Posted 27.06.2016 by danielchalaba in Spanking
Pred pár rokmi ku mne dvakrát do týždňa dochádzala na „hodiny hry na gitaru“ istá mladá slečna. Mám pocit, že mi vždy tak akosi klamala o veku i o motívoch svojich návštev. Odhadujem, že mohla mať tak osemnásť, možno devätnásť rokov. Oficiálne to boli „hodiny hry na gitaru“, ale akosi verím, že to bol len jej spôsob dosahovania veľkého O. Celé tieto návštevy trvali len niekoľko týždňov, než sa definitívne odmlčala.
Bolo to veľmi tiché dievča, nikdy toho veľa nenahovorila. Niečo mi hovorí, že to bola pedantka a puntičkárka, ktorá žila vo svojom svete plných vlastných rituálov. Všetko vždy išlo podľa zabehnutého vzorca, na ktorého prísnom dodržiavaní bezpodmienečne trvala. Priťahovala ma k nej jej zjavná nevinnosť, tichosť a introvertnosť. Predstavoval som si ju ako po večeroch masturbuje v posteli a predstavuje si, ako dostáva výprask.
Táto mladá slečna ma zaujala už pri vstupnej prehliadke. Zaujal ma jej tep. Veľa žien/dievčat by bolo nervóznych musieť stáť nahých pred cudzím mužom, ale ona, bola iná, čo dokazoval aj jej nezvykle nízky tep. Bola pokojná akoby si bola vedomá toho, že to, čo sa deje je prostriedkom k tomu, ktorý chce ona dosiahnuť. Keď som jej prvýkrát vsunul prsty do vagíny, nebola nijako dramaticky vzrušená a ani úzka zo strachu, čo bude nasledovať.
Prichádzala vždy presne. Mám pocit, že si počítala kroky tak, aby vždy prišla presne. Zaklopala, vošla dnu, školskú tašku (či inú tašku) si položila na stoličku. Bez hanby sa predomnou vyzliekla do naha, vypýtala sa na toaletu, išla do kúpeľne, umyla si ruky, umyla si rozkrok a obliekla sa do vopred pripraveného úboru, ktorý nosila v taške. Scenár bol vždy navlas rovnaký. Myslím, že jej táto rutina vyhovovala.
Rovnako rutinné boli i naše takzvané hodiny hry na gitaru. Mladá slečna totiž požadovala len výprask druhého stupňa (u mňa je tých stupňov päť, poznámka), ktorý bol rovnomerne rozložený. A tak vždy na úvod nasledovalo tri rany rukou cez sukňu a tri rany cez nohavičky už cez zdvihnutú sukňu. Po tom si vždy vyzlieka sukňu i s nohavičkami, nechala mi pár sekúnd na obdiv jej potom si ľahla späť cez moje stehná.
Nasledovali tri rany na ľavú polovicu jej roztomilo detského pozadia a ďalšie tri cez pravú stranu. Po tom sa vždy zdvihla a pred zrkadlom hodnú chvíľu skúmala farbu kože na svojom zadku. Vrátila sa s remeňom v ruke, ktorý si vždy priniesla (odhadujem, otcov remeň). Kľakla si na štyri, hlavu položila čo najnižšie, vystrčila zadok a prijala ďalšie tri rany. Potom sa otočila chrbát a poslednú trojicu nechala doplachtiť (samozrejme ľahučko) na jej pohlavie.
Celkovo osemnásť rán. Pýtate sa prečo osemnásť? Lebo. Neviem, nepovedala. A pýtate sa prečo po troch ranách sa to všetko striedalo? Ani tu vám odpoveď nedám. Tie čísla symbolizovali niečo dôležité v jej živote, to, čo to však bolo, vie len ona sama. Vždy po poslednej rane si chvíľu hladila červenejší rozkrok a po skončení mi vždy podala ruku a tichým hlasom povedala „ďakujem“. Obliekla sa do toho, do čoho prišla a odišla.
Nikdy za tých niekoľko málo týždňov som ju nevidel mať orgazmus. Rany znášala hrdinsky, ako keby začať kričať či nedajbože plakať bolo porušením tých najsvätejších pravidiel. Ruky vždy zatínala v päste a takto prijímala každú jednu ranu. Silnejšiu či slabšiu. Niekoľko týždňov sa všetko išlo v zabehnutých koľajách – obaja sme rešpektovali dohody, ktoré medzi nami panovali a jestvovala medzi nami dôvera.
Všetko sa však zmenilo v jedno popoludnie. Pritom všetko išlo podľa šablóny. Práve mi priniesla remeň, dala sa do polohy, otočila hlavu na ľavú stranu, aby videla prichádzajúcu ranu. A prišla prvá. Silno zaťala prsty v päsť. Nič neobvyklé. Až potom, „pšuk“. Uprdla si. Cez ten jej doširoka otvorený otvor vyšiel menší zápach. Mladá slečna vypleštila oči. Povedal som jej, že je to úplne normálne a nech sa tým netrápi.
Chytila si zadok, akoby sa on práve červenal a ona nechcela, aby to bolo vidno. Vstala z gauča a začala sa obliekať. Na moju otázku, čo sa deje odpovedala, len, že „musí odísť“. Rýchlo sa prezliekla a rovnako rýchlo odišla. Bolo to poslednýkrát, čo som ju uvidel. Do mailu mi napísala, že sa cíti zahanbená a už nedokáže takto ďalej pokračovať. Bolo márne písať, že sa to stáva, keďže pre ňu to bol koniec sveta.
Ona, ktorá žila vo svete vlastných rituálov a vlastných pravidiel, nevedela prijať zmenu, to, že bolo niečo inak. A i obyčajný prd vybočoval z jej presného scenára. Z jej predstáv toho, ako to malo byť. Mladá slečna žila vo svete, ktorý musel fungovať presne podľa jej pravidiel, inak fungovať nemohol. Zradilo ju však to, čo jej v tomto svete pomáha prežiť. Jej vlastné telo. A mňa to poučilo v tom, že na každom prde môže záležať. A každý sme iní, jedineční.
Post Scriptum: Komentáre nečítam, ak máte zásadnú či závažnú pripomienku či otázku, napíšte správu.
Bolo to veľmi tiché dievča, nikdy toho veľa nenahovorila. Niečo mi hovorí, že to bola pedantka a puntičkárka, ktorá žila vo svojom svete plných vlastných rituálov. Všetko vždy išlo podľa zabehnutého vzorca, na ktorého prísnom dodržiavaní bezpodmienečne trvala. Priťahovala ma k nej jej zjavná nevinnosť, tichosť a introvertnosť. Predstavoval som si ju ako po večeroch masturbuje v posteli a predstavuje si, ako dostáva výprask.
Táto mladá slečna ma zaujala už pri vstupnej prehliadke. Zaujal ma jej tep. Veľa žien/dievčat by bolo nervóznych musieť stáť nahých pred cudzím mužom, ale ona, bola iná, čo dokazoval aj jej nezvykle nízky tep. Bola pokojná akoby si bola vedomá toho, že to, čo sa deje je prostriedkom k tomu, ktorý chce ona dosiahnuť. Keď som jej prvýkrát vsunul prsty do vagíny, nebola nijako dramaticky vzrušená a ani úzka zo strachu, čo bude nasledovať.
Prichádzala vždy presne. Mám pocit, že si počítala kroky tak, aby vždy prišla presne. Zaklopala, vošla dnu, školskú tašku (či inú tašku) si položila na stoličku. Bez hanby sa predomnou vyzliekla do naha, vypýtala sa na toaletu, išla do kúpeľne, umyla si ruky, umyla si rozkrok a obliekla sa do vopred pripraveného úboru, ktorý nosila v taške. Scenár bol vždy navlas rovnaký. Myslím, že jej táto rutina vyhovovala.
Rovnako rutinné boli i naše takzvané hodiny hry na gitaru. Mladá slečna totiž požadovala len výprask druhého stupňa (u mňa je tých stupňov päť, poznámka), ktorý bol rovnomerne rozložený. A tak vždy na úvod nasledovalo tri rany rukou cez sukňu a tri rany cez nohavičky už cez zdvihnutú sukňu. Po tom si vždy vyzlieka sukňu i s nohavičkami, nechala mi pár sekúnd na obdiv jej potom si ľahla späť cez moje stehná.
Nasledovali tri rany na ľavú polovicu jej roztomilo detského pozadia a ďalšie tri cez pravú stranu. Po tom sa vždy zdvihla a pred zrkadlom hodnú chvíľu skúmala farbu kože na svojom zadku. Vrátila sa s remeňom v ruke, ktorý si vždy priniesla (odhadujem, otcov remeň). Kľakla si na štyri, hlavu položila čo najnižšie, vystrčila zadok a prijala ďalšie tri rany. Potom sa otočila chrbát a poslednú trojicu nechala doplachtiť (samozrejme ľahučko) na jej pohlavie.
Celkovo osemnásť rán. Pýtate sa prečo osemnásť? Lebo. Neviem, nepovedala. A pýtate sa prečo po troch ranách sa to všetko striedalo? Ani tu vám odpoveď nedám. Tie čísla symbolizovali niečo dôležité v jej živote, to, čo to však bolo, vie len ona sama. Vždy po poslednej rane si chvíľu hladila červenejší rozkrok a po skončení mi vždy podala ruku a tichým hlasom povedala „ďakujem“. Obliekla sa do toho, do čoho prišla a odišla.
Nikdy za tých niekoľko málo týždňov som ju nevidel mať orgazmus. Rany znášala hrdinsky, ako keby začať kričať či nedajbože plakať bolo porušením tých najsvätejších pravidiel. Ruky vždy zatínala v päste a takto prijímala každú jednu ranu. Silnejšiu či slabšiu. Niekoľko týždňov sa všetko išlo v zabehnutých koľajách – obaja sme rešpektovali dohody, ktoré medzi nami panovali a jestvovala medzi nami dôvera.
Všetko sa však zmenilo v jedno popoludnie. Pritom všetko išlo podľa šablóny. Práve mi priniesla remeň, dala sa do polohy, otočila hlavu na ľavú stranu, aby videla prichádzajúcu ranu. A prišla prvá. Silno zaťala prsty v päsť. Nič neobvyklé. Až potom, „pšuk“. Uprdla si. Cez ten jej doširoka otvorený otvor vyšiel menší zápach. Mladá slečna vypleštila oči. Povedal som jej, že je to úplne normálne a nech sa tým netrápi.
Chytila si zadok, akoby sa on práve červenal a ona nechcela, aby to bolo vidno. Vstala z gauča a začala sa obliekať. Na moju otázku, čo sa deje odpovedala, len, že „musí odísť“. Rýchlo sa prezliekla a rovnako rýchlo odišla. Bolo to poslednýkrát, čo som ju uvidel. Do mailu mi napísala, že sa cíti zahanbená a už nedokáže takto ďalej pokračovať. Bolo márne písať, že sa to stáva, keďže pre ňu to bol koniec sveta.
Ona, ktorá žila vo svete vlastných rituálov a vlastných pravidiel, nevedela prijať zmenu, to, že bolo niečo inak. A i obyčajný prd vybočoval z jej presného scenára. Z jej predstáv toho, ako to malo byť. Mladá slečna žila vo svete, ktorý musel fungovať presne podľa jej pravidiel, inak fungovať nemohol. Zradilo ju však to, čo jej v tomto svete pomáha prežiť. Jej vlastné telo. A mňa to poučilo v tom, že na každom prde môže záležať. A každý sme iní, jedineční.
Post Scriptum: Komentáre nečítam, ak máte zásadnú či závažnú pripomienku či otázku, napíšte správu.
