"Dnes si smutná. Nebuď smutná," prihovoril sa jej Turek pripravujúci jej kebab.
Nie som smutná, som len una-
Zahryzla si do jazyka a radšej sa naňho usmiala: "Nebudem."
***
Nespala. Ako dlho už nespala? Kedy sa z týždňov stali mesiace?
Noc čo noc dúfala, že teraz sa to zmení, že sa to musí zmeniť, že takto sa fungovať predsa nedá.
Neúspešne.
Zrada vlastného mozgu ju trápila, lebo jej nerozumela. Robila predsa zodpovedné rozhodnutia, neriešila nedostupné možnosti.
Kontrolovala iba to, čo sa kontrolovať dalo. Svoj pohyb, stravu, pracovné výsledky... tie dávali zmysel aspoň trochu. Aspoň v nejakom obmedzenom rámci. Možno preto bolo každý deň o niečo ťažšie ten počítač vypnúť.
Úzkosť a prebdené noci sú vlastne len malá cena za inak spokojný život, nie?
Prehadzovala sa v posteli.
Melatonín. Sérotonín. Dopamín. Endorfín. Oxytocín... oxytocín?
Kedy to vlastne normálne spala naposledy...?
Fuck. Ten vzor sa zrazu nedal prehliadnuť.
V duchu zakvílila. Toto nie! Nebude sa predsa vrhať do niečoho len preto, že nespí. To zvládne aj sama, musí.
Dlhé noci, krátke dni. Mozog čoraz viac na kašu.
A potom - smrť. Smrť, ktorej bubny doteraz zneli len niekde v diaľke, niekde v inom, nevlastnom svete, ju nakoniec trafila. Odboku.
"Mamina práve zomrela," zasvietili slová do tmy. Kamarátka.
Aspoň na niečo bola tá nespavosť dobrá.
Na druhý deň ostala v ľadovej vode dlhšie ako ostatní. Zhlboka dýchala a cítila, ako jej chlad zviera srdce, ako jej zalieza do kostí.
Alebo to bol smútok?
Zložila sa večer v kúpeľni. V jednom momente si vyplachovala pastu z úst a v druhom kľačala na zemi v záchvate plaču. Ďalšia zbytočná, nezaočkovaná, predčasná smrť.
Keď triaška prešla, ironicky sa nad tou scénou zasmiala.
Výborne. Tak si to zo seba aspoň trochu pustila? Lepšie ako nič. Ale dievča, takto to ďalej nejde. Musíš spať a vieš, čo pre to potrebuješ urobiť.
Nechcem.
Prečo nie?
Naservírujem sa mu ako na tanieri. V tomto rozpoložení... ani nebude musieť nič urobiť. Je to ponižujúce.
A tebe akože odkedy vadí poníženie?!
...
No tak. On ti neublíži. Nie viac, než mu sama dovolíš. A vieš, že čaká.
Hej. Ako pavúk, niekde v kúte svojej siete.
Nedramatizuj. Navyše, pavúkov sa nebojíš.
... a čo city? Čo vzťah?
Teraz nepotrebuješ vzťah.
Nie?
Nie, brzdil by ťa. Potrebuješ kamarátov. Aj tam sú city.
Ale ja som silná.
A niekto tvrdí, že nie si? Pochop, máš jeden ventil navyše, prečo ho nevyužiješ? Čo by za to iní dali. Tak už nebuď tvrdohlavá a konečne si to dovoľ.
Vzdychla si a natiahla sa pre mobil. V temnote najdlhšej noci v roku vyťukala dve slová.
"Pomôž mi."
Nie som smutná, som len una-
Zahryzla si do jazyka a radšej sa naňho usmiala: "Nebudem."
***
Nespala. Ako dlho už nespala? Kedy sa z týždňov stali mesiace?
Noc čo noc dúfala, že teraz sa to zmení, že sa to musí zmeniť, že takto sa fungovať predsa nedá.
Neúspešne.
Zrada vlastného mozgu ju trápila, lebo jej nerozumela. Robila predsa zodpovedné rozhodnutia, neriešila nedostupné možnosti.
Kontrolovala iba to, čo sa kontrolovať dalo. Svoj pohyb, stravu, pracovné výsledky... tie dávali zmysel aspoň trochu. Aspoň v nejakom obmedzenom rámci. Možno preto bolo každý deň o niečo ťažšie ten počítač vypnúť.
Úzkosť a prebdené noci sú vlastne len malá cena za inak spokojný život, nie?
Prehadzovala sa v posteli.
Melatonín. Sérotonín. Dopamín. Endorfín. Oxytocín... oxytocín?
Kedy to vlastne normálne spala naposledy...?
Fuck. Ten vzor sa zrazu nedal prehliadnuť.
V duchu zakvílila. Toto nie! Nebude sa predsa vrhať do niečoho len preto, že nespí. To zvládne aj sama, musí.
Dlhé noci, krátke dni. Mozog čoraz viac na kašu.
A potom - smrť. Smrť, ktorej bubny doteraz zneli len niekde v diaľke, niekde v inom, nevlastnom svete, ju nakoniec trafila. Odboku.
"Mamina práve zomrela," zasvietili slová do tmy. Kamarátka.
Aspoň na niečo bola tá nespavosť dobrá.
Na druhý deň ostala v ľadovej vode dlhšie ako ostatní. Zhlboka dýchala a cítila, ako jej chlad zviera srdce, ako jej zalieza do kostí.
Alebo to bol smútok?
Zložila sa večer v kúpeľni. V jednom momente si vyplachovala pastu z úst a v druhom kľačala na zemi v záchvate plaču. Ďalšia zbytočná, nezaočkovaná, predčasná smrť.
Keď triaška prešla, ironicky sa nad tou scénou zasmiala.
Výborne. Tak si to zo seba aspoň trochu pustila? Lepšie ako nič. Ale dievča, takto to ďalej nejde. Musíš spať a vieš, čo pre to potrebuješ urobiť.
Nechcem.
Prečo nie?
Naservírujem sa mu ako na tanieri. V tomto rozpoložení... ani nebude musieť nič urobiť. Je to ponižujúce.
A tebe akože odkedy vadí poníženie?!
...
No tak. On ti neublíži. Nie viac, než mu sama dovolíš. A vieš, že čaká.
Hej. Ako pavúk, niekde v kúte svojej siete.
Nedramatizuj. Navyše, pavúkov sa nebojíš.
... a čo city? Čo vzťah?
Teraz nepotrebuješ vzťah.
Nie?
Nie, brzdil by ťa. Potrebuješ kamarátov. Aj tam sú city.
Ale ja som silná.
A niekto tvrdí, že nie si? Pochop, máš jeden ventil navyše, prečo ho nevyužiješ? Čo by za to iní dali. Tak už nebuď tvrdohlavá a konečne si to dovoľ.
Vzdychla si a natiahla sa pre mobil. V temnote najdlhšej noci v roku vyťukala dve slová.
"Pomôž mi."
