Vianočný príbeh

Na cestu padali veľké biele vločky. Potichu menili krajinu a narážali do skla kde sa ich márne snažili upratať stierače. Auto bolo príjemne vykúrené a svet za oknom sa menil z čiernej na čiernobiely. Predbehol som malé červené auto. Sedela v ňom žena. Sústredene hľadela pred seba, pripravená zasiahnuť keby v poslednej chvíli zbadala chodca alebo zver.
Sú ženy, ktoré si predstavíte polonahé a potom také ktoré si predstavíte plačúce vo vani. Pri tejto som si predstavil, že má len krátku čiernu sukňu a lákavé silonky, také čo majú na stehnách len jemné tkanie. Chvíľu som ostal pri tejto predstave kým sa svet pred oknom nezačal náhle točiť.
Rýchlo.
Veľmi rýchlo a potom ostala len tma. Tma bez času. Bez ľudí. Bez pocitu.

“Máš zápalky?” Prebudil ma hlas z tmy.
“Čože?”
“Či máš zápalky.” Hlas bol ženský, či skôr dievčenský, ale nikoho som nevidel. Všade bola len tma bez náznaku tieňov.
“Ja…,” nedokončil som, v hlave som mal len tmu. “Kde si? Nevidím ťa.“
“Potrebuješ ma vidieť?”
“Aj áno.”
“A dáš mi potom zápalky?”
Napadlo ma že nefajčím a vlastne žiadne zápalky nemám. Nemám jej čo dať. Zamrzelo ma to.
“Dám,” povedal som napokon láskavé klamstvo.
“Sľubuješ?”
“Sľubujem.”
Tma ustúpila. Akoby niekto zasvietil malú lampičku. Kúsok odo mňa stálo dievča s krásnymi dlhými vlasmi a jemnou tvárou. Bola veľmi mladá ale aj tak vyzerala ako niekto, kto pozná niečo, čo nikto iný nepozná. Akési tajomstvo.
Napriek malým, stále dievčenským prsiam, mala malú čiernu koženú podprsenku a nohavičky ktoré viac odhaľovali. Najčudnejšie na nej boli vysoké čierne čižmy. Nechápal som ten kontrast mladosti a erotiky.
“Na čo potrebuješ zápalky?”
“Chcem si zapáliť.”
“Koľko máš rokov?”
“Nie je to jedno?”
“Nie si mladá na fajčenie?”
“Sľúbil si že mi dáš zápalky.”
“Ale ja ich nemám. Nefajčím.”
“Neklam, máš ich vo vrecku. Len si doň siahni.”
Váhavo som vošiel rukou do vrecka a naozaj som tam našiel malú zápalkovú škatuľku. Nechápal som ako sa to mohlo stať. Natiahla ruku a ja som jej podal krabičku.
Siahla si do drobnej podprsenky a vytiahla odtiaľ tenkú cigaretu. S pôžitkom si zapálila
“Co tu robíš?” spýtal som sa.
“A čo tu robíš ty?” oponovala mi.
“Neviem,” povedal som pravdivo. “Kde vlastne som? Koľko je hodín?”
Dievča znechutene prevratilo očami.
“Vás dospelých zaujímajú len hlúposti.”
“A teba čo zaujíma?“
“Láska.”
Typická žena. Pomyslel som si.
“Nie som typická žena,” proste ma to zaujíma.
“Ty počuješ čo si myslím?” povedal som keď som si uvedomil aká je situácia.
“No a? Je to problém?”
Zahanbil som sa. Ak vie čo si myslím, ťažko pred ňou niečo schovám. Vlastne vôbec nič. Možno o mne vie všetko. Úplne všetko.
“A čo vieš o láske?” nadviazal som na jej tému.
“Neboj, nehľadám ju v porne.”
Mladé dievča, oblečené v koži, vo vysokých topánkach mi rozpráva o láske a porne. Nechápal som prečo sa mi také veci dejú.
“Tam vidíš len sexuálne emócie. Výstreky mužov a žien. A vieš prečo je to tak?” Dala otázku ale nečakala na odpoveď.
“Lebo intimita, skutočná intimita je pre diváka nezaujímavá. Nikoho by nebavilo pozerať sa na dvoch ľudí, ktorý sa len pozerajú na seba. Oni cítia a vedia čo ten druhy cíti. Chápeš?”
“Nemáš pravdu, v niektorých filmoch je láska. Videla si madisonské mosty?”
Zas prevrátila očami.
“Je tam len tá láska ktorú vidíš na vonok. Ja hovorím o niečom hlbšom.”
“Hlbšom?”
“To že niekoho pohladíš môže byť prejav lásky, ale ja hovorím o láske ktorú cítiš aj po rokoch. Skutočnú lásku. Takú čo nezažijú predajné ženy.”
“Myslíš to, že pre ženu spravíš čokoľvek?” Skúsil som sa chytiť do jej myšlienok.
“Ale nie,” zas zagúľala očami.
“A o čom teda hovoríš?”
“Bože vás mužov treba len milovať,” pokračovala v ironickom tóne.
“Nie si malá na takéto reči?”
“A čo. Dáš mi teraz na zadok?” povedala s opovrhnutim.
“Si malá na také slová.”
“S tebou sa o láske nedá vôbec rozprávať,” povedala panovačne.
“Preboha, máš 13 či 14 rokov a chceš rozprávať o láske?”
“Myslíš, že som ju nikdy nezažila?! Niečo ti poviem. Ak chceš muža milovať, tak ho musíš milovať. Musíš. Inak s ním neprežiješ. Ako by som niečo také vedela keby som nikdy nemilovala?”
Zmocnil sa ma pocit, že to dievča je len predstava. Akási fatamorgána. Pozerám na dievča ale skutočnosť je celkom iná.
“Taká láska je navždy,” dodala.
“Prečo si takto oblečená?”
“Nevyžadujú to azda muži?” oponovala mi.
“Pre mužov si pri mladá. Nepristanú ti,” ukázal som na jej čižmy.
“Iným mužom sa tie čižmy páčili.“
“Milovali ťa tí iný muži?”
Na chvíľu sa zamyslela.. “Len niektorý,” pokrčila plecom. “Nie je to také samozrejmé. Teba milovalo veľa žien?”
Pokrútil som hlavou.
“Tak vidíš,” konštatovala a zahodila cigaretu do tmy.
“Ako si im vyznával lásku?”
“Ty si nedáš pokoj?”
“Tak ako?” Jej hlas znel naliehavo ale teraz už jemnejšie.
“To nejde. Teba nemilujem.”
“A aké ženy si miloval?”
Táto odpoveď vyžadovala zamyslenie, ale mne to nešlo. Nevedel som premýšľať o ženách ktoré som miloval. Nevedel som si na ne ani spomenúť. Boli v mojej pamäti len ako rozmazané objekty bez tváre. Ako ľahké obláčiky bez príbehov. Ale napokon ma napadlo, že jej poviem aké ženy ma vždy priťahovali.
“Vieš sú ženy ktorých krásu odhalíš po pár týždňoch alebo mesiacoch. A sú také ktoré objavuješ každý deň dlhé roky. Vlastne ani nečakáš že ich raz odhalíš celé.”
“Asi to ani nejde,” dodala za mňa a mne stále pripadalo absurdné rozprávať sa s dievčaťom v koženom priliehavom oblečení o vzťahoch medzi mužom a ženou.
“Ale vieš čo potrebujem vo vzťahu najviac?”
Pokrčila ramenami.
“Úprimnosť života. Žiť to čo je vo mne. Nedusiť sa. Vieš aký je to pocit?” Prikývla, ale ja som jej neveril. Toto dievča bolo príliš mladé na to aby chápalo.
“Chápem, že miluješ len takú ženu ktorá pochopí aký si a nechá ťa tak žiť.”
Prikývol som. “Prekvapuješ ma.”
“Vieš aj čo je živá láska?” Pokračovala, a ja som bol ani neviem po koľký krát prekvapený z absurdnosti tejto scény, ktorá sa len stupňovala.
“Lásku ktorá ti nedá premýšľať nad ničím. Takú ktorá sa prelieva celým telom a jediné čo môžeš robiť je čakať kým to skončí.”
Nerozumel som jej. Asi som sa tváril nechápavo a dievča to spozorovalo. Prestala rozprávať a vo mne sa začal prebúdzať pocit. Najprv bol slabí ale rýchlo sa stupňoval. Potom sa vyvalil do tela. Lial sa do nôh, rozochvel brucho, ruky. Triasol som sa. Bolo to silný pocit. Nevládal som ho spracovať. Nezmestil sa do mňa.
Potom dievča vytiahlo ďalšiu cigaretu, zapalilo si a pocit vo mne sa zmenšoval až kým úplne nevymizol.

“Budeš musieť ísť,” začala po chvíli mlčania.
Zamracil som sa. “Prečo? Mne je tu dobre,” odpovedal som po chvíli keď som sa ako tak vrátil do normálu a vedel rozprávať.
“Vieš ešte ťa musia muži a ženy utýrať sklamaniami a rozchodmi. Ešte ťa čakajú plnokrvné ženy. Také z románov. Také ktoré milujú krásny mladý muži.”
“Čože? Nechcem ďalší rozchod, ani sklamanie.”
Pokrčila plecami. “A aj tak budeš musieť ísť.”
“Ale ja nechcem! Mne je tu dobre.”
“Poznám aj lepšie miesto na život.”
Premeriavala si ma malými očami. V tej tme som nerozoznal ani ich farbu.
“Pobozkaj ma. Na ústa.”
“Šibe ti? Prečo to chceš?”
Váhala. Potiahla si s cigarety a ďalej si ma premeriavala. Akoby ma provokovala - tak sa ukáž.
“Prečo chceš bozk? A keď teraz povieš ‘ neviem’ tak končím. Nebudem sa s tebou rozprávať.”
Znova si pokojne potiahla z cigarety akoby sa práve spýtala koľko je hodín.
“Nie, to nepoviem. Chcem aby si ma pobozkal, lebo všetci chceme byť milovaný.”

Venované mojej žene.