Exkluzívny klub: Červený Kvadrant

Pán Zvolenský stál pred zrkadlom odetý vo svojom najlepšom obleku. Elegán s upravenou bradou a vyberavým vkusom. Práve si zapínal manžetové gombíky, keď zvolal na manželku:
,,Ako si na tom? Prídeme neskoro. Vieš, že nerád meškám."
,,Už len sekundu prosím," ozvalo sa kdesi v diaľke rozsiahleho šatníka.

Hlas jeho ženy splýval s jemnou hudbou Franza Schuberta. Pán Zvolenský bol toho názoru, že jedine vážna hudba v sebe skrýva všetok jemnocit sveta. V tvári vyžaroval toľkou dobrosrdečnosťou, až ste niekedy nadobúdali dojem, že nie je zemskou bytosťou. Vynikajúca kondícia tohto muža a prízvuk na kvalitné jedlo, boli dôkazom toho, že o seba nesmierne dbá. Čelo mu nebrázdili žiadne vrásky, na bruchu mu neobvísal žiaden tuk a skôr ako jeho kožu neobalil kvalitný kus oblečenia, svoj dom neopustil. Oblek však nevykresľuje charakter muža, no jednoznačne v ňom vzbudzuje gracióznosť.

V kopcoch Kremnických vrchov, obkolesených hustými zmiešanými lesmi stála jeho vila. Nebola to žiadna okázalá hacienda s vinicami. Pán Zvolenský si zakladal na správnej dávke decentnosti. K chodu domácnosti mu slúžila Ester: Oddaná rómka vytiahnutá z detského domova.
Za krátky čas pod vplyvom rodiny Zvloneských z nej vzišla ctihodná a úctivá žena. Nik vtedy neveril, že z temperamentnej až drzej dievčiny vykvitne skutočný skvost. Starala sa o poriadok, nákupy, prípravu jedla a zároveň nosila v hlave organizér dôležitých dátumov. Vždy sa dalo na ňu spoľahnúť.

Druhým verným obyvateľom bol Hans: Starší pán, pôvodom z Nemecka a osobný šofér Zvolenských. Aj napriek vyššiemu veku bola jeho vitalita obdivuhodná. Veľa toho nenahovoril, ale bol to presne ten typ chlapa, čo všetko zariadil a vybavil. A tiež presne ten typ, ktorému by ste sa nechceli dostať pod ruku. Hans pracoval ešte pre strýka Pána Zvolenského, po ktorom zdedil veľkú firmu na výrobu chirurgickej ocele. Ak vás niekedy na sále rezali, tak skalpel ostrejší ako britva pochádzal pravdepodobne z jeho dielne.

Manželka Silvia mala veľký obdiv k svojmu mužovi. Nie preto, čo zdedil po strýkovi, ale preto ako zveľaďoval čokoľvek, na čo sa pozrel. Od dokonalej organizácie svojho šatníka, zariadenie domu, cez Ester až po osobnostný a obchodný rast. Pán Zvolenský bol jednoducho osobnosť.
No aj v hlbinách harmonickej duše sa môže ukrývať čosi bizarné, čo by ste nikdy na osobu jeho rázu nepovedali. Excelentná kamufláž všetkých vysnených rozkoší sveta.
,,Už môžeme!"
Silvia sa objavila pred ním v plamennej róbe. Presne v tom istom okamihu ako si ju premeral, zabudol na to, že ženská sekunda býva veľmi dlhá chvíľa. Nemusel jej skladať žiadny kompliment – jeho spokojný výraz a vášeň v očiach odkrývali všetky myšlienky.
,,Vezmi nás do hotela Hans," spoľahlivý pán prikývol a otvoril Silvii dvere.
Hotel Červený Kvadrant sa nachádza na okraji istého Slovenského mesta. Jeho presná pozícia nie je takmer nikomu známa. Je na periférii medzi civilizáciou a panenskou divočinou a rozhodne ho nevygooglite na žiadnej mape. O jeho existencii vedia len tí, čo o ňom majú dovolené vedieť.

Cestou Pán Zvolenský trochu špásoval so svojou manželkou na zadných kožených sedadlách. Rád si spríjemňoval cesty pred každým dôležitým stretnutím. Nemôžeme mu to mať za zlé, pretože Silvii to naozaj pristalo. Navyše strih jej šiat odhaľujúci pravé stehno priam kričal o pozornosť. Rukou šiel priamo pod červený hodváb róby a zistil, že tá provokatérka nechala nohavičky v šuplíku so spodnou bielizňou. Bolo to neobvyklé, nakoľko nepanovalo horúce obdobie. Silvii, ale horúco bolo: prekrvené líca so zvodnými lesklými perami prezrádzali, po čom jej útroby túžia. Žiadali o vyplnenie silnou rukou muža po jej boku. Razantne, ale s opatrnosťou vsunul obe prsty do hĺbky a keď ich vzápätí vybral, nechal ju ochutnať samú seba. Stačilo tak málo, aby vzplanula a padla do úzkeho priestoru k jeho nohám. Žiadostivo sa vrhla na zips nohavíc. S napätím rýchlo odzbrojila oblečenie od sťahujúceho opasku a uvoľnila priestor pre objekt túžob. Chcela si ho ihneď vložiť do úst. Hlboko do hrdla, aby jej ústa naplno presiakli vôňou impozantného nástroja. A on ju nechal. Nechcel jej brániť. V rozpoložení uvoľnenia, nechal sa Pán Zvolenský unášať umením fajčenia vlastnej ženy. Aj napriek tomu, že boli spolu dlhé roky – vždy svoj úkon pilovala do detailov, poznala presne všetky pohyby a tempá, ktoré ho vynášali do nebies a aj napriek tomu mal pocit, že je to stále po prvý krát a iné. Moment prekvapenia bol jej silnou stránkou. Tak ako sa jej úd kĺzal v ústach, tak plynula postupne cesta. Pomaly, ale dynamicky. Za oknami sa v rýchlosti mihali stromy a pán Hans bol natoľko lojálny, že ho ani nenapadlo, aby sa čo i len pozrel do zrkadla na vzrušujúce dejstvo. Jediné čo mohol, bolo počúvanie slastí, mľaskavých pazvukov podložených prehĺbených dýchaním oboch aktérov. V najlepšom Pán Zvolenský zdrapil svojej žene vlasy a zaklonil jej hlavu:
,,Pootvor ústa. Pootvor ich – chcem vidieť... Ako sa naplnia."
Silvia roztvorila pery a on sa vzdialil z hĺbok jej hrdla. Dostal sa na okraj pootvorených úst a v silných viditeľných vzťahoch naplnil jej vôľu. Videl jej v očiach, že presne tak si to predstavuje. Pri tom nádhernom obraze – ako sa postupné výstreky odrážajú v dutine jej úst, stláčal kožené sedadlo a pred Hansom sa snažil stlmiť vrchol vlastnej rozkoše. Lenže aj Silviu to neskutočne vzrušovalo a obaja len zatínali svoje hrdlá, inak by plné výkriky putovali až za hranice ďalekého okolia. Chvíľu si ešte celý obsah nechala v ústach. Vždy jej tento muž chutil a automaticky prehltla, aby mohla dočistiť zvyšky kvapiek stekajúcich po celej dĺžke jeho mužnosti. Nakoniec si oblizla pery a spokojne sa zdvihla na sedadlo vedľa neho:
,,Chutíte úžasne," zašeptala mu. Zapla nohavice a kochala sa zapadajúcemu slnku na obzore. Cesta bola dlhá a únavná, ale obaja to mali radi. Dlho sa rozprávali a zistili, že každá takáto cesta ich spája bližšie k sebe.
,,Už sme skoro tam, dal by som si už nejaký drink."
,,Ja taktiež," prisvedčila a v diaľke už spozorovala výškovú budovu s vysvieteným logom čierneho kruhu s vykrojenou červenou štvrtinou.
Nedalo sa k nej prísť priamo. Okolo budovy sa nachádzal rozsiahly pozemok s vysokým plotom a jedinou vstupnou bránou. Hans zastavil pred ňou a zazvonil. Kamera na vrchole sa vytočila k ich poznávacej značke a brána sa pomaly otvorila. Vstup pred hotel mali povolený.
Na parkovisku už stáli dvaja hotelieri. Nepripomínali žiadnych úslužných poskokov. Aj keď boli v luxusných oblekoch. Krky im pokrývali tetovania a sterodmi predávkované svaly takmer roztrhali pri pohyboch saká. Ruky mali za chrbtom a trpezlivo čakali obďaleč auta. Vystúpil z neho Hans a otvoril manželom dvere. Potom sa vrátil do auta a pozorne sledoval ako sa manželia blížia k hotelierom. Jeho vernosť bola tak silná, žeby ich tam bez vody čakal až do vlastnej smrti, kým by sa nevrátili. Hansovi nešlo čítať myšlienky, pretože jeho tvár bola večne nemenná.

,,Dobrý večer, " pozdravil Pán Zvolenský hotelierov.
,, Dobrý večer Pane," odzdravili obaja súbežne pričom sa obaja hlboko uklonili.
,,Čakáte na heslo?" usmial sa nich a Silvia si prešla po dlhom, zlatovlasom vyčesanom cope.
,,Áno pane, pokiaľ ho máte," prehovoril muž stojaci bližšie k nemu.
,,Rosmira!" nezaváhal.
,,Ďakujem Pane. Prosím vstúpte. "
Odprevadili ich k vstupu do hotela. Dovnútra s nimi už nevošli. Hneď ako sa za manželmi zavreli dvere, hotelieri zaujali pôvodnú pozíciu.

Manželia sa ocitli vo veľkom vestibule: Hotel bol zariadený v starom štýle. Lenže nábytok vo vstupnej hale netvorili oštary vyhodené na ulicu, ale skutočné zberateľské a vzácne kusy. Mnohé boli z dôb osemnásteho storočia.
Kráčali po lesklej dlažbe priamo k recepcii. Vo vstupnej hale sa nenachádzal vôbec nik, iba elegantne oblečený pán v koženom saku a čiernou kravatou. Čakal za pultom a keď sa k nemu priblížili, stiahol si z nosa okuliare:
,,Dobrý večer Silvia, dobrý večer Pán Zvolenský. Opäť Vás vítam v hoteli Červený Kvadrant. Budete si priať izbu?"
,,Dobrý večer Richard. Ešte nevieme ako dlho sa zdržíme, ale pre každý prípad nám môžete zarezervovať izbu č.9 ako obvykle."
,,Isteže. Smiem Vám odporučiť dnešnú ponuku."
,,Nie. Ďakujem. Dnes sme si vybrali sieň boja."
,,Dobrá voľba Pane. Budem vám držať palce. Úvodné zápasy už pominuli. Prišli ste na najlepšie. Chcete súkromnú lóžu?"
,,Určite a ak tomu pohárik medovej whisky."
,,Samozrejme Pán Zvolenský. Poprosím Vás 1200 zechinov."
Z vrecka vytiahol zvláštne vyzerajúce mince označené symbolom Červeného Kvadrantu. Mali sýto červenú farbu a tvar elipsy. Opatrne ich vyložil na pult akoby sa obával, žeby sa rozbili. Recepčný ich ani neprerátaval a rovno odsypal do kasy.
,,Nasledujte k výťahu prosím. Sieň bojov sa nachádza v suteréne. Vaša lóža bude mať číslo 3."
Pán Zvolenský sa uklonil a chytil Silviu za ruku. Viedol ju k robustnému výťahu. Keď si privolali výťah, stál v ňom akýsi mladý chlapec taktiež vyberavo oblečený v tmavých farbách. Hlboko sa uklonil a čakal v pozícií s otvorenými rukami. Manželia nastúpili do priestranného výťahu snáď aj pre 12 ľudí.
,,Kam to bude Pane?" Ozval sa mladý muž.
,,Suterén. Sieň bojov."
,,Samozrejme Pane; stlačil tlačidlo. ,,Máte súkromnú lóžu?"
,,Áno, máme. Lóža číslo 3."
,,Smiem Vás s Dámou odprevadiť?"
,,To iste môžete. V sieni bojov budeme prvý krát."
Dvere výťahu sa otvorili a mladý chlapec im dal prednosť pri vystupovaní. Suterén žil vlastným životom. Hneď pri výstupe sa ocitli vo veľkej hale, kde to hýrilo eleganciou v kontraste s výstrednosťou: Medzi Pánmi v oblekoch a dámami v róbach sa nachádzali sporo odetí muži a ženy v rôznom veku. Mali na sebe rafinované kožené postroje, rôzne druhy pútania, latexu, reťaze, overaly, obojky...
Nik z nich však nebol vulgárne nahí. Dokonca ani jedna intímna časť nebola čo i len trochu poodhalená. Nikto sa nikoho nedotýkal, ani mu nevstupoval do zóny súkromia. Vidieť spolu konverzovať popri sebe takto rôzne oblečených ľudí spúšťali uzdy fantáziám obom manželom.
,,Myslím, že prišiel tvoj čas Silvia."
,,V skutku - konečne."
Kľakla si k jeho nohám, zatvorila oči a zaklonila hlavu. Prítomní v hale sa otočili ich smerom a sledovali akt nasádzania obojku. Každým rázom to bol hypnotický okamih: Silvia čakala, kedy jej obkolesí krk voňavá koža. Pán Zvolenský jej pohladil jemnú pokožku, odsunul vlasy a upevnil obojok tak, aby cítila ako jej zľahka zviera hrdlo. Podal jej ruku a pomohol vstať. Viedol ju k hosťom vo veľkej sále a mladý chlapec ich dva metre za nimi nasledoval.
,,Ale to sú nám hostia," zvolal na nich brčkavý pán v rokoch so svojou partnerkou oblečenou v koženom výstroji, pripomínajúcom nohavičky spojené s podprsenkou tenkými pásmi kože. Lemy boli vybíjané zdobením. Vysoké lesklé čižmy jej predlžovali nohy, a aj keď svojou postavou pútala veľkú pozornosť, všetci muži aj ženy v okolí, nedávali na sebe poznať ani len náznak oplzlých predstáv. V tejto vyberanej spoločnosti platili veľmi prísne pravidlá: Zakladali si na čestnosti, ladnosti, vyberavom správaní, vzájomnej úcte, maximálnej diskrétnosti...
Nik sa nesmel nikoho ani len dotknúť. Ich vzájomné vystupovanie pripomínalo galantnosť francúzskeho dvora pred revolúciou. Aj keď sa medzi nimi nenachádzali žiadni šľachtici, tu a tam sa v riedkom dave objavila známa hviezda zo šoubiznisu, vysoko postavený funkcionár, politik, alebo známi úspešní podnikateľ.
,,Vitajte, vitajte..."
,,Dobrý večer Vincent," pozdravila Silvia. Jeho partnerka mlčala. Musela, lebo ústa jej pri vítaní zapĺňal valcovitý roubik.
,,Ospravedlňte prosím Lydu, musel som dnes urobiť isté opatrenia, lebo má tendenciu vstupovať svojim ostrým jazykom do zápasov."
,,Ale to je pochopiteľné Vincent, tiež svojmu manželovi rada predvídam kadečo."
,,A ste v tom dobrá?"
,,Mám vysokú úspešnosť."
,,Filip je škoda, že nevlastníš svoju adeptku. Bol by z teba dobrý Lanista," prízvukoval Pánovi Zvolenskému hostiteľ.
,,Veľmi dobre poznám tvoje schopnosti ako z ničoho, dokážeš vytvoriť niečo. Ako to robíš Filip?"
,,To, čo si nazval nič – musí mať v sebe oheň. A potom ho už len trpezlivo udržiavaš a koriguješ, aby nezhasol, alebo..., aby nespálil všetko, čo mu príde do cesty."
Ozval sa dunivý gong. Hostia pomaly začali ukončovať svoje vzájomné konverzácie a začali sa vytrácať v tenkých uliciach.
,,Prichádzajú hlavné zápasy, uvidíme sa neskôr Filip."
,,Veľa šťastia Vincent," odvetil Pán Zvolenský.
,,A Silvia – stavte si na Alexis," dodal brčkavý Vincent pri odvádzaní svojej partnerky v koženom postroji.
,,Ďakujem Vincent," odvetila Silvia.
,,Pôjdeme," popohnal ju už Pán Zvolenský.

Mladý chlapec ich viedol k lóži č.3, kde ich už čakalo medové whisky s ľadom. Sprievodca zatvoril a nechal ich tam samých. Ocitli sa v malej uzavretej miestnosti s dvomi pohodlnými stoličkami. Medzi nimi sa nachádzalo elektronické zariadenie s číselníkom a displejom. Priamo pred nimi bolo obrovské veľké tmavé sklo, ktoré úplne uzatváralo priestor. Keď pristúpili bližšie a usadili sa, dovideli na obrovskú vysvietenú halu s javiskom, kde sa nachádzal červený kruh. Bol to ten typ skla, kde vidieť mohli iba tí, čo sedeli v lóžach. Pohľad z javiska bol ako pohľad do čierneho zrkadla. Nad ringom sa zrazu rozsvietila veľká obrazovka, s ktorou sa spustila aj dramatická hudba a ďalšie svetelné efekty. Na obrazovke sa začali premietať tváre žien a ich prezývky.
Pán Zvolenský si odpil z whisky a na to vstúpila do ringu moderátorka zápasov:
,,Vážení hostia. Vitajte v sieni bojov. Dnes večer vám predstavíme hlavný zápas medzi Alexis a Domitiou. Chcela by som pripomenúť že víťazka postúpi do celosvetového finále a ďalšie boje sa presunú do našej centrály vo Viedni. Minimálna stávka na dnešný zápas je 5000 zechinov. Po súboji budú predstavené nové bojovníčky zaradené do aukcie. Prajeme Vám príjemnú zábavu, zápas začne o 3 minúty."
,,Miláčik, začínam sa cítiť vzrušene. Nemám rada zápasy v klietkach, kde si vybíjajú medzi sebou mozog, ale toto bude úplne iné."
,,Podáš si stávku? Viem, že tých 5000 zechinov máš pri sebe."
,,Udivuje ma ako ma už poznáte."
,,Stavíš na Alexis ako ti poradil Vincent?"
,,Chcem ich vidieť naživo."
,,Dobre. A aby to bolo zaujímavejšie. Ja si stavím proti tebe."
,,Výborne. Ďalšia motivácia vyhrať nad Vami Pane. Niekedy sa zlostím, že ste vo všetkom tak dobrý."
,,Si príliš impulzívna, len človek s chladnou hlavou dokáže robiť správne kroky."
,,Ja viem," sklonila hlavu a usmiala sa na neho; ,,ale ďakujem, že som nedostala do pusy roubik."
Do ringu vstúpili dve úplne nahé ženy s páskami na rukách. Červené pásky mala Alexis, modré pásky mala Domitia. Stáli oproti sebe a sústredne si dívali vzájomne do očí. Manželia stíchli a obe si ich prezerali v plnej kráse.
Alexis bola vysoká blondína. Mala cez meter deväťdesiat. Jej telo pripomínalo bájnu amazonku. Vyrysovaný brušný lis sa jej napínal pri každom výdychu. V tvári mala veľkú odhodlanosť a nasadenie.
Domitia oproti nej bola nižšieho vzrastu. Mala malé prsia, ale veľmi dobre vyrysovanú postavu. Išiel z nej voči Alexis rešpekt, zatiaľ čo Alexis vo výraze žiaden nemala – prišla svoju súperku zlikvidovať.
,,Má to vôbec nejaké pravidlá?" Opýtala sa potichu Silvia manžela o odpila si z whisky.
,,V podstate tri: Nikto sa nesmie zraniť, prehráva tá, ktorá dosiahne orgazmus ako prvá a k orgazmu súperky sa môže dopracovať jedine tá, ktorá súperku zloží na lopatky, do tej chvíle musia spolu zápasiť o pozíciu."
,,Pane, to musí byť nesmierne náročné – ak si predstavím, že som na lopatkách a začnem byť robená, asi by som sa už nechcela z toho dostať."
,,To máš pravdu, preto bojovníčky musia mať na pamäti iba výhru a porážku tej druhej. Nesmú myslieť na vlastnú rozkoš. Vieš prehra pre ňu je potom veľmi potupná a každá bojuje za svojho Lanistu. Navyše výhry sú veľmi vysoké a prinášajú prestíž."
Do ringu vstúpil rozhodca a dal pokyn ženám, aby sa postavili na kraje. Vzal do rúk mikrofón:
,,Vážení hostia, prosím uzavrite stávky."
Silvia si odpila z whisky a opýtala sa Pána Zvolenského:
,,Na koho si teda stavíte, môj Pane?"


Pokračovanie nabudúce...