Sedím a v hlave mi bežia otázky: Prečo tak pozerá? Čo má za lubom? Čo so mnou dnes bude?... Stále hovorí o „zneuctení môjho tela“, ale čo tým myslí?
A v momente stojí nado mnou... a ja neviem, čo robiť. Cítim sa pri ňom taká maličká...
Dotýka sa ma. Prečo to robí? O čo mu ide?... nepozeraj naňho! Túto situáciu zvládneš! O nič predsa nejde... bohužiaľ ide a stačí malý „vánok vo vlasoch“ a som zasa mimo. Neviem sa na nič sústrediť.
Prečo mi to robí? Prečo ma takto rozhodí obyčajné narušenie môjho osobného priestoru?
... sme v garáži... na zlomok sekundy mi hlavou prebehne, že tu nikto nie je a táto chvíľa by sa určite dala nejako využiť. No zavrhnem ju a myslím na hlúposti... zameriam sa na chýbajúce čiarky v čudnom nápise na na stene...
Kriste, aká hlúposť! Hlavne nestrácaj duchaprítomnosť!
... a zrazu som pritisnutá o jednu zo stien... ruky, ktoré sa ma dotýkajú - hladia, prechádzajú po tele - nie sú vôbec jemné. Berú mi všetok môj doterajší zdravý úsudok. Nedokážem sa sústrediť a... a zrazu sú preč a ja zostávam stáť. Čože??
Oddávam sa doznievajúcim pocitom, keď je moje telo opäť pritlačené o stenu. Cez ľahkú blúzku cítim len chladný múr.
Stojíme tvárou v tvár. Uhýbam pohľadom. Nechcem mu pozerať do očí, nezvládnem to... Tie oči do mňa tak vidia a čítajú ma do každého detailu.
Nepozerám, pevne odolávam, no stačí drsnejšie stlačenie za bradu a naše oči sa stretnú... Do pekla!!
Tak veľmi sa snažím a vôbec sa mi nedarí. Toto už nie som ja. Pri niekom inom by som takúto tesnú blízkosť využila. Možno by stačil obyčajný bozk a mala by som ho tam, kde potrebujem... Ale toto nie je niekto iný. Neviem, čo môžem a čo nie. A zrazu si uvedomujem, že v tejto situácii už nie je riadenie na mne. A práve vtedy sa mi uľaví. Konečne niekto, kto vie, čo robí!
O chvíľku som už pritlačená tvárou k chladnej stene, ktorá mi len viac dáva precítiť každý moment... Dotýka sa ma a ja nevládzem dýchať. Ruky putujú po tele a viem, že chcem, aby s tým nikdy neskončili... aby sa dotkli každého milimetra môjho tela...
Trhnutie za vlasy, hlboký nádych a slová: „krásne voniaš...“
Jeden hmat a obe ruky mám za chrbtom a o chvíľku prichytené nad hlavou... jeho ruky opäť putujú mojim telom... nie s láskou či nehou... sú to iné dotyky ako tie, na ktoré som bola doteraz zvyknutá... sú majetnícke a berú si všetko.
A mne sa to páči! A ešte ako veľmi! V duchu prosím, aby nikdy neprestal....
Ruky sa ma neprestávajú dotýkať, cítim chladný múr a teplo jeho tela... horím nedočkavosťou, čo bude ďalej... nevládzem! Cítim ako sa mi krv z hlavy hrnie do zvyšku tela... prestávam dýchať... uvedomujem si, že zrazu kyslík k životu vôbec nepotrebujem...
No precitám, keď sú jeho ruky zrazu preč... Prosím? Čo? Kde?...
Nechal ma tu... roztúženú so zatajeným dychom, podopretú stenou, nehybne stáť...
Dotyky, jeho dych, plesknutie po zadku... všetko doznieva... precitám z toho krásneho sna s jedinou myšlienkou. Dodržal svoje slovo – „... dotknem sa ťa ako nikto nikdy
v živote...“...
A v momente stojí nado mnou... a ja neviem, čo robiť. Cítim sa pri ňom taká maličká...
Dotýka sa ma. Prečo to robí? O čo mu ide?... nepozeraj naňho! Túto situáciu zvládneš! O nič predsa nejde... bohužiaľ ide a stačí malý „vánok vo vlasoch“ a som zasa mimo. Neviem sa na nič sústrediť.
Prečo mi to robí? Prečo ma takto rozhodí obyčajné narušenie môjho osobného priestoru?
... sme v garáži... na zlomok sekundy mi hlavou prebehne, že tu nikto nie je a táto chvíľa by sa určite dala nejako využiť. No zavrhnem ju a myslím na hlúposti... zameriam sa na chýbajúce čiarky v čudnom nápise na na stene...
Kriste, aká hlúposť! Hlavne nestrácaj duchaprítomnosť! ... a zrazu som pritisnutá o jednu zo stien... ruky, ktoré sa ma dotýkajú - hladia, prechádzajú po tele - nie sú vôbec jemné. Berú mi všetok môj doterajší zdravý úsudok. Nedokážem sa sústrediť a... a zrazu sú preč a ja zostávam stáť. Čože??
Oddávam sa doznievajúcim pocitom, keď je moje telo opäť pritlačené o stenu. Cez ľahkú blúzku cítim len chladný múr.
Stojíme tvárou v tvár. Uhýbam pohľadom. Nechcem mu pozerať do očí, nezvládnem to... Tie oči do mňa tak vidia a čítajú ma do každého detailu.
Nepozerám, pevne odolávam, no stačí drsnejšie stlačenie za bradu a naše oči sa stretnú... Do pekla!!
Tak veľmi sa snažím a vôbec sa mi nedarí. Toto už nie som ja. Pri niekom inom by som takúto tesnú blízkosť využila. Možno by stačil obyčajný bozk a mala by som ho tam, kde potrebujem... Ale toto nie je niekto iný. Neviem, čo môžem a čo nie. A zrazu si uvedomujem, že v tejto situácii už nie je riadenie na mne. A práve vtedy sa mi uľaví. Konečne niekto, kto vie, čo robí!
O chvíľku som už pritlačená tvárou k chladnej stene, ktorá mi len viac dáva precítiť každý moment... Dotýka sa ma a ja nevládzem dýchať. Ruky putujú po tele a viem, že chcem, aby s tým nikdy neskončili... aby sa dotkli každého milimetra môjho tela...
Trhnutie za vlasy, hlboký nádych a slová: „krásne voniaš...“
Jeden hmat a obe ruky mám za chrbtom a o chvíľku prichytené nad hlavou... jeho ruky opäť putujú mojim telom... nie s láskou či nehou... sú to iné dotyky ako tie, na ktoré som bola doteraz zvyknutá... sú majetnícke a berú si všetko.
A mne sa to páči! A ešte ako veľmi! V duchu prosím, aby nikdy neprestal....
Ruky sa ma neprestávajú dotýkať, cítim chladný múr a teplo jeho tela... horím nedočkavosťou, čo bude ďalej... nevládzem! Cítim ako sa mi krv z hlavy hrnie do zvyšku tela... prestávam dýchať... uvedomujem si, že zrazu kyslík k životu vôbec nepotrebujem...
No precitám, keď sú jeho ruky zrazu preč... Prosím? Čo? Kde?...
Nechal ma tu... roztúženú so zatajeným dychom, podopretú stenou, nehybne stáť...
Dotyky, jeho dych, plesknutie po zadku... všetko doznieva... precitám z toho krásneho sna s jedinou myšlienkou. Dodržal svoje slovo – „... dotknem sa ťa ako nikto nikdy
v živote...“...
