Pohľad Dravca

Veľmi sa ospravedlňujem za nesprávne uvodzovky a interpunkciu, ale písala som to v mobile ale aj tak si myslím, že by sa Vám táto poviedka mohla páčiť.

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Bolo jedno čarovné mesto s námestím.

Tak by som začala rozprávku. Ale žijeme v tvrdej realite. Miestami je zvrátená, prepchatá konzumom, sexom, masovosťou. Nič nie je jednoduché...

Úvahy bokom...

Veselá žena, hľadajúca útočisko, kde bude v bezpečí pred zlým svetom. Poznačená mnohými skúsenosťami života. Pár krát nabila hubu, pár krát mala šťastie.

Kráčajúc svojou cestou cíti na chrbte pohľad, obzrie sa. Vidí, ako si ju premeriava. Presúva sa do bezpečia opačného konca námestia. Spaľujúci pohľad dravca, pripraveného na lov ju prebodáva. Prekonáva nutkanie pokľaknúť. Jeho pohľad v nej vyvoláva známe pocity. Z diaľky ho pozoruje. Nesvoja sa vydá na cestu domov.

Doma, mysliac si, že sa ukľudní, zapína sociálne siete. Stále ju máta ten pohľad, na ktorý sa nedá zabudnúť.

Správa od neznámeho bez fotky, meno vymyslené... Kto by sa dnes volal Ján Hrach...
"Dnes som ťa videl na námestí."
"To si bol ty?" Nemôžem tomu uveriť. Jeho pohľad... Zrkadlili sa v ňom všetky inštinkty dravca. Zasiahol moju dušu do najhlbšej hĺbky.
"Áno, neviem ťa pustiť z hlavy..."
"Čím som ťa zaujala? Vieš, nie som ľahká korisť. Doba ma naučila..." V hlave jej blikala kontrolka. Je to ON... Iného nechcem. Musí to byť ON... V hĺbke duše bola presvedčená, že je to ON chce byť jeho...
"Na to sa nepýtam! Príď na kávu do Bieleho dáždnika. Budem tam. Zajtra... Počkám si ťa."
"Si si nejaký istý, že prídem...."
Ale už jej neodpísal. Kašľať na to. Premýšľa nad zajtrajškom... Unavená a zmätená zaspáva.

V rozprávke sa nájde niekto, kto dievčine správne poradí, aby všetko skončilo dobre. Realita je iná. Po nepokojnom spánku si nahodila svoje najnápadnejšie oblečenie. Celý papagáj. Už nemusí byť šedá myš...

"Ja som vedel, že prídeš."
"Ako si..."
Priložil jej prst na pery a pošepol: "Vypi ju a užívaj si." podával jej šálku...

Ohnivé oči ju prepaľovali. Chcela ho. Jing a jang. Dokonalá zhoda. Napätie sa dalo krájať...

"Si ako líška..." Premeriavam si ju. Spĺňa všetko čo chcem. Túžim po nej. Je úžasná. Dlhé hnedé vlasy krásne oči kde by sa utopil aj olympijský plavec. A tá postava.... Hmmmm....... Ona vôbec netuší ako vyzerá. Prsia volajú po lanovej podprsenke, na bradavky svorky. Ani nevie ako moja predstavivosť pracuje... A ten zadok... Mňam... V mysli sa mi prehrávajú rôzne scenáre... Dútky? Bič? Rákoska?
"Skroť si ma...."
"Nemôžem..." Aj keď oči hovoria iné... Vyzliekam ju pohľadom. Odhaľujem jej tajné zákutia. Čítam v nej ako v knihe. Mohla by to byť ona... V mojom pohľade horí ako Fénix a vstáva z popola...
"Vieš čo, nechaj tak, viac nehovor, počula som viac ako dosť".
"Ty si ako líška. Malá,prefíkaná, prítulná, plachá... Neskrotím ťa." Aj tak viem, že si len moja, stačí len pokyn a ty sa mi odovzdáš... Len ty to ešte nevieš. Ty si ale potvora. Pomyslel si... Musím ísť na ňu pomaly, chcem ju. Femme fatale... A ona sa mi skrýva....
"To mi nemôžeš urobiť. Ja chcem byť vlastnená".
"Skúsim to. Ver, že tvoja sloboda v mojich rukách, bude pre mňa darom a pre teba prekliatím. Život so mnou ti dá pravidlá, ochranu, nebezpečné bezpečie ... Si ochotná to akceptovať?" Rozpráva vážnym hlasom s očami namierenými presne do stredu jej duše. Presne tým, čo ju rozpaľuje a zároveň desí.
S pomalým prikývnutím a očami upriamenými niekde do stredu Zeme odpovedá. "Áno..."
Jemným pohybom ruky ju pohladí po tvári. "Ja som to vedel líštička. Teba krotiť netreba. Ty sa mi oddáš sama." pohľad dravca, rozpaľujúci jej vnútro...

Mám chuť napísať, že žili šťastne až do smrti. Trávili spolu všetok svoj čas životom a hrami. Ale to je už iný príbeh....