„Čo mám s tebou urobiť, keď sa správaš ako prasa,“ nahlas som rozmýšľal. „Bola to len jedna malá kvapka,“ s tichým hlasom povedala. „Aj malá kvapka môže vyvolať veľký smrad. Mám ťa azda omočiť, aby sme si to overili?“ Odpoveď nebola potrebná, bolo jej to hneď jasné. Chvíľu som sa prechádzal po miestnosti, ako keby som sa snažil vymyslieť pre ňu adekvátny trest. Pravda však bola taká, že som veľmi rýchlo vedel, čo všetko s ňou chcem urobiť.
Sadol som si na gauč a prikázal jej prehnúť sa cez moje koleno. Bolo jej jasné, čo bude nasledovať. Nasmeroval som svoju ruku smerom k jej pozadiu a udrel. Vykríkla. Druhá rana. Ďalší bolestivý vzdych. Rytmicky a v rýchlom tempe som „spracovával“ obe jej polky. Ani si nestihla oddýchnuť po prvej rane, už nasledovala druhá. Dve minúty dopadali na citlivé miesta na koži moje ruky. Nezaujímalo ma, ako veľmi ochkala a jajkala či sa snažila uniknúť ranám, nič ma nemohlo zastaviť.
Keď som skončil, nechal som ju ležať čelom nadol. Hľadel som na jej zadok a pochvaľoval si svoju prácu. Odskočil som si k vedľajšej miestnosti a priniesol si plácačku. „Lež pokojne,“ povedal som jej. Chytil som ju za chrbát a udrel ju po zadku. Okamžite sa otočila a ruky inštinktívne nasmerovala smerom k boľavému miestu. „Takto to nepôjde,“ povedal som. Schytil som ju za vlasy a odviedol do miestnosti. Ruky aj nohy som jej pripútal pevne k stolu. Už nemohla unikať ranám.
Dal som jej pred oči hodinky. „Každých dvadsať sekúnd dostaneš jednu ranu.“ Protestovala, snažila sa vymaniť z toho, ako bola uviazaná, ale márne. Keď sekundová ručička sa dostala na začiatok minúty, udrel som. Bolesť sa jej rozliala telom. Zatínala svaly na zadku, akoby tým chcela zmierniť bolesť. Ešte sa ani nespamätala z prvej rany a už dostala ďalšiu. Ledva ju rozdýchala, už sa pripravovala na ďalšiu. Zatínala zuby a prsty v dlani a prosila ma, nech som miernejší. Márne. Každá ďalšia rana ju viac a viac bolela.
Po troch minútach som konečne prestal. Koža na jej zadku i na stehnách boli sfarbené do červena. Keď som sa týchto miest dotkol rukou, boli horúce a akýkoľvek dotyk bol bolestivý. Čakala, že ju pustím, že jej dovolím si vydýchnuť, ale mal som s ňou ešte iné plány. Priniesol som si rákosku. „Dúfam, že neplánuješ ísť v najbližších dňoch na pláž.“ Zostala verná svojej úlohe a snažila sa ma presvedčiť, že áno. „No to istotne. S takou prdelou, akú budeš mať tam radšej nelez.“
Napriahol som rákoskou a udrel ju po hornej časti stehien. Snažila sa dostať zo zovretia rán, ktoré ju zväzovali, ale nedokázala to. A tak sa aspoň vrtela. Zopakoval som to, tentoraz po druhom stehne. Obzrel som sa z väčšej diaľky a videl zreteľné červené čiary. „Som to ale presný, že?“ Sarkasticky odviedla, že „to určite“. Nahnevalo ma to a tak som jej v krátkom slede dal dve ďalšie rany. „Ešte nejaký komentár?“ Bola už ticho. „No vidíš, ako to ide.“ Zošvihal som ju ešte pár krát a keď som prestal, vydýchla si.
„Už si myslíš, že ťa teraz pustím, že? Omyl moja drahá, omyl.“ Priniesol som si z druhej miestnosti krém a začal jej ním mazať boľavé miesta. „Čo sa toľko hýbeš, veď ti tým chcem pomôcť.“ Kontakt krému s boľavým miestom bol extrémne bolestivý. „Stoj pokojne, lebo ti dám ďalších dvadsať a určite nie tak jemných.“ Prestala sa tak hýbať, len tak tam stála, jemne sa triasla a jemne vzlykala. „Toto ti pomôže, za pár dní tam nebudeš skoro nič mať. A môžeš ho ukázať ďalšiemu kunštaftovi.“
Pohľad na ňu, ako tam stála, zviazaná, bezbranná, s krémom na ubolenom pozadí a roztiahnutými nohami jemne pokrčenými od únavy, bol úchvatný. Vzrušujúci. Kdesi v duchu som si hovoril, že už ho možno nikdy neuvidím. Vlastne som to vedel. Rozviazal som ju. Podal som jej ruku a odviedol ju do izby. Položil som ju na posteľ, na chrbát. Uprene mi hľadela do očí a čakala, čo bude nasledovať. Čo som si pre ňu teraz pripravil? Ako bude musieť ulahodiť vydieračovi teraz?
Stiahol som si dole nohavice, nasadil gumu a vnikol do nej. Hľadel som jej do očí a jednou rukou jej jemne hladil prsia a druhou tvár. Bradavky mala vzrušené. Po bolesti stehien, ktorá bola ešte nie tak dávno skoro neznesiteľná, nebola v jej očiach ani stopa. Užívala si každú sekundu, vzdychala, dotýkala sa klitorisu, mačkala si prsia, hladila ma po ramenách. Pritisol som sa k nej a dal jej bozk. Taký ten normálny tuctový bozk, ktorý vidíte v presladených romantických filmoch.
Nič lepšie mi nenapadlo, ako to ukončiť, ako spraviť to, čo sme nikdy predtým nespravili. Milovali sme sa tak, ako to robia všetci, so všetkým, čo k tomu patrí. Neťahal som ju za vlasy, bradavky, neškrtil som ju, nezažila ani sekundu bolesti, na ktorú sa naučila si tak zvyknúť. Keď sme skončili, chvíľu sme len tak ležali a rozprávali sme sa. O ničom a o všetkom. Naposledy som si ju obliekol a výnimočne ju odprevadil. „Bolo to fajn. Všetko,“ povedala ako nastupovala do autobusu.
Silviu som už nevidel. Odišla študovať a žiť do Českej republiky, kde asi do konca života kvôli lepším podmienkam pre prácu zostane. Nie sme spolu v kontakte, keďže internet, emaily, Skype či Facebook nedokážu nahradiť osobný kontakt. A tak sme sa rozhodli, že takto to bude lepšie. A či mi chýba? Nezaoberám sa tým. Je to ukončená kapitola. Ale každopádne som rád, čo všetko som s ňou zažil.
Nabudúce vám niečo napíšem o Andrey. Bola iná, než Silvia, takže som s ňou zažil aj iné veci.
Sadol som si na gauč a prikázal jej prehnúť sa cez moje koleno. Bolo jej jasné, čo bude nasledovať. Nasmeroval som svoju ruku smerom k jej pozadiu a udrel. Vykríkla. Druhá rana. Ďalší bolestivý vzdych. Rytmicky a v rýchlom tempe som „spracovával“ obe jej polky. Ani si nestihla oddýchnuť po prvej rane, už nasledovala druhá. Dve minúty dopadali na citlivé miesta na koži moje ruky. Nezaujímalo ma, ako veľmi ochkala a jajkala či sa snažila uniknúť ranám, nič ma nemohlo zastaviť.
Keď som skončil, nechal som ju ležať čelom nadol. Hľadel som na jej zadok a pochvaľoval si svoju prácu. Odskočil som si k vedľajšej miestnosti a priniesol si plácačku. „Lež pokojne,“ povedal som jej. Chytil som ju za chrbát a udrel ju po zadku. Okamžite sa otočila a ruky inštinktívne nasmerovala smerom k boľavému miestu. „Takto to nepôjde,“ povedal som. Schytil som ju za vlasy a odviedol do miestnosti. Ruky aj nohy som jej pripútal pevne k stolu. Už nemohla unikať ranám.
Dal som jej pred oči hodinky. „Každých dvadsať sekúnd dostaneš jednu ranu.“ Protestovala, snažila sa vymaniť z toho, ako bola uviazaná, ale márne. Keď sekundová ručička sa dostala na začiatok minúty, udrel som. Bolesť sa jej rozliala telom. Zatínala svaly na zadku, akoby tým chcela zmierniť bolesť. Ešte sa ani nespamätala z prvej rany a už dostala ďalšiu. Ledva ju rozdýchala, už sa pripravovala na ďalšiu. Zatínala zuby a prsty v dlani a prosila ma, nech som miernejší. Márne. Každá ďalšia rana ju viac a viac bolela.
Po troch minútach som konečne prestal. Koža na jej zadku i na stehnách boli sfarbené do červena. Keď som sa týchto miest dotkol rukou, boli horúce a akýkoľvek dotyk bol bolestivý. Čakala, že ju pustím, že jej dovolím si vydýchnuť, ale mal som s ňou ešte iné plány. Priniesol som si rákosku. „Dúfam, že neplánuješ ísť v najbližších dňoch na pláž.“ Zostala verná svojej úlohe a snažila sa ma presvedčiť, že áno. „No to istotne. S takou prdelou, akú budeš mať tam radšej nelez.“
Napriahol som rákoskou a udrel ju po hornej časti stehien. Snažila sa dostať zo zovretia rán, ktoré ju zväzovali, ale nedokázala to. A tak sa aspoň vrtela. Zopakoval som to, tentoraz po druhom stehne. Obzrel som sa z väčšej diaľky a videl zreteľné červené čiary. „Som to ale presný, že?“ Sarkasticky odviedla, že „to určite“. Nahnevalo ma to a tak som jej v krátkom slede dal dve ďalšie rany. „Ešte nejaký komentár?“ Bola už ticho. „No vidíš, ako to ide.“ Zošvihal som ju ešte pár krát a keď som prestal, vydýchla si.
„Už si myslíš, že ťa teraz pustím, že? Omyl moja drahá, omyl.“ Priniesol som si z druhej miestnosti krém a začal jej ním mazať boľavé miesta. „Čo sa toľko hýbeš, veď ti tým chcem pomôcť.“ Kontakt krému s boľavým miestom bol extrémne bolestivý. „Stoj pokojne, lebo ti dám ďalších dvadsať a určite nie tak jemných.“ Prestala sa tak hýbať, len tak tam stála, jemne sa triasla a jemne vzlykala. „Toto ti pomôže, za pár dní tam nebudeš skoro nič mať. A môžeš ho ukázať ďalšiemu kunštaftovi.“
Pohľad na ňu, ako tam stála, zviazaná, bezbranná, s krémom na ubolenom pozadí a roztiahnutými nohami jemne pokrčenými od únavy, bol úchvatný. Vzrušujúci. Kdesi v duchu som si hovoril, že už ho možno nikdy neuvidím. Vlastne som to vedel. Rozviazal som ju. Podal som jej ruku a odviedol ju do izby. Položil som ju na posteľ, na chrbát. Uprene mi hľadela do očí a čakala, čo bude nasledovať. Čo som si pre ňu teraz pripravil? Ako bude musieť ulahodiť vydieračovi teraz?
Stiahol som si dole nohavice, nasadil gumu a vnikol do nej. Hľadel som jej do očí a jednou rukou jej jemne hladil prsia a druhou tvár. Bradavky mala vzrušené. Po bolesti stehien, ktorá bola ešte nie tak dávno skoro neznesiteľná, nebola v jej očiach ani stopa. Užívala si každú sekundu, vzdychala, dotýkala sa klitorisu, mačkala si prsia, hladila ma po ramenách. Pritisol som sa k nej a dal jej bozk. Taký ten normálny tuctový bozk, ktorý vidíte v presladených romantických filmoch.
Nič lepšie mi nenapadlo, ako to ukončiť, ako spraviť to, čo sme nikdy predtým nespravili. Milovali sme sa tak, ako to robia všetci, so všetkým, čo k tomu patrí. Neťahal som ju za vlasy, bradavky, neškrtil som ju, nezažila ani sekundu bolesti, na ktorú sa naučila si tak zvyknúť. Keď sme skončili, chvíľu sme len tak ležali a rozprávali sme sa. O ničom a o všetkom. Naposledy som si ju obliekol a výnimočne ju odprevadil. „Bolo to fajn. Všetko,“ povedala ako nastupovala do autobusu.
Silviu som už nevidel. Odišla študovať a žiť do Českej republiky, kde asi do konca života kvôli lepším podmienkam pre prácu zostane. Nie sme spolu v kontakte, keďže internet, emaily, Skype či Facebook nedokážu nahradiť osobný kontakt. A tak sme sa rozhodli, že takto to bude lepšie. A či mi chýba? Nezaoberám sa tým. Je to ukončená kapitola. Ale každopádne som rád, čo všetko som s ňou zažil.
Nabudúce vám niečo napíšem o Andrey. Bola iná, než Silvia, takže som s ňou zažil aj iné veci.
