Pre pokoj duše č. 9 – Hladné vrany

Podvečer na jeseň roku 1605 bol studený. Jasna monotónne kráčala a pozerala na horizont, či tam neuvidí siluety domov, alebo aspoň obrobené pole. Spozornela, keď za sebou začula hrmotať drevené kolesá voza. Rýchlo sa schovala za dva smreky, ktoré rástli z jedného koreňa. Na drevenom voze, ktorý ťahali dva ťažné kone sedeli traja muži. Boli dobre oblečení a ozbrojení ako vojaci. Po bokoch šable, dlhé nože a na sebe tvrdé kožené kabáty. Váhala. Možno jej ublížila a možno sú to len obchodníci, ktorí potrebujú strážiť tovar, ale smäd a hlad ju nakoniec presvedčil, aby vyšla zo svojho úkrytu.
“Hooo!” Zastavil pohonič kone. “Ty si čia?”
“Som Jasna. Z Kapiniec. Nemáte vodu?”
“Samozrejme že máme.”
“A dáte mi napiť, prosím?” Pohonič pozrel na mužov za ním. Vymenili si pohľady.
“Peniaze máš? Dnes nie je zadarmo nič, iba smrť.”
“Nemám. Nemám pri sebe vôbec nič.”
“Naozaj? To si sa vybrala len tak na prechádzku? Ako princezná?” Muži na voze sa vtipu zasmiali.
“Uniesli ma vojaci. Zaviedli ma ku kráľovi a ten ma prepustil. Idem domov.”
“A to ti máme veriť?”
“Nemusíte, len by som sa rada napila.”
“No dobre,” rozhýbal sa nerozhodný pohonič a hodil jej do rúk džbán. Jasna pila rýchlo, až jej došiel dych a musela sa nadýchnuť.
“Kam idete? Spýtala sa keď všetko vypila.”
“Do Nitry.” V Jasne svitla nádej. Konečne sa na ňu usmialo šťastie. Kapince nie sú ďaleko od Nitry. Majú kone a poznajú cestu.
“A nemohla by som ísť s vami?”
Muži chvíľu krútili fúzami, pozerali neisto jeden na druhého a napokon jeden vraví. “Tak nasadaj.”

“Takže ty si spala s Turzom?” Začal pohonič keď sa pohli.
Jasna si až potom uvedomila, že nevie ako sa hradný pán volal. O Turzovi už počula, ale či je to on, nevedela. Nevidela ho nikdy na žiadnom obrázku.
“Nespala som s nim a neviem či to bol Turzo.”
Muži sa zasmiali. “Takže on ťa uniesol ale nespal s tebou?”
“Tak to bolo! Hovorím pravdu,” rozhorčila sa keď videla, že je pre nich len hlúpa jednoduchá žena. Dedinský blázonko, ktorý si rád vymýšľa fantázie, lebo realita je pre neho príliš ťažká.
“A ja som cisár Uhorský a takto cestujem, aby som nevzbudiť pozornosť.” Chlapi na voze sa znova zasmiali.
“A ja som sám pápež,” pridal sa nižší muž, ktorý mal široké ramená a nezvyčajne hrubé prsty.
“Čo veziete? Zmenila tému, keď videla že si z nej len uťahujú.”
“Jedlo a pitie pre Turzových vojakov.”
Chcela povedať, že je aj hladná ale videla, že nie sú veľmi ochotní a nedajú jej najesť. Vlastne môže byť rada, že jej dali napiť a že môže sedieť na voze.
“Si hladná?”
“Som. Celý deň som nič nejedla, len trochu šťaveľa.”
“Dala by si si chlieb?” Ramenatý muž odkryl kúsok plachty, ktorou bol voz zakrytý a ukázal na košíky plné tmavo hnedého chleba. Jasná prikývla.
“Dala.”
“A čo za to?”
“Veď som vám povedala, že nič nemám.”
“Ale ale. Predsa len niečo máš. Ukážeš nám čo schovávaš pod šatami.”
“Radšej ostanem hladná,” povedala rázne, aby videli, že u nej s týmto nepochodia a otočila sa dozadu, aby ukončila rozhovor.
“Ako chceš.” Muž zakryl obsah košíka a všetci zmĺkli. Cestovali ešte niekoľko hodín, kým sa celkom nezotmelo.

“Tu spravíme tábor,“ zahlásil pohonič, keď dorazili pod hustý les, cez ktorý pokračovala cesta. Jasna zosadla z voza. Muži zobrali vedrá a zamierili medzi húštinu. Po chvíli prišli s vodou, odviazali kone, dali sa im napiť a začali ich obriaďovať. Ten čo robil pohoniča, odkrojil kus chleba a syra a začal pripravovať večeru. Jasna sa vybrala do lesa či nenájde hríby, ale v tej tme to nemalo zmysel. Šla sa aspoň napiť do potoka. Umyla sa od prachu ciest a bola trochu spokojnejšia. Už nebola tak ďaleko od domova.
“Stále si hladná?“ Prehovoril pohonič keď sa vrátila.”
“Celý deň som nejedla.”
“Stačí, keď sa vyzlečieš a dáme ti najesť.” Povedal to tak samozrejme, akoby bolo normálne, že sa pred ním žena vyzlečie.
“Ostanem radšej hladná.”
Muž napichol na hrot dlhého noža kus syra a zjedol ho.
“Ale mi ťa chceme vidieť.” Vtedy pochopila, že musí zmiznúť, že to nie je dobré. Hľadala slová akými by ešte mužov zastavila, ale muž s nožom skočil na ňu z voza a zvalil ju na zem. Chcela sa brániť, ale náraz na zem jej vyrazil dych a muž jej nôž pritlačil na krk.
“Hviezdička, teraz si trochu užijeme. Vyzeráš ako matka predstavená, ale aj tá má dieru medzi nohami.”
Muži sa zasmiali. Vybrali laná z voza, uviazli jej ich okolo členkov a zatiahli za konce aby ju prinútili roztiahnuť nohy. Konce potom uviazali o najbližšie stromy.
“Ešte ruky a ústa,” rozkázal muž s nožom na jej krku. Ostrie ju začínalo páliť a bolo jej jasné že už prerezal kožu.