Už sme doma, som v pozícii "pri stene", milujem túto pozíciu, pretože Pán má možnosť sa hrať so všetkým, aj potrestať, zatiaľ čo ja sa sústredím na jej udržanie. Vynaliezavý. Pán si dáva tú námahu a strháva zo mňa zvyšné časti oblečenia, užíva si to.
„Je načase skúsiť, čo znesú kozičky." Trochu som sa zamrvila. Pán už prehadzoval cezo mňa lano. Moje kozy ešte nikdy neboli podviazané. Myslím, že môj pohľad hovoril veľa. Pán už viazal jednu aj druhú. Mala som pocit akoby som v nich mala ihličky. Menili farbu na fialovú, aj pri najmenšom dotyku boli citlivé. Bolesť to bola vzrušujúca. „Tak a ešte dozdobiť.": povedal s úsmevom, z ktorého mi chlpy vstávali a dal mi na bradavky svorky, červené s rolničkami. Bola som prekvapená, bolesť to nebola náročná ani ubíjajúca. Šírila sa do mušle a do hlavy. Veľké vzrušenie. Milujem ho.
Hmmmm ešte nevyskúšal na mne všetko.... „Pozornosť", vrčí Pán. Zas som sa zamyslela ale rýchlo mením pozíciu. Ruky za chrbtom, nohy rozkročené, oči sklopené, toto mi robí veľký problém. Pán mi dáva masku na oči nič nevidím, len počujem a cítim. Na rukách cítim dotyk kože. Zápästia mi sťahuje koženými náramkami, spojenými retiazkou. „Zlobidlo zvládaš? Páči sa ti to?": Pýta sa ma na každý detail, ako vždy keď skúša niečo nové, preto sa cítim tak bezpečne nebezpečne. „Áno Pane zvládam všetko zatiaľ. Páči sa mi to."
„Podrž" do rúk mi vkladá strapcový bič. Mám trochu strach. Ešte nikdy som s ním nedostala. Ale vzrušenie z nepoznaného prehluší môj strach. Verím mu, tak sa nechám unášať chvíľami, ktoré mi Pán pripravil. Chytí ma za vlasy potiahne mi hlavu dozadu, cítim jemnú bolesť až v chrbtici, teraz ma jemne kuše do krku, páči sa mi to. Prechádza mi strniskom po jemnej pokožke, už som vlhká, čakám až sa nadýchne a kusne ma zas. „Ach“: z úst mi vychádza ston, kolená sa mi podlamujú. Berie mi bič z rúk, počujem ho zasvišťať vo vzduchu. A už cítim štipľavé teplo vychádzajúce z mojej ritky. Trafil sa dobre. „Zlobidlo, je to v poriadku? Páči sa ti to?“ „Áno Pane. Môžeme pokračovať.“
Pán vojde jednou rukou do mojej mokrej kundičky, prstuje ju nohu si vložil medzi tie moje, stojí pevne pri mne, občas ma plácne bičom po zadku, ja som vzrušená a Pán to vie. „Neopováž sa urobiť. Drž pozíciu.“ V duchu sa pýtam,: „Dá sa to Pane? Dá sa držať pozícia, keď som tak vzrušená?“ Opriem sa o Pána, vedel to, keď sa ku mne tak postavil, opieram sa a cítim Pánovu vôňu. To a aj pocity z kundy a pálenie zadku vo mne vyvolávajú pocit, že sa už, už urobím. „Pane prosím, prosím dovoľte mi to“: Prerývaným dychom škemrám o dovolenie mať orgazmus, ten oslobodzujúci pocit uvoľnenia. Pán sa usmieva, hovorí: „Ešte chvíľku vydrž, urob to pre mňa. Poviem ti, kedy sa urobíš. Budem odpočítavať. Verím, že to zvládneš.“. V duchu sa modlím, aby to netrvalo dlho, už som na pokraji síl, už som o Pána opretá celou váhou. Nechápem ako ma dokáže tak rozpáliť.
„Na číslo jedna sa urobíš. Začínam odpočet.“, vie, že toto neznášam, ale aj tak pokúša šťastie. Snáď sa mi to konečne podarí. „Desať.“: už mám mokro snáď aj na stehnách..., „deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva....“: už som pripravená, nad telom strácam kontrolu, už ma ovláda len pocit urobiť sa. „Jedna... Môžeš Zlobidlo, urob to pre mňa“: viac mi nebolo treba hovoriť. Orgazmus bol veľmi silný. Ani neviem ako som skončila na kolenách pri Pánových nohách zadýchaná a rozplývajúca sa v orgazme. Cítim, že Pán sa nado mnou skláňa a hladí ma po chrbte. Smeje sa od ucha k uchu, je spokojný. „Ďakujem Pane. Nezaslúžila som si to. Ďakujem Vám.“
V očiach má iskričky. Ja viem, že hra bude pokračovať. „Ku stene!“: Skríkne, ešte nie som vydýchaná ale už stojím v prikázanej polohe. „Mám pre teba ešte niečo. Rozmýšľal som, kedy ti to dám.... Ale dnes si vzorná... Tak vydrž.“ Počujem šušťanie sáčku, potom cvengot... Cítim zas niečo na krku, zas sa mi hrá s vlasmi, popod nos mi prechádza kožou. Cítim, že mi niečo dáva na krk. Zaťahuje to. „Myslím, že si ho zaslúžiš.“ Dáva mi dolu masku, ukáže na zrkadlo a ...: „smieš sa ísť pozrieť.“ Na krku mám nádherný červený obojok so známkou je na nej napísané ZLOBIDLO. Obojok ladí s mojou pokožkou, svorkami na bradavkách a červeným lanom na podviazaných kozách. Pán má vkus.
So slzami v očiach stojím nadržaná pred zrkadlom, plačem jak dieťa, ale nie od smútku, je to plač šťastia. „Ďakujem Vám Pane. Ďakujem Vám.“ „Zlobidlo, ver, že sa ti zmenia pravidlá, ale o tom neskôr. Neplač, viem, ako si po tom túžila.“ Zapol mi vodidlo potiahol ma a pohľadom mi naznačil, že mám ísť za ním po štyroch.
Posledný diel čoskoro...
„Je načase skúsiť, čo znesú kozičky." Trochu som sa zamrvila. Pán už prehadzoval cezo mňa lano. Moje kozy ešte nikdy neboli podviazané. Myslím, že môj pohľad hovoril veľa. Pán už viazal jednu aj druhú. Mala som pocit akoby som v nich mala ihličky. Menili farbu na fialovú, aj pri najmenšom dotyku boli citlivé. Bolesť to bola vzrušujúca. „Tak a ešte dozdobiť.": povedal s úsmevom, z ktorého mi chlpy vstávali a dal mi na bradavky svorky, červené s rolničkami. Bola som prekvapená, bolesť to nebola náročná ani ubíjajúca. Šírila sa do mušle a do hlavy. Veľké vzrušenie. Milujem ho.
Hmmmm ešte nevyskúšal na mne všetko.... „Pozornosť", vrčí Pán. Zas som sa zamyslela ale rýchlo mením pozíciu. Ruky za chrbtom, nohy rozkročené, oči sklopené, toto mi robí veľký problém. Pán mi dáva masku na oči nič nevidím, len počujem a cítim. Na rukách cítim dotyk kože. Zápästia mi sťahuje koženými náramkami, spojenými retiazkou. „Zlobidlo zvládaš? Páči sa ti to?": Pýta sa ma na každý detail, ako vždy keď skúša niečo nové, preto sa cítim tak bezpečne nebezpečne. „Áno Pane zvládam všetko zatiaľ. Páči sa mi to."
„Podrž" do rúk mi vkladá strapcový bič. Mám trochu strach. Ešte nikdy som s ním nedostala. Ale vzrušenie z nepoznaného prehluší môj strach. Verím mu, tak sa nechám unášať chvíľami, ktoré mi Pán pripravil. Chytí ma za vlasy potiahne mi hlavu dozadu, cítim jemnú bolesť až v chrbtici, teraz ma jemne kuše do krku, páči sa mi to. Prechádza mi strniskom po jemnej pokožke, už som vlhká, čakám až sa nadýchne a kusne ma zas. „Ach“: z úst mi vychádza ston, kolená sa mi podlamujú. Berie mi bič z rúk, počujem ho zasvišťať vo vzduchu. A už cítim štipľavé teplo vychádzajúce z mojej ritky. Trafil sa dobre. „Zlobidlo, je to v poriadku? Páči sa ti to?“ „Áno Pane. Môžeme pokračovať.“
Pán vojde jednou rukou do mojej mokrej kundičky, prstuje ju nohu si vložil medzi tie moje, stojí pevne pri mne, občas ma plácne bičom po zadku, ja som vzrušená a Pán to vie. „Neopováž sa urobiť. Drž pozíciu.“ V duchu sa pýtam,: „Dá sa to Pane? Dá sa držať pozícia, keď som tak vzrušená?“ Opriem sa o Pána, vedel to, keď sa ku mne tak postavil, opieram sa a cítim Pánovu vôňu. To a aj pocity z kundy a pálenie zadku vo mne vyvolávajú pocit, že sa už, už urobím. „Pane prosím, prosím dovoľte mi to“: Prerývaným dychom škemrám o dovolenie mať orgazmus, ten oslobodzujúci pocit uvoľnenia. Pán sa usmieva, hovorí: „Ešte chvíľku vydrž, urob to pre mňa. Poviem ti, kedy sa urobíš. Budem odpočítavať. Verím, že to zvládneš.“. V duchu sa modlím, aby to netrvalo dlho, už som na pokraji síl, už som o Pána opretá celou váhou. Nechápem ako ma dokáže tak rozpáliť.
„Na číslo jedna sa urobíš. Začínam odpočet.“, vie, že toto neznášam, ale aj tak pokúša šťastie. Snáď sa mi to konečne podarí. „Desať.“: už mám mokro snáď aj na stehnách..., „deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva....“: už som pripravená, nad telom strácam kontrolu, už ma ovláda len pocit urobiť sa. „Jedna... Môžeš Zlobidlo, urob to pre mňa“: viac mi nebolo treba hovoriť. Orgazmus bol veľmi silný. Ani neviem ako som skončila na kolenách pri Pánových nohách zadýchaná a rozplývajúca sa v orgazme. Cítim, že Pán sa nado mnou skláňa a hladí ma po chrbte. Smeje sa od ucha k uchu, je spokojný. „Ďakujem Pane. Nezaslúžila som si to. Ďakujem Vám.“
V očiach má iskričky. Ja viem, že hra bude pokračovať. „Ku stene!“: Skríkne, ešte nie som vydýchaná ale už stojím v prikázanej polohe. „Mám pre teba ešte niečo. Rozmýšľal som, kedy ti to dám.... Ale dnes si vzorná... Tak vydrž.“ Počujem šušťanie sáčku, potom cvengot... Cítim zas niečo na krku, zas sa mi hrá s vlasmi, popod nos mi prechádza kožou. Cítim, že mi niečo dáva na krk. Zaťahuje to. „Myslím, že si ho zaslúžiš.“ Dáva mi dolu masku, ukáže na zrkadlo a ...: „smieš sa ísť pozrieť.“ Na krku mám nádherný červený obojok so známkou je na nej napísané ZLOBIDLO. Obojok ladí s mojou pokožkou, svorkami na bradavkách a červeným lanom na podviazaných kozách. Pán má vkus.
So slzami v očiach stojím nadržaná pred zrkadlom, plačem jak dieťa, ale nie od smútku, je to plač šťastia. „Ďakujem Vám Pane. Ďakujem Vám.“ „Zlobidlo, ver, že sa ti zmenia pravidlá, ale o tom neskôr. Neplač, viem, ako si po tom túžila.“ Zapol mi vodidlo potiahol ma a pohľadom mi naznačil, že mám ísť za ním po štyroch.
Posledný diel čoskoro...