Príbeh č. 32 - málo slaná

“Vieš, že Roman s niekym chodí?”
“Konečne. Stále som mu radil, že si nemôže vyberať a má brať všetko čo má šušku.”
Bea na mňa pozrela a prevrátila očami. “Bože ty si hrozný!” Usmial som sa na ňu.
“Uvarím ti kávu?”
“Môžeš, čaká ma ešte jeden meeting. Nechcem zaspať. Nesku prosím.”
“Ja viem,” povedala akoby nič a nasypala kávu do hrnčekov. Pozrel som na ňu s otázkou.
“Pil si ju na tom večierku, kde bolo Zuzane tak zle.”
“Aha. Nepamätám si to. Už je to pár týždňov. Ale dnes som si všimol, že máš pekné šaty.”
“Naozaj sa ti páčia?” prešla si rukou po boku tmavomodrej sukne, ktorá jej siahala tesne pod kolená a pousmiala sa.”
Žmurkol som na ňu. “Office šaty ja rád.”
Prstami si rozpačito prečesala krátke vlasy. “Ideš na ten koncert v Starej tržnici?”
“Šiel by som, ale musím sa baliť. Zajtra idem do Berlína na dva týždne. Otvára sa tam pobočka,” už som chcel odísť. “Ďakujem za kávu.”
“Zuzana ťa pozdravuje,” dodala rýchlo.
“Tiež ju pozdrav. Maj sa Bea.”
Projekt v Berlíne začínal dlhým niekoľkohodinovým meetingom. Sedelo tu 15 ľudí a podľa môjho odhadu asi polovica tam bola celkom zbytočne. Ako na každom meetingu, aj na tomto sa našla trúbka, ktorá sa rada počúva, a reční tak dlho ako sa len dá. Ťažko sa je sústrediť, keď som bol myšlienkami stále pri Janke. Spomínal som na leto, na Mirca, na jachtu. Zamrazila ma myšlienka, že by už mohla niekoho mať. Ak niekoho má, určite si zmenila status na Facebooku. Nie, nechcem to zisťovať. Ešte nie. Čmáral som po papieri, kým ma z myšlienok vyrušilo jej:
“Prepáčte, nerušíme vás?” bola to nejaká čerstvá štyridsiatnička v obtiahnutých šatách výraznej tmavomodrej farby, ktoré stláčali jej evidentne spravené prsia. Alebo sú pravé?
“Nie, nerušíte,” neodtrhol som pritom oči od papiera.
“Všetci vieme, aký máme cieľ. Bola by som veľmi rada, keby ste s nami na ňom spolupracovali.”
Pozrel som na ňu a na jazyku som mal niekoľko viet o tom, aký je termín otvorenia pobočky nereálny a ako týmto meetingom, už dobrú hodinu len strácame čas.
Odpustil som si to, “veľmi rád budem spolupracovať a nie tu len sedieť.”
“Ale mi tu len nesedíme. Ak ste si nevšimli, riešime časový harmonogram.”
“To je v poriadku, ale pokiaľ je termín nereálny, je jedno ako usporiadate jednotlivé kroky. Poďme radšej na ďalší bod, lebo tu len strácame čas.”
“Vy toto stretnutie nevediete. Sama určím, kedy prejdeme na ďalší bod a budem rada, keď si prestanete kresliť a venujete sa nám.”
“Ešte si to premyslím.”
“Čo si ešte premyslíte?” dodala už výhražným tónom a zdvihnutou bradou.
“Či sa vám budem venovať,” slovo vám som zdôraznil.
“Na vaše dvojzmysly naozaj nie som zvedavá,” pozrela na mňa podráždene.
Keby som takto pokračoval, iste by sa rozpálila do biela, ale takto pred všetkými, by to nebolo dobré. Bez slova som si sadol.
Ešte v ten večer mi prišiel email:
Rano 8:00 vas ocakavam v mojej kancelarii.
N
Aké meno preboha začína na N? Napadla ma len Nikola. V odosielateľovi emailu, ale bolo meno Nela Lamik. Trochu exotické, pomyslel som si.
“Prosím sadnite si,” privítala ma a ani sa na mňa nepozrela, len ďalej ťukala do počítača.
Sadol som si naproti jej stolu a pozeral som, ako zručne píše s dlhými nechtami po klávesnici. Nezdalo sa mi, že by chcela tak rýchlo prestať. Vybral som mobil a poslal jej email..
Nevedel som, ze sa da tak rychlo pisat s dlhymi nechtami. Zjavne preferujete komunikaciu pisanim. Tak mi napiste, co mate na srdci..
Odoslané. Oprel som sa o operadlo stoličky a pozeral jej tvár. O chvíľu prestala písať, zatvorila notebook a pozrela na mňa. “Neželám si, aby ste spochybňovali moju autoritu pred všetkými kolegami. Tak ako to bolo včera.”
“Keby som chcel spochybňovať vašu autoritu, tak to urobím. Ale verte mi, včera to nebolo..”
“Ale bolo. A neprajem si, aby sa to opakovalo.”
“Lebo čo? Zahráte mi tu scénu?” pozrel som jej do očí a neuhol som.
“Ja sa vám nevyhrážam. Projekt som dostala na starosť a chcem ho úspešne dotiahnúť do konca. Potrebujem od vás, aby ste spolupracovali…. “
Kým rozprávala, očami som prechádzal obrazy za ňou. Boli na nich len jednoduché, až strohé línie. Farebné, málo výrazné. Napadlo ma, že to nie je žiadne umenie, ale obyčajné sračky.
“.. Na projekt ste boli pridelený…”
Kto do pekla je táto žena s decentnými hodinkami a zopnutými vlasmi? Sú tie prsia pravé? Možno je to len dobrá podprsenka. Alebo im pomohol zručný chirurg? Možno keby sa hlbšie nadýchla, alebo rozčúlila, tak zistím viac.”
Zrazu prudko vstala. “A prestaňte mi pozerať do výstrihu! To som ešte nezažila. Správate sa ako malý chlapec, “ dodala celkom rozčúlená.
“Ale mne to takto vyhovuje,” použil som vetu, ktorú ma kedysi naučil Mirec.
Prestala na chvíľu rozprávať a tvár jej sčervenela.
Vstal som.
“Večer o šiestej si o tom môžeme pohovoriť dole v kaviarni,” podal som jej ruku a skôr ako stihla niečo dodať, som odišiel.