Posted 27.01.2015 by Decipio
Púšťaš si vodu, nastavuješ si ju tak aby jej ľadový chlad bol aspoň trošku znesiteľný. Začínaš sa pomaly, opatrne sprchovať, voda je studená a predstava ako ťa mrazí ťa nijako nepovzbudzuje k rýchlejšiemu konaniu. Prvé kvapky dopadajú na tvoje nohy a telom ti prechádza nepríjemný chlad, rozmýšľaš či ti príde skontrolovať teplotu vody. Vieš že budeš naštvaná sama na seba ak tak neurobí, mohla si si pridať ešte trošku teplej. Nadychuješ sa a kvapky ti začínajú stekať po stehnách. Chladná voda ti začína sťahovať svalstvo, ktoré sa triaškou snaží vyrobiť teplo. Tvoj pohľad musíš nasmerovať na tvoj rozkrok, musíš sa presvedčiť či je to tak, či sa triaška prejavila už aj na tvojej jaskynke, lebo chladom cítiš ako by sa ti sťahovala. Na zadku ti tie kvapky nerobia o nič väčšiu radosť. Je ti už celkom poriadne zima a začína sa ti triasť celé telo. Berieš do ruky mydlo a veríš, že ti nevypadne zo skrehnutej ruky, začínaš si mydliť najskôr podbruško, čo, ako práve zisťuješ bol veľmi zlý a zbytočný nápad, budeš si ho musieť opláchnuť tou hnusnou studenou vodou. A tak rýchlo prechádzaš na zadok. „Stop! Musím vidieť čo robíš! Tak že sa otoč a vždy sa otoč tak aby som videl čo robíš!“ zaznelo a ty sa snažíš rýchlo spracovať túto informáciu a hlavne to vykonať, čo najrýchlejšie, lebo chceš aby ti už bolo teplo. Zachmúrenie na tvojej tvári je obrazom zamyslenia sa nad skutočnosťou, že aj väzenkyne majú pri sprchovaní väčšie súkromie ako ty teraz a tu. Ale napriek tejto vzdor vyvolávajúcej myšlienke sa otočíš a pokračuješ v mydlení zadku. Robiť to poriadne, ťa núti strach z možného trestu, to čo si doteraz okúsila boli určite len jemné tresty z dolnej periférie jeho praktík. A čo je horšie, len aby ti nekázal to spraviť ešte raz, alebo nevymyslel niečo čo ťa zdrží pod touto ľadovou vodou. A teraz spredu, rýchlo sa točíš tak aby to mohol pozorovať. Stehná, medzi nohami a už si pri lýtkach, jedno druhé a chodidlá. Rýchlo to všetko osprchovať. Mrazivá voda ti vôbec nepridala nadšenia pre túto chvíľu, považuješ to za kruté a vôbec sa ti to nepáči. Konečne si osprchovaná, rýchlo do osušky, pohľadom rýchlo hľadáš osušku, inak asi budeš mať zimnicu už navždy, nahnevá ťa, že si si ju nepripravila ešte pred tým. Neveríš tomu, ale predbehol ťa, vzal osušku a drží ju v ruke. Neuvedomila si si kedy tak spravil, tá hnusná studená voda ti nedovolila sústrediť sa na nič iné. Opatrným natiahnutím ruky k nemu sa mu snažíš naznačiť, že si chceš vziať osušku a že sa chceš utrieť. Pomaly sa pohol k tebe, sleduješ ako sa blíži, zima ťa núti vnímať, že jeho približovanie je veľmi pomalé. Napriek tvojmu očakávaniu nevystiera ruku aby ti osušku podal. Prichádza až celkom k tebe. Osušku berie do oboch rúk a ovíja ti ju okolo pása, tvoje očakávanie že ti bude teplejšie sa však nenaplnilo. Utiera ti od vody zastriekané bruško a chrbát. Pomaly šúchaním osušky o tvoju pokožku prechádza nižšie a nižšie. Nie veľmi sa dokážeš sústrediť, na to čo robí osuška v jeho rukách, na tvojom tele, lebo ti je stále zima. Zrazu zisťuješ že jeho ruka s osuškou si kliesni cestu medzi tvojimi stehnami. Čo ťa podvedome donútilo čiastočne sa rozkročiť, veď si to tak robila, aj keď ťa ako malé dievčatko, utierala tvoja mama. Po vnútornej strane stehien sa osuška blíži k tvojej jaskynke. Cítiš ako ti osuška vedená jeho prstami prechádza medzi vonkajšími pyskami o ktoré sa nástojčivo obtiera. Vnímaš ako sa nežne tlačí dnu. Napriek tomu, že tento pocit nie je nijako oslnivý, čo je spôsobené tým, že tvoja jaskynka je stiahnutá chladom, rovnako ako celé tvoje telo, vyvoláva to v tebe jemné vzrušenie. Dotyk osušky s tvojím klitorisom ťa ubezpečuje, že tvoje vnímanie vzrušenia napriek tomu, že sa chveješ od zimy je správne. Nevieš prečo, ale stojíš uvoľnená aj napriek zime a začínaš sa sústrediť na osušku a na miesto kde práve vykonáva svoju prácu. Očakávaš, že o chvíľu ten sladký pocit vzrušenia, ťa donúti aby si si ho začať vychutnávať, cítiš to, nerobíš nič aby si tomu zabránila, vlastne, okrem sústredenia sa na to čo sa deje v tvojom rozkroku nerobíš nič. Už, už, už to prichádza. Nad tvojím telom začína pomaly vládnuť vzrušenie. Nechceš privrieť oči ešte viac, oddať sa tomu a precítiť to, ale deje sa to. Ale dlho toto rozdvojenie chcenia netrvalo. Prestal! Osuška prešla popod tvoj rozkrok. A teraz okolo boku a zaryla sa ti do medzi polky zadku. Opäť sa vrátil pocit chladu a ti si sa vrátila z pol cesty do reality. Uvedomuješ si, že tu stojíš holá, v kúpeľni a tvoj pán ťa trápi. Chvíľu ti trvá než sa vyrovnávaš s touto zmenou, s tým že tvojej mušličke bolo odopreté pokračovanie už na štartovacej čiare. Konečne si v realite a zisťuješ, že prst s osuškou sa chystá vtlačiť sa do análu. Ešte to nebolí, ale je to veľmi nepríjemné. „Au“ už to bolí, si prekvapená, nesústredila si sa na to čo robí tvoj pán a tak nie si na to pripravená. Našťastie to netrvá dlho a hlavne, nebolo to hlboko, len ti zľahka podráždil zvierač a je za tým. Myšlienkami stále dobiehaš realitu a tak ťa zaskočilo že ti podáva osušku a prikazuje ti aby si to dokončila. Rýchlo sa utieraš a keď končíš ovíjaš si osušku okolo tela nad prsníkmi a naznačuješ mu že si hotová a pripravená pokračovať. Naozaj si, lebo čas si využila na skonsolidovanie samej seba a tak sa ti na tvári zjavila spokojnosť samej so sebou. Pán ťa chytá za predlaktie a vedie ťa späť do miestnosti k posteli kde ste boli pred chvíľou. Postaví ťa však na iné miesto, čelom k posteli a prikazuje ti aby si si tam kľakla. Robíš to čo ti káže, aj keď rozmýšľaš čo bude nasledovať.
Kľačíš tam a hľadíš na posteľ. Snažíš sa mať sklonenú hlavu, ale očká ti behajú ako splašené. Čas beží, nevieš či rýchlo, alebo pomaly, v tejto chvíli ti to je jedno, proste beží. Vlastne si čas ani nechcela riešiť, vlastne nemyslíš na nič, len tak tam kľačíš a čakáš. Áno, to je to správne, čakáš. Čakáš čo bude nasledovať. Nevieš čo to bude, nevieš či to vlastne chceš, vlastne nevieš ani to čo nevieš. Z tohto hlbokého zamyslenia sa nad ničím, ťa pán vytrháva tým, že chytá tvoju osušku. Jasne si vnímala ako jeho ruky uchopili osušku. Strháva ti ju, tak to vidíš ty, berie ti ju preč, ale je to ako v spomalenom filme. A ty zisťuješ, že ten pokoj, ktorý si mala a ktorý si si uvedomila až teraz, keď si ho spolu s osuškou stratila, bol vďaka tej osuške, ktorá ťa hrdinsky bránila, statočne ovinutá okolo tvojho tela. Tvoj pokoj, ako aj osuška sú preč a teraz kľačíš pred posteľou opäť úplne holá.
Vnímaš jeho dotyk na tvojej hlave, teplo jeho dlane pôsobí tak ukľudňujúco. Jeho ruka kĺže po tvojich vlasoch smerom dozadu a dáva ti vedieť, že ťa hladí. Ten milý dotyk, vyvolávajúci pokoj, ti práve prechádza chrbtom a opäť sa vracia na tvoju hlavu. Opakuje to na tvojich lícach a na krku. Oddávaš sa slastnému pocitu odmeny, ktorú ti dáva tvoj pán. Veríš, že je to jeho prejav priazne a určite aj spokojnosti. „Otoč sa!“ zaznieva príkaz nad tvojím chrbtom. Vieš, že sa nesmieš postaviť a tak znova opakuješ to nemotorné otáčanie po kolenách. Už počas toho ako otáčaš hlavu zisťuješ že stojí tesne za tebou a dokonca tak tesne že musí ustúpiť, aby ste sa nezrazili keď okolo seba nedokonale kľačiac prekladáš nohy. Kľačíš otočená k nemu a tvoj nos sa takmer dotýka jeho rázporku. Fajka, to jediné slovo ti zasvietilo v mozgu ako silný reklamný neón. „Vieš ako sa prejavuje úcta?“ Táto otázka v tvojej hlave zosilnila žiaru toho neónu, tak silno, že začína vypaľovať dieru v tvojej mozgovej kôre. Rozhoduješ sa rýchlo, aj keď nevieš prečo práve tak, a hneď ako počuješ svoje: „Áno.“, si nahnevaná sama na seba. „Dobre tak predveď ako prejavíš úctu!“ Tieto slová v tebe, na tvoje veľké prekvapenie nespôsobili nič. Zo situácie si mierne povedané otupená a len sa snažíš bezmyšlienkovite rýchlo spraviť to, čo po tebe chce. Obe ruky zdvíhaš k jeho nohaviciam a nešikovne sa snažíš nájsť zips. Pripadá ti až nevkusne vtipné, že si nadávaš za to, že si nezačala opaskom, mohla si začať niečím čo by ti šlo, veď aj tak to budeš musieť spraviť a ten blbý zips nevieš poriadne uchopiť. Sústredíš sa, ale nedarí sa ti, nechce fungovať. Už ho takmer začínaš rozopínať, keď zrazu ťa oblieva studená voda, ktorou je jedno slovo: „Dosť!“ Preľakla si sa a dávaš ruky dole. A zase je tu panika, čo sa deje, čo som spravila, veď som hneď poslúchla, ublížila som snáď. Tvoj pán robí krok dozadu a nakláňa sa k tvojmu ľavému uchu a ty opäť počuješ ten pokojný hlas: „Úctu tvojmu pánovi prejavuješ kľačaním a pobozkaním, ruky, nohy, alebo topánky, podľa vôle tvojho pána, miernejší prejav je keď zarazíš tvoje čelo na zem. Zapamätaj si to!“. „Áno, pane.“, ešte že si dokázala adekvátne zareagovať a sklopenie pohľadu k zemi, len umocnilo tvoj prejav podriadenosti. Stojí vzpriamene nad tebou, približuje sa a rukou ti pritláča tvár na svoje stehno. Podvoľuješ sa tlaku s ovčou poslušnosťou a opieraš svoju hlavu o jeho nohu, lícom. Nepredpokladanou odmenou, ti je, že na druhom líci cítiš ako ťa hladí. Čakala si trest a teraz toto. Zase, dnes už po niekoľký ráz, si zmätená. Veľmi rýchlo ťa opäť premáha vnútorný pocit tepla. „Budeme pokračovať v tvojej prehliadke.“, počuješ toto oznámenie a nevieš prečo, ale nechceš s tým nič urobiť. Si pred dverami ohrady, v ktorej ty budeš poslušnou ovečkou a vidíš to tak, že skôr či neskôr, do tej ohrady radostne vbehneš a budeš v nej šťastnou ovečkou. Táto chvíľa trvá dlho, jeho hladkanie v tebe znásobuje prítulnosť, máš chuť ovinúť sa mu okolo nohy a priasť. Hladkanie po vlasoch tento pocit len zintenzívňuje, je to také jemné a teplé...
„Teraz sa postav!“ súčasne s týmito slovami ťa prestáva hladiť a jemne poodstupuje, aby ti dal priestor. Je koniec tvojho snenia, takmer si cítila lásku v jeho ruke a teraz ti naozaj zostal pocit sklamania. Trvalo tak dlho, dlhšie ako by si od svojho pána očakávala, ale koniec je o to výraznejší. A tvoje sklamanie v tebe o to väčšie, len nevieš či z toho, že opäť neočakávane prestal, alebo z teba samej, že si mu podľahla. Z tohto váhania ťa vytrháva skutočnosť, ktorú potajomky sleduješ, on neodstupuje len kúsok ďalej, on odchádza niekde k svojím veciam. Po malej chvíľke, prehrabávania sa vo veciach, si niečo berie do rúk. Schováva to za chrbtom, z jeho gestikulácie však nevieš posúdiť či to schováva schválne, alebo má len jednoducho obe ruky za chrbtom a to čo si zobral v nich proste drží. Už to neschováva, voľne spúšťa ruky vedľa tela a to ti umožňuje zahliadnuť remeň v jeho pravej ruke a v ľavej drží nejaký sprej. Sama sa divíš tomu, že viac ako remeň, ktorý by ti mal robiť problém, je tvojím problémom sprej. Ale tým že ho kladie na posteľ, ti dáva možnosť si ho jedným očkom prehliadnuť, ale táto možnosť ti aj tak veľmi nepomohla. Mala si na to málo času a posteľ je v podstate za tebou a to by si sa musela otáčať a to nechceš, nechceš nahnevať svojho pána. „Postav sa sem!“ rukou ti naznačuje kde chce, aby si sa postavila. „Otoč sa! Rozkroč nohy! Viac!“ príkazy nasledujú, vždy až keď splníš predchádzajúci. „Predkloň sa čo najviac, rukami sa môžeš podoprieť o posteľ!“ „Hlbšie, väčší predklon a nohy vystreté!“ Teraz stojíš na rozkročených nohách so zadkom vystrčeným k nebu a rukami opretými o posteľ. Cítiš že táto poloha nie je najpohodlnejšia. A od kedy si zbadala remeň, úplne presne vieš čo bude nasledovať, tak že tento krát žiadne prekvapenie, ale predsa, povedal že budete pokračovať v tvojej prehliadke a toto asi nebude tá prehliadka. Urobil to schválne, určite to spravil schválne, ty to vieš, chcel ťa zmiasť a teraz keď ti to prezradil, chce aby si bolesť na zadku, prežívala ešte skôr, ako ti prvá rana remeňom vymaľuje červený pruh na tvojom krásnom zadočku. Jemné ťuknutie remeňa o tvoj sedací sval tebou mykne a zruší tvoju duchaplnú úvahu. Cítiš sa zahanbene, že si takto reagovala na jemný dotyk remeňa, vieš že ťa skúšal či očakávaš úder a dostal ťa. Po koľký raz, už dnes. Úder, ktorý čakáš, bolí menej a ty vieš, že on ti chce zobrať aj túto šancu na malé zmiernenie tvojho utrpenia. Zisťuješ, že svojim pohľadom ťa skúma, prechádza po celom tvojom tele a aj keď, to na ňom nie je vidieť, si presvedčená, že sa nekonečne kochá touto tvojou polohou, alebo len čaká až sa zmierni tvoja ostražitosť. Nevieš to určite, ale táto situácia ti príde bolestivejšia ako prvý úder remeňa, na ktorý mimochodom stále čakáš. To čakanie, to poníženie, ktoré ťa necháva si užiť v tebe začína zvyšovať krvný tlak, napätie v tvojich svaloch sa zvyšuje. A toto je pre teba nové, hanbíš sa lebo vystrkuješ zadok a určite aj tvoj rozkrok, tvoju jaskynku lásky a krásnych pocitov, pred cudzím chlapom a čo je najhoršie nechceš s tým nič spraviť, nemôžeš, lebo si to sama zakazuješ. Stále viac sa oddávaš svojmu pánovi, stále viac tvoje ja patrí jemu, aj keď ešte stále si len na okraji, na tej tenkej linke medzi tebou patriacou tebe a tebou patriacou jemu, tvojmu pánovi. Tento tvoj vnútorný boj rázne ukončujú dve za sebou nasledujúce rany koncom remeňa, každá na jednu polovicu tvojho zadočku. Rany ťa prekvapili, aj keď si ich čakala, ale to elektrizujúce zaštípanie z teba vydralo slabučký, potláčaný ston. A skutočnosť, že to stále štípe ti nepomáha udržať sebakontrolu a zatlačiť malé slzičky, ktoré nekontrolovateľne vybehli na okraj tvojich očí, naspäť. Chceš sa postaviť a pošúchať si zadok, ale vo chvíli keď sa chceš pohnúť dopadnú ďalšie štipľavé rany na tvoje polky. Zvuk rán na tvojom zadku sprevádza príkaz, aby si sa ani nepohla, tvoj zámer pošúchať si bolestivé miesta bol vyzradený. Strašné štípanie, na tvojom zadku, na teba kričí, aby si si ho pošúchala, a tak od bolesti len dvíhaš nohy v kolene a tancuješ so zadkom, ale ruky máš stále opreté o posteľ. Si poslušná, chceš byť poslušná, musíš byť poslušná. Elektrizujúci pocit bolesti, ti od zadku prechádza celým telom a zase ten zvierajúci pocit celého tela so svojím vrcholom na tvojom zadku. Už, už to ďalej nevydržíš, vzdáš to, proste si pripravená sa vystrieť a pošúchaš si rany. Zrazu cítiš ako ti na zadok sprejuje niečo studené, niečo mrazivé. Bolesť to však neutlmilo hneď, skôr ju na chvíľu, pre teba však dlhú chvíľu, zosilnilo. Bojuješ so slzami, ale postupne ten chladiaci pocit na tvojom zadočku začína konečne bolesť utlmovať. Už vieš, čo to je za sprej, je to chladiaci sprej, taký ako používajú športovci, keď sa zrania, už si to videla, nasprejujú im to a oni o chvíľu behajú ako keby sa im nič nestalo. Zadok máš teraz ako omrznutý a štípanie čiastočne ustúpilo, aj keď nie úplne. Ale len tvoj mozog ešte stále znásobuje bolesť. Vnímaš ako tvoj pán pomaly prechádza okolo teba a zostáva stáť po tvojom boku. Chytá ťa za vlasy a ich prostredníctvom ťa núti zakloniť hlavu. Bolí to. Teraz vieš koľko máš na hlave korienkov vlasov, preto že každý jeden z nich ti dáva bolestivo o sebe vedieť. „Áááu!“, ďalšia rana remeňom na tvoj chladom stuhnutý zadoček, popustila uzdu tvojim hlasivkám. Nevieš sa ani pohnúť, vlasy ti drží tak, že súčasne ťa jeho ruka drží predklonenú. Ďalšia rana, nasleduje po tom čo si mala dostatok priestoru užiť si bolesť tej prvej. Zadkom tancuješ nezmyselný tanec bolesti. Pre boha, počítanie, zabudla som počítať, zase. A tak napriek bolesti sa sústredíš na ďalšiu ranu. Cítiš však ako ti remeň jemne pristál medzi lopatkami a pomaly sa ti po pokožke presúva smerom nahor k zadku. Áno nahor lebo si predklonená. Ale normálne by to bolo smerom dole. Ďalšia rana na zadok ukončí tvoje zamyslenie sa nad fyzikou, bolí viac ako tie predchádzajúce, zistenie že doteraz to bolo to jemné plácanie ťa zase raz vytrhne z tvojej v podstate nezmyselnej úvahy a ty okamžite reaguješ: „Jeden.“. „Nepovedal som ti, koľko dostaneš rán. Je zbytočné aby si počítala.“ Tak to nie, zase si bola unáhlene aktívna, zase to bol prešľap. Proste zase má navrch. Cítiš ako na tvoj zadok dopadávajú postupne ešte dve rany, ktoré sú vždy silnejšie ako tá predchádzajúca a ktoré rovnakou úmerou viac bolia a nútia ťa ohýbať nohy v kolenách, spraviť mierny podrep. Potiahnutie vlasov ťa rýchlo dostáva do polohy s vystretými nohami. Ďalšia rana na tvojom zadku. Púšťa ti vlasy a hlava ti rýchlo klesá dopredu, až do chvíle kým zareaguje tvoje svalstvo a zastaví jej voľný pád. Do tvojich uší prichádza zvuk sprejovania a tvojho zadku sa zmocňuje chladivý, až mrazivý pocit, najskôr prudkého znásobenia bolesti a po tak pre teba neskutočne dlhej chvíli, konečne aj jemné zmiernenia. Príkaz: „Vystri sa!“, ti dáva možnosť uniknúť tej nepohodlnej a ponižujúcej polohe. Nenápadne, snažíš sa to robiť nenápadne ale šúchaš si zmorený zadok. Aj napriek červene svetielkujúcej bolesti na ňom ťa prekvapuje aký je studený. Vieš, že to vidí a čakáš na jeho reakciu, ale zase nič, len stojí hľadí na teba, ruky s remeňom a sprejom spustené vedľa tela. Ďalší príkaz: „Ruky si daj za hlavu a chyť si lakte“, ťa prinúti mať opäť vystrčené prsia. Pristihuješ sa, pri tom, že sa snažíš byť vystretá ako pri telocviku v škole, pripadá ti to síce divné, pripadáš si divná, ale robíš to poctivo ďalej. Cítiš ako sa jeho tvár blíži k tvojmu uchu, už cítiš jeho dych, je pokojný a vyrovnaný, ako keby si tu nebola úplne holá a ako keby sa ani pred chvíľou nesnažil urobiť na tvojom zadočku štipľavé červené klobásky. Áno predpokladala si správne, tento krát si sa nemýlila, chce ti niečo povedať. Slová ktoré šepká do tvojho ucha ťa v tom len utvrdzujú. „Cítil som pri tvojej prehliadke istý, len maličký, náznak nevôle. Mám takú, zatiaľ malú indíciu, že nie si celkom pripravená na prehliadku všetkých tvojich dutín. Aby si mi úplne a presne rozumela, hovorím o tvojej vagíne a tvojom análi.“ Tak priamo vyslovené, sa ti to zdá dosť kruté, až bolestivo, bodajúco priame. „Som presvedčený, že to je celé len malé nedorozumenie a že som spravil chybu, keď som spravil takýto nepresný záver.“ Zarovno s týmito slovami sa ti na tvári zobrazuje nápis, že nespravil. Prekvapuje ťa, že namiesto plánovaného odporu a jednoznačného nesúhlasu, ktoré si ešte pred tým plánovala, sa v tejto chvíli, snažíš spraviť všetko pre to aby ten nápis čo najskôr úplne zmizol, aby po ňom neostala ani stopa. „Myslím si a verím že neoprávnene, že potrebuješ trošku podporiť tvoju poslušnosť. Pripúšťam, že je to možno moja chyba, ale chcem si byť úplne istý. A preto ti dám možnosť zlepšiť sa, a to aj napriek tomu že moje konanie nebude oprávnené. Som presvedčený, že túto moju snahu nad rámec potreby oceníš a ja sa s tým určite vyrovnám.“ Tieto slová v tebe vyvolávajú rozporuplný pocit, na jednej strane si presvedčená, že vieš čo to znamená, na strane druhej máš pocit že tomu absolútne nerozumieš. Ty máš platiť za jeho mylný úsudok? Alebo je tam skryté poučenie pre teba? Alebo ti chcel týmto niečo povedať, niečo čo si ešte stále nevieš uvedomiť? Alebo ti dal len jednoducho najavo, že bude tak ako on chce a ty budeš jednoducho len poslúchať. Si zmätená. Kým sa však stihneš dopracovať, k nejakému, pre teba uspokojivému vysvetleniu, jeho hlava sa vzdialila a tým prerušila akúkoľvek šancu pre teba, získať ešte nejaké vysvetlenie, alebo aspoň informácie. Zrazu ťa reflexívne myklo, uvedomuješ si, že jeho prsty sa snažia nahmatať tvoj klitoris. Prsty si neodbytne prerážajú cestu k nemu a ty práve zisťuješ, že ho našli. Začína sa to, to na čo nevieš či si pripravená. Jeho prsty s dotieravou intenzívnosťou dráždia jedno z tvojich najcitlivejších miest na tele. Aj napriek napätiu, ktoré ovláda tvoje telo, aj napriek pozostatkom bolesti na zadočku, pociťuješ, že práca pánových prstov na tvojom klitorise začne o chvíľu prinášať svoje prvé, aj keď len malinké rozpukajúce ovocie. Nedokážeš sa ubrániť tomu ako sa začínaš sústrediť na to dráždenie na vrchole tvojej mušličky. Tvoj klitoris, je aj napriek tvojej snahe neposlušný a núti ťa, nie len sa na neho sústrediť, ale bez zábran sa prekrvuje. Vnímaš jemné dotyky prstov na ňom, ich krúženie okolo neho, ich neodbytné dráždenie. Tie prsty stále viac a viac dráždia to miesto, ktoré posiela lúče slastných pocitov do celého tvojho tela. Stojíš ako prikovaná, čím dlhšie pánove prsty pracujú na tom, aby vyvolali v tebe ten slastný pocit vzrušenia, vzrušenia ktoré je bránou do rozkoše, do rozkoše orgazmu. Tvoje telo, to s pokračujúcim dráždením, stále viac a viac vzdáva. Vlastne už ani neprejavuje neposlušnosť, lebo tvoj mozog to pred chvíľou vzdal, vlastne nevzdal, práve naopak celá šedá hmota sa rozhodla sústrediť na to jediné miesto. Miesto, kde pánove prsty svojimi nástojčivými dotykmi stále viac a viac podporujú prekrvenie, už nie len klitorisu, ale aj bradaviek, to momentálne jediné, ale za to nekonečné dráždivé miesto spojenia teba a tvojho pána. Neuvedomila si si kedy, ale tvoje ústa sú pootvorené a dýchanie sa ti zrýchľuje. Tvoje srdce nemieni zaostať a tak začína biť rýchlejšie, tlak sa ti zvyšuje, vieš že vzrušenie je teraz jediným tvojím vládcom. Jemné, ale aj silné stláčanie medzi prstami tvoj klitoris napĺňa rozkošou, ktorá spôsobuje, že tvoja jaskynka začína vlhnúť. Nekonečnosť tohto deja v tebe vyvoláva potrebu párenia. Volanie tvojej mušličky, po jej vyplnení, je už príliš nástojčivé. Tvoj mozog kričí túžbou aby konečne vrazil tie svoje prsty do tvojej vagíny. Nekonečne túžiš cítiť, aspoň jeho prsty v tebe, túžiš aby vrazil do teba svoj penis. Kričíš túžbou, volaním, prosíš, naliehaš, ale všetko len v tvojich predstavách, tvoje hlasivky nevydali okrem hlasného dýchania a takmer nepočuteľných stonov ani tón, žiadny zvuk, nič, si ticho. Začína sa v tebe rodiť iskierka ohňa orgazmu, cítiš že je blízko, že začína prenikať tam kde sú pánove prsty, tam dole. Koniec! Je koniec, jeho prsty opustili bojisko rozkoše, odišli preč. Odišli pred koncom, odišli skôr ako vykonali to čo začali. Tvoj pán prestal skôr ako ti doprial pocítiť slastnú rozkoš v tvojom lone. Prichádzajúci orgazmus v tebe vyvoláva potrebu pokračovať, ale tvoje ruky zostávajú za hlavou, neodvažuješ sa to dokončiť. Táto hrôza jemne striasa tvoje telo, ako pri zimnici, ktorú si mala v sprche. Tvoje telo je z nedokončeného diela v kŕči, bojuje medzi samovoľným pokračovaní až do vyvrcholenia a medzi ustúpením slasti. Toto ťa bolí viac, ako tie rany, ktoré ti dopadali na tvoj zadok. Trvá dlho kým sa dokážeš opäť vrátiť na tento svet. Sklamanie, je to jediné čo cítiš. Sklamanie, znásobené aj tebou samou, tebou z toho, že si sa tomu tak oddala, že si verila že tvoj pán ti len tak dopraje rozkoš. Vzrušenie tvoje telo opúšťa len veľmi, veľmi pomaly, možno pomalšie ako bolesť, ešte ti sem tam vystrelí z lona do celého tela, ten pocit vzrušenia, ktorý takmer zatrasie tvojím telom, bolo to takmer krásne a mohlo to byť najkrajšie.
Tvoj pán chvíľu čaká, znovu ťa pozoruje, čaká až doznie aj posledný záchvev tvojho tela, až tvoj mozog začne prevezme riadenie tvojho tela z rozkroku a tvoje myšlienky nasmeruje do reality, až ho budeš môcť opäť vnímať naplno.
Konečne sa vzpriamuješ, tvoje oči behajú po okolí, stále tu stojíš s rukami za hlavou, ich uvoľnenie z teraz už nezmyselného pevného vzájomného zvierania povoľuje. Všetky tieto znaky hovoria tvojmu pánovi, že už si zase pripravená pokračovať. Prichádza kúsok bližšie k tebe a ty počuješ opäť jeho hlas, je rovnaký ako pred tým. Ale, už jeho prvé slová, ti dali možnosť sa zorientovať: „Otoč sa smerom k posteli, rozkroč poriadne nohy a predkloň sa! Už to poznáš. Ruky na posteľ, nohy vystreté, poriadny rozkrok a zadok pekne hore!“ Hovorí to tak pokojne, ako keby jeho hranie sa s tvojím klitorisom v jeho rozkroku nič neurobilo. Opäť má v ruke remeň. „Väčší rozkrok, nohy viac roztiahni a vystri ich!“, znie ti to v ušiach tak znervózňujúco pokojne, ale núti ťa to poslúchnuť. Snažíš sa spraviť čo najväčší rozkrok, až ťa z toho začínajú bolieť kĺby. Ich bolesť sa ti objavila v tvári a napriek tomu že tvoj pán stojí za tebou a nemôže vidieť tento jasný znak, nejako to spoznáva. Slová: „Dobre, to stačí!“ ti to dávajú jasne vedieť. Tento krátky čas čakania, kým sa tvoj pán pohne k tebe venuješ práve premýšľaniu, či tvoje rozkročenie je naozaj už dostačujúce, alebo či nejako na tebe spoznal, že ťa to už bolí, alebo to usúdil z anatómie tvojho tela, alebo... Viac cítiš, a počuješ, ako vidíš, že sa pohol k tebe. V podstate si zmierená s tým, že zase sa bude opakovať to, čo bolo pred chvíľou, zase dostaneš na zadok, táto spomienka je ešte stále živá a teraz ešte viac pociťuješ, že tvoj zadoček, ťa ešte stále citeľne bolí. Pohrávaš sa s myšlienkou, že on vie, že čakáš výprask po holom, tak že z doterajších tvojich skúseností je dosť možné, že tak ako väčšinou aj teraz spraví niečo iné a ten remeň je len na tvoje oklamanie. Že by teraz začal s prehliadkou? Vrazí ti svoje prsty do útrob tvojej jaskynky? Ale to mal spraviť pred tým, keď si potom túžila. Samozrejme, toto je blbosť, to by bolo úplne mimo podstaty tejto situácie. Alebo to bude tvoj zadok, jeho prsty ti nekompromisne vniknú do análneho otvoru po tom že sa hrubo pretlačia cez tvoj zvierač? Áno, je to možné, niečo je totiž inak, nezostal stáť za tebou, tak ako predtým, stojí z druhej strany a skôr vedľa teba. Táto situácia v tebe vyvoláva nepokoj. Remeň však drží stále v ruke, vidíš ho úplne jasne, preto že vďaka predklonu, ti je umožnené pozeraním sa popod seba, jasne vidieť ako sa pomaličky kníše v jeho ruke. Tak že, zase dostaneš na zadok, čakáš že o chvíľu sa tvojho zadku remeň len dotkne, ťukne ti o neho, možno tento raz aj viac krát, možno spraví niečo aby odpútal tvoju pripravenosť na prvú ranu. Zatiaľ nie si napätá, nečakáš že hneď príde úder, zatiaľ sa takmer vždy stalo niečo iné ako si očakávala, na čo si bola pripravená. Nestíhaš zareagovať, prvá rana, tvoj rozkrok zbĺkol strašnou bolesťou. Práve si pochopila a podarilo sa ti to veľmi rýchlo, prečo stojí pre teba tak neprirodzene pre výprask na zadok. Remeň dopadol zhora pozdĺžne medzi polkami zadku, ovinul sa v rozkroku, medzi nohami, zasiahol tvoju hrazdičku a jeho koniec bolestivo dopadol na tvoju jaskynku. Prichádza tvoj oneskorený, hlasitý prejav bolesti z prevej rany. Kolená sa ti podlomili. Bez akéhokoľvek náznaku, bez času na premýšľanie, bez možnosti predýchania, dopadá druhý úder, je rovnako presne vedený takmer na milimetre presne ako ten prvý. Tak že tvoj práve v tej chvíli znejúci výkrik, bez možnosti nadýchnutia prerastá do druhého ešte väčšieho, čo spôsobilo, že v tvojich pľúcach nezostal žiadny vzduch a tak nepripravene panicky lapáš po dychu. Od prudkého nádychu ti takmer zabehla slina, ktorá sa určite drala von s tým výkrikom, čo ťa núti zakašlať. Oči máš plné sĺz. Pálenie v tvojom rozkroku je neznesiteľné, kolená nedokážu držať tvoje nohy vystreté. Snažíš sa rýchlym dýchaním prekonať tú pálivú bolesť. Snažíš sa udržať v ním predpísanej polohe. Od náhlej bolesti takmer strácaš kontakt s okolím, tvoj mozog zachvátila panika, jediné čo teraz vnímaš je tá pálivá bolesť v rozkroku. „Áááúúúúú“, tretia rana. Takmer si si cvrkla, ale úplne istá, že sa to nestalo, nie si. Ale teraz ti to je úplne jedno. Štvrtá rana, prichádza takmer okamžite, ako sa tvoje kolená donútia zdvihnúť tvoj zadok opäť smeroval k nebu. Jej účinok je rýchly, znásobenie bolesti je okamžité. Ak sa aj teraz počúraš, je ti to jedno, aj tak to asi ani nepocítiš a určite tomu nevieš ani zabrániť, pálenie je tak intenzívne, že močový zvierač je bez tvojej kontroly. A piata rana, sa práve preháňa, s rovnako dokonalou presnosťou ako tie pred tým, stredom zadku medzi polkami, po hrazdičke a svoju zbesilosť ukončuje na tvojej mušličke. Stoneš cez zaťaté zuby, ich stisk je tak silný že máš pocit že sa ti o seba polámu. Bolesť ťa úplne odrovnala, kolená nekontrolovane púšťajú tvoje telo nižšie k zemi, stále viac sa dostávaš do podivného podrepu, stratila si pojem o tom čo sa okolo teba deje. Ani nevieš že, tvoj pán prestal a teraz sa na teba díva, sleduje ako vstrebávaš bolesť. Stále vnímaš len to jedno, pálivú, strašne pálivú bolesť medzi tvojimi nohami. Neuvedomuješ si, že na chvíľu sa vzdiali a že sa opäť vrátil, ani to, že ti prikladá na miesta kde ti práve remeňom zapálil obrovský plameň bolesti niečo studené, niečo čo ti tentokrát bolesť pomaličky, veľmi pomaličky zmierňuje. Chlad ktorý ti preniká pokožkou ti dáva vedieť čo tvoj pán spravil. Nevieš prečo, ale stále si v tej ponižujúcej polohe, predklonená a s nohami rozkročenými, aj keď chvíľami skôr v tom nekoordinonam podrepe a väčšinou so zadkom hore. Od bolesti sa totiž radšej ani nechceš pohnúť, len kŕčovite sa snažíš jej odolávať. „Pridrž si to!“, tieto slová ťa konečne donútili niečo spraviť, konečne pohnúť aspoň rukou, rukou, ktorou chytáš studený obklad medzi tvojimi nohami, ale stále zostávaš poslušne v tej polohe, opretá už len o tú druhú ruku, ktorá začína pociťovať váhu tvojho tela. „Chyť si to oboma rukami, vpredu aj vzadu a konečne sa vystri! Už môžeš.“ Tieto slová tvojho pána, ťa konečne uvoľnili z tej potupnej a bolestivej polohy. Bolesť stále neustupuje, je to akoby stále znovu a znovu prichádzala a odchádzala, robí to so zákerným opakovaním, stále a stále dookola. Tých päť rán sa do teba akoby zakuslo a nechcú prestať bolieť. Stojíš v miernom predklone a kolená ťa stále neposlúchajú, neustále sa ohýbajú, buď zdvihnú jednu nohu, alebo ťa dostávajú do podrepu. Je to podivná tanec bolesti tvojho rozkroku. „Otoč sa, otoč sa smerom ku mne“ doľahlo do tvojich uší a odtiaľ do mozgu. Trvá kým sa mozog rozhodne a ty sa k nemu pomaly otáčaš, konečne stojíš priamo natočená k nemu. Krátke zdvihnutie pohľadu zo zeme ti prezradilo, že tvoj pán sedí, sedí uvoľnene, akoby čítal rozprávku dieťaťu. Nič neprezrádza, že ti práve pred malou chvíľou spôsobil muky v rozkroku. Stojíš pred ním rukami si pridŕžajúc obklad medzi nohami, tie ho pritlačené k sebe zvierajú a stále tancuješ ten tanec bolesti. Snažíš sa nejako si pošúchať bolestivé miesta, nejako neviditeľne, tak aby to tvoj pán nevidel. Nedarí sa ti to, preto že, už pri prvom pokuse ti obklad vypadol z ruky, ale tvoj pán je v tejto chvíli milosrdný, nezahriakol ťa, nezakázal ti to. A tak teraz, už bez zábran, si rukami striedavo pridržiavaš obklad a šúchaš bolestivé miesta. Tvoj pán ti necháva dostatok času, aby si si lízala rany, aby si si užila tú bolesť, naplno, sústredene len na to jedno. „Teraz môžeme pokračovať. Budeme pokračovať v tvojej prehliadke.“, slová ktoré ti pripomenuli realitu tejto umeleckej hry.
***pokračovanie***
Kľačíš tam a hľadíš na posteľ. Snažíš sa mať sklonenú hlavu, ale očká ti behajú ako splašené. Čas beží, nevieš či rýchlo, alebo pomaly, v tejto chvíli ti to je jedno, proste beží. Vlastne si čas ani nechcela riešiť, vlastne nemyslíš na nič, len tak tam kľačíš a čakáš. Áno, to je to správne, čakáš. Čakáš čo bude nasledovať. Nevieš čo to bude, nevieš či to vlastne chceš, vlastne nevieš ani to čo nevieš. Z tohto hlbokého zamyslenia sa nad ničím, ťa pán vytrháva tým, že chytá tvoju osušku. Jasne si vnímala ako jeho ruky uchopili osušku. Strháva ti ju, tak to vidíš ty, berie ti ju preč, ale je to ako v spomalenom filme. A ty zisťuješ, že ten pokoj, ktorý si mala a ktorý si si uvedomila až teraz, keď si ho spolu s osuškou stratila, bol vďaka tej osuške, ktorá ťa hrdinsky bránila, statočne ovinutá okolo tvojho tela. Tvoj pokoj, ako aj osuška sú preč a teraz kľačíš pred posteľou opäť úplne holá.
Vnímaš jeho dotyk na tvojej hlave, teplo jeho dlane pôsobí tak ukľudňujúco. Jeho ruka kĺže po tvojich vlasoch smerom dozadu a dáva ti vedieť, že ťa hladí. Ten milý dotyk, vyvolávajúci pokoj, ti práve prechádza chrbtom a opäť sa vracia na tvoju hlavu. Opakuje to na tvojich lícach a na krku. Oddávaš sa slastnému pocitu odmeny, ktorú ti dáva tvoj pán. Veríš, že je to jeho prejav priazne a určite aj spokojnosti. „Otoč sa!“ zaznieva príkaz nad tvojím chrbtom. Vieš, že sa nesmieš postaviť a tak znova opakuješ to nemotorné otáčanie po kolenách. Už počas toho ako otáčaš hlavu zisťuješ že stojí tesne za tebou a dokonca tak tesne že musí ustúpiť, aby ste sa nezrazili keď okolo seba nedokonale kľačiac prekladáš nohy. Kľačíš otočená k nemu a tvoj nos sa takmer dotýka jeho rázporku. Fajka, to jediné slovo ti zasvietilo v mozgu ako silný reklamný neón. „Vieš ako sa prejavuje úcta?“ Táto otázka v tvojej hlave zosilnila žiaru toho neónu, tak silno, že začína vypaľovať dieru v tvojej mozgovej kôre. Rozhoduješ sa rýchlo, aj keď nevieš prečo práve tak, a hneď ako počuješ svoje: „Áno.“, si nahnevaná sama na seba. „Dobre tak predveď ako prejavíš úctu!“ Tieto slová v tebe, na tvoje veľké prekvapenie nespôsobili nič. Zo situácie si mierne povedané otupená a len sa snažíš bezmyšlienkovite rýchlo spraviť to, čo po tebe chce. Obe ruky zdvíhaš k jeho nohaviciam a nešikovne sa snažíš nájsť zips. Pripadá ti až nevkusne vtipné, že si nadávaš za to, že si nezačala opaskom, mohla si začať niečím čo by ti šlo, veď aj tak to budeš musieť spraviť a ten blbý zips nevieš poriadne uchopiť. Sústredíš sa, ale nedarí sa ti, nechce fungovať. Už ho takmer začínaš rozopínať, keď zrazu ťa oblieva studená voda, ktorou je jedno slovo: „Dosť!“ Preľakla si sa a dávaš ruky dole. A zase je tu panika, čo sa deje, čo som spravila, veď som hneď poslúchla, ublížila som snáď. Tvoj pán robí krok dozadu a nakláňa sa k tvojmu ľavému uchu a ty opäť počuješ ten pokojný hlas: „Úctu tvojmu pánovi prejavuješ kľačaním a pobozkaním, ruky, nohy, alebo topánky, podľa vôle tvojho pána, miernejší prejav je keď zarazíš tvoje čelo na zem. Zapamätaj si to!“. „Áno, pane.“, ešte že si dokázala adekvátne zareagovať a sklopenie pohľadu k zemi, len umocnilo tvoj prejav podriadenosti. Stojí vzpriamene nad tebou, približuje sa a rukou ti pritláča tvár na svoje stehno. Podvoľuješ sa tlaku s ovčou poslušnosťou a opieraš svoju hlavu o jeho nohu, lícom. Nepredpokladanou odmenou, ti je, že na druhom líci cítiš ako ťa hladí. Čakala si trest a teraz toto. Zase, dnes už po niekoľký ráz, si zmätená. Veľmi rýchlo ťa opäť premáha vnútorný pocit tepla. „Budeme pokračovať v tvojej prehliadke.“, počuješ toto oznámenie a nevieš prečo, ale nechceš s tým nič urobiť. Si pred dverami ohrady, v ktorej ty budeš poslušnou ovečkou a vidíš to tak, že skôr či neskôr, do tej ohrady radostne vbehneš a budeš v nej šťastnou ovečkou. Táto chvíľa trvá dlho, jeho hladkanie v tebe znásobuje prítulnosť, máš chuť ovinúť sa mu okolo nohy a priasť. Hladkanie po vlasoch tento pocit len zintenzívňuje, je to také jemné a teplé...
„Teraz sa postav!“ súčasne s týmito slovami ťa prestáva hladiť a jemne poodstupuje, aby ti dal priestor. Je koniec tvojho snenia, takmer si cítila lásku v jeho ruke a teraz ti naozaj zostal pocit sklamania. Trvalo tak dlho, dlhšie ako by si od svojho pána očakávala, ale koniec je o to výraznejší. A tvoje sklamanie v tebe o to väčšie, len nevieš či z toho, že opäť neočakávane prestal, alebo z teba samej, že si mu podľahla. Z tohto váhania ťa vytrháva skutočnosť, ktorú potajomky sleduješ, on neodstupuje len kúsok ďalej, on odchádza niekde k svojím veciam. Po malej chvíľke, prehrabávania sa vo veciach, si niečo berie do rúk. Schováva to za chrbtom, z jeho gestikulácie však nevieš posúdiť či to schováva schválne, alebo má len jednoducho obe ruky za chrbtom a to čo si zobral v nich proste drží. Už to neschováva, voľne spúšťa ruky vedľa tela a to ti umožňuje zahliadnuť remeň v jeho pravej ruke a v ľavej drží nejaký sprej. Sama sa divíš tomu, že viac ako remeň, ktorý by ti mal robiť problém, je tvojím problémom sprej. Ale tým že ho kladie na posteľ, ti dáva možnosť si ho jedným očkom prehliadnuť, ale táto možnosť ti aj tak veľmi nepomohla. Mala si na to málo času a posteľ je v podstate za tebou a to by si sa musela otáčať a to nechceš, nechceš nahnevať svojho pána. „Postav sa sem!“ rukou ti naznačuje kde chce, aby si sa postavila. „Otoč sa! Rozkroč nohy! Viac!“ príkazy nasledujú, vždy až keď splníš predchádzajúci. „Predkloň sa čo najviac, rukami sa môžeš podoprieť o posteľ!“ „Hlbšie, väčší predklon a nohy vystreté!“ Teraz stojíš na rozkročených nohách so zadkom vystrčeným k nebu a rukami opretými o posteľ. Cítiš že táto poloha nie je najpohodlnejšia. A od kedy si zbadala remeň, úplne presne vieš čo bude nasledovať, tak že tento krát žiadne prekvapenie, ale predsa, povedal že budete pokračovať v tvojej prehliadke a toto asi nebude tá prehliadka. Urobil to schválne, určite to spravil schválne, ty to vieš, chcel ťa zmiasť a teraz keď ti to prezradil, chce aby si bolesť na zadku, prežívala ešte skôr, ako ti prvá rana remeňom vymaľuje červený pruh na tvojom krásnom zadočku. Jemné ťuknutie remeňa o tvoj sedací sval tebou mykne a zruší tvoju duchaplnú úvahu. Cítiš sa zahanbene, že si takto reagovala na jemný dotyk remeňa, vieš že ťa skúšal či očakávaš úder a dostal ťa. Po koľký raz, už dnes. Úder, ktorý čakáš, bolí menej a ty vieš, že on ti chce zobrať aj túto šancu na malé zmiernenie tvojho utrpenia. Zisťuješ, že svojim pohľadom ťa skúma, prechádza po celom tvojom tele a aj keď, to na ňom nie je vidieť, si presvedčená, že sa nekonečne kochá touto tvojou polohou, alebo len čaká až sa zmierni tvoja ostražitosť. Nevieš to určite, ale táto situácia ti príde bolestivejšia ako prvý úder remeňa, na ktorý mimochodom stále čakáš. To čakanie, to poníženie, ktoré ťa necháva si užiť v tebe začína zvyšovať krvný tlak, napätie v tvojich svaloch sa zvyšuje. A toto je pre teba nové, hanbíš sa lebo vystrkuješ zadok a určite aj tvoj rozkrok, tvoju jaskynku lásky a krásnych pocitov, pred cudzím chlapom a čo je najhoršie nechceš s tým nič spraviť, nemôžeš, lebo si to sama zakazuješ. Stále viac sa oddávaš svojmu pánovi, stále viac tvoje ja patrí jemu, aj keď ešte stále si len na okraji, na tej tenkej linke medzi tebou patriacou tebe a tebou patriacou jemu, tvojmu pánovi. Tento tvoj vnútorný boj rázne ukončujú dve za sebou nasledujúce rany koncom remeňa, každá na jednu polovicu tvojho zadočku. Rany ťa prekvapili, aj keď si ich čakala, ale to elektrizujúce zaštípanie z teba vydralo slabučký, potláčaný ston. A skutočnosť, že to stále štípe ti nepomáha udržať sebakontrolu a zatlačiť malé slzičky, ktoré nekontrolovateľne vybehli na okraj tvojich očí, naspäť. Chceš sa postaviť a pošúchať si zadok, ale vo chvíli keď sa chceš pohnúť dopadnú ďalšie štipľavé rany na tvoje polky. Zvuk rán na tvojom zadku sprevádza príkaz, aby si sa ani nepohla, tvoj zámer pošúchať si bolestivé miesta bol vyzradený. Strašné štípanie, na tvojom zadku, na teba kričí, aby si si ho pošúchala, a tak od bolesti len dvíhaš nohy v kolene a tancuješ so zadkom, ale ruky máš stále opreté o posteľ. Si poslušná, chceš byť poslušná, musíš byť poslušná. Elektrizujúci pocit bolesti, ti od zadku prechádza celým telom a zase ten zvierajúci pocit celého tela so svojím vrcholom na tvojom zadku. Už, už to ďalej nevydržíš, vzdáš to, proste si pripravená sa vystrieť a pošúchaš si rany. Zrazu cítiš ako ti na zadok sprejuje niečo studené, niečo mrazivé. Bolesť to však neutlmilo hneď, skôr ju na chvíľu, pre teba však dlhú chvíľu, zosilnilo. Bojuješ so slzami, ale postupne ten chladiaci pocit na tvojom zadočku začína konečne bolesť utlmovať. Už vieš, čo to je za sprej, je to chladiaci sprej, taký ako používajú športovci, keď sa zrania, už si to videla, nasprejujú im to a oni o chvíľu behajú ako keby sa im nič nestalo. Zadok máš teraz ako omrznutý a štípanie čiastočne ustúpilo, aj keď nie úplne. Ale len tvoj mozog ešte stále znásobuje bolesť. Vnímaš ako tvoj pán pomaly prechádza okolo teba a zostáva stáť po tvojom boku. Chytá ťa za vlasy a ich prostredníctvom ťa núti zakloniť hlavu. Bolí to. Teraz vieš koľko máš na hlave korienkov vlasov, preto že každý jeden z nich ti dáva bolestivo o sebe vedieť. „Áááu!“, ďalšia rana remeňom na tvoj chladom stuhnutý zadoček, popustila uzdu tvojim hlasivkám. Nevieš sa ani pohnúť, vlasy ti drží tak, že súčasne ťa jeho ruka drží predklonenú. Ďalšia rana, nasleduje po tom čo si mala dostatok priestoru užiť si bolesť tej prvej. Zadkom tancuješ nezmyselný tanec bolesti. Pre boha, počítanie, zabudla som počítať, zase. A tak napriek bolesti sa sústredíš na ďalšiu ranu. Cítiš však ako ti remeň jemne pristál medzi lopatkami a pomaly sa ti po pokožke presúva smerom nahor k zadku. Áno nahor lebo si predklonená. Ale normálne by to bolo smerom dole. Ďalšia rana na zadok ukončí tvoje zamyslenie sa nad fyzikou, bolí viac ako tie predchádzajúce, zistenie že doteraz to bolo to jemné plácanie ťa zase raz vytrhne z tvojej v podstate nezmyselnej úvahy a ty okamžite reaguješ: „Jeden.“. „Nepovedal som ti, koľko dostaneš rán. Je zbytočné aby si počítala.“ Tak to nie, zase si bola unáhlene aktívna, zase to bol prešľap. Proste zase má navrch. Cítiš ako na tvoj zadok dopadávajú postupne ešte dve rany, ktoré sú vždy silnejšie ako tá predchádzajúca a ktoré rovnakou úmerou viac bolia a nútia ťa ohýbať nohy v kolenách, spraviť mierny podrep. Potiahnutie vlasov ťa rýchlo dostáva do polohy s vystretými nohami. Ďalšia rana na tvojom zadku. Púšťa ti vlasy a hlava ti rýchlo klesá dopredu, až do chvíle kým zareaguje tvoje svalstvo a zastaví jej voľný pád. Do tvojich uší prichádza zvuk sprejovania a tvojho zadku sa zmocňuje chladivý, až mrazivý pocit, najskôr prudkého znásobenia bolesti a po tak pre teba neskutočne dlhej chvíli, konečne aj jemné zmiernenia. Príkaz: „Vystri sa!“, ti dáva možnosť uniknúť tej nepohodlnej a ponižujúcej polohe. Nenápadne, snažíš sa to robiť nenápadne ale šúchaš si zmorený zadok. Aj napriek červene svetielkujúcej bolesti na ňom ťa prekvapuje aký je studený. Vieš, že to vidí a čakáš na jeho reakciu, ale zase nič, len stojí hľadí na teba, ruky s remeňom a sprejom spustené vedľa tela. Ďalší príkaz: „Ruky si daj za hlavu a chyť si lakte“, ťa prinúti mať opäť vystrčené prsia. Pristihuješ sa, pri tom, že sa snažíš byť vystretá ako pri telocviku v škole, pripadá ti to síce divné, pripadáš si divná, ale robíš to poctivo ďalej. Cítiš ako sa jeho tvár blíži k tvojmu uchu, už cítiš jeho dych, je pokojný a vyrovnaný, ako keby si tu nebola úplne holá a ako keby sa ani pred chvíľou nesnažil urobiť na tvojom zadočku štipľavé červené klobásky. Áno predpokladala si správne, tento krát si sa nemýlila, chce ti niečo povedať. Slová ktoré šepká do tvojho ucha ťa v tom len utvrdzujú. „Cítil som pri tvojej prehliadke istý, len maličký, náznak nevôle. Mám takú, zatiaľ malú indíciu, že nie si celkom pripravená na prehliadku všetkých tvojich dutín. Aby si mi úplne a presne rozumela, hovorím o tvojej vagíne a tvojom análi.“ Tak priamo vyslovené, sa ti to zdá dosť kruté, až bolestivo, bodajúco priame. „Som presvedčený, že to je celé len malé nedorozumenie a že som spravil chybu, keď som spravil takýto nepresný záver.“ Zarovno s týmito slovami sa ti na tvári zobrazuje nápis, že nespravil. Prekvapuje ťa, že namiesto plánovaného odporu a jednoznačného nesúhlasu, ktoré si ešte pred tým plánovala, sa v tejto chvíli, snažíš spraviť všetko pre to aby ten nápis čo najskôr úplne zmizol, aby po ňom neostala ani stopa. „Myslím si a verím že neoprávnene, že potrebuješ trošku podporiť tvoju poslušnosť. Pripúšťam, že je to možno moja chyba, ale chcem si byť úplne istý. A preto ti dám možnosť zlepšiť sa, a to aj napriek tomu že moje konanie nebude oprávnené. Som presvedčený, že túto moju snahu nad rámec potreby oceníš a ja sa s tým určite vyrovnám.“ Tieto slová v tebe vyvolávajú rozporuplný pocit, na jednej strane si presvedčená, že vieš čo to znamená, na strane druhej máš pocit že tomu absolútne nerozumieš. Ty máš platiť za jeho mylný úsudok? Alebo je tam skryté poučenie pre teba? Alebo ti chcel týmto niečo povedať, niečo čo si ešte stále nevieš uvedomiť? Alebo ti dal len jednoducho najavo, že bude tak ako on chce a ty budeš jednoducho len poslúchať. Si zmätená. Kým sa však stihneš dopracovať, k nejakému, pre teba uspokojivému vysvetleniu, jeho hlava sa vzdialila a tým prerušila akúkoľvek šancu pre teba, získať ešte nejaké vysvetlenie, alebo aspoň informácie. Zrazu ťa reflexívne myklo, uvedomuješ si, že jeho prsty sa snažia nahmatať tvoj klitoris. Prsty si neodbytne prerážajú cestu k nemu a ty práve zisťuješ, že ho našli. Začína sa to, to na čo nevieš či si pripravená. Jeho prsty s dotieravou intenzívnosťou dráždia jedno z tvojich najcitlivejších miest na tele. Aj napriek napätiu, ktoré ovláda tvoje telo, aj napriek pozostatkom bolesti na zadočku, pociťuješ, že práca pánových prstov na tvojom klitorise začne o chvíľu prinášať svoje prvé, aj keď len malinké rozpukajúce ovocie. Nedokážeš sa ubrániť tomu ako sa začínaš sústrediť na to dráždenie na vrchole tvojej mušličky. Tvoj klitoris, je aj napriek tvojej snahe neposlušný a núti ťa, nie len sa na neho sústrediť, ale bez zábran sa prekrvuje. Vnímaš jemné dotyky prstov na ňom, ich krúženie okolo neho, ich neodbytné dráždenie. Tie prsty stále viac a viac dráždia to miesto, ktoré posiela lúče slastných pocitov do celého tvojho tela. Stojíš ako prikovaná, čím dlhšie pánove prsty pracujú na tom, aby vyvolali v tebe ten slastný pocit vzrušenia, vzrušenia ktoré je bránou do rozkoše, do rozkoše orgazmu. Tvoje telo, to s pokračujúcim dráždením, stále viac a viac vzdáva. Vlastne už ani neprejavuje neposlušnosť, lebo tvoj mozog to pred chvíľou vzdal, vlastne nevzdal, práve naopak celá šedá hmota sa rozhodla sústrediť na to jediné miesto. Miesto, kde pánove prsty svojimi nástojčivými dotykmi stále viac a viac podporujú prekrvenie, už nie len klitorisu, ale aj bradaviek, to momentálne jediné, ale za to nekonečné dráždivé miesto spojenia teba a tvojho pána. Neuvedomila si si kedy, ale tvoje ústa sú pootvorené a dýchanie sa ti zrýchľuje. Tvoje srdce nemieni zaostať a tak začína biť rýchlejšie, tlak sa ti zvyšuje, vieš že vzrušenie je teraz jediným tvojím vládcom. Jemné, ale aj silné stláčanie medzi prstami tvoj klitoris napĺňa rozkošou, ktorá spôsobuje, že tvoja jaskynka začína vlhnúť. Nekonečnosť tohto deja v tebe vyvoláva potrebu párenia. Volanie tvojej mušličky, po jej vyplnení, je už príliš nástojčivé. Tvoj mozog kričí túžbou aby konečne vrazil tie svoje prsty do tvojej vagíny. Nekonečne túžiš cítiť, aspoň jeho prsty v tebe, túžiš aby vrazil do teba svoj penis. Kričíš túžbou, volaním, prosíš, naliehaš, ale všetko len v tvojich predstavách, tvoje hlasivky nevydali okrem hlasného dýchania a takmer nepočuteľných stonov ani tón, žiadny zvuk, nič, si ticho. Začína sa v tebe rodiť iskierka ohňa orgazmu, cítiš že je blízko, že začína prenikať tam kde sú pánove prsty, tam dole. Koniec! Je koniec, jeho prsty opustili bojisko rozkoše, odišli preč. Odišli pred koncom, odišli skôr ako vykonali to čo začali. Tvoj pán prestal skôr ako ti doprial pocítiť slastnú rozkoš v tvojom lone. Prichádzajúci orgazmus v tebe vyvoláva potrebu pokračovať, ale tvoje ruky zostávajú za hlavou, neodvažuješ sa to dokončiť. Táto hrôza jemne striasa tvoje telo, ako pri zimnici, ktorú si mala v sprche. Tvoje telo je z nedokončeného diela v kŕči, bojuje medzi samovoľným pokračovaní až do vyvrcholenia a medzi ustúpením slasti. Toto ťa bolí viac, ako tie rany, ktoré ti dopadali na tvoj zadok. Trvá dlho kým sa dokážeš opäť vrátiť na tento svet. Sklamanie, je to jediné čo cítiš. Sklamanie, znásobené aj tebou samou, tebou z toho, že si sa tomu tak oddala, že si verila že tvoj pán ti len tak dopraje rozkoš. Vzrušenie tvoje telo opúšťa len veľmi, veľmi pomaly, možno pomalšie ako bolesť, ešte ti sem tam vystrelí z lona do celého tela, ten pocit vzrušenia, ktorý takmer zatrasie tvojím telom, bolo to takmer krásne a mohlo to byť najkrajšie.
Tvoj pán chvíľu čaká, znovu ťa pozoruje, čaká až doznie aj posledný záchvev tvojho tela, až tvoj mozog začne prevezme riadenie tvojho tela z rozkroku a tvoje myšlienky nasmeruje do reality, až ho budeš môcť opäť vnímať naplno.
Konečne sa vzpriamuješ, tvoje oči behajú po okolí, stále tu stojíš s rukami za hlavou, ich uvoľnenie z teraz už nezmyselného pevného vzájomného zvierania povoľuje. Všetky tieto znaky hovoria tvojmu pánovi, že už si zase pripravená pokračovať. Prichádza kúsok bližšie k tebe a ty počuješ opäť jeho hlas, je rovnaký ako pred tým. Ale, už jeho prvé slová, ti dali možnosť sa zorientovať: „Otoč sa smerom k posteli, rozkroč poriadne nohy a predkloň sa! Už to poznáš. Ruky na posteľ, nohy vystreté, poriadny rozkrok a zadok pekne hore!“ Hovorí to tak pokojne, ako keby jeho hranie sa s tvojím klitorisom v jeho rozkroku nič neurobilo. Opäť má v ruke remeň. „Väčší rozkrok, nohy viac roztiahni a vystri ich!“, znie ti to v ušiach tak znervózňujúco pokojne, ale núti ťa to poslúchnuť. Snažíš sa spraviť čo najväčší rozkrok, až ťa z toho začínajú bolieť kĺby. Ich bolesť sa ti objavila v tvári a napriek tomu že tvoj pán stojí za tebou a nemôže vidieť tento jasný znak, nejako to spoznáva. Slová: „Dobre, to stačí!“ ti to dávajú jasne vedieť. Tento krátky čas čakania, kým sa tvoj pán pohne k tebe venuješ práve premýšľaniu, či tvoje rozkročenie je naozaj už dostačujúce, alebo či nejako na tebe spoznal, že ťa to už bolí, alebo to usúdil z anatómie tvojho tela, alebo... Viac cítiš, a počuješ, ako vidíš, že sa pohol k tebe. V podstate si zmierená s tým, že zase sa bude opakovať to, čo bolo pred chvíľou, zase dostaneš na zadok, táto spomienka je ešte stále živá a teraz ešte viac pociťuješ, že tvoj zadoček, ťa ešte stále citeľne bolí. Pohrávaš sa s myšlienkou, že on vie, že čakáš výprask po holom, tak že z doterajších tvojich skúseností je dosť možné, že tak ako väčšinou aj teraz spraví niečo iné a ten remeň je len na tvoje oklamanie. Že by teraz začal s prehliadkou? Vrazí ti svoje prsty do útrob tvojej jaskynky? Ale to mal spraviť pred tým, keď si potom túžila. Samozrejme, toto je blbosť, to by bolo úplne mimo podstaty tejto situácie. Alebo to bude tvoj zadok, jeho prsty ti nekompromisne vniknú do análneho otvoru po tom že sa hrubo pretlačia cez tvoj zvierač? Áno, je to možné, niečo je totiž inak, nezostal stáť za tebou, tak ako predtým, stojí z druhej strany a skôr vedľa teba. Táto situácia v tebe vyvoláva nepokoj. Remeň však drží stále v ruke, vidíš ho úplne jasne, preto že vďaka predklonu, ti je umožnené pozeraním sa popod seba, jasne vidieť ako sa pomaličky kníše v jeho ruke. Tak že, zase dostaneš na zadok, čakáš že o chvíľu sa tvojho zadku remeň len dotkne, ťukne ti o neho, možno tento raz aj viac krát, možno spraví niečo aby odpútal tvoju pripravenosť na prvú ranu. Zatiaľ nie si napätá, nečakáš že hneď príde úder, zatiaľ sa takmer vždy stalo niečo iné ako si očakávala, na čo si bola pripravená. Nestíhaš zareagovať, prvá rana, tvoj rozkrok zbĺkol strašnou bolesťou. Práve si pochopila a podarilo sa ti to veľmi rýchlo, prečo stojí pre teba tak neprirodzene pre výprask na zadok. Remeň dopadol zhora pozdĺžne medzi polkami zadku, ovinul sa v rozkroku, medzi nohami, zasiahol tvoju hrazdičku a jeho koniec bolestivo dopadol na tvoju jaskynku. Prichádza tvoj oneskorený, hlasitý prejav bolesti z prevej rany. Kolená sa ti podlomili. Bez akéhokoľvek náznaku, bez času na premýšľanie, bez možnosti predýchania, dopadá druhý úder, je rovnako presne vedený takmer na milimetre presne ako ten prvý. Tak že tvoj práve v tej chvíli znejúci výkrik, bez možnosti nadýchnutia prerastá do druhého ešte väčšieho, čo spôsobilo, že v tvojich pľúcach nezostal žiadny vzduch a tak nepripravene panicky lapáš po dychu. Od prudkého nádychu ti takmer zabehla slina, ktorá sa určite drala von s tým výkrikom, čo ťa núti zakašlať. Oči máš plné sĺz. Pálenie v tvojom rozkroku je neznesiteľné, kolená nedokážu držať tvoje nohy vystreté. Snažíš sa rýchlym dýchaním prekonať tú pálivú bolesť. Snažíš sa udržať v ním predpísanej polohe. Od náhlej bolesti takmer strácaš kontakt s okolím, tvoj mozog zachvátila panika, jediné čo teraz vnímaš je tá pálivá bolesť v rozkroku. „Áááúúúúú“, tretia rana. Takmer si si cvrkla, ale úplne istá, že sa to nestalo, nie si. Ale teraz ti to je úplne jedno. Štvrtá rana, prichádza takmer okamžite, ako sa tvoje kolená donútia zdvihnúť tvoj zadok opäť smeroval k nebu. Jej účinok je rýchly, znásobenie bolesti je okamžité. Ak sa aj teraz počúraš, je ti to jedno, aj tak to asi ani nepocítiš a určite tomu nevieš ani zabrániť, pálenie je tak intenzívne, že močový zvierač je bez tvojej kontroly. A piata rana, sa práve preháňa, s rovnako dokonalou presnosťou ako tie pred tým, stredom zadku medzi polkami, po hrazdičke a svoju zbesilosť ukončuje na tvojej mušličke. Stoneš cez zaťaté zuby, ich stisk je tak silný že máš pocit že sa ti o seba polámu. Bolesť ťa úplne odrovnala, kolená nekontrolovane púšťajú tvoje telo nižšie k zemi, stále viac sa dostávaš do podivného podrepu, stratila si pojem o tom čo sa okolo teba deje. Ani nevieš že, tvoj pán prestal a teraz sa na teba díva, sleduje ako vstrebávaš bolesť. Stále vnímaš len to jedno, pálivú, strašne pálivú bolesť medzi tvojimi nohami. Neuvedomuješ si, že na chvíľu sa vzdiali a že sa opäť vrátil, ani to, že ti prikladá na miesta kde ti práve remeňom zapálil obrovský plameň bolesti niečo studené, niečo čo ti tentokrát bolesť pomaličky, veľmi pomaličky zmierňuje. Chlad ktorý ti preniká pokožkou ti dáva vedieť čo tvoj pán spravil. Nevieš prečo, ale stále si v tej ponižujúcej polohe, predklonená a s nohami rozkročenými, aj keď chvíľami skôr v tom nekoordinonam podrepe a väčšinou so zadkom hore. Od bolesti sa totiž radšej ani nechceš pohnúť, len kŕčovite sa snažíš jej odolávať. „Pridrž si to!“, tieto slová ťa konečne donútili niečo spraviť, konečne pohnúť aspoň rukou, rukou, ktorou chytáš studený obklad medzi tvojimi nohami, ale stále zostávaš poslušne v tej polohe, opretá už len o tú druhú ruku, ktorá začína pociťovať váhu tvojho tela. „Chyť si to oboma rukami, vpredu aj vzadu a konečne sa vystri! Už môžeš.“ Tieto slová tvojho pána, ťa konečne uvoľnili z tej potupnej a bolestivej polohy. Bolesť stále neustupuje, je to akoby stále znovu a znovu prichádzala a odchádzala, robí to so zákerným opakovaním, stále a stále dookola. Tých päť rán sa do teba akoby zakuslo a nechcú prestať bolieť. Stojíš v miernom predklone a kolená ťa stále neposlúchajú, neustále sa ohýbajú, buď zdvihnú jednu nohu, alebo ťa dostávajú do podrepu. Je to podivná tanec bolesti tvojho rozkroku. „Otoč sa, otoč sa smerom ku mne“ doľahlo do tvojich uší a odtiaľ do mozgu. Trvá kým sa mozog rozhodne a ty sa k nemu pomaly otáčaš, konečne stojíš priamo natočená k nemu. Krátke zdvihnutie pohľadu zo zeme ti prezradilo, že tvoj pán sedí, sedí uvoľnene, akoby čítal rozprávku dieťaťu. Nič neprezrádza, že ti práve pred malou chvíľou spôsobil muky v rozkroku. Stojíš pred ním rukami si pridŕžajúc obklad medzi nohami, tie ho pritlačené k sebe zvierajú a stále tancuješ ten tanec bolesti. Snažíš sa nejako si pošúchať bolestivé miesta, nejako neviditeľne, tak aby to tvoj pán nevidel. Nedarí sa ti to, preto že, už pri prvom pokuse ti obklad vypadol z ruky, ale tvoj pán je v tejto chvíli milosrdný, nezahriakol ťa, nezakázal ti to. A tak teraz, už bez zábran, si rukami striedavo pridržiavaš obklad a šúchaš bolestivé miesta. Tvoj pán ti necháva dostatok času, aby si si lízala rany, aby si si užila tú bolesť, naplno, sústredene len na to jedno. „Teraz môžeme pokračovať. Budeme pokračovať v tvojej prehliadke.“, slová ktoré ti pripomenuli realitu tejto umeleckej hry.
***pokračovanie***
