory, čierne mraky preťal blesk z jasného neba. Vlk sýty a ovca celá. Jednoduché, jasné porekadlo dorazilo práve včas.
Galantný záchranca na bielom koni konečne kýval dáždnikom.
Podával jej ruku s pohľadom do uplakaných očí: „Pre dnes, naozaj stačilo.“
Pavlásková prižmúrila oči a pri hlbokom nádychu mierne pridvihla kútiky úst.
Ukáž všetky komentáre (12)
Pridal/a Mata dňa 2.11.2024.
1 Vote 
Poznáš ma dobre, nie nečakala som to....
