V miestnosti sa ozvalo dunivé zaklopanie.
“Ďalej!” povedal pokojne a ďalej pozeral cez okno.
Dvere sa otvorili. Dnu vstúpila žena v doprovode troch mužov a izbou sa ozval železný zvuk reťaze. Vedel koho priviedli. Nepotreboval sa o tom presvedčiť. Povedal len.
“Je pripravená?”
“Je.” Odpovedal rázne jeden z nich. “Presvedčte sa sám.” Zdvihol žene dlhú sukňu, ktorá zakrýva jej stehná až ku kolenám.
Otočil svoj pohľad od záhrad za oknom a uvidel, ako sa na podlahe, pri jej nohách, tvorí malá krvavá škvrna. Prikývol. Muž pustil šaty a uviazal reťaz, ktorou bola žena zviazaná o železný kruh zapustený v podlahe.
“Všetko pane?”
Prikývol a ďalej pozeral na výhľad za oknom. Na upravené záhony, na pokosené lúky a kvety sítych farieb vysadených tak, aby záhrada ladila v každom ročnom období.
Izbu vyplnilo ticho. Ticho rušeň len jej dychom a povzdychmi. Zašúchala šatami, keď si sadla na zem. Už nevládala stáť.
“Vieš prečo si tu a čo ťa čaká?”
Rozplakala sa. Vedela čo ju čaká a to ju privádzalo do zúfalstva. Chcela niečo povedať ale, drevený kolík jej neumožnil vypustiť presne formulované hlásky. Rozhodla sa zabojovať o svoj život. Keby sa otočil, videl by ako sa pokúša vytrhnúť reťaz, ktorou bola spútaná z podlahy. Tá rinčala o kamennú podlahu. Chcela si dať dole silné železné putá, prevliecť ruky cez úzke okovy, ale nešlo to. Aj keby si uvoľnila ruky, na jej nohách boli putá ešte hrubšie. Aj tak sa snažila ako mohla. Nedbala na bolesť a zodrala si kožu na rukách. Napokon sa vzdala. Rezignovane si ľahla na zem a železný zvuk reťazí ustal. Počul ju len rýchlo dýchať a občas zavzlykať.
Otočil sa k nej aby si lepšie pozrel ženu - obeť. Mala na sebe jednoduché sedliacke šaty, ktoré boli kedysi biele. Teraz boli špinavé od trávi, blata a na mnohých miestach roztrhané drsnejším zaobchádzaním. Miestami boli pokryté krvavými fľakmi.
“Takže vieš čo ťa čaká?” povedal pokojne a prikyvoval pritom hlavou. Spravil k nej niekoľko krokov. Jej hnedé, vlnité vlasy, strapaté a špinavé sa váľali po zemi. Chvíľu na neho pozerala, ale potom sa posadila a snažila sa niečo povedať. Dookola vyslovovala ten istý zvuk, ale aj keď sa snažila, prekážka v ústach si plnila dobre svoju povinnosť a jej jazyk naň neustále narážal. Aj tak sa snažila vysloviť vetu či slovo. Prišiel k nej, celkom blízko. “Vstaň!”
Reťaze sa pohli, keď sa postavila. Všimol si jej pekné pery a tvár do ktorej sa musíte pozerať, ale takých žien tu už bolo. Krásnych žien, plodných a všetky skončili rovnako. Odviazal jej kolík z úst. Chvíľu si naprávala stuhnutú sánku. Neponáhľala sa so svojimi slovami, kým prehovorila.
“Nie som panna.”
Nechápavo na ňu pozrel.
“Mala som veľa mužov.”
“Ale ja nepotrebujem pannu.”
“Ale ženy v dedine vraveli…” neodpovedala prekvapená. Všimla si že zdvihol ruku, aby vrátil kolík na miesto. Musela niečo vymyslieť. Získať čas. Aby ho presvedčila.
“Dám ti všetko.“ za tváril sa neurčito. Uvedomila si že spravila chybu. ”Dám Vám všetko.”
Účesala si umazané vlasy a snažila sa aspoň trochu upraviť.
Pokrútil nesúhlasne hlavou.
“Ty si myslíš, že keď sa s tebou vyspím, získaš si ma?” nečakal na jej odpoveď. Vložil jej kolík do úst. Zahryzla pevne a nepustila kolík hlbšie do úst. Potrebovala ešte niečo vymyslieť. Čo len urobiť? Ak sa mu nepáči, potom je naozaj len obeť. Ale aká obeť? Prečo vlastne?
“Prečo mám byť obetovaná?” vydala so seba napokon.
“Obetovaná?” chvíľu váhal s odpoveďou. ”Obetujeme ťa predsa kvôli nám. Nám všetkým.”
“Ale prečo ja? Nič zlé som nespravila.”
“Neviem prečo vybrali teba. Pre rituál je potrebná mladá žena, ktorá má menzes. Nič viac.” Nechcela sa obhajovať, vedela že to určite skúšalo veľa žien a žiadnej to nepomohlo. Aspoň tak sa vraví v dedine, medzi ľuďmi.
“Môžem vedieť ako to prebieha?” snažila sa získať čas, aj keď nevedela na čo presne a k čomu to povedie, pripadlo jej to lepšie ako mať v ústach kolík.
“Je lepšie, keď to nevieš.”
“Prosím.” povedala nástojčivo a slovo prosím zaplnilo miestnosť.
“Dobre teda. Čo o obrade vieš?”
“Ženy vraveli, že potrebujete čo najviac krvi. Že ma necháte krvácať.”
“O mužoch, ktorí sa na tebe vystriedajú sa v dedine nevraví nič?”
Brada sa jej zachvela pri tej predstave a s napätím čakala, čo povie ďalej.
“Pokračujte, prosím.”
“Vypustíme ťa nahú do lesa. Necháme psov, aby išli za pachom tvojej krvi a 20 mužov pôjde po tvojej stope.”
Všimol si ako sa jej nadvihol hrudník, keď sa prudko nadýchla.
Chytil jej tvár a otočil si ju viac k svetlu.
“Chytia ťa a potom zneužijú.” povedal to ako samozrejmosť. Ako istotu, ktorá sa stane. “Teba to vzrušuje.”
“Nevzrušuje.” zaklamala. Chytil látku šiat a potiahol ich tak, aby kopírovala tvar prsníka tesnejšie. Na látke sa zreteľne črtala bradavka. Sledoval chvíľu to miesto, kde bol narušený tvar inak oblých pŕs.
“A Vy? Vy ste aký? Páči sa vám keď ženy trpia? Je to odporné a choré.” hodila mu výčitku do tváre a bola spokojná, že sa viac nemusí hanbiť.
“Ja viem, aký som a som s tým vyrovnaný.”
“Ale prečo by som pritom mala prísť o život? Panebože, prečo?”
“To mi povedz ty. Ty si s tým prišla. Ty si začala s tým, že je nejaký rituál, pri ktorom prídeš o život.”
“Ale… Ale tie ženy, ktoré k Vám odviedli sa vraj už nikdy nevrátili.”
“Nevrátili. To je pravda. Každú, ktorá tu bola som slušne vyplatil a odviedol ďaleko odtiaľto.”
“Takže ten rituál, ktorý ste mi vraveli neexistuje?”
“Nie.”
“Ale veď ste vraveli… ”
“Ty si ako prvá povedala, že nechceš zomrieť a spravíš preto čokoľvek. Sama si mi povedala, aký rituál očakávaš. V dedine sa toho veľa narozpráva, ale sú to len klebety starých žien, ktoré sú radi za trochu pozornosti.”
“Takže si so mnou len užijete a potom ma necháte ísť?”
Prikývol.
“Ale prečo ste si ma nezobrali, keď som sa Vám ponúkla?”
“Myslíš, že potrebujem tvoj súhlas, aby som si s tebou urobil čo chcem?”
Neodpovedala, len hrdo zdvihla bradu.
“Chcela si byť zneužitá?” Neisto odvrátila pohľad, aby nemusela odpovedať. “Spravím čo som ešte nikdy neurobil.” pokračoval. “Namiesto noci so mnou, ti splním tvoje prianie. Spravíme lov po akom túžiš.”
“Nechcem, aby ste menili zažite rituály.”
“Stráže!” zakričal. Dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpili dvaja muži v ľahkých kožených výstrojoch.
“Pane?”
“Pripravte dvadsať mužov. Pôjdeme na lov. Dnes podvečer.”
“Čo budeme loviť? Máme pripraviť psy?”
“Hmm.” premýšľal, zatiaľ čo ona prekvapene pozerala na jeho tvár a snažila sa uhádnuť, či je to len ďalšia hra, alebo to myslí vážne. Predstava reality naplnila jej dušu.
“Pripravte aj psy. Loviť sa bude vysoká zver. Zavolajte ma, keď bude všetko pripravené.”
“Dovoľte nám odísť.” Muži sa postavili do pozoru a s dunením odkráčali.
“Určite je to len ďalšia hra.” vyskúšala, či jej dá za pravdu, alebo to naozaj myslí vážne.
Neodpovedal. Len zobral kolík, chytil ju za vlasy, potiahol a vložil ho do pootvorených úst. Neprotestovala. Vzadu na hlave jej zaviazal remienok. Nechápala, prečo jej to urobil. Prečo ju nenechal ešte rozprávať? Chvíľu na neho pozerala, kým jej nezačali z úst tiecť sliny. Zaklonila hlavu, aby jej prestali stekať po brade a zachovala si aspoň akú takú dôstojnosť. Chvíľu na ňu pozeral. Skúmal jej špinavú tvár a krk trochu poznačený surovosťou mužov, ktorí ju priviedli. Napokon odišiel bez slova z miestnosti.
“Ďalej!” povedal pokojne a ďalej pozeral cez okno.
Dvere sa otvorili. Dnu vstúpila žena v doprovode troch mužov a izbou sa ozval železný zvuk reťaze. Vedel koho priviedli. Nepotreboval sa o tom presvedčiť. Povedal len.
“Je pripravená?”
“Je.” Odpovedal rázne jeden z nich. “Presvedčte sa sám.” Zdvihol žene dlhú sukňu, ktorá zakrýva jej stehná až ku kolenám.
Otočil svoj pohľad od záhrad za oknom a uvidel, ako sa na podlahe, pri jej nohách, tvorí malá krvavá škvrna. Prikývol. Muž pustil šaty a uviazal reťaz, ktorou bola žena zviazaná o železný kruh zapustený v podlahe.
“Všetko pane?”
Prikývol a ďalej pozeral na výhľad za oknom. Na upravené záhony, na pokosené lúky a kvety sítych farieb vysadených tak, aby záhrada ladila v každom ročnom období.
Izbu vyplnilo ticho. Ticho rušeň len jej dychom a povzdychmi. Zašúchala šatami, keď si sadla na zem. Už nevládala stáť.
“Vieš prečo si tu a čo ťa čaká?”
Rozplakala sa. Vedela čo ju čaká a to ju privádzalo do zúfalstva. Chcela niečo povedať ale, drevený kolík jej neumožnil vypustiť presne formulované hlásky. Rozhodla sa zabojovať o svoj život. Keby sa otočil, videl by ako sa pokúša vytrhnúť reťaz, ktorou bola spútaná z podlahy. Tá rinčala o kamennú podlahu. Chcela si dať dole silné železné putá, prevliecť ruky cez úzke okovy, ale nešlo to. Aj keby si uvoľnila ruky, na jej nohách boli putá ešte hrubšie. Aj tak sa snažila ako mohla. Nedbala na bolesť a zodrala si kožu na rukách. Napokon sa vzdala. Rezignovane si ľahla na zem a železný zvuk reťazí ustal. Počul ju len rýchlo dýchať a občas zavzlykať.
Otočil sa k nej aby si lepšie pozrel ženu - obeť. Mala na sebe jednoduché sedliacke šaty, ktoré boli kedysi biele. Teraz boli špinavé od trávi, blata a na mnohých miestach roztrhané drsnejším zaobchádzaním. Miestami boli pokryté krvavými fľakmi.
“Takže vieš čo ťa čaká?” povedal pokojne a prikyvoval pritom hlavou. Spravil k nej niekoľko krokov. Jej hnedé, vlnité vlasy, strapaté a špinavé sa váľali po zemi. Chvíľu na neho pozerala, ale potom sa posadila a snažila sa niečo povedať. Dookola vyslovovala ten istý zvuk, ale aj keď sa snažila, prekážka v ústach si plnila dobre svoju povinnosť a jej jazyk naň neustále narážal. Aj tak sa snažila vysloviť vetu či slovo. Prišiel k nej, celkom blízko. “Vstaň!”
Reťaze sa pohli, keď sa postavila. Všimol si jej pekné pery a tvár do ktorej sa musíte pozerať, ale takých žien tu už bolo. Krásnych žien, plodných a všetky skončili rovnako. Odviazal jej kolík z úst. Chvíľu si naprávala stuhnutú sánku. Neponáhľala sa so svojimi slovami, kým prehovorila.
“Nie som panna.”
Nechápavo na ňu pozrel.
“Mala som veľa mužov.”
“Ale ja nepotrebujem pannu.”
“Ale ženy v dedine vraveli…” neodpovedala prekvapená. Všimla si že zdvihol ruku, aby vrátil kolík na miesto. Musela niečo vymyslieť. Získať čas. Aby ho presvedčila.
“Dám ti všetko.“ za tváril sa neurčito. Uvedomila si že spravila chybu. ”Dám Vám všetko.”
Účesala si umazané vlasy a snažila sa aspoň trochu upraviť.
Pokrútil nesúhlasne hlavou.
“Ty si myslíš, že keď sa s tebou vyspím, získaš si ma?” nečakal na jej odpoveď. Vložil jej kolík do úst. Zahryzla pevne a nepustila kolík hlbšie do úst. Potrebovala ešte niečo vymyslieť. Čo len urobiť? Ak sa mu nepáči, potom je naozaj len obeť. Ale aká obeť? Prečo vlastne?
“Prečo mám byť obetovaná?” vydala so seba napokon.
“Obetovaná?” chvíľu váhal s odpoveďou. ”Obetujeme ťa predsa kvôli nám. Nám všetkým.”
“Ale prečo ja? Nič zlé som nespravila.”
“Neviem prečo vybrali teba. Pre rituál je potrebná mladá žena, ktorá má menzes. Nič viac.” Nechcela sa obhajovať, vedela že to určite skúšalo veľa žien a žiadnej to nepomohlo. Aspoň tak sa vraví v dedine, medzi ľuďmi.
“Môžem vedieť ako to prebieha?” snažila sa získať čas, aj keď nevedela na čo presne a k čomu to povedie, pripadlo jej to lepšie ako mať v ústach kolík.
“Je lepšie, keď to nevieš.”
“Prosím.” povedala nástojčivo a slovo prosím zaplnilo miestnosť.
“Dobre teda. Čo o obrade vieš?”
“Ženy vraveli, že potrebujete čo najviac krvi. Že ma necháte krvácať.”
“O mužoch, ktorí sa na tebe vystriedajú sa v dedine nevraví nič?”
Brada sa jej zachvela pri tej predstave a s napätím čakala, čo povie ďalej.
“Pokračujte, prosím.”
“Vypustíme ťa nahú do lesa. Necháme psov, aby išli za pachom tvojej krvi a 20 mužov pôjde po tvojej stope.”
Všimol si ako sa jej nadvihol hrudník, keď sa prudko nadýchla.
Chytil jej tvár a otočil si ju viac k svetlu.
“Chytia ťa a potom zneužijú.” povedal to ako samozrejmosť. Ako istotu, ktorá sa stane. “Teba to vzrušuje.”
“Nevzrušuje.” zaklamala. Chytil látku šiat a potiahol ich tak, aby kopírovala tvar prsníka tesnejšie. Na látke sa zreteľne črtala bradavka. Sledoval chvíľu to miesto, kde bol narušený tvar inak oblých pŕs.
“A Vy? Vy ste aký? Páči sa vám keď ženy trpia? Je to odporné a choré.” hodila mu výčitku do tváre a bola spokojná, že sa viac nemusí hanbiť.
“Ja viem, aký som a som s tým vyrovnaný.”
“Ale prečo by som pritom mala prísť o život? Panebože, prečo?”
“To mi povedz ty. Ty si s tým prišla. Ty si začala s tým, že je nejaký rituál, pri ktorom prídeš o život.”
“Ale… Ale tie ženy, ktoré k Vám odviedli sa vraj už nikdy nevrátili.”
“Nevrátili. To je pravda. Každú, ktorá tu bola som slušne vyplatil a odviedol ďaleko odtiaľto.”
“Takže ten rituál, ktorý ste mi vraveli neexistuje?”
“Nie.”
“Ale veď ste vraveli… ”
“Ty si ako prvá povedala, že nechceš zomrieť a spravíš preto čokoľvek. Sama si mi povedala, aký rituál očakávaš. V dedine sa toho veľa narozpráva, ale sú to len klebety starých žien, ktoré sú radi za trochu pozornosti.”
“Takže si so mnou len užijete a potom ma necháte ísť?”
Prikývol.
“Ale prečo ste si ma nezobrali, keď som sa Vám ponúkla?”
“Myslíš, že potrebujem tvoj súhlas, aby som si s tebou urobil čo chcem?”
Neodpovedala, len hrdo zdvihla bradu.
“Chcela si byť zneužitá?” Neisto odvrátila pohľad, aby nemusela odpovedať. “Spravím čo som ešte nikdy neurobil.” pokračoval. “Namiesto noci so mnou, ti splním tvoje prianie. Spravíme lov po akom túžiš.”
“Nechcem, aby ste menili zažite rituály.”
“Stráže!” zakričal. Dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpili dvaja muži v ľahkých kožených výstrojoch.
“Pane?”
“Pripravte dvadsať mužov. Pôjdeme na lov. Dnes podvečer.”
“Čo budeme loviť? Máme pripraviť psy?”
“Hmm.” premýšľal, zatiaľ čo ona prekvapene pozerala na jeho tvár a snažila sa uhádnuť, či je to len ďalšia hra, alebo to myslí vážne. Predstava reality naplnila jej dušu.
“Pripravte aj psy. Loviť sa bude vysoká zver. Zavolajte ma, keď bude všetko pripravené.”
“Dovoľte nám odísť.” Muži sa postavili do pozoru a s dunením odkráčali.
“Určite je to len ďalšia hra.” vyskúšala, či jej dá za pravdu, alebo to naozaj myslí vážne.
Neodpovedal. Len zobral kolík, chytil ju za vlasy, potiahol a vložil ho do pootvorených úst. Neprotestovala. Vzadu na hlave jej zaviazal remienok. Nechápala, prečo jej to urobil. Prečo ju nenechal ešte rozprávať? Chvíľu na neho pozerala, kým jej nezačali z úst tiecť sliny. Zaklonila hlavu, aby jej prestali stekať po brade a zachovala si aspoň akú takú dôstojnosť. Chvíľu na ňu pozeral. Skúmal jej špinavú tvár a krk trochu poznačený surovosťou mužov, ktorí ju priviedli. Napokon odišiel bez slova z miestnosti.
