Teplo letného večera. Čas tráviť vonku. Teplo letného dňa sa ešte nerozplynulo aj keď Slnko pomaly zapadá. Na perách sa pohráva úsmev. Čaro lesnej cesty a pekných myšlienok. Milujem tieto večerné prechádzky, som tu len ja a moja myseľ aspoň som si to myslela.
Vyrušovať sa nenechám. Kráčam po ceste ďalej a ďalej za vyšším cieľom. Uvedomujem si moje nevhodné oblčenie. Kátke letné šatôcky a na nohách žabky. V pozadí začujem zvuky. Neobzriem sa. Nikoho nečakám a nemám záujem sa otočiť, inštinkt pracuje na plné obrátky... Zrazu začujem moje meno... Nejasný, no pre mňa známy hlas. Aj tak sa tým nenechám vyrušovať, idem si ďalej svojou vlastnou cestou necestou.
Slzavé údolie nechávam za sebou.
Prečo spomínam slzavé údolie? Ten hlas mi oživil tie najkrajšie ale aj najhoršie nočné motýle... Schválne nepoviem mory, lebo aj z toho najhoršieho sa dá vybrať to najlepšie aby človek neostal len traumatizovaný... Veď aj z toho najhoršieho sna dokážem vydolovať to najlepšie. Áno... V bičovaní bez zjavnej príčiny nevidím nič pozitívne, ale aj na to, sa dá s odstupom času pozerať inou optikou... Poznámka: neharaší mi. Mala som celý chrbát ako zebra, no pyšná princezná nepovedala: "Dosť to stačí..."
Kráčam po ceste ďalej. Moje meno sa za mnou ďalej ozýva, som tvrdohlavá a ignorujem ten hlas za mnou. Ďalšia spomienka... Ležím na tráve, dívam sa do očí človeka... Vidím v nich nebezpečnú bezpečnosť. Jahody so šľahačkou... V duchu sa posmievam sama sebe ako som dokázala skočiť na lep. Jahody a šlahacka... Aké klišé ... Už len šampus chýba. Keby som nebola tak sprostá hneď by som odišla. Galantné gestá... Naozaj, chytil ma ako korisť do pasce... Ustrašené zvieratko, čo sa bojí aj keď je pripravené bojovať do poslednej sily. Šialenstvo...
Hlas znie bližšie ako som si myslela. Idem ďalej za krásnym výhľadom. Milujem západy Slnka. Tu je to ako "Raj"... Menšia lúka ktorú obkolesujú vysoké stromy, pod jedným je zvalený konár tak akurát na môj zadok. Povedala som to ja viem... Rada tam odpočívam aj keď večerný vánok býva už chladnejší. Blbka... Zas som si nezobrala nič na seba... Nevadí zožerú ma komáre ale za ten výhľad to stojí...
Mimochodom spomínala som, že ustrašené zvieratko subka je v rukách človeka ktorý ju dokáže zlomiť ale aj nosiť na rukách? Nevedela som... Milosť, potmehúdsky úsmev. Oči vraha. Objatie. Láskavé objatie vanilkového korenia. Ešte tú vôňu cítim. Bolesť, objatie, trest, zimomriavky.
Láskavé Slnko pomaly zapadá. Farby sa menia... Zo žltej cez oranžovú, červenú po fialovú. Odtiene modrej. Pokožka studená, padá prikrývka noci, komáre štípu šialenstvom. Z myšlienok má vytrhne mikina... Ďakujem, no už sa chytiť nedám. Zatmenie sa už nekoná....
Vyrušovať sa nenechám. Kráčam po ceste ďalej a ďalej za vyšším cieľom. Uvedomujem si moje nevhodné oblčenie. Kátke letné šatôcky a na nohách žabky. V pozadí začujem zvuky. Neobzriem sa. Nikoho nečakám a nemám záujem sa otočiť, inštinkt pracuje na plné obrátky... Zrazu začujem moje meno... Nejasný, no pre mňa známy hlas. Aj tak sa tým nenechám vyrušovať, idem si ďalej svojou vlastnou cestou necestou.
Slzavé údolie nechávam za sebou.
Prečo spomínam slzavé údolie? Ten hlas mi oživil tie najkrajšie ale aj najhoršie nočné motýle... Schválne nepoviem mory, lebo aj z toho najhoršieho sa dá vybrať to najlepšie aby človek neostal len traumatizovaný... Veď aj z toho najhoršieho sna dokážem vydolovať to najlepšie. Áno... V bičovaní bez zjavnej príčiny nevidím nič pozitívne, ale aj na to, sa dá s odstupom času pozerať inou optikou... Poznámka: neharaší mi. Mala som celý chrbát ako zebra, no pyšná princezná nepovedala: "Dosť to stačí..."
Kráčam po ceste ďalej. Moje meno sa za mnou ďalej ozýva, som tvrdohlavá a ignorujem ten hlas za mnou. Ďalšia spomienka... Ležím na tráve, dívam sa do očí človeka... Vidím v nich nebezpečnú bezpečnosť. Jahody so šľahačkou... V duchu sa posmievam sama sebe ako som dokázala skočiť na lep. Jahody a šlahacka... Aké klišé ... Už len šampus chýba. Keby som nebola tak sprostá hneď by som odišla. Galantné gestá... Naozaj, chytil ma ako korisť do pasce... Ustrašené zvieratko, čo sa bojí aj keď je pripravené bojovať do poslednej sily. Šialenstvo...
Hlas znie bližšie ako som si myslela. Idem ďalej za krásnym výhľadom. Milujem západy Slnka. Tu je to ako "Raj"... Menšia lúka ktorú obkolesujú vysoké stromy, pod jedným je zvalený konár tak akurát na môj zadok. Povedala som to ja viem... Rada tam odpočívam aj keď večerný vánok býva už chladnejší. Blbka... Zas som si nezobrala nič na seba... Nevadí zožerú ma komáre ale za ten výhľad to stojí...
Mimochodom spomínala som, že ustrašené zvieratko subka je v rukách človeka ktorý ju dokáže zlomiť ale aj nosiť na rukách? Nevedela som... Milosť, potmehúdsky úsmev. Oči vraha. Objatie. Láskavé objatie vanilkového korenia. Ešte tú vôňu cítim. Bolesť, objatie, trest, zimomriavky.
Láskavé Slnko pomaly zapadá. Farby sa menia... Zo žltej cez oranžovú, červenú po fialovú. Odtiene modrej. Pokožka studená, padá prikrývka noci, komáre štípu šialenstvom. Z myšlienok má vytrhne mikina... Ďakujem, no už sa chytiť nedám. Zatmenie sa už nekoná....
Ukáž všetky komentáre (4)
Pridal/a Mata dňa 18.04.2024.
3 Hlasov 
Ďakujem. Na budúce sa posnažím o inú tému len musím kus zapracovať na tom 
