Diplomová práca

„Potrebujem dostať na zadok,“ takto priamo mi napísala na Messengeri jedna známa. Odpovedal som jej niečo na štýl „čo prosím?“ Svoju žiadosť, či ak chcete prosbu, však zopakovala. O Daniele som vedel, že sem-tam si necháva rukou začerveniť pozadie, ale vždy to bolo len veľmi jemne v rámci milostnej predohry či samotného sexuálneho aktu. Tentoraz to však vyzeralo, že to chce nejako inak.

Opýtal som sa jej, prečo to potrebuje. Pretože vraj už nevidí iné východisko. „Do dvoch týždňov musím odovzdať diplomovú prácu a robím stále len iné veci, než to, aby som písala.“ Bol som zvedavý, či azda verí tomu, že toto jej problém s koncentráciou vyrieši. „Ale ani mi to nemôže ublížiť.“ Vlastne som s ňou súhlasil. „Vždy ak v ten deň nenapíšem päť strán, prídem si k tebe po výprask.“

„A čo ak sa ti to zapáči natoľko, že nebudeš písať a budeš chcieť len dostávať na zadok?“ Povedala, že v tom prípade mám právo na ňu použiť tie najbolestivejšie pomôcky, aby bolesť prekryla všetko ostatné. Prišla o dve hodiny. Bol v tom čase máj, takže bola pomerne naľahko oblečená. Vonku bolo príjemných dvadsaťtri stupňov a svietilo slnko. Na výprask skoro ideálny čas.

Bez dlhších okolkov sme sa pustili do toho. Veľakrát som síce sníval o tom, že k niečomu podobnému dôjde, ale kvôli jej vzťahu a iným okolnostiam som vlastne ani neveril, že by sa to niekedy mohlo stať. Mala na sebe nohavice hnedej farby. Sukňu si dať nechcela, aby si jej začervenanú pokožku náhodou nevšimol nejaký okoloidúci či spolucestujúci, keď sa bude vracať domov v MHD.

Daniela už poznala, čo znamená výprask, ale predsa len, toto bolo niečo iné. Sadol som si na stoličku v prostriedku miestnosti a požiadal ju, nech sa prehne cez moje koleno. „Teraz ti dám dole nohavice.“ „Nie,“ odporovala. „A čo si čakala?“ „Že zostanem oblečená.“ „SI si prišla pre výprask a ten v nohaviciach nedostaneš.“ Zostala chvíľu ticho. „Dobre.“ Rozopol som jej gombík a zips a stiahol nohavice trochu dole.

Mala na sebe dievčatkovské nohavičky s obrázkom animovanej postavičky. „Si pripravená?“ Odvetila, že áno. „Tak počítaj nahlas.“ „Dobre.“ Napriahol som a udrel. Zvuk bol omamný. Vykríkla od bolesti. „Jedna...“ Druhá rana padla na druhú polovicu jej pozadia. „Dva....“. Myslím, že až pri šiestej či siedmej rane si uvedomila, čo vlastne je ten výprask a nie je to niečo tak „lightové“ ako to, čo zažívala.

Nechal som ju dopočítať do desať a potom som jej dal pauzu. Tvár mala červenú. „Tak ako?“ „Horšie, než som čakala.“ Povedal som, že sme ešte neskončili. „Desať rán návyky ešte nezmení.“ Prikývla. Postavila sa a zas si sadla spôsobom, že to bolo, ako pri fúriku, nohy hore, ruky dole. Opäť dostala desať rán, každú sprevádzal vzdych bolesti a ďalšie začervenanie pokožky.

„Ľahni si na posteľ. Čelom nadol.“ Hneď poslúchla. Na chvíľu som odišiel a vrátil sa s improvizovanou rákoskou. „Päť rán a končíme na dnes.“ Prehĺtla od strachu. Dal som jej dole nohavičky. Chvíľu si ich držala, aby mi v tom zabránila, ale keď som ju varoval ďalšími ranami, svoje zovretie povolila. Vôbec po prvýkrát som tak mal možnosť vidieť jej zadok úplne nahý. Bol červený.

Päť rán rákoskou bolo prekvapujúco bezproblémových. Danielin krik tlmil vankúš a keď konečne som udelil poslednú ranu, rozplakala sa. „Nechaj si nohavičky tak ako máš a bež do si kľaknúť do kúta s rukami za hlavou.“ So slzami na tvári, tak urobila. Nechal som ju tam kľačať pätnásť minút, než som jej dovolil sa obliecť. Na záver sa mi poďakovala a dala mi pusu na líce so slovami, že verí, že jej to pomôže.

Pomohlo. Diplomovú prácu napokon stihla odovzdať. Jej tempo však nebolo také, ako si naplánovala a tak si každý druhý deň prichádzala po výprask. Čím bola pomalšia, tak tým drastickejšie metódy som mohol použiť. A po tom, čo raz dostala po svojich najcitlivejších partiách, sa rozhodla, že predsa len zrýchli. Za prácu napokon obdržala známku „B“. Dobrá, vzhľadom na to, za aký čas túto prácu napísala.