Posted 11.11.2018 by IZUAL
Neviem koľko času ubehlo. Pripadalo mi to ako večnosť kým som sa vrátila k sebe. Hlava sa mi neskutočne krúti. Cítim sa tak omámená a slabá. Netuším kde som, ale ležím nahá na studenej hladkej ploche. Oči mám zviazané nejakou látkou, zahalené do čierno-čiernej tmy. Končatiny sú spútané a napevno natiahnuté. Cítim sa ako bezmocný trestanec na škripci. Zmysli sa mi zbystrili. Vnímam intenzívnu vôňu pivničného priestoru. Je tu málo vzduchu. Tak veľmi sa bojím. Mám chuť kričať, ale nemôžem. Celé ústa mi vypĺňa gumená loptička, do ktorej zatínam zuby a vydávam len tlmené povzdychy. V miestnosti je dosť chladno, ale aj tak cítim kvapôčky potu ako sa kĺžu rýchlo spod pazúch. Snažím sa vyslobodiť z pút, no tie mi odpovedajú len rinčaním ťažkých reťazí. V tej chvíli mi došlo, že som bola unesená...
Zrazu zaškrípu ťažké dvere. Klopkanie topánok, ktoré sa ku mne približujú, mi znejú v ušiach ako diabolská ária hrôzy. Na bruchu sa ma nečakane dotkne ruka. Silno sebou myknem. Chcem utekať, až kým mi nedôjde dych. Dotyk latexu je nezameniteľný a keď ma jemne hladí, cítim ako ma chce môj väzniteľ upokojiť.
Je to on. Môj prízrak slasti, môj únosca, moja túžba a môj strach zároveň. Stále netuším čo je zač a aký má so mnou zámer: Bola som zneužitá? Alebo som to sama tak chcela? Bola to moja voľba, že som sa tu takto ocitla?
Cítim sa tak zdesene a vzrušene zároveň. Snažím sa upokojiť. Uvoľním telo a prestávam mrmlať do gumenej gule natesno vtlačenej do úst. Len sliny sa derú von cez voľné štrbiny a stekajú mi po lícach. Latexová ruka prechádza celým mojim telom. Hladí mi lýtka, následne stehná, potom silnejšie stlačí pysky môjho najcitlivejšieho miesta a nakoniec našponuje vztýčené bradavky od chladu tak silno, že ma od bolesti trhne.
Zakrátko na jednej z nich pocítim obrovský tlak – zovrela ju železná svorka a na to je stlačená aj druhá bradavka. Studenú retiazku, ktorá spájala obe svorky prekvapivo šklbne k sebe. Naťahuje mi bradavky a celé moje telo sa trepoce v zajatí vzrušenia, bolesti a strachu. Viem, že sa na tom baví. Všetko tak intenzívne vnímam.
Medzi stehná mi odrazu začne pripevňovať nejaké zariadenie. Plastová hlavica sa tlačí na klitoris a keď ma zariadenie napevno zafixované na správnom mieste, spustí ho. Ihneď ma to vystrelí do jednej strany. Potom do druhej. Vibrovaniu sa nedá brániť. Ešte nikdy pred tým som nič také necítila. Strašne ma to dráždi a ja neviem, čo so sebou. Som tak bezmocná. Celým telom mi prechádza mohutná vlna vzrušenia.
Urobím sa! Ja sa tu na tom stole naozaj urobím. Viem, že to vidí a užíva si to, pretože mi v správnej chvíli tlačí na stehná, aby som pevne držala a podľahla nevyhnutnému.
Vibrujúca hlavica mi priviedla brizantný orgazmus a ja ostávam spútaná v explozívnych kŕčoch vyvrcholenia. Prehĺbene dýcham a keď ma zaplaví ešte väčšie vyčerpanie zmiešané s toľkou úľavou, vracia sa mi strach. Chcem vedieť, čo sa to deje. Nezrozumiteľne zatínam zuby a stláčam jazyk, aby som poskladala slová, no na moje mrmlanie nedostávam žiadnu spätnú väzbu.
Odrazu sa pohnú reťaze. Môj únosca ich pomaly uvoľňuje. Stále som nepočula jeho hlas, ani žiadny pokyn. Prvé čo mi napadá je, že si ihneď strhnem z očí šatku a pokúsim sa o boj a útek.
Reťaze povoľujú. Jemne pohnem nohou, aby som preverila situáciu. Už ju mám určite voľnú, aj keď ju obopína kovová obruč, alebo nejaké puto. Určite je uzamknutá, pretože sa mi členku dotýka kladka.
Dúfam, že mi povolí aj ruky. Som pripravená zaskočiť ho. Pomaly mi odopína aj druhú nohu. Stúpa mi adrenalín. Chvíľu sa nič nedeje a ja ticho ležím pripravená z nenazdajky vystreliť ako raketoplán.
To snáď nie. Môj únosca nenecháva nič na náhodu. Keď pociťujem ako mi navlieka na nohy tesnú reťaz, môj plán boja a úteku sa rozpadá. Som nútená prijať svoj osud: Pravú ruku mi navlieka do novej reťaze takmer okamžite. Po oslobodení ľavej ruky ma hrubou silou usádza na stôl a vykrúca mi voľnú ruku za chrbát. Spútava ich za chrbtom a potom ma vedie niekam preč. Reťaz na nohách sa oškiera o podlahu a po malých krokoch nasledujem jeho smer. Drží ma pevne za biceps a po pár prejdených metroch ma silno ťahá k zemi. Padám na kolená. Nakoniec ma vtlačí a vtesná do niečoho malého.
Keď sa mi koža natlačí na železné mreže – viem, že som v nejakej klietke pre zvieratá. Alebo žeby špeciálne vyrobenej pre ľudí?
Počujem ako ma uzamyká. Zaštrngá kľúčmi a opakovane si ich vyhadzuje do vzduchu. Potom začne pískať neznámu zvučku. Latexový prízrak je určite spokojný. Akonáhle sa jeho pískanie a štrnganie kľúčov stráca spolu s jeho krokmi, zasahuje ma veľmi zlý pocit – som v totálnej riti. Chcela by som, aby to bol iba sen. No všetko je skutočné.
Trčím zviazaná v okovách v tesnej klietke. Cítim sa ako využitý nástroj zábavy pre neznámeho úchyla. Hanbím sa zato, že pociťujem pri tom všetkom zdesení toľko vzrušenia. Dokonca aj teraz. To z tej bezmocnosti. Desivá a slastná zároveň. Mám toľko času na premýšľanie. Netuším koľko ho ubehlo, ale pripadá mi to ako večnosť. Som smädná a sucho v ústach spaľuje celú ústnu dutinu. Bolia ma ústa aj zuby od hryzenia do gumenej guľky. Postupne upadám do beznádeje. V tej tme prichádzam o zdravý úsudok, ale som pripravená aj nato, že to budú moje posledné chvíle. Naozaj som s tým zmierená.
Dvere sa znovu otvárajú. Na jednej strane som aj rada, že nezhnijem v klietke, na druhej sa obávam toho, čo so mnou bude ďalej. Niečo sa v miestnosti deje. Je tam znovu. Presúva nábytok. Zakrátko ma vyberá von z klietky a keď ma postaví na nohy, po prvý krát prehovorí:
„Miriam, buďte prosím ticho a nekričte! Rozumiete mi?“
Poslušne kývnem hlavou, lebo chcem už konečne vidieť. Oči mi však necháva zviazané a odopína mi iba loptičku z úst. Snažím sa byť ticho a čakám, aj keď mám v hlave plno otázok. K perám mi priloží pohár s vodou a nakloní ho. Pijem a pritom súdim, že ma zabiť nechce. Dokonca je ku mne prekvapivo zdvorilý. Ostáva mi už len jediná možnosť? – byť naveky jeho sexuálnou hračkou?
„Miriam, teraz vám zložím z očí šatku.“ Chytá ma panika. Neviem, čo môžem čakať. Zloží mi šatku a poriadne roztvorím oči. Stojí predo mnou urastený chlap v latexe a ja som pred ním nahá v reťaziach. Nachádzame sa v priestrannej podzemnej miestnosti, plnej rôzneho netypického nábytku ako stoličky s okovami, kríž v tvare X, klietka... Všade zo stĺpov visia oká a mnoho reťazí. Taktiež spoznávam stôl na ktorom som ležala. Keď však zbadám šibenicu a vedľa neho zvláštne sklenené akvárium plné vody, dostanem silný strach. To čo vidím nastoľuje množstvo otázok a už to viac nevydržím. Pozriem sa mu do očí, ktoré ma z koženej kukly uprene sledujú:
„Kto ste a o čo vám ide!?“
„Nechcem Vám ublížiť. Robím len...,“ zamlčí sa a odvráti odo mňa pohľad.
„Robíte čo? Pustite ma!“
Chvíľu neodpovedá. Akoby stratil pevnú pôdu pod nohami. Potom sa ma zmocní silou:
„Budeme pokračovať Miriam. Musíme... Nevzdorujte mi.“
Únosca na mňa pôsobí inteligentne a fyzicky je rozhodne silnejší. Avšak teraz mi pripadá ako ustráchaný slaboch.
„Dobre, nebudem vzdorovať. Čo so mnou chcete urobiť? Sľubujem, že sa nebudem brániť.“
Neodpovedá – iba ukáže na dlhý bič visiaci na stene a na kríž v tvare X opretý o stenu. Zaskočí ma to, ale bez slov sa mu otáčam chrbtom.
„Teší ma, že spolupracujete Miriam. Takto to bude oveľa lepšie aj pre Vás!“
Odpútava mi ruky a ja som viac a viac nervózna. Adrenalín mi stúpa k maximálnej možnej hodnote. Nohy mi necháva v reťaziach a pomalým krokom ma vedie ku krížu. Vidím ako sa sústredí a v tom prudko vytočím lakťom na jeho tvár a triafam ho z celej sily rovno do brady. Zdravý úsudok mi nedá – som rozhodnutá bojovať, ujsť a udať ho na polícii. Lakeť zasiahne aj spodnú peru a cítim ako mu zatínam kĺb lakťa aj do zubov. Bolí ma to ako čert, ale rana sa podarila a ochromila ho. Na stole zbadám akési ostré ozubené koliesko a pokračujem v okamžitom útoku na jeho tvár. Silno pritom kričím a bojujem ako o život. Reťaze mi obmedzujú pohyb nôh, ale dostávam toho chlapa k zemi.
Nečakám to – rýchlo sa spamätá z môjho úderu a hánkou ruky mi vystrelí na líce. Po facke ihneď strácam vedomie.
Točí sa mi celý svet. Už zasa. Neskutočne ma bolia zápästia a celá tvár. Keď sa preberiem k životu zisťujem, že som skončila na tom kríži. Napnem svaly na nohách, aby som stála pevne na zemi a povolila tlak na ruky.
„Takto to nepôjde Miriam! Musím Vás zlomiť na samé dno, aby ste to už viac neurobili.“
„Nie! Prosím.“
Chce sa mi plakať. Vytočím hlavu, aby som sa na neho pozrela so všetkou slabosťou a túžbou po zľutovaní. Ako na neho ho zaostrím pohľadom, všimnem si za ním spustenú veľkú kameru. Blikalo jej červené svetlo a očividne sa všetko nahrávalo. Nestihnem už prehovoriť, lebo mi do úst znovu natlačil roubik.
Pochoduje okolo mňa a potľapkáva si dlhým skrúteným bičom po dlani.
„Začneme Miriam a dúfam, že všetko prijmete!“
Nato sa mi bič zareže rovno do zadku. Kričím z plného hrdla do roubika. Nič iné mi ani neostáva. Toto je môj koniec a neviem koľko vydržím. Počujem druhý švih a rameno dlhého biča mi triafa tesne pod zadok. Trepem rukami o kríž ako posadnutá diablom. Som na hrane a neskutočne to bolí. Nemôžem to vydržať a on to vie. Pokračuje ďalším a ďalším švihom. Skutočne ma láme ako mi prízvukoval a ja slzami prosím, aby to už skončilo. Také poníženie a bolesť som ešte nezažila. Neprestáva však ani keď v zúfalstve trepem celým telom. To je však pevne zafixované o kríž. Toľká bezmocnosť a beznádej. Zošaliem z toho. Ostáva mi posledná možnosť – zakloním herecky dozadu hlavu a predstieram bezvedomie. Uvoľňujem celé telo, len aby to už prestalo.
Podarilo sa. Pristupuje ku mne, aby ma skontroloval a snaží sa ma prebrať jemnými fackami. Otváram oči.
„Tak ako Miriam? Už budete spolupracovať?“ Kývnem hlavou, aby ma už nechal. Naozaj som mala dosť. Uvoľňuje ma z kríža a necháva mi voľné ruky.
„Potom viete, kde je vaše miesto!“ Otvára mi klietku a čaká ako sa zachovám. Bude to znieť neuveriteľne, ale dobrovoľne som do nej po štyroch vliezla. Nemohla som tomu uveriť ako sa dá bičom a násilím preformovať ľudské myslenie. Stále som však vedela, že je to psychopat a triezve myslenie mi ostalo aj potom, čo ma tam nechal a zhasol svetlo. Znovu veľa času na premýšľanie...
V obchode zazvonil zvonček. Spoza predajného pultu vykukla starenka v okuliaroch. Pred ňou sa objavil manžel Miriam:
„Prepáčte, že vás obťažujem milá pani, ale hľadám svoju ženu. Od včera je nezvestná a hľadá ju už aj polícia. Vyhlásili po nej pátranie. Nevideli ste ju náhodou? Predvčerom chcela u vás nakúpiť, ale vraj ste už mali zatvorené.“
Babička si napraví okuliare, zodvihne plecia a pohotovo odpovie:
„Nuž polícia tu už bola. Je mi ľúto mladý pán, ale vašu ženu som nevidela.“
„Aj tak ďakujem,“ odpovie Pavol a so sklesnutou hlavou opustí obchod. Vo dverách sa minie s mužom, ktorý mal rozťatú peru a podliatinu na brade.
Stará dáma sa pozrie cez okno na odchádzajúceho Pavla a keď sa uistí, že je už ďaleko, prehovorí:
„Do riti, čo si s tou čubkou robil!“
„Prepáč babka, nedal som si pozor. Pripadá mi iná. Oveľa lepšia ako tá predošlá. Mám pocit, že sme tak trochu prepojení.“
„Tak si nezvykaj! Lebo náš klient má poslednú požiadavku. Dneska ju ukončíš.“
„Tak skoro?“
„Áno. Za päťdesiattisíc eur!“
„Ako?“
„Utopíš ju v akváriu.“
„A čo s manželom?“
„Toho musíme nechať. Už nahlásil zmiznutie. Nebude sa to dať spraviť ako minule. Urob to on-line o devätnástej, bude sa na to dívať zo svojho účtu.“
„Áno babi.“
Blížila sa devätnásta hodina večer. Miriam uväznená v klietke celá vyčerpaná sledovala svojho únoscu ako zapína notebook a spúšťa kameru, ktorá bola nasmerovaná na veľkú sklenenú nádobu. Práve z nej vypúšťal zvyšnú vodu. Keď už bola nádoba prázdna, muž v latexe pristúpil ku klietke a presne v tej istej chvíli sa otvorili pivničné dvere. Unesenú Miriam zachvátilo zdesenie.
K väzniteľovi v latexe pristúpila milo pôsobiaca starenka a pohladila ho po chrbte.
„Toto chcem vidieť aj ja. Strč ju už tam, klient čaká.“ Miriam začala kopať do klietky a snažila sa kričať z plného hrdla. Všetko jej v tej chvíli došlo. Horko-ťažko sa nechala vybrať z klietky, ale hrubej sile útla žena nedokázala vzdorovať.
„Miriam, nebráň sa prosím. Za chvíľku už bude po všetkom!“ Prihováral sa jej muž v latexe. Starenka sa pohodlne usádza za kameru a sleduje ako jej vnuk spútava svoju obeť v sklenej nádobe. Putami jej za chrbtom uzamyká ruky a okolo krku umiestňuje hrubú kovovú obruč, ktorá bola upevnená o podlahu nádoby tak, aby donútila Miriam kľačať. Roubik jej necháva v ústach. Miriam so zdesením a zúfalstvom sleduje ako sa predné sklo veľkého akvária uzamyká.
Keď latexový muž zapne kameru, čaká na povel. Ten prichádza takmer okamžite. Pri nádrží otočí zhrdzaveným kolesom a zospodu sa do akvária začína púšťať voda. Hladina stúpa pomerne rýchlo. Do niekoľkých sekúnd má členky pod vodou. Jej tlmený hlas rezonuje v sklenenom väzení. Trepe celým telom a ťahá reťazami. Všetko je však márne a hladina vody stúpa rýchlo ďalej. Zatiaľ čo stará dáma vzrušene sleduje celý výjav nahrávanej popravy, muž v latexe so slabosťou sleduje pomalý koniec svojej obete. Voda vystúpila už k bruchu a Miriam sa prestáva brániť. Očami prosí svojho únoscu, aby toto šialenstvo zastavil.
Predsa sa na ňu pozrie a zatína päste. Hladina sa zvyšuje a zaplavuje prsia. Miriam skloní hlavu a nevie si ani len predstaviť, aký strašný koniec ju čaká. Voda pohlcuje jej krk a nezastaviteľne sa blíži k ústam. Miriam zodvihne obočie na svojho únoscu a ten vidí ako jej z oka vyteká posledná slza.
V tom muž v latexe zareve z plného hrdla a zo skrinky vytiahne revolver, ktorý namieri na prekvapenú starenku. Tá je tak šokovaná, že nestihne zareagovať inak iba prázdnym pohľadom. Bez varovania na ňu vystrelí rany, načo sa bezvládne zrúti zo stoličky k zemi. Zatiaľ čo sa kolo jej tela zbiehala krv do veľkej mláky, latexový únosca sa chopil stoličky a snažil sa rozbiť predné sklo. Miriam už mala hlavu pod vodou. Tlak sa jej tisol do hlavy, z úst a nosa strácala posledné bubliny kyslíka a pomaly odchádzala. V skle sa pod nárazmi stoličky vytvorila prasklina a nakoniec padla celá stena aj s masou vody. Miriam sa zhlboka nadýchla a otvorila oči dokorán. Hrudník sa jej nafukoval a sfukoval vo veľkej frekvencii. Únosca podišiel k nej, objal ju a zašeptal jej do ucha:
„Už nikomu neublíži. Už Nikomu...A moje staré Ja, je minulosť. Odpusť Miriam...“
Potom všetkom sám na seba privolal políciu. Okolo domu sa zhromaždilo veľmi veľa novinárov, záchranárov, policajtov a zvedavcov. Pri policajnej dodávke stála Miriam zabalená v uterákoch a spolu s manželom sledovali muža v latexe ako im pred nástupom do auta s putami na rukách venuje posledný pohľad.
Bola to prosba o odpustenie...
Koniec
Zrazu zaškrípu ťažké dvere. Klopkanie topánok, ktoré sa ku mne približujú, mi znejú v ušiach ako diabolská ária hrôzy. Na bruchu sa ma nečakane dotkne ruka. Silno sebou myknem. Chcem utekať, až kým mi nedôjde dych. Dotyk latexu je nezameniteľný a keď ma jemne hladí, cítim ako ma chce môj väzniteľ upokojiť.
Je to on. Môj prízrak slasti, môj únosca, moja túžba a môj strach zároveň. Stále netuším čo je zač a aký má so mnou zámer: Bola som zneužitá? Alebo som to sama tak chcela? Bola to moja voľba, že som sa tu takto ocitla?
Cítim sa tak zdesene a vzrušene zároveň. Snažím sa upokojiť. Uvoľním telo a prestávam mrmlať do gumenej gule natesno vtlačenej do úst. Len sliny sa derú von cez voľné štrbiny a stekajú mi po lícach. Latexová ruka prechádza celým mojim telom. Hladí mi lýtka, následne stehná, potom silnejšie stlačí pysky môjho najcitlivejšieho miesta a nakoniec našponuje vztýčené bradavky od chladu tak silno, že ma od bolesti trhne.
Zakrátko na jednej z nich pocítim obrovský tlak – zovrela ju železná svorka a na to je stlačená aj druhá bradavka. Studenú retiazku, ktorá spájala obe svorky prekvapivo šklbne k sebe. Naťahuje mi bradavky a celé moje telo sa trepoce v zajatí vzrušenia, bolesti a strachu. Viem, že sa na tom baví. Všetko tak intenzívne vnímam.
Medzi stehná mi odrazu začne pripevňovať nejaké zariadenie. Plastová hlavica sa tlačí na klitoris a keď ma zariadenie napevno zafixované na správnom mieste, spustí ho. Ihneď ma to vystrelí do jednej strany. Potom do druhej. Vibrovaniu sa nedá brániť. Ešte nikdy pred tým som nič také necítila. Strašne ma to dráždi a ja neviem, čo so sebou. Som tak bezmocná. Celým telom mi prechádza mohutná vlna vzrušenia.
Urobím sa! Ja sa tu na tom stole naozaj urobím. Viem, že to vidí a užíva si to, pretože mi v správnej chvíli tlačí na stehná, aby som pevne držala a podľahla nevyhnutnému.
Vibrujúca hlavica mi priviedla brizantný orgazmus a ja ostávam spútaná v explozívnych kŕčoch vyvrcholenia. Prehĺbene dýcham a keď ma zaplaví ešte väčšie vyčerpanie zmiešané s toľkou úľavou, vracia sa mi strach. Chcem vedieť, čo sa to deje. Nezrozumiteľne zatínam zuby a stláčam jazyk, aby som poskladala slová, no na moje mrmlanie nedostávam žiadnu spätnú väzbu.
Odrazu sa pohnú reťaze. Môj únosca ich pomaly uvoľňuje. Stále som nepočula jeho hlas, ani žiadny pokyn. Prvé čo mi napadá je, že si ihneď strhnem z očí šatku a pokúsim sa o boj a útek.
Reťaze povoľujú. Jemne pohnem nohou, aby som preverila situáciu. Už ju mám určite voľnú, aj keď ju obopína kovová obruč, alebo nejaké puto. Určite je uzamknutá, pretože sa mi členku dotýka kladka.
Dúfam, že mi povolí aj ruky. Som pripravená zaskočiť ho. Pomaly mi odopína aj druhú nohu. Stúpa mi adrenalín. Chvíľu sa nič nedeje a ja ticho ležím pripravená z nenazdajky vystreliť ako raketoplán.
To snáď nie. Môj únosca nenecháva nič na náhodu. Keď pociťujem ako mi navlieka na nohy tesnú reťaz, môj plán boja a úteku sa rozpadá. Som nútená prijať svoj osud: Pravú ruku mi navlieka do novej reťaze takmer okamžite. Po oslobodení ľavej ruky ma hrubou silou usádza na stôl a vykrúca mi voľnú ruku za chrbát. Spútava ich za chrbtom a potom ma vedie niekam preč. Reťaz na nohách sa oškiera o podlahu a po malých krokoch nasledujem jeho smer. Drží ma pevne za biceps a po pár prejdených metroch ma silno ťahá k zemi. Padám na kolená. Nakoniec ma vtlačí a vtesná do niečoho malého.
Keď sa mi koža natlačí na železné mreže – viem, že som v nejakej klietke pre zvieratá. Alebo žeby špeciálne vyrobenej pre ľudí?
Počujem ako ma uzamyká. Zaštrngá kľúčmi a opakovane si ich vyhadzuje do vzduchu. Potom začne pískať neznámu zvučku. Latexový prízrak je určite spokojný. Akonáhle sa jeho pískanie a štrnganie kľúčov stráca spolu s jeho krokmi, zasahuje ma veľmi zlý pocit – som v totálnej riti. Chcela by som, aby to bol iba sen. No všetko je skutočné.
Trčím zviazaná v okovách v tesnej klietke. Cítim sa ako využitý nástroj zábavy pre neznámeho úchyla. Hanbím sa zato, že pociťujem pri tom všetkom zdesení toľko vzrušenia. Dokonca aj teraz. To z tej bezmocnosti. Desivá a slastná zároveň. Mám toľko času na premýšľanie. Netuším koľko ho ubehlo, ale pripadá mi to ako večnosť. Som smädná a sucho v ústach spaľuje celú ústnu dutinu. Bolia ma ústa aj zuby od hryzenia do gumenej guľky. Postupne upadám do beznádeje. V tej tme prichádzam o zdravý úsudok, ale som pripravená aj nato, že to budú moje posledné chvíle. Naozaj som s tým zmierená.
Dvere sa znovu otvárajú. Na jednej strane som aj rada, že nezhnijem v klietke, na druhej sa obávam toho, čo so mnou bude ďalej. Niečo sa v miestnosti deje. Je tam znovu. Presúva nábytok. Zakrátko ma vyberá von z klietky a keď ma postaví na nohy, po prvý krát prehovorí:
„Miriam, buďte prosím ticho a nekričte! Rozumiete mi?“
Poslušne kývnem hlavou, lebo chcem už konečne vidieť. Oči mi však necháva zviazané a odopína mi iba loptičku z úst. Snažím sa byť ticho a čakám, aj keď mám v hlave plno otázok. K perám mi priloží pohár s vodou a nakloní ho. Pijem a pritom súdim, že ma zabiť nechce. Dokonca je ku mne prekvapivo zdvorilý. Ostáva mi už len jediná možnosť? – byť naveky jeho sexuálnou hračkou?
„Miriam, teraz vám zložím z očí šatku.“ Chytá ma panika. Neviem, čo môžem čakať. Zloží mi šatku a poriadne roztvorím oči. Stojí predo mnou urastený chlap v latexe a ja som pred ním nahá v reťaziach. Nachádzame sa v priestrannej podzemnej miestnosti, plnej rôzneho netypického nábytku ako stoličky s okovami, kríž v tvare X, klietka... Všade zo stĺpov visia oká a mnoho reťazí. Taktiež spoznávam stôl na ktorom som ležala. Keď však zbadám šibenicu a vedľa neho zvláštne sklenené akvárium plné vody, dostanem silný strach. To čo vidím nastoľuje množstvo otázok a už to viac nevydržím. Pozriem sa mu do očí, ktoré ma z koženej kukly uprene sledujú:
„Kto ste a o čo vám ide!?“
„Nechcem Vám ublížiť. Robím len...,“ zamlčí sa a odvráti odo mňa pohľad.
„Robíte čo? Pustite ma!“
Chvíľu neodpovedá. Akoby stratil pevnú pôdu pod nohami. Potom sa ma zmocní silou:
„Budeme pokračovať Miriam. Musíme... Nevzdorujte mi.“
Únosca na mňa pôsobí inteligentne a fyzicky je rozhodne silnejší. Avšak teraz mi pripadá ako ustráchaný slaboch.
„Dobre, nebudem vzdorovať. Čo so mnou chcete urobiť? Sľubujem, že sa nebudem brániť.“
Neodpovedá – iba ukáže na dlhý bič visiaci na stene a na kríž v tvare X opretý o stenu. Zaskočí ma to, ale bez slov sa mu otáčam chrbtom.
„Teší ma, že spolupracujete Miriam. Takto to bude oveľa lepšie aj pre Vás!“
Odpútava mi ruky a ja som viac a viac nervózna. Adrenalín mi stúpa k maximálnej možnej hodnote. Nohy mi necháva v reťaziach a pomalým krokom ma vedie ku krížu. Vidím ako sa sústredí a v tom prudko vytočím lakťom na jeho tvár a triafam ho z celej sily rovno do brady. Zdravý úsudok mi nedá – som rozhodnutá bojovať, ujsť a udať ho na polícii. Lakeť zasiahne aj spodnú peru a cítim ako mu zatínam kĺb lakťa aj do zubov. Bolí ma to ako čert, ale rana sa podarila a ochromila ho. Na stole zbadám akési ostré ozubené koliesko a pokračujem v okamžitom útoku na jeho tvár. Silno pritom kričím a bojujem ako o život. Reťaze mi obmedzujú pohyb nôh, ale dostávam toho chlapa k zemi.
Nečakám to – rýchlo sa spamätá z môjho úderu a hánkou ruky mi vystrelí na líce. Po facke ihneď strácam vedomie.
Točí sa mi celý svet. Už zasa. Neskutočne ma bolia zápästia a celá tvár. Keď sa preberiem k životu zisťujem, že som skončila na tom kríži. Napnem svaly na nohách, aby som stála pevne na zemi a povolila tlak na ruky.
„Takto to nepôjde Miriam! Musím Vás zlomiť na samé dno, aby ste to už viac neurobili.“
„Nie! Prosím.“
Chce sa mi plakať. Vytočím hlavu, aby som sa na neho pozrela so všetkou slabosťou a túžbou po zľutovaní. Ako na neho ho zaostrím pohľadom, všimnem si za ním spustenú veľkú kameru. Blikalo jej červené svetlo a očividne sa všetko nahrávalo. Nestihnem už prehovoriť, lebo mi do úst znovu natlačil roubik.
Pochoduje okolo mňa a potľapkáva si dlhým skrúteným bičom po dlani.
„Začneme Miriam a dúfam, že všetko prijmete!“
Nato sa mi bič zareže rovno do zadku. Kričím z plného hrdla do roubika. Nič iné mi ani neostáva. Toto je môj koniec a neviem koľko vydržím. Počujem druhý švih a rameno dlhého biča mi triafa tesne pod zadok. Trepem rukami o kríž ako posadnutá diablom. Som na hrane a neskutočne to bolí. Nemôžem to vydržať a on to vie. Pokračuje ďalším a ďalším švihom. Skutočne ma láme ako mi prízvukoval a ja slzami prosím, aby to už skončilo. Také poníženie a bolesť som ešte nezažila. Neprestáva však ani keď v zúfalstve trepem celým telom. To je však pevne zafixované o kríž. Toľká bezmocnosť a beznádej. Zošaliem z toho. Ostáva mi posledná možnosť – zakloním herecky dozadu hlavu a predstieram bezvedomie. Uvoľňujem celé telo, len aby to už prestalo.
Podarilo sa. Pristupuje ku mne, aby ma skontroloval a snaží sa ma prebrať jemnými fackami. Otváram oči.
„Tak ako Miriam? Už budete spolupracovať?“ Kývnem hlavou, aby ma už nechal. Naozaj som mala dosť. Uvoľňuje ma z kríža a necháva mi voľné ruky.
„Potom viete, kde je vaše miesto!“ Otvára mi klietku a čaká ako sa zachovám. Bude to znieť neuveriteľne, ale dobrovoľne som do nej po štyroch vliezla. Nemohla som tomu uveriť ako sa dá bičom a násilím preformovať ľudské myslenie. Stále som však vedela, že je to psychopat a triezve myslenie mi ostalo aj potom, čo ma tam nechal a zhasol svetlo. Znovu veľa času na premýšľanie...
V obchode zazvonil zvonček. Spoza predajného pultu vykukla starenka v okuliaroch. Pred ňou sa objavil manžel Miriam:
„Prepáčte, že vás obťažujem milá pani, ale hľadám svoju ženu. Od včera je nezvestná a hľadá ju už aj polícia. Vyhlásili po nej pátranie. Nevideli ste ju náhodou? Predvčerom chcela u vás nakúpiť, ale vraj ste už mali zatvorené.“
Babička si napraví okuliare, zodvihne plecia a pohotovo odpovie:
„Nuž polícia tu už bola. Je mi ľúto mladý pán, ale vašu ženu som nevidela.“
„Aj tak ďakujem,“ odpovie Pavol a so sklesnutou hlavou opustí obchod. Vo dverách sa minie s mužom, ktorý mal rozťatú peru a podliatinu na brade.
Stará dáma sa pozrie cez okno na odchádzajúceho Pavla a keď sa uistí, že je už ďaleko, prehovorí:
„Do riti, čo si s tou čubkou robil!“
„Prepáč babka, nedal som si pozor. Pripadá mi iná. Oveľa lepšia ako tá predošlá. Mám pocit, že sme tak trochu prepojení.“
„Tak si nezvykaj! Lebo náš klient má poslednú požiadavku. Dneska ju ukončíš.“
„Tak skoro?“
„Áno. Za päťdesiattisíc eur!“
„Ako?“
„Utopíš ju v akváriu.“
„A čo s manželom?“
„Toho musíme nechať. Už nahlásil zmiznutie. Nebude sa to dať spraviť ako minule. Urob to on-line o devätnástej, bude sa na to dívať zo svojho účtu.“
„Áno babi.“
Blížila sa devätnásta hodina večer. Miriam uväznená v klietke celá vyčerpaná sledovala svojho únoscu ako zapína notebook a spúšťa kameru, ktorá bola nasmerovaná na veľkú sklenenú nádobu. Práve z nej vypúšťal zvyšnú vodu. Keď už bola nádoba prázdna, muž v latexe pristúpil ku klietke a presne v tej istej chvíli sa otvorili pivničné dvere. Unesenú Miriam zachvátilo zdesenie.
K väzniteľovi v latexe pristúpila milo pôsobiaca starenka a pohladila ho po chrbte.
„Toto chcem vidieť aj ja. Strč ju už tam, klient čaká.“ Miriam začala kopať do klietky a snažila sa kričať z plného hrdla. Všetko jej v tej chvíli došlo. Horko-ťažko sa nechala vybrať z klietky, ale hrubej sile útla žena nedokázala vzdorovať.
„Miriam, nebráň sa prosím. Za chvíľku už bude po všetkom!“ Prihováral sa jej muž v latexe. Starenka sa pohodlne usádza za kameru a sleduje ako jej vnuk spútava svoju obeť v sklenej nádobe. Putami jej za chrbtom uzamyká ruky a okolo krku umiestňuje hrubú kovovú obruč, ktorá bola upevnená o podlahu nádoby tak, aby donútila Miriam kľačať. Roubik jej necháva v ústach. Miriam so zdesením a zúfalstvom sleduje ako sa predné sklo veľkého akvária uzamyká.
Keď latexový muž zapne kameru, čaká na povel. Ten prichádza takmer okamžite. Pri nádrží otočí zhrdzaveným kolesom a zospodu sa do akvária začína púšťať voda. Hladina stúpa pomerne rýchlo. Do niekoľkých sekúnd má členky pod vodou. Jej tlmený hlas rezonuje v sklenenom väzení. Trepe celým telom a ťahá reťazami. Všetko je však márne a hladina vody stúpa rýchlo ďalej. Zatiaľ čo stará dáma vzrušene sleduje celý výjav nahrávanej popravy, muž v latexe so slabosťou sleduje pomalý koniec svojej obete. Voda vystúpila už k bruchu a Miriam sa prestáva brániť. Očami prosí svojho únoscu, aby toto šialenstvo zastavil.
Predsa sa na ňu pozrie a zatína päste. Hladina sa zvyšuje a zaplavuje prsia. Miriam skloní hlavu a nevie si ani len predstaviť, aký strašný koniec ju čaká. Voda pohlcuje jej krk a nezastaviteľne sa blíži k ústam. Miriam zodvihne obočie na svojho únoscu a ten vidí ako jej z oka vyteká posledná slza.
V tom muž v latexe zareve z plného hrdla a zo skrinky vytiahne revolver, ktorý namieri na prekvapenú starenku. Tá je tak šokovaná, že nestihne zareagovať inak iba prázdnym pohľadom. Bez varovania na ňu vystrelí rany, načo sa bezvládne zrúti zo stoličky k zemi. Zatiaľ čo sa kolo jej tela zbiehala krv do veľkej mláky, latexový únosca sa chopil stoličky a snažil sa rozbiť predné sklo. Miriam už mala hlavu pod vodou. Tlak sa jej tisol do hlavy, z úst a nosa strácala posledné bubliny kyslíka a pomaly odchádzala. V skle sa pod nárazmi stoličky vytvorila prasklina a nakoniec padla celá stena aj s masou vody. Miriam sa zhlboka nadýchla a otvorila oči dokorán. Hrudník sa jej nafukoval a sfukoval vo veľkej frekvencii. Únosca podišiel k nej, objal ju a zašeptal jej do ucha:
„Už nikomu neublíži. Už Nikomu...A moje staré Ja, je minulosť. Odpusť Miriam...“
Potom všetkom sám na seba privolal políciu. Okolo domu sa zhromaždilo veľmi veľa novinárov, záchranárov, policajtov a zvedavcov. Pri policajnej dodávke stála Miriam zabalená v uterákoch a spolu s manželom sledovali muža v latexe ako im pred nástupom do auta s putami na rukách venuje posledný pohľad.
Bola to prosba o odpustenie...
Koniec
