Posted 28.11.2021 by _i-
Posledná rana, ktorú mi spôsobil bolela najviac, krvácala najviac, bola ohavná, ohavnejšia ako tie ostatné, jazva bola vypuklejšia, drsná na dotyk.
Prečo?
Lebo som ju nečakala.
V silnom opojení plnom masochizmu, vône kože, som čakala niečo iné, na čo sa už zabúda, na dôveru. Obojstrannú, krehkú, pravdivú.
Predstavujem si ju ako priehľadnú sklenú ozdobu z toho najtenšieho skla.
Táto ozdoba zvaná dôvera, si zaslúži obdiv, opateru, dômyselné zaobchádzanie.
Ako keď som mu vložila do dlane tú svoju, ľadovú, prešpikovanu januárovým vetrom, len tak, na zohriatie.
"Chceš, aby som Ti ju zohrial?", opýtal sa priamo.
"Áno, veľmi ", bez zaváhania, samú seba prekvapujúc, som odvetila.
Držal ju nežne, no pevne, viedli sme konverzáciu asi o niečom nepodstatnom, avšak naše podvedomie sa sústreďovalo na teplo rúk, jemnosť pokožky toho druhého, vôňu, hlasy....bol to náš prvý dotyk všetkými zmyslami aj nezmyslami.
A On mi ju skutočne zohrial.
A potom sa navždy vytratil, zanechal odkaz - poslednú ranu.
Prečo?
Lebo som ju nečakala.
V silnom opojení plnom masochizmu, vône kože, som čakala niečo iné, na čo sa už zabúda, na dôveru. Obojstrannú, krehkú, pravdivú.
Predstavujem si ju ako priehľadnú sklenú ozdobu z toho najtenšieho skla.
Táto ozdoba zvaná dôvera, si zaslúži obdiv, opateru, dômyselné zaobchádzanie.
Ako keď som mu vložila do dlane tú svoju, ľadovú, prešpikovanu januárovým vetrom, len tak, na zohriatie.
"Chceš, aby som Ti ju zohrial?", opýtal sa priamo.
"Áno, veľmi ", bez zaváhania, samú seba prekvapujúc, som odvetila.
Držal ju nežne, no pevne, viedli sme konverzáciu asi o niečom nepodstatnom, avšak naše podvedomie sa sústreďovalo na teplo rúk, jemnosť pokožky toho druhého, vôňu, hlasy....bol to náš prvý dotyk všetkými zmyslami aj nezmyslami.
A On mi ju skutočne zohrial.
A potom sa navždy vytratil, zanechal odkaz - poslednú ranu.
