Posted 23.08.2016 by dievcatko
Bol zimny vecer a konecne sa stretli. Nasli si cas na spolocne straveny vecer. Katrin to brala viac-menej sportovo, chcela vidiet co a ako bude. On a mlada Katrin boli v priestrannej izbicke maleho ticheho penzioniku na okraji zapadnutej obce. Zdalo sa, ze su tam asi uplne sami.
Ona sa vyzliekla a ostala prednim len v bielych pancuskach... Katrin napato cakala..
On vytiahol taku nejaku palicu, no skor asi palicku. Taka nejaka prirodna, smotanovej farby. Nebola ani kratka ani prilis dlha, nieco menej ako meter. Ani nedychala, chcela si ju prezriet, potazkach, ohmatat v rukach... Az potom to On vyslovil a pomenoval tym pravym menom: "Toto je rakoska."
Nasledovala miniprednaska o nej. Celkom to Katrin zaujalo, ale nepamatala si z toho asi nic. Utkvelo jej v hlave len jedine: ako jej s nadsenim rozpraval a opisoval, ako bude rada, ked si bude po tom vsetkom prezerat stopy na svojom tele zajtra, pozajtra, na dalsi den a este aj o tyzden. Ze kazda modrinka je znakom bolesti, ktoru pretrpi, vydrzi a nezabudne za nu podakovat. S usmevom na tvari hovoril, ako sa bude rada pozerat do zrkadla a hladiet na tie stopy s usmevom.
Katrin v tu dobu vobec nechapala, skor sa trosku zlakla - tych modriniek, ktore by sa mohli vyskytnut na jej bezchybnej ritke. Netuzila mat na sebe sramy. aspon vtedy este nie. Ale kedze bola zima, hodila tento fakt za hlavu a zatial neriesila nieco co nebude vidiet pod oblecenim.
Po kratkej vstupnej rozprave ju cakala premiera. Absolutne nevedela, co ma caka a tak strach nemala ziadny. Dohodli sa spolu na 10 ranach, ktore si mala odpocitat sama. "V pohode", vravela Katrin zatial s usmevom. Rada skusala nove a zvedavost bola u nej v tu chvilu nezastavitelna...
Ohla sa v pase, nozicky sirsie rozkrocene od seba a rukami sa opierala o jedalensky drevenny stol uprostred miestnosti. Este stale jej bolo do smiechu... Zvedavy usmev jej ostal na perach aj v momente, ked sa On zacal rakoskou dotykat po jej nahom tele, kopirovat krivky jej utleho tela a jemne nou prechadzal aj po ritke.
Uplne z nicoho nic pocitila nesmiernu bolest celej rakosky, ktora rychlym svihnutim skoncila na jej ritke. Katrin si predstavovala, ze to bude boliet, ale toto bolo asi pre nu prilis. Intuitivne sa museli jej ruky dotknut ritky a rozmasirovat si tu nesmiernu bolest, ktoru pocitovala. Na ritke mala odrazu cerveny hrejuci pruzok a koza ju stipala. Ani nevedela ako a v ociach mala slzy. Mala snad sto chuti protestovat, vratit mu to alebo odist. Namiesto toho bola prinutena odpocitat si prve svihnutie a podakovat: "Pocitaj a podakuj ako sa patri!"
Ked vykoktala zo seba: "Jeden. Dakujem, Pane", predychavala to este chvilu - On jej dal cas. Ked jej konecne docvaklo, o co ide, zacala Katrin premyslat, ako da este tych zvysnych 9 ran. Mala uz strach. Uz vedela, coho sa ma bat. V tej chvili jej neprisla na um ziadna vacsia bolest ako bolest sposobena onou rakoskou.
Opat rozkrocene nozicky, v predklone s prvym cervenym sramom na ritke, ktory stale bolel. Tvar si poutierala od slz a opat cakala. Pokojne jej prilozil rakosku na ritku, aby vedela, kam ju svihne a kde moze ocakavat dalsiu bolestivu ranu. Z Katrininych ust sa vydralo len: "aaaau." Opat sa opakovala scena ako po prvykrat a bola prinutena odpocitat a podakovat. No teraz jej nedal na rozdychanie tolko casu. Odpocitat, podakovat so slzami... A nasledovala tretia, stvrta...a On ju nijako nesetril.
Nedokazala uz stat len tak a cakat na dalsie rany. Ruky si polozila na obe svoje polky ritky a kratko protestovala. No zbytocne. On bol neoblomny, chcel dokoncit na com sa spolocne dohodli. Nasledovala piata, siesta... Ked jej zrazu hlavou preletala sialena myslienka, ktoru mala nutkanie komunikovat aj Jemu. Navrhla, ze si odpocita 3 rany naraz, 3 rychle svihnutia. On nenamietal. Bol to blaznivy napad, ale bolelo ju to asi o kusok menej, resp. kratsie. A samozrejme, znova podakovat so sklennym pohladom.
Cakala ju uz len posledna - desiata rana. On sa znova iba koncom rakosky poprechadzal dotykom po jej unavenom tele a strieskanej ritke. Posledna rana bola opat necakana a vobec ju nesetril. Nevladala vyslovit ani: "desat." On na tom trval, ako aj na uprimnej vete: "Dakujem, Pane." Bola uplne znicena. Ale mala pri sebe laskaveho Pana, ktory ju po tom vsetkom nezne pohladil po jej cervenej ritke s 10 sramikmi a sepol: "Zvladla si to."
Ritka bolela Katrin este nasledujucu noc, a este dalsie dva dni. Z cervenych sramikov sa staci ruzovo-fialove modrinky. A On mal pravdu, obzerala si ich este cely tyzden aj v zrkadle. Nie, nepacili sa jej, ale skor ten pocit a spomienka na to, co zazila...
Ona sa vyzliekla a ostala prednim len v bielych pancuskach... Katrin napato cakala..
On vytiahol taku nejaku palicu, no skor asi palicku. Taka nejaka prirodna, smotanovej farby. Nebola ani kratka ani prilis dlha, nieco menej ako meter. Ani nedychala, chcela si ju prezriet, potazkach, ohmatat v rukach... Az potom to On vyslovil a pomenoval tym pravym menom: "Toto je rakoska."
Nasledovala miniprednaska o nej. Celkom to Katrin zaujalo, ale nepamatala si z toho asi nic. Utkvelo jej v hlave len jedine: ako jej s nadsenim rozpraval a opisoval, ako bude rada, ked si bude po tom vsetkom prezerat stopy na svojom tele zajtra, pozajtra, na dalsi den a este aj o tyzden. Ze kazda modrinka je znakom bolesti, ktoru pretrpi, vydrzi a nezabudne za nu podakovat. S usmevom na tvari hovoril, ako sa bude rada pozerat do zrkadla a hladiet na tie stopy s usmevom.
Katrin v tu dobu vobec nechapala, skor sa trosku zlakla - tych modriniek, ktore by sa mohli vyskytnut na jej bezchybnej ritke. Netuzila mat na sebe sramy. aspon vtedy este nie. Ale kedze bola zima, hodila tento fakt za hlavu a zatial neriesila nieco co nebude vidiet pod oblecenim.
Po kratkej vstupnej rozprave ju cakala premiera. Absolutne nevedela, co ma caka a tak strach nemala ziadny. Dohodli sa spolu na 10 ranach, ktore si mala odpocitat sama. "V pohode", vravela Katrin zatial s usmevom. Rada skusala nove a zvedavost bola u nej v tu chvilu nezastavitelna...
Ohla sa v pase, nozicky sirsie rozkrocene od seba a rukami sa opierala o jedalensky drevenny stol uprostred miestnosti. Este stale jej bolo do smiechu... Zvedavy usmev jej ostal na perach aj v momente, ked sa On zacal rakoskou dotykat po jej nahom tele, kopirovat krivky jej utleho tela a jemne nou prechadzal aj po ritke.
Uplne z nicoho nic pocitila nesmiernu bolest celej rakosky, ktora rychlym svihnutim skoncila na jej ritke. Katrin si predstavovala, ze to bude boliet, ale toto bolo asi pre nu prilis. Intuitivne sa museli jej ruky dotknut ritky a rozmasirovat si tu nesmiernu bolest, ktoru pocitovala. Na ritke mala odrazu cerveny hrejuci pruzok a koza ju stipala. Ani nevedela ako a v ociach mala slzy. Mala snad sto chuti protestovat, vratit mu to alebo odist. Namiesto toho bola prinutena odpocitat si prve svihnutie a podakovat: "Pocitaj a podakuj ako sa patri!"
Ked vykoktala zo seba: "Jeden. Dakujem, Pane", predychavala to este chvilu - On jej dal cas. Ked jej konecne docvaklo, o co ide, zacala Katrin premyslat, ako da este tych zvysnych 9 ran. Mala uz strach. Uz vedela, coho sa ma bat. V tej chvili jej neprisla na um ziadna vacsia bolest ako bolest sposobena onou rakoskou.
Opat rozkrocene nozicky, v predklone s prvym cervenym sramom na ritke, ktory stale bolel. Tvar si poutierala od slz a opat cakala. Pokojne jej prilozil rakosku na ritku, aby vedela, kam ju svihne a kde moze ocakavat dalsiu bolestivu ranu. Z Katrininych ust sa vydralo len: "aaaau." Opat sa opakovala scena ako po prvykrat a bola prinutena odpocitat a podakovat. No teraz jej nedal na rozdychanie tolko casu. Odpocitat, podakovat so slzami... A nasledovala tretia, stvrta...a On ju nijako nesetril.
Nedokazala uz stat len tak a cakat na dalsie rany. Ruky si polozila na obe svoje polky ritky a kratko protestovala. No zbytocne. On bol neoblomny, chcel dokoncit na com sa spolocne dohodli. Nasledovala piata, siesta... Ked jej zrazu hlavou preletala sialena myslienka, ktoru mala nutkanie komunikovat aj Jemu. Navrhla, ze si odpocita 3 rany naraz, 3 rychle svihnutia. On nenamietal. Bol to blaznivy napad, ale bolelo ju to asi o kusok menej, resp. kratsie. A samozrejme, znova podakovat so sklennym pohladom.
Cakala ju uz len posledna - desiata rana. On sa znova iba koncom rakosky poprechadzal dotykom po jej unavenom tele a strieskanej ritke. Posledna rana bola opat necakana a vobec ju nesetril. Nevladala vyslovit ani: "desat." On na tom trval, ako aj na uprimnej vete: "Dakujem, Pane." Bola uplne znicena. Ale mala pri sebe laskaveho Pana, ktory ju po tom vsetkom nezne pohladil po jej cervenej ritke s 10 sramikmi a sepol: "Zvladla si to."
Ritka bolela Katrin este nasledujucu noc, a este dalsie dva dni. Z cervenych sramikov sa staci ruzovo-fialove modrinky. A On mal pravdu, obzerala si ich este cely tyzden aj v zrkadle. Nie, nepacili sa jej, ale skor ten pocit a spomienka na to, co zazila...
