Nebol to sen, ocitám sa späť v realite, zrejme som zmyslovo odpadla. To klopanie je neznesiteľné, pokračuje dookola. Nech to už prestane. Predošlý mentálny prepad bol len odvar. Ak teda vstúpi píšťala, odpadnem znova.
Riaditeľ zatiaľ váha, ja s napätím čakám v jeho zdravý úsudok. Buchta je stále naštelovaná ku dverám, závoje sa trasú, kolená bojujú s nepredstaviteľnou bolesťou. Rozšvihaná riť už síce čiastočne upokojila stav, to však neznamená, že stopy predošlej devastácie dokážem ukryť. Táto predná dvojka bude moja smrť.
„No, ďalej!“ zvolal mierne nahnevaným tónom her D. Máme to tu, riaditeľ neskutočne sklamal! Dôveru ktorú som do neho vkladala, nehanebne zradil. Očakávam najhoršie, asi príde kúzelník. Prišiel, a nie jeden!!!
Najprv hlava, potom telo, druhá hlava, druhé telo. Odvraciam zrak a tvárim sa, že to nie som ja. Nemôžem sa poštípať, mám vzpažené ruky. Ak toto nie je sen, budem stopro stopovať. Delegácia v plnej paráde: Vlado a Viera!
Zatváram oči, zomieram, diagnóza hanba. Je to pocit, ako keď Vás niekto nečakane jebne uhlovou lopatou. Tratím prehľad, zabúdam na kolenisto-trieslovú bolesť, zapája sa mozgový trast. Všetky zmysly, okrem očí , pracujú na plné obrátky. Ušné hlási dvojitú odozvu od dverí: mužský hlas udivene zhíkne: „Fúú ha, no teda!“ ženský pridáva plnohrdlovú úvahu: “ha-ha-ha-ha,“ potom ešte silnejšie, sviežo spontánne: “ hahahahaha... čo ti to jebe... ,“ čo ti to jebe bolo len také čttj, to dokáže len Viera. Nič neznelo ako otázka, tak udržiavam tichý, bolestivý rozkľak.
Nik už o mňa nejaví záujem, registrujem za chrbtom vravu. Niečo na spôsob: čáu ty pako, to koľko sme sa nevideli, sevas pičko, už hádam aj osem, to čo tu máš, čo robíš direktore, to je Vierka, ahoj Vierka, ahoj, cmuk, cmuk, čo si mi to poslal, ma poser, moment pošlem kľačanicu na hodinu slovenčiny, má mať slovenský jazyk. Čo, aký jazyk? A rehoty nenaberali konca kraja, až som začula nový klepot. Už som si zvykla...
Vchádza píšťala!
Štyria na jednu, osem očí na dve, osem vyvalených a dve zavreté. Som isto scanovaná v potupnej pozícii . Frontová línia píšťala, záloha D+V+V. Prichádzajú nové podávania rúk, smiechoty, vravu už nevnímam.
Precitám po nečakanom uchopení môjho ľavého ucha, telo smeruje za ním, odchádzame do polohy stojmo. Zmuchlané nohavičky a sukňu mi PP strká pod pravú ruku, vo dvojici „družne“ opúšťame riaditeľnu.
Profesorské truľo, ma za kožený blatník odvádza preč z kolektívu. Rukami zakrývam holý, tancujúci zadok a červené pruhy. Zúfalstvo neslobody ma núti k obrane, pravá aj ľavá ruka idú v zatnutú päsť, nechávam však vystrčené prostredníky.
Za mojim chrbtom prichádza zborový rehot, doplnený troma vetami:
1. „Vybavíme neskôr“
2. „Stopni to“
3. „Myslím, že vymäkne“
Ktorú kto povedal, nechám na Váš úsudok.
Her Profesor sa nechápavo otočil na trojčlenný kolektív a mysliac, že to patrilo jemu, vyslovil jedno priblblé : „Čo?“
Druhý rehot, slovná zásoba kolektívu sa však znížila:
1. „Nič“
2. „V pohode“
3. „Neskôr“
Hovorím, je to truľo. Na chodbe som chytila nervy a vyrazila mu ruku z môjho ucha. Nenávidím keď ma niekto za niečo ťahá. Doplnenie fyzickej obrany karate úderom, dokončila verbálne papuľa: „Prestaň, si normálny! Mám toho fakt dosť, to čo si dovoľujete! Jebe Vám? Čuráci...“
Ani nebol zaskočený. Oprel sa o stenu, skrížil ruky na prsiach a spustil nasledovný monológ:
„Vážená slečna Dianka, Vaše postavenie je natoľko biedne, že by som Vám doporučil ukončiť pobyt na našej škole, krásnym slovíčkom STOP. Zrejme si to neuvedomujete, ale prekročila ste hranicu mojej tolerancie. Neberte to ako vyhrážku, je to fakt!“
To čo potom nasledovalo, si nedokážete predstaviť. Zdrapil ma vzadu, za límec košele, a spoločne s kravatou to rafinovane stočil, začal ma dusiť. Reflexným pohybom rúk chránim hrdlo od najhoršieho. Najhoršie však len prišlo, druhou rukou ma začal švácať po holom zadku a stehnách. Ten pleskot sa ozýval chodbou až vybehol direktor s otázkou:“ Všetko v poriadku?“
„V pohode, za moment bude kľud,“ odpovedal zákernou činnosťou zaujatý profesor.
Bolesť bola neznesiteľná, chcela som sľubovať nemožné, ale nedalo sa. Krk bol vyradený z prevádzky, lapala som po dychu a ratovala život. Posledná rana ma dostala na zem. Držiac si zmaľované partie, počujem: „Čakám Vás v učebni!“ nasledoval „Bách!“ nejakými dverami a nastal sľubovaný kľud.
A kurva, toto nebude sranda. Váľam sa na zemi ako malé decko po prvom, nečakanom výprasku. Nemám zákaz úpravy oblečenia tak v momente mením situáciu polonaha na plno oblečenú. Musím sa spamätať!
Zasadanie krízového štábu v mojej hlave nedospieva k riešeniu. Ak to stopnem, budem zbabelá hrdinka s hodnotou nula... nula celých, nula, nula, nula . Následná 30-denná služba pre zákernú spoločnosť V+V s.r.o., ma privedie do blázninca. Povesť budovanú dlhé roky, už nikdy nenapravím. Ak to nestopnem, rozbláznený profesorský bitkár mi vytrhne mandle cez zadok.
Zrejme som už v polovici cesty jednodňového „štúdia“ na súkromnom gymnáziu s prevýchovným režimom. Táto lekcia ma bude mátať do konca života. Mám to vzdať, nemám to vzdať? Tvrdohlavá povaha ma zničí, nevzdávam! Klopem od dverí ku dverám a zisťujem pri ktorých nájdem odpoveď. Na tretí pokus to vyšlo: „Vstúpte.“
Dlho som sa neohriala, na otázku, kde mám žiacku knižku, som nevedela odpovedať. Po nápovedi, že zrejme v riaditeľni, odchádzam naznačeným smerom s doplňujúcou úlohou, poprosiť si aj o rákosku. Hm, tak to bude paráda. V riaditeľni zrejme pokračuje debata D+V+V, ktorú doplním o humornú vložku.
Už samozrejme hneď, z poza dverí, počujem veselú vravu, pripravím reč a klop klop klop.
„Vstúpte!“ razantný hlas ma pozýva na nechcenú „párty“. Fajn, nechal ma stáť pri dverách, pokračujúc v debate s priateľmi. Po hodnej chvíli kukne na mňa očkom: „Vy si nedáte povedať! To fakt máte také dlhé vedenie, stojíte si na kábli, koľkokrát Vám mám opakovať že tu máte svoju značku?“
Na, znovu šaškujem na jednotke v predpísanom postoji, zapisuje už čerstvú poznámku č.4. Závažnosť priestupku okamžite dopĺňa troma švihancami, po každej dlani. Zaujímavé, že ani Viera, ani Vlado sa tomu nesmejú. Tvária sa jak moji rodičia. Zrejme som ich nepotešila...
„Čo ste to chcela?“ padá konečne otázka.
„Pán Profesor Tomko ma poslal po žiacku knižku a mám si poprosiť aj o Vašu rákosku,“ odpovedám zdvorilo, so sklonenou hlavou. Čakám na vybavenie mojej žiadosti, ale jednoduché to nebude. Úvaha sa naplnila. Direktor mi pridvihol bradu s upozornením, mám sa dívať vždy rovno pred seba a nie na zem. Žiacku knižku mi položil na dlane, už vzorne predpažených rúk, a bez varovania pripravil zaujímavo môj zadok. Spodok sukničky vzadu vykasal k jej pásu, tam to pozastrkával. To však nebolo všetko, nohavičky putovali opačným smerom, zhruba na úroveň kolien. Sťahoval mi ich tak pomaličky, že som si „vychutnávala“ svoju beznádej. Ak si myslíte, stačilo, tak nestačilo! Po príkaze: „Lakte na kolená!“ prikŕčam telo na skok do priepasti. Dlaňami vytváram podperu pre žiacku knižku a červenú riť ponúkam ako pristávaciu plochu. Kto tam bude pristávať je momentálne všetkým jasné.
Hodnotiaca a výkonná komisia sa rozostavuje okolo mojej potupnej pozície. Nemám tušenia prečo má chcú trestať, ale protestovať nemá zmysel. Prebieha debata o počte úderov.
Komisia sa dohodla, zvíťazil Vladimírov nápad. Ako ináč! Rozsudok znel: „Po prvé slzy!“ Odôvodnil ho tým, že to tu niekde čítal, je to fajn nápad a bla bla bla.
V úlohe pokusného králika sledujem vývoj situácie.
Viera si prisúva k mojej hlave stoličku s dôležitou úlohou, sledovať moje oči. Úloha ju nesmierne zaujala, zahrnula mi pár prekážajúcich vlasov za uši, a žmurknutím demonštrovala odhodlanie úlohu dôsledne plniť.
Vladimír ma z boku sleduje, funkcia: kontrolór udržiavania správnej polohy. Ak ju poruším, dá ma vraj vyzliecť do naha, na kompet, na bábätko. Povedal to všetkým nahlas a tuším, že nežartuje.
Tretí pacient prešviháva rákoskou a oboznamuje ma s mojou úlohou. Mám počítať od jedna do nekonečna, kým Viera nepovie „už jej tečú.“
Môj ústny prejav má byť nasledovný: číslovka, úder, ďakujem pán riaditeľ...
Všetko je zdá sa pripravené, opona roztiahnutá, divadlo začína.
Som na rade, hlboký nádych, hlásim: “Jedna,“ krátky švih, dopad, je to des, „ďakujem pán riaditeľ!“ Fučím hore dole. Očakávam prvé slzy, ale nič! Vierka je spokojná, predstavenie nekončí.
„Dva,“ dlhší švih, štipľavejší dopad, odfukujem viac „ďakujem pán riaditeľ!“
Vladimír hlási: „Poloha bez zmeny!“ Vierka mi hladká líce a milo sa usmieva. Toľko starosti, možno ma už začína ľutovať. Pri šiestej ma zlomili. Púšťam prvú slzu.
Už rumázga!“ hlási Viera nadšene, riaditeľ to ukončuje. Dozvedám sa, že mám počúvať na slovo, večer bude rodičovské združenie. Pomýlili si zrejme storočie.
Slušne sa odzdravím a trielim za naštartovaným profesorom.
Hneď vo dverách schytávam pucung : „Kde sa zas flákate!“ nestačím reagovať a mám 20 drepov. Drepujem v jednej ruke s rákoskou v druhej držím žiacku. Viem, len teraz to začína.
Preberáme ten incident z chodby, teda on preberá, ja som bez šance. Potrebujem kúsok nehy a pochopenia. Som nadržaná ako stepná kobyla, ale z každej strany dostávam len posmech a bolesť. Všetko sa mi rúca, nemám v nikom oporu. Tento tu, ma zrejme prerobí na sračku.
Už sa opiera o katedru a sleduje moju kôpku nešťastia. Je to nekonečno. Začínam znova plakať a opakujem dookola: „Prepáčte, prepáčte, prepáčte...“
„Čo všetko si schopná urobiť, aby si ma získala na svoju stranu?“ prehovoril záhadne, po tríznivej minútke ticha. Je mi jedno, že mi tyká a bez zaváhania odpovedám: „Všetko.“
„Hmm, lákavá ponuka, choď zamknúť a predveď,“ odpovedá už bez uvažovania.
Spankingová dráma sa začína meniť na erotický akčný thriller. Viem, že táto kategorizácia nemá umelecké ukotvenie, nevadí mi to. Ak chce niekto podať pomocnú ruku, vďaku zrejme očakáva. Pri otáčaní kľúčom som rozhodnutá, jedna faja a mám zrejme kámoša s výhodami. Nadržanosť a zúfalstvo mi pomútili mozog, pretiahla by som celý profesorský zbor. Zrejme zbadal, že pri odchode od zamknutých dverí, mu nehľadím do očí, ale do rozkroku. Je to „vedmoš“ a posiela ma späť.
Zas trápne ticho, prerušil to onedlho: „Do naha, ruky nad hlavu, vzdaj sa, popros, a po kolenách možno môžeš sem!“
Neuvažujem a konám, nahá na kolenách so zdvihutými rukami sa vzdávam, prosím o možnosť vyfačiť ho. Takú potupu, pred cudzím človekom, zažívam prvý raz.
Zrejme sa kochá mojou bezbrannosťou a predlžuje moje utrpenie. Konečne dostávam povolenku, rozopína si rázporok a vyťahuje polostoporený kokot, putujem k nemu ako vojnový zločinec, kolenačky.
Už ho vidím a brzdím pri ňom ústami. Nezostáva mi obrany, maznám teda ten tvrdnúci nanuk jazykom, nežne ho vkladám kde očakával, do svojej drzej papule. Vyberám z repertoára to najlepšie čo dokážem. Hojdá sa vzrušením. Mám ho na dosah. Nazbieraná kundová šťava si prediera pomaličky cestu von, steká mi po pravom stehne.
Venujem sa naďalej svojej práci.
Vzdal to pred cieľom. Vybláznila som ho zrejme natoľko, že predčasne ukončil návštevu v zaslintanej cukrárni, zatiaľ nezaplatil. Profesorsky naberá moje bezbranné telo do náručia a ukladá ho chrbtom na školskú lavicu. Ocitám sa v polohe rob si čo chceš.
Čerstvý, asi priateľ, začína robiť. Mení môj pripravený rozkrok na ruskú zmrzlinu. Zbiera pretekajúce šťavy na jazyk, nenápadne prechádza do akcie. Už ma líže priam nehanebne, od kostrče, cez triesla, po pupok. Dvíha si ma podľa potreby popod rozčapené kolená. Dve zastávky po ceste sú zvlášť obľúbené. Jednu saje a hýčka, druhú len vlhčí. Škriekam vzrušením. Opláca mi moju vďačnosť? Fakt neviem, je božský. Nekončíme, ale situácia sa mení, cítim tlak na kakaovú bránu.
Som dezorientovaná, bez otázky ma z časti nabodáva. Prípravu predlžuje, niečo mu nesedí. Bez povolenia vráža dva prsty do môjho krku, pretrtkáva prstami začínajúce hrdlo: „Nasliň si!“
Naplo ma, hádžem mu na ne hlienovú polo-tyčku, vyzbierava tú vzácnosť. Ukazovákom jednu časť opakovane zasúva do stiahnutej dierky, prostredník dočisťuje po svojom rozrobenom, zmrazenom nanuku. V poradí prstov sa môžem mýliť. Namáča ho ešte otieraním o vytekajúcu lávu sopky pred erupciou.
Nestačí, rozkazuje: „Napľuj si!“ a nastavuje dlaň. Pľujem jak lama na protivníka. Pár prípravných úkonov a už je zrejme spokojný!
Popod kolená aj ramená naberá moje plecia, čo to znamená viem, budem nabodnutá po koreň. Nezabráni mu v tom nik, pre istotu držím hubu. Nežne chytám rukami jeho lakte, naznačujem ženskú jemnosť.
Prd platné, piest mieri na svoje miesto, zvláda to s pár zastávkami a vždy malým, krátkym návratom. Dva kroky vpred, jeden vzad. Pankhart zostáva vo mne na doraz. Absolútne mu nevadí, že parkuje o poschodie nižšie. Bol to zámer, dokázal mi názorne čo znamená slovo všetko.
Nastala chvíľa ticha, kľudu a úvahy.
Napadá ma len jeden hlúpy vtip: Bála ste sa, už je tam...
Ak mi ho teraz povie, odpoviem STOP!
Riaditeľ zatiaľ váha, ja s napätím čakám v jeho zdravý úsudok. Buchta je stále naštelovaná ku dverám, závoje sa trasú, kolená bojujú s nepredstaviteľnou bolesťou. Rozšvihaná riť už síce čiastočne upokojila stav, to však neznamená, že stopy predošlej devastácie dokážem ukryť. Táto predná dvojka bude moja smrť.
„No, ďalej!“ zvolal mierne nahnevaným tónom her D. Máme to tu, riaditeľ neskutočne sklamal! Dôveru ktorú som do neho vkladala, nehanebne zradil. Očakávam najhoršie, asi príde kúzelník. Prišiel, a nie jeden!!!
Najprv hlava, potom telo, druhá hlava, druhé telo. Odvraciam zrak a tvárim sa, že to nie som ja. Nemôžem sa poštípať, mám vzpažené ruky. Ak toto nie je sen, budem stopro stopovať. Delegácia v plnej paráde: Vlado a Viera!
Zatváram oči, zomieram, diagnóza hanba. Je to pocit, ako keď Vás niekto nečakane jebne uhlovou lopatou. Tratím prehľad, zabúdam na kolenisto-trieslovú bolesť, zapája sa mozgový trast. Všetky zmysly, okrem očí , pracujú na plné obrátky. Ušné hlási dvojitú odozvu od dverí: mužský hlas udivene zhíkne: „Fúú ha, no teda!“ ženský pridáva plnohrdlovú úvahu: “ha-ha-ha-ha,“ potom ešte silnejšie, sviežo spontánne: “ hahahahaha... čo ti to jebe... ,“ čo ti to jebe bolo len také čttj, to dokáže len Viera. Nič neznelo ako otázka, tak udržiavam tichý, bolestivý rozkľak.
Nik už o mňa nejaví záujem, registrujem za chrbtom vravu. Niečo na spôsob: čáu ty pako, to koľko sme sa nevideli, sevas pičko, už hádam aj osem, to čo tu máš, čo robíš direktore, to je Vierka, ahoj Vierka, ahoj, cmuk, cmuk, čo si mi to poslal, ma poser, moment pošlem kľačanicu na hodinu slovenčiny, má mať slovenský jazyk. Čo, aký jazyk? A rehoty nenaberali konca kraja, až som začula nový klepot. Už som si zvykla...
Vchádza píšťala!
Štyria na jednu, osem očí na dve, osem vyvalených a dve zavreté. Som isto scanovaná v potupnej pozícii . Frontová línia píšťala, záloha D+V+V. Prichádzajú nové podávania rúk, smiechoty, vravu už nevnímam.
Precitám po nečakanom uchopení môjho ľavého ucha, telo smeruje za ním, odchádzame do polohy stojmo. Zmuchlané nohavičky a sukňu mi PP strká pod pravú ruku, vo dvojici „družne“ opúšťame riaditeľnu.
Profesorské truľo, ma za kožený blatník odvádza preč z kolektívu. Rukami zakrývam holý, tancujúci zadok a červené pruhy. Zúfalstvo neslobody ma núti k obrane, pravá aj ľavá ruka idú v zatnutú päsť, nechávam však vystrčené prostredníky.
Za mojim chrbtom prichádza zborový rehot, doplnený troma vetami:
1. „Vybavíme neskôr“
2. „Stopni to“
3. „Myslím, že vymäkne“
Ktorú kto povedal, nechám na Váš úsudok.
Her Profesor sa nechápavo otočil na trojčlenný kolektív a mysliac, že to patrilo jemu, vyslovil jedno priblblé : „Čo?“
Druhý rehot, slovná zásoba kolektívu sa však znížila:
1. „Nič“
2. „V pohode“
3. „Neskôr“
Hovorím, je to truľo. Na chodbe som chytila nervy a vyrazila mu ruku z môjho ucha. Nenávidím keď ma niekto za niečo ťahá. Doplnenie fyzickej obrany karate úderom, dokončila verbálne papuľa: „Prestaň, si normálny! Mám toho fakt dosť, to čo si dovoľujete! Jebe Vám? Čuráci...“
Ani nebol zaskočený. Oprel sa o stenu, skrížil ruky na prsiach a spustil nasledovný monológ:
„Vážená slečna Dianka, Vaše postavenie je natoľko biedne, že by som Vám doporučil ukončiť pobyt na našej škole, krásnym slovíčkom STOP. Zrejme si to neuvedomujete, ale prekročila ste hranicu mojej tolerancie. Neberte to ako vyhrážku, je to fakt!“
To čo potom nasledovalo, si nedokážete predstaviť. Zdrapil ma vzadu, za límec košele, a spoločne s kravatou to rafinovane stočil, začal ma dusiť. Reflexným pohybom rúk chránim hrdlo od najhoršieho. Najhoršie však len prišlo, druhou rukou ma začal švácať po holom zadku a stehnách. Ten pleskot sa ozýval chodbou až vybehol direktor s otázkou:“ Všetko v poriadku?“
„V pohode, za moment bude kľud,“ odpovedal zákernou činnosťou zaujatý profesor.
Bolesť bola neznesiteľná, chcela som sľubovať nemožné, ale nedalo sa. Krk bol vyradený z prevádzky, lapala som po dychu a ratovala život. Posledná rana ma dostala na zem. Držiac si zmaľované partie, počujem: „Čakám Vás v učebni!“ nasledoval „Bách!“ nejakými dverami a nastal sľubovaný kľud.
A kurva, toto nebude sranda. Váľam sa na zemi ako malé decko po prvom, nečakanom výprasku. Nemám zákaz úpravy oblečenia tak v momente mením situáciu polonaha na plno oblečenú. Musím sa spamätať!
Zasadanie krízového štábu v mojej hlave nedospieva k riešeniu. Ak to stopnem, budem zbabelá hrdinka s hodnotou nula... nula celých, nula, nula, nula . Následná 30-denná služba pre zákernú spoločnosť V+V s.r.o., ma privedie do blázninca. Povesť budovanú dlhé roky, už nikdy nenapravím. Ak to nestopnem, rozbláznený profesorský bitkár mi vytrhne mandle cez zadok.
Zrejme som už v polovici cesty jednodňového „štúdia“ na súkromnom gymnáziu s prevýchovným režimom. Táto lekcia ma bude mátať do konca života. Mám to vzdať, nemám to vzdať? Tvrdohlavá povaha ma zničí, nevzdávam! Klopem od dverí ku dverám a zisťujem pri ktorých nájdem odpoveď. Na tretí pokus to vyšlo: „Vstúpte.“
Dlho som sa neohriala, na otázku, kde mám žiacku knižku, som nevedela odpovedať. Po nápovedi, že zrejme v riaditeľni, odchádzam naznačeným smerom s doplňujúcou úlohou, poprosiť si aj o rákosku. Hm, tak to bude paráda. V riaditeľni zrejme pokračuje debata D+V+V, ktorú doplním o humornú vložku.
Už samozrejme hneď, z poza dverí, počujem veselú vravu, pripravím reč a klop klop klop.
„Vstúpte!“ razantný hlas ma pozýva na nechcenú „párty“. Fajn, nechal ma stáť pri dverách, pokračujúc v debate s priateľmi. Po hodnej chvíli kukne na mňa očkom: „Vy si nedáte povedať! To fakt máte také dlhé vedenie, stojíte si na kábli, koľkokrát Vám mám opakovať že tu máte svoju značku?“
Na, znovu šaškujem na jednotke v predpísanom postoji, zapisuje už čerstvú poznámku č.4. Závažnosť priestupku okamžite dopĺňa troma švihancami, po každej dlani. Zaujímavé, že ani Viera, ani Vlado sa tomu nesmejú. Tvária sa jak moji rodičia. Zrejme som ich nepotešila...
„Čo ste to chcela?“ padá konečne otázka.
„Pán Profesor Tomko ma poslal po žiacku knižku a mám si poprosiť aj o Vašu rákosku,“ odpovedám zdvorilo, so sklonenou hlavou. Čakám na vybavenie mojej žiadosti, ale jednoduché to nebude. Úvaha sa naplnila. Direktor mi pridvihol bradu s upozornením, mám sa dívať vždy rovno pred seba a nie na zem. Žiacku knižku mi položil na dlane, už vzorne predpažených rúk, a bez varovania pripravil zaujímavo môj zadok. Spodok sukničky vzadu vykasal k jej pásu, tam to pozastrkával. To však nebolo všetko, nohavičky putovali opačným smerom, zhruba na úroveň kolien. Sťahoval mi ich tak pomaličky, že som si „vychutnávala“ svoju beznádej. Ak si myslíte, stačilo, tak nestačilo! Po príkaze: „Lakte na kolená!“ prikŕčam telo na skok do priepasti. Dlaňami vytváram podperu pre žiacku knižku a červenú riť ponúkam ako pristávaciu plochu. Kto tam bude pristávať je momentálne všetkým jasné.
Hodnotiaca a výkonná komisia sa rozostavuje okolo mojej potupnej pozície. Nemám tušenia prečo má chcú trestať, ale protestovať nemá zmysel. Prebieha debata o počte úderov.
Komisia sa dohodla, zvíťazil Vladimírov nápad. Ako ináč! Rozsudok znel: „Po prvé slzy!“ Odôvodnil ho tým, že to tu niekde čítal, je to fajn nápad a bla bla bla.
V úlohe pokusného králika sledujem vývoj situácie.
Viera si prisúva k mojej hlave stoličku s dôležitou úlohou, sledovať moje oči. Úloha ju nesmierne zaujala, zahrnula mi pár prekážajúcich vlasov za uši, a žmurknutím demonštrovala odhodlanie úlohu dôsledne plniť.
Vladimír ma z boku sleduje, funkcia: kontrolór udržiavania správnej polohy. Ak ju poruším, dá ma vraj vyzliecť do naha, na kompet, na bábätko. Povedal to všetkým nahlas a tuším, že nežartuje.
Tretí pacient prešviháva rákoskou a oboznamuje ma s mojou úlohou. Mám počítať od jedna do nekonečna, kým Viera nepovie „už jej tečú.“
Môj ústny prejav má byť nasledovný: číslovka, úder, ďakujem pán riaditeľ...
Všetko je zdá sa pripravené, opona roztiahnutá, divadlo začína.
Som na rade, hlboký nádych, hlásim: “Jedna,“ krátky švih, dopad, je to des, „ďakujem pán riaditeľ!“ Fučím hore dole. Očakávam prvé slzy, ale nič! Vierka je spokojná, predstavenie nekončí.
„Dva,“ dlhší švih, štipľavejší dopad, odfukujem viac „ďakujem pán riaditeľ!“
Vladimír hlási: „Poloha bez zmeny!“ Vierka mi hladká líce a milo sa usmieva. Toľko starosti, možno ma už začína ľutovať. Pri šiestej ma zlomili. Púšťam prvú slzu.
Už rumázga!“ hlási Viera nadšene, riaditeľ to ukončuje. Dozvedám sa, že mám počúvať na slovo, večer bude rodičovské združenie. Pomýlili si zrejme storočie.
Slušne sa odzdravím a trielim za naštartovaným profesorom.
Hneď vo dverách schytávam pucung : „Kde sa zas flákate!“ nestačím reagovať a mám 20 drepov. Drepujem v jednej ruke s rákoskou v druhej držím žiacku. Viem, len teraz to začína.
Preberáme ten incident z chodby, teda on preberá, ja som bez šance. Potrebujem kúsok nehy a pochopenia. Som nadržaná ako stepná kobyla, ale z každej strany dostávam len posmech a bolesť. Všetko sa mi rúca, nemám v nikom oporu. Tento tu, ma zrejme prerobí na sračku.
Už sa opiera o katedru a sleduje moju kôpku nešťastia. Je to nekonečno. Začínam znova plakať a opakujem dookola: „Prepáčte, prepáčte, prepáčte...“
„Čo všetko si schopná urobiť, aby si ma získala na svoju stranu?“ prehovoril záhadne, po tríznivej minútke ticha. Je mi jedno, že mi tyká a bez zaváhania odpovedám: „Všetko.“
„Hmm, lákavá ponuka, choď zamknúť a predveď,“ odpovedá už bez uvažovania.
Spankingová dráma sa začína meniť na erotický akčný thriller. Viem, že táto kategorizácia nemá umelecké ukotvenie, nevadí mi to. Ak chce niekto podať pomocnú ruku, vďaku zrejme očakáva. Pri otáčaní kľúčom som rozhodnutá, jedna faja a mám zrejme kámoša s výhodami. Nadržanosť a zúfalstvo mi pomútili mozog, pretiahla by som celý profesorský zbor. Zrejme zbadal, že pri odchode od zamknutých dverí, mu nehľadím do očí, ale do rozkroku. Je to „vedmoš“ a posiela ma späť.
Zas trápne ticho, prerušil to onedlho: „Do naha, ruky nad hlavu, vzdaj sa, popros, a po kolenách možno môžeš sem!“
Neuvažujem a konám, nahá na kolenách so zdvihutými rukami sa vzdávam, prosím o možnosť vyfačiť ho. Takú potupu, pred cudzím človekom, zažívam prvý raz.
Zrejme sa kochá mojou bezbrannosťou a predlžuje moje utrpenie. Konečne dostávam povolenku, rozopína si rázporok a vyťahuje polostoporený kokot, putujem k nemu ako vojnový zločinec, kolenačky.
Už ho vidím a brzdím pri ňom ústami. Nezostáva mi obrany, maznám teda ten tvrdnúci nanuk jazykom, nežne ho vkladám kde očakával, do svojej drzej papule. Vyberám z repertoára to najlepšie čo dokážem. Hojdá sa vzrušením. Mám ho na dosah. Nazbieraná kundová šťava si prediera pomaličky cestu von, steká mi po pravom stehne.
Venujem sa naďalej svojej práci.
Vzdal to pred cieľom. Vybláznila som ho zrejme natoľko, že predčasne ukončil návštevu v zaslintanej cukrárni, zatiaľ nezaplatil. Profesorsky naberá moje bezbranné telo do náručia a ukladá ho chrbtom na školskú lavicu. Ocitám sa v polohe rob si čo chceš.
Čerstvý, asi priateľ, začína robiť. Mení môj pripravený rozkrok na ruskú zmrzlinu. Zbiera pretekajúce šťavy na jazyk, nenápadne prechádza do akcie. Už ma líže priam nehanebne, od kostrče, cez triesla, po pupok. Dvíha si ma podľa potreby popod rozčapené kolená. Dve zastávky po ceste sú zvlášť obľúbené. Jednu saje a hýčka, druhú len vlhčí. Škriekam vzrušením. Opláca mi moju vďačnosť? Fakt neviem, je božský. Nekončíme, ale situácia sa mení, cítim tlak na kakaovú bránu.
Som dezorientovaná, bez otázky ma z časti nabodáva. Prípravu predlžuje, niečo mu nesedí. Bez povolenia vráža dva prsty do môjho krku, pretrtkáva prstami začínajúce hrdlo: „Nasliň si!“
Naplo ma, hádžem mu na ne hlienovú polo-tyčku, vyzbierava tú vzácnosť. Ukazovákom jednu časť opakovane zasúva do stiahnutej dierky, prostredník dočisťuje po svojom rozrobenom, zmrazenom nanuku. V poradí prstov sa môžem mýliť. Namáča ho ešte otieraním o vytekajúcu lávu sopky pred erupciou.
Nestačí, rozkazuje: „Napľuj si!“ a nastavuje dlaň. Pľujem jak lama na protivníka. Pár prípravných úkonov a už je zrejme spokojný!
Popod kolená aj ramená naberá moje plecia, čo to znamená viem, budem nabodnutá po koreň. Nezabráni mu v tom nik, pre istotu držím hubu. Nežne chytám rukami jeho lakte, naznačujem ženskú jemnosť.
Prd platné, piest mieri na svoje miesto, zvláda to s pár zastávkami a vždy malým, krátkym návratom. Dva kroky vpred, jeden vzad. Pankhart zostáva vo mne na doraz. Absolútne mu nevadí, že parkuje o poschodie nižšie. Bol to zámer, dokázal mi názorne čo znamená slovo všetko.
Nastala chvíľa ticha, kľudu a úvahy.
Napadá ma len jeden hlúpy vtip: Bála ste sa, už je tam...
Ak mi ho teraz povie, odpoviem STOP!
Ukáž všetky komentáre (6)
Pridal/a Mata dňa 13.05.2024.
2 Hlasov 
Ako vždy skvelá práca 
Sa tak teším, že si tu dal opäť niečo čitateľné
Sa tak teším, že si tu dal opäť niečo čitateľné 
