Podľa dohody nemohla pri tomto treste povedať „stop“. Skrátka, pokračoval by som dovtedy, dokým by trest nebol ukončený a to napriek jej prosbám. Rešpektovala to a bola si toho vedomá. Výprask opaskom či polminútové mučenie genitálií sa jej vyhli. Aspoň nateraz. Osud či šťastena jej prisúdili nasledujúci trest: „Budeš priviazaná k stolu a penetrovaná umelým penisom zozadu a popritom budeš mať celý čas prst v análom otvore.“
Mlčala, keď si to prečítala. Možno zo strachu, možno len nechcela dať najavo prehnane radosť. To som mal zistiť už o chvíľu.
Priviazal som jej ruky a nohy o stôl. Akoby sme sa tým vrátili na samý začiatok, kedy som jej takto prehmatával po prvýkrát análny otvor. Nijako neprotestovala. Pohľad na jej mierne do červena sfarbený zadok bol zaujímavý. Prichystal som si umelý penis i prst. Najprv som jej zaviedol prst do análnej časti. Následne aj umelý penis do rozkroku. Na oba procesy zareagovala vzdychom. Keď som však začal pohybovať penisom tam a späť, jej vzdychy sa zmenili. Už nebolo pochýb o tom, že sa jej to páčilo. Nebol to zas až taký „trest“, ako by to bolo v prípade iných.
Do orgazmu som jej nedovolil sa dostať. Odoprel som jej to. Ale videl som, že pocit nepríjemnosti z prstu v análnom otvori hravo prebije umelý penis v rozkroku. „Jedným z najlepších momentov bolo to, keď si ma osúložil umelým penisom a ja som bola priviazaná,“ napísala neskôr do záverečného dotazníka pri otázke, ktoré momenty sa jej najviac páčili. Holt, nie je trest ako trest. Určite však vedela, že to horšie ju ešte len čaká. Ďalší test jej fyzickej výdrže. Tentoraz rákoska. Dal som jej na výber, sedem rán ako priviazaná alebo päť ako nepriviazaná s možnosťou ďalšieho trestu. Čo si vybrala?
Rákoska je zvláštny nástroj. Domnievam sa, že vo výhode je trestajúci, keďže pri rane z ruky to nemusí vždy správne „sadnúť“, kým tu je to len o tom naučiť sa správnej intenzite a smerovaniu rán. Rákoska bol druhý z troch nástrojov, ktoré sa objavili v dnešnom harmonograme. Rozmýšľal som, že či ak nezvládla ruku, či zvládne rákosku. Či si vyberie možnosť byť pripútaná alebo nie. „Nechcem byť pripútaná,“ povedala odvážne. Vedela, že ak by si počas výprasku dala ruku na zadok, znamenalo by to ďalší trest. „Zvládnem to,“ nádejala sa.
Posadila sa na všetky štyri. Ruky si dala k tvári tak, že vyšpúlila zadok. Chcela mať ruky čo najďalej od zadnej časti, aby ju to nelákalo sa dotknúť. Je to síce len päť rán a prvá bude taká skôr na zamierenie, ale za to to bude horšie, než predtým. Zadržala dych, zaťala peste a pripravovala sa na prvú ranu. Tá „sadla“ dobre. Zasiahla jej kožu v správnom mieste a na mieste rany sa vytvoril červený pruh. Silvia vykríkla a kričala do vankúša. Hlasno dýchala. Bola nováčikom, opýtal som sa jej či nechce povedať „stop“. Rýchlo to odmietla. „Dobre, ako chce. Lepšie to už nebude,“ povedal som si v duchu.
Druhá rana. Už vedela, čo ju čaká, takže vykríkla menej. I tak však vydávala ešte pár sekúnd po rane „ochkajúci“ vzdych. Tretia. Nemenej bolestivá. Už to nevydržala a rukami si začala hladiť boľavé pozadie. Táto misia pre ňu skončila. Nasledoval trest. „Prepáč,“ povedala. „Ja ti nemám čo prepáčiť, ty si to nezvládla. Kto vie, aký trest si vytiahneš. Môže to byť horšie.“ Vzdychla si a povedala, že si je toho vedomá. Ale šibalsky vzápätí odvetila, že možno bude mať opäť šťastie. Mohlo to tam byť, boli tam totiž ešte také 2-3 príjemné tresty. Ale aj veľa skutočne nepríjemných.
„Dvadsaťsekundové mučenie pŕs a bradaviek.“ Zviazal som jej ruky a nohy k sebe, aby sa nemohla hýbať. Dal som ju do polohy nabok v leže a sadol si tak, aby sa nepohla. Pozrel som na hodiny a čakal, kým sa sekundová ručička nepriblíži k dvanástke. Sledovala to tak aj ona. Netrpezlivo, so strachom v očiach. Bude toto práve tá bolesť, ktorá definuje jej skutočné hranice? Alebo nie? Ručička prekročila dvanástku. Postil som sa do toho. Silvia zatvorila oči a nasmerovala hlavu k zemi. V duchu pravdepodobne odpočívala sekundy do konca.
Ťahal som ju za bradavky, štípal, stláčal, ale zároveň s intenzitou primeranou tomu, kým bola, nováčikom. I tak však ochkala a aukala a hrýzla do toho, čo som jej dal do úst. Jej prsia boli citlivé. Keď tretina minúty ubehla a ja som prestal, tak si vydýchla. Alebo vzdychla? Bolo to niečo medzi. Asi osem desatín bolesti a dve desatiny vzrušenia. Že by jej telo dávalo najavo, že bolesť môže slúžiť k dosiahnutiu malého vzrušenia? Silvia objavovala doposiaľ netušené dimenzie svojho tela. Ležala na koberci a hľadela nahor, akoby sa snažila nájsť odpovede.
Dovolil som jej trochu sa dotknúť pŕs a upokojiť si ich masírovaním. Mala ich červené, čomu sa však diviť príliš nemohla. Práh bolesti nemala príliš vysoký, ale to nebolo nič, čo by sa nedalo časom vytrénovať. Bola psychicky odolná a nezdalo sa, že by nebola odhodlaná to skúšať ďalej. Rozhodol som sa teda zmeniť prístup a trochu vylepšiť jej dávnejšie „percentná“. Dodať jej teda viac vzrušenia a menej bolesti, čím by sa to celé trochu vyrovnalo. „Budeš si dráždiť klitoris, kým ja ťa budem jemne biť rákoskou po zadku,“ rozhodol som.
Kľakla si na všetky štyri, prsty položila na klitoris a začala si ho hladiť. Počkal som, aby to začala trochu cítiť a potom som švihol. Na chvíľu prestala. „Pokračuj,“ hneď som zvolal. Hneď znova začala. Ďalší švih. Už neprestávala. A ďalší. Vzrušenie bolo silnejšie a slabá bolesť tomu pomáhala. Švih a švih a švih. Už hlasno vzdychala, jej prsty boli mokré, ďalej a ďalej dráždila svoj bod a mierila k veľkému orgazmu. Už jej ani nevadila rákoska na koži jej zadnej časti. Po pár desiatkách sekúnd explodovala vo veľkom orgazme. Zvalila sa na zem a hlasno dýchala.
Nechal som ju odpočinúť. Na dnes mala dosť. Osprchoval som ju, nechal ju vyplniť dotazník, obliekol som ju a po nejakom čase sme sa rozlúčili. Bolo to len prvé z našich mnohých stretnutí. Pokiaľ sa pýtate, prečo nedošlo aj k nejakému sexu, odpoveď je jednoduchá. Nezaslúžila si to. Ešte nie. Takéto privilégium sa nezískava okamžite, inak si ho žena neváži a považuje to za samozrejmosť. Aj ona potrebuje mať nejakú motiváciu sa snažiť, aby mohla dosiahnuť na odmenu, v ktorú dúfa. Či už je to styk alebo „len“ orgazmus.
Ďalšia časť už ZAJTRA.
Mlčala, keď si to prečítala. Možno zo strachu, možno len nechcela dať najavo prehnane radosť. To som mal zistiť už o chvíľu.
Priviazal som jej ruky a nohy o stôl. Akoby sme sa tým vrátili na samý začiatok, kedy som jej takto prehmatával po prvýkrát análny otvor. Nijako neprotestovala. Pohľad na jej mierne do červena sfarbený zadok bol zaujímavý. Prichystal som si umelý penis i prst. Najprv som jej zaviedol prst do análnej časti. Následne aj umelý penis do rozkroku. Na oba procesy zareagovala vzdychom. Keď som však začal pohybovať penisom tam a späť, jej vzdychy sa zmenili. Už nebolo pochýb o tom, že sa jej to páčilo. Nebol to zas až taký „trest“, ako by to bolo v prípade iných.
Do orgazmu som jej nedovolil sa dostať. Odoprel som jej to. Ale videl som, že pocit nepríjemnosti z prstu v análnom otvori hravo prebije umelý penis v rozkroku. „Jedným z najlepších momentov bolo to, keď si ma osúložil umelým penisom a ja som bola priviazaná,“ napísala neskôr do záverečného dotazníka pri otázke, ktoré momenty sa jej najviac páčili. Holt, nie je trest ako trest. Určite však vedela, že to horšie ju ešte len čaká. Ďalší test jej fyzickej výdrže. Tentoraz rákoska. Dal som jej na výber, sedem rán ako priviazaná alebo päť ako nepriviazaná s možnosťou ďalšieho trestu. Čo si vybrala?
Rákoska je zvláštny nástroj. Domnievam sa, že vo výhode je trestajúci, keďže pri rane z ruky to nemusí vždy správne „sadnúť“, kým tu je to len o tom naučiť sa správnej intenzite a smerovaniu rán. Rákoska bol druhý z troch nástrojov, ktoré sa objavili v dnešnom harmonograme. Rozmýšľal som, že či ak nezvládla ruku, či zvládne rákosku. Či si vyberie možnosť byť pripútaná alebo nie. „Nechcem byť pripútaná,“ povedala odvážne. Vedela, že ak by si počas výprasku dala ruku na zadok, znamenalo by to ďalší trest. „Zvládnem to,“ nádejala sa.
Posadila sa na všetky štyri. Ruky si dala k tvári tak, že vyšpúlila zadok. Chcela mať ruky čo najďalej od zadnej časti, aby ju to nelákalo sa dotknúť. Je to síce len päť rán a prvá bude taká skôr na zamierenie, ale za to to bude horšie, než predtým. Zadržala dych, zaťala peste a pripravovala sa na prvú ranu. Tá „sadla“ dobre. Zasiahla jej kožu v správnom mieste a na mieste rany sa vytvoril červený pruh. Silvia vykríkla a kričala do vankúša. Hlasno dýchala. Bola nováčikom, opýtal som sa jej či nechce povedať „stop“. Rýchlo to odmietla. „Dobre, ako chce. Lepšie to už nebude,“ povedal som si v duchu.
Druhá rana. Už vedela, čo ju čaká, takže vykríkla menej. I tak však vydávala ešte pár sekúnd po rane „ochkajúci“ vzdych. Tretia. Nemenej bolestivá. Už to nevydržala a rukami si začala hladiť boľavé pozadie. Táto misia pre ňu skončila. Nasledoval trest. „Prepáč,“ povedala. „Ja ti nemám čo prepáčiť, ty si to nezvládla. Kto vie, aký trest si vytiahneš. Môže to byť horšie.“ Vzdychla si a povedala, že si je toho vedomá. Ale šibalsky vzápätí odvetila, že možno bude mať opäť šťastie. Mohlo to tam byť, boli tam totiž ešte také 2-3 príjemné tresty. Ale aj veľa skutočne nepríjemných.
„Dvadsaťsekundové mučenie pŕs a bradaviek.“ Zviazal som jej ruky a nohy k sebe, aby sa nemohla hýbať. Dal som ju do polohy nabok v leže a sadol si tak, aby sa nepohla. Pozrel som na hodiny a čakal, kým sa sekundová ručička nepriblíži k dvanástke. Sledovala to tak aj ona. Netrpezlivo, so strachom v očiach. Bude toto práve tá bolesť, ktorá definuje jej skutočné hranice? Alebo nie? Ručička prekročila dvanástku. Postil som sa do toho. Silvia zatvorila oči a nasmerovala hlavu k zemi. V duchu pravdepodobne odpočívala sekundy do konca.
Ťahal som ju za bradavky, štípal, stláčal, ale zároveň s intenzitou primeranou tomu, kým bola, nováčikom. I tak však ochkala a aukala a hrýzla do toho, čo som jej dal do úst. Jej prsia boli citlivé. Keď tretina minúty ubehla a ja som prestal, tak si vydýchla. Alebo vzdychla? Bolo to niečo medzi. Asi osem desatín bolesti a dve desatiny vzrušenia. Že by jej telo dávalo najavo, že bolesť môže slúžiť k dosiahnutiu malého vzrušenia? Silvia objavovala doposiaľ netušené dimenzie svojho tela. Ležala na koberci a hľadela nahor, akoby sa snažila nájsť odpovede.
Dovolil som jej trochu sa dotknúť pŕs a upokojiť si ich masírovaním. Mala ich červené, čomu sa však diviť príliš nemohla. Práh bolesti nemala príliš vysoký, ale to nebolo nič, čo by sa nedalo časom vytrénovať. Bola psychicky odolná a nezdalo sa, že by nebola odhodlaná to skúšať ďalej. Rozhodol som sa teda zmeniť prístup a trochu vylepšiť jej dávnejšie „percentná“. Dodať jej teda viac vzrušenia a menej bolesti, čím by sa to celé trochu vyrovnalo. „Budeš si dráždiť klitoris, kým ja ťa budem jemne biť rákoskou po zadku,“ rozhodol som.
Kľakla si na všetky štyri, prsty položila na klitoris a začala si ho hladiť. Počkal som, aby to začala trochu cítiť a potom som švihol. Na chvíľu prestala. „Pokračuj,“ hneď som zvolal. Hneď znova začala. Ďalší švih. Už neprestávala. A ďalší. Vzrušenie bolo silnejšie a slabá bolesť tomu pomáhala. Švih a švih a švih. Už hlasno vzdychala, jej prsty boli mokré, ďalej a ďalej dráždila svoj bod a mierila k veľkému orgazmu. Už jej ani nevadila rákoska na koži jej zadnej časti. Po pár desiatkách sekúnd explodovala vo veľkom orgazme. Zvalila sa na zem a hlasno dýchala.
Nechal som ju odpočinúť. Na dnes mala dosť. Osprchoval som ju, nechal ju vyplniť dotazník, obliekol som ju a po nejakom čase sme sa rozlúčili. Bolo to len prvé z našich mnohých stretnutí. Pokiaľ sa pýtate, prečo nedošlo aj k nejakému sexu, odpoveď je jednoduchá. Nezaslúžila si to. Ešte nie. Takéto privilégium sa nezískava okamžite, inak si ho žena neváži a považuje to za samozrejmosť. Aj ona potrebuje mať nejakú motiváciu sa snažiť, aby mohla dosiahnuť na odmenu, v ktorú dúfa. Či už je to styk alebo „len“ orgazmus.
Ďalšia časť už ZAJTRA.
