Prebudila sa na svitaní. Ešte spal. Napadlo ju, že nie je zvyknutý skoro vstávať. Nikdy nemusel ísť na pole, kým nebude silné slnko, alebo nakŕmiť zvieratá, lebo je ich čas. Potichu vstala a prišla k jeho posteli. Mala pocit, že sa sily vymenili. Teraz má prevahu. Aj napriek jeho postave, bol teraz on ten slabší.
“Chceš ma zabiť?” Zašepkal do ticha brieždenia a Jasna sa preľakla.
“Nechcem,” povedala zahanbene.
“Keď odídeš, nechoď smerom na Nitru. Je tam veľa Turkov.”
“Ako to viete?”
“Obsadzujú stále nové a nové územia, moje územia. V zásuvke nájdeš mešec. Je tvoj.”
Jasna sa prezliekla do sedliackych šiat.
“Dovidenia,” vyšla a ticho za sebou zavrela dvere.
Pri mestskej bráne ju vojak opustil.
“Môže prejsť. Na príkaz grófa,” oznámil strážcom pri bráne a tí ju bez slova pustili. Bolo skoro ráno, ale pri bráne bolo niekoľko ľudí s tovarom, ktorý niesli na mestský trh. Jeden pár mal na voze plno porcelánových nádob. Jasna na nich pozerala a obaja sa jej zdali veľmi povedomí. Už ich musela stretnúť, ale nevedela si vôbec spomenúť odkiaľ. Prešli bez slova hlavnou bránou a stráž sa ani neunúvala prezrieť im tovar.
Kam len dovidela, boli len polia nerušené horami. Len sem tam bolo v diaľke vidieť kopec. Tvár krajiny jej nič nehovorila. Vedela, že je ďaleko od domova. Koňom trvalo skoro deň, kým ju sem priviezli.
“Čo hľadáš dievča?” spýtal sa strážnik keď videl že váha.
“Kam sa ide na Nitru?”
“Prečo tam ideš?”
“Tam bývam,” muž sa zatváril prekvapene.
“Musíš ísť na juh a na krížnych cestách pri dvoch duboch sa dáš mierne doľava. Potom sa spýtaj na cestu. Hej!” Zakričal na prechádzajúcich a oni neochotne zastali, aby ich skontroloval. Pustila sa dole cestou smerom, ktorý jej ukázal. Na ceste stretla niekoľko ľudí. Väčšina vyzerala ako obchodníci. Pozdravila sa so žobrákmi a ustúpila niekoľkým honosným kočom. Časom ľudí na ceste ubudlo. “Kde len môže byť potok?” spýtala sa nahlas, hoci ju nikto nepočul. Už dlho nikoho nestretla. Prišla na väčšiu križovatku ciest, ale dva duby nikde nevidela. Bola tu len nepokosená lúka a kameň, na ktorý si sadla. “Mohla som si zobrať aspoň vodu. Slnko je vysoko,” prehovorila sama pre seba. Ostávalo jej ešte dosť hodín aby našla prístrešok. Na noc nebola oblečená a keď padne tma najlepšie jej bude niekde v dedine. Niekto ju hádam prichýli. Vstala a pobrala sa rovno za nosom.
Nechcela schádzať z cesty, odbočila len pár krát, keď sa jej zdalo, že by v tých miestach mohol byť potok. Aj keď piť vodu z potoka nebolo bohvie čo, lebo nikdy neviete, či niekde po prúde neleží zdochnuté zviera, alebo iná mŕtvola. Najlepšia je voda zo studne, to vedelo aj malé dieťa. Ale teraz by bola rada, keby našla aspoň mláku.
Čoraz viac ju boleli nohy, zapichnuté triesky stále nepríjemne pichali pri každom kroku, ale nemala pri sebe nič, čím by ich mohla vytlačiť. Tešila sa na domov, tam sa napije, naje a mama jej dá do poriadku chodidlá. Všetko zas bude ako predtým, dobré. Proste dobré. Pod lesom si sadla na kameň a natrhala si lístky šťaveľa. Nezasýtia, ani vám nedajú pocit, že ste sa napili, ale osviežia a aspoň niečo bude v hladnom bruchu. Banovala, že si od kráľa, či grófa, nezobrala aspoň vodu do džbánu. Vodu a trochu chleba. V diaľke začula slabý zvuk zvona. Bol taký slabý, že si chvíľu myslela, že sa jej to len zdá. Vychádzal z lesa, ktorý mala za sebou. Chvíľu váhala kam sa vybrať. Či ísť za hlasom zvona, alebo pokračovať k dvom dubom, ktoré dosiaľ nevidela. Tušila, či skôr cítila, že nejde dobre. Poludnie je už dávno za ňou, ale na krížne cesty s dvoma dubmi nenarazila. “Pôjdem radšej do dediny. Tam je istota ľudí.” Určite jej dajú aspoň napiť, alebo aj trochu najesť. Kráčala cez les za slabým zvukom zvonov. Určite sa niečo stalo. Takto dlho zvony len tak nezvonia. Keď vyšla z lesa uvidela v diaľke čierny dym, ktorý stúpal zo striech domov. Váhavo vykročila.
“Utekaj! Čo najrýchlejšie!” Zavolal na ňu chlapec, ktorý vybehol z jačmenného poľa v špinavej košeli, ktorá bola kedysi biela. Nohavice mal roztrhané po celej dĺžke.
“Čo sa tam stalo?!”
“Turci! Utekaj, lebo ťa zoberú!” Nezastal. Vbehol do lesa a Jasna si rýchlo čupla. Pozerala či niečo neuvidí, ale bola ešte dosť ďaleko a okrem ozveny zvonov a dymu nevidela nič. Vbehla naspäť do lesa a radšej pokračovala cestou po ktorej išla.
“Štefan Bočkaj žiada o prijatie.” povedal strážnik pri dverách.
“Nech vojde.” Počkal, kým sa usadí na širokej pohovke. “Asi tuším v akej veci idete,” prehovoril hradný pán. “Počul som o vašich povstaniach,” povedal priamo, hoci vedel, že Bočkaj sa snaží tajiť, kto je hlavným veliteľom vzbury proti cisárovi. Bočkaj sa za tváril sebaisto, akoby nemal čo stratiť.
“Viete aj prečo ich vediem?” Povedal keď pochopil, že nemá zmysel zatĺkať.
“Skúste mi to ozrejmiť,” povedal aj keď vedel o jeho povstaní.
“Iste viete, že vojna s Turkami vyčerpáva cisársku pokladnicu. Výsledkom sú vyššie a vyššie dane. Ľudia sa búria a sám viete ako konajú ľudia, ktorí nemajú čo stratiť. Sú ako zvieratá. Rabujú majetky a hryzú ako psi. Je na čase to zastaviť.”
“Máte pravdu, ľudia sa búria, ale zabudli ste povedať, že majetky, ktoré dobijete proti cisárskym vojskám alebo Turkom, nevraciate ľuďom ktorým patrili, ale svojim vazalom.”
“Taká je cena slobody,” Bočkaj nestrácal svoju sebaistotu. “Okrem majetku by ste mali myslieť aj na ľudí. Ste ľudomil, mali by ste najlepšie vedieť, čo si myslia o cisárskych daniach.”
“Viete že som kapitán zadunajských vojsk. Teda z časti aj cisárskych. Prečo si myslíte, že by som sa k vám pridal?“
“Viem čo vám dáva cisár, ale ja vám ponúkam vybojované majetky. Spravodlivo si ich rozdelíme.”
“Rozumiem, ale je aj druhá možnosť.”
“Nepoznám inú možnosť ako ukončiť túto vojnu. “ Pochopil, že Bočkaj o druhej možnosti pridať sa k cisárskym vojskám a rýchlejšie tak ukončiť vojnu proti Turkom ani neuvažuje.
“Nečakám že sa rozhodnete hneď. Prídem si po odpoveď o týždeň.” Na to vstal, podali si ruky a odišiel. Čím viac sa tu bude zdržiavať, tým horšie.
“Čo si o tom myslíte kastelán?” Spýtal sa, keď sa za ním zatvorili dvere.
“Nemá veľkú šancu na úspech. Má len malých spojencov, ktorým dá trochu zeme. Tým to stačí a potom už nemajú dôvod bojovať ďalej. Bez veľkého spojenca nemá šancu.”
“A čo keď my sme ten veľký spojenec?”
Kastelán sa zamyslel. Pozrel na veľkú mapu územia, ktorá bola namaľovaná na celej stene a zobrazovala uhorské územie. Chvíľu obaja premýšľali.
“Možno by sa mu to mohlo podariť,” prehovoril kastelán. “Mal by potom väčšie územie ako samotné Uhorsko. Neviem či vám dá cisár toľko čo Bočkaj.”
“Potrebujeme vyhrať túto vojnu. Lebo za chvíľu nebude naša ani Bytča.”
“Pane! Pane!” Prerušil ich myšlienky udychčaný muž. Počkali kým si odkašle a vydýchne.
“Čo sa deje?”
“Pane, Turci sú už v Oponiciach pri Nitre!”
“Čože?!” vykríkli obaja.
“Tak ako vravím. Idem akurát odtiaľ.”
“Ak sú Turci v Oponiciach, potom už padla aj Nitra,” konštatoval Kastelán.
“Musíme ísť za cisárom. Potrebujeme viac vojakov, tu pri Nitre a nie pri Košiciach. Pripravte voz a 50 mužov. Ráno vyrazíme.”
“Chceš ma zabiť?” Zašepkal do ticha brieždenia a Jasna sa preľakla.
“Nechcem,” povedala zahanbene.
“Keď odídeš, nechoď smerom na Nitru. Je tam veľa Turkov.”
“Ako to viete?”
“Obsadzujú stále nové a nové územia, moje územia. V zásuvke nájdeš mešec. Je tvoj.”
Jasna sa prezliekla do sedliackych šiat.
“Dovidenia,” vyšla a ticho za sebou zavrela dvere.
Pri mestskej bráne ju vojak opustil.
“Môže prejsť. Na príkaz grófa,” oznámil strážcom pri bráne a tí ju bez slova pustili. Bolo skoro ráno, ale pri bráne bolo niekoľko ľudí s tovarom, ktorý niesli na mestský trh. Jeden pár mal na voze plno porcelánových nádob. Jasna na nich pozerala a obaja sa jej zdali veľmi povedomí. Už ich musela stretnúť, ale nevedela si vôbec spomenúť odkiaľ. Prešli bez slova hlavnou bránou a stráž sa ani neunúvala prezrieť im tovar.
Kam len dovidela, boli len polia nerušené horami. Len sem tam bolo v diaľke vidieť kopec. Tvár krajiny jej nič nehovorila. Vedela, že je ďaleko od domova. Koňom trvalo skoro deň, kým ju sem priviezli.
“Čo hľadáš dievča?” spýtal sa strážnik keď videl že váha.
“Kam sa ide na Nitru?”
“Prečo tam ideš?”
“Tam bývam,” muž sa zatváril prekvapene.
“Musíš ísť na juh a na krížnych cestách pri dvoch duboch sa dáš mierne doľava. Potom sa spýtaj na cestu. Hej!” Zakričal na prechádzajúcich a oni neochotne zastali, aby ich skontroloval. Pustila sa dole cestou smerom, ktorý jej ukázal. Na ceste stretla niekoľko ľudí. Väčšina vyzerala ako obchodníci. Pozdravila sa so žobrákmi a ustúpila niekoľkým honosným kočom. Časom ľudí na ceste ubudlo. “Kde len môže byť potok?” spýtala sa nahlas, hoci ju nikto nepočul. Už dlho nikoho nestretla. Prišla na väčšiu križovatku ciest, ale dva duby nikde nevidela. Bola tu len nepokosená lúka a kameň, na ktorý si sadla. “Mohla som si zobrať aspoň vodu. Slnko je vysoko,” prehovorila sama pre seba. Ostávalo jej ešte dosť hodín aby našla prístrešok. Na noc nebola oblečená a keď padne tma najlepšie jej bude niekde v dedine. Niekto ju hádam prichýli. Vstala a pobrala sa rovno za nosom.
Nechcela schádzať z cesty, odbočila len pár krát, keď sa jej zdalo, že by v tých miestach mohol byť potok. Aj keď piť vodu z potoka nebolo bohvie čo, lebo nikdy neviete, či niekde po prúde neleží zdochnuté zviera, alebo iná mŕtvola. Najlepšia je voda zo studne, to vedelo aj malé dieťa. Ale teraz by bola rada, keby našla aspoň mláku.
Čoraz viac ju boleli nohy, zapichnuté triesky stále nepríjemne pichali pri každom kroku, ale nemala pri sebe nič, čím by ich mohla vytlačiť. Tešila sa na domov, tam sa napije, naje a mama jej dá do poriadku chodidlá. Všetko zas bude ako predtým, dobré. Proste dobré. Pod lesom si sadla na kameň a natrhala si lístky šťaveľa. Nezasýtia, ani vám nedajú pocit, že ste sa napili, ale osviežia a aspoň niečo bude v hladnom bruchu. Banovala, že si od kráľa, či grófa, nezobrala aspoň vodu do džbánu. Vodu a trochu chleba. V diaľke začula slabý zvuk zvona. Bol taký slabý, že si chvíľu myslela, že sa jej to len zdá. Vychádzal z lesa, ktorý mala za sebou. Chvíľu váhala kam sa vybrať. Či ísť za hlasom zvona, alebo pokračovať k dvom dubom, ktoré dosiaľ nevidela. Tušila, či skôr cítila, že nejde dobre. Poludnie je už dávno za ňou, ale na krížne cesty s dvoma dubmi nenarazila. “Pôjdem radšej do dediny. Tam je istota ľudí.” Určite jej dajú aspoň napiť, alebo aj trochu najesť. Kráčala cez les za slabým zvukom zvonov. Určite sa niečo stalo. Takto dlho zvony len tak nezvonia. Keď vyšla z lesa uvidela v diaľke čierny dym, ktorý stúpal zo striech domov. Váhavo vykročila.
“Utekaj! Čo najrýchlejšie!” Zavolal na ňu chlapec, ktorý vybehol z jačmenného poľa v špinavej košeli, ktorá bola kedysi biela. Nohavice mal roztrhané po celej dĺžke.
“Čo sa tam stalo?!”
“Turci! Utekaj, lebo ťa zoberú!” Nezastal. Vbehol do lesa a Jasna si rýchlo čupla. Pozerala či niečo neuvidí, ale bola ešte dosť ďaleko a okrem ozveny zvonov a dymu nevidela nič. Vbehla naspäť do lesa a radšej pokračovala cestou po ktorej išla.
“Štefan Bočkaj žiada o prijatie.” povedal strážnik pri dverách.
“Nech vojde.” Počkal, kým sa usadí na širokej pohovke. “Asi tuším v akej veci idete,” prehovoril hradný pán. “Počul som o vašich povstaniach,” povedal priamo, hoci vedel, že Bočkaj sa snaží tajiť, kto je hlavným veliteľom vzbury proti cisárovi. Bočkaj sa za tváril sebaisto, akoby nemal čo stratiť.
“Viete aj prečo ich vediem?” Povedal keď pochopil, že nemá zmysel zatĺkať.
“Skúste mi to ozrejmiť,” povedal aj keď vedel o jeho povstaní.
“Iste viete, že vojna s Turkami vyčerpáva cisársku pokladnicu. Výsledkom sú vyššie a vyššie dane. Ľudia sa búria a sám viete ako konajú ľudia, ktorí nemajú čo stratiť. Sú ako zvieratá. Rabujú majetky a hryzú ako psi. Je na čase to zastaviť.”
“Máte pravdu, ľudia sa búria, ale zabudli ste povedať, že majetky, ktoré dobijete proti cisárskym vojskám alebo Turkom, nevraciate ľuďom ktorým patrili, ale svojim vazalom.”
“Taká je cena slobody,” Bočkaj nestrácal svoju sebaistotu. “Okrem majetku by ste mali myslieť aj na ľudí. Ste ľudomil, mali by ste najlepšie vedieť, čo si myslia o cisárskych daniach.”
“Viete že som kapitán zadunajských vojsk. Teda z časti aj cisárskych. Prečo si myslíte, že by som sa k vám pridal?“
“Viem čo vám dáva cisár, ale ja vám ponúkam vybojované majetky. Spravodlivo si ich rozdelíme.”
“Rozumiem, ale je aj druhá možnosť.”
“Nepoznám inú možnosť ako ukončiť túto vojnu. “ Pochopil, že Bočkaj o druhej možnosti pridať sa k cisárskym vojskám a rýchlejšie tak ukončiť vojnu proti Turkom ani neuvažuje.
“Nečakám že sa rozhodnete hneď. Prídem si po odpoveď o týždeň.” Na to vstal, podali si ruky a odišiel. Čím viac sa tu bude zdržiavať, tým horšie.
“Čo si o tom myslíte kastelán?” Spýtal sa, keď sa za ním zatvorili dvere.
“Nemá veľkú šancu na úspech. Má len malých spojencov, ktorým dá trochu zeme. Tým to stačí a potom už nemajú dôvod bojovať ďalej. Bez veľkého spojenca nemá šancu.”
“A čo keď my sme ten veľký spojenec?”
Kastelán sa zamyslel. Pozrel na veľkú mapu územia, ktorá bola namaľovaná na celej stene a zobrazovala uhorské územie. Chvíľu obaja premýšľali.
“Možno by sa mu to mohlo podariť,” prehovoril kastelán. “Mal by potom väčšie územie ako samotné Uhorsko. Neviem či vám dá cisár toľko čo Bočkaj.”
“Potrebujeme vyhrať túto vojnu. Lebo za chvíľu nebude naša ani Bytča.”
“Pane! Pane!” Prerušil ich myšlienky udychčaný muž. Počkali kým si odkašle a vydýchne.
“Čo sa deje?”
“Pane, Turci sú už v Oponiciach pri Nitre!”
“Čože?!” vykríkli obaja.
“Tak ako vravím. Idem akurát odtiaľ.”
“Ak sú Turci v Oponiciach, potom už padla aj Nitra,” konštatoval Kastelán.
“Musíme ísť za cisárom. Potrebujeme viac vojakov, tu pri Nitre a nie pri Košiciach. Pripravte voz a 50 mužov. Ráno vyrazíme.”
