Pre pokoj duše č. 6 – Vykonateľný sľub

Izba bola dosť veľká s niekoľkými skriňami a dvoma drevenými posteľami. Jedna široká s vyrezávaným stropom, zjavne určená pánovi a druhá jednoduchšia, podobná tej čo mala doma, ale táto mala väčšiu zdobenú perinu.
“Tu nájdeš oblečenie,” ukázal na menšiu skriňu na druhom konci miestnosti. “Pán príde až oslava skončí.”
“Čo mám dovtedy robiť?”
“Čakať,” odpovedal stroho.
“To mám len tak sedieť?” stihla sa opýtať.
Neodpovedal. Odišiel a v Jasne len rástol hnev. Nechápala prečo musela byť lovená, prečo sa stretla s Čachtickou pani a ani prečo ju kráľ nechal tak náhle vyviesť z miestnosti.

Pohľadom preskúmala obrazy na stenách. Boli na nich scény lovu a Jasnu napadlo, že nikde nie je zobrazené lovené zviera. Žasla nad komplikovanými vyrezávanými dekoráciami. Dotýkala sa ich a nechápala ako je niečo také možné vytvoriť. Keď sa zotmelo, prezliekla sa do nočnej košele, sadla si na posteľ a rozčesala si husté gaštanové vlasy, ktoré ešte viac nabrali na objeme a ešte viac sa rozvlnili. Keď odložila hrebeň, ľahla na posteľ a na chvíľu zaspala. Zdalo sa jej, že stojí nahá na stole a dotýka sa jej veľa rúk. Na to sa prebudila. Dvere sa otvorili a v doprovode dvoch sluhov prišiel kráľ. Počkal, kým v izbe zapálili sviečky a keď odišli, až potom si dal dole plášť a prstene. Jasna si sadla na posteľ. Bola opäť s kráľom sama.
“Ako sa ti páčil lov?” Miestnosť zaplnil jeho hlboký hlas a Jasna nevedela čo mu má odpovedať. Chcela mu vynadať za to, čo jej spravil. Za to čoho dnes bola svedkom a preto, že ju ponúkol pani z Čachtíc, ale nemala odvahu ani na jediné slovo. Pozeral do vylešteného zrkadla a pomaly sa vyzliekal.
“Niečo som sa pýtal,” prerušil jej myšlienky.
“Som doudieraná.”
“Ako sa voláš?”
“Jasna.”
“Nepáčilo sa ti byť lovená Jasna? “
“Bolí ma celé telo. Mohli ma zabiť.” Otočil sa a preskúmal jej telo pohľadom.
“Dúfam, že to nie je také vážne. Si hladná? ”
“Som.”
“Stráže!” Chvíľu bolo ticho. “Stráže!” zakričal keď sa stále nič nedialo. Až potom sa otvorili dvere a dnu vošiel vojak.
“Prineste večeru.”
“Vykonám!”
Vojak za sebou zabuchol dvere. Kráľ vstal, prišiel k bohato zdobenej skrini, otvoril ju a z jednej poličky vybral nohavičky.
“Už si ich môžeš obliecť,” Boli celé sneho-biele, s úzkou čipkou po okrajoch a veľkým znakom rodu v mieste, kde začína pohlavie. Neobliekla si ich. Položila ich na posteľ. “Chcem sa ešte umyť,” dodala na vysvetlenie.
O chvíľu ktosi zaklopal na dvere. Dve slúžky doniesli veľkú tácku s jedlom a v džbánoch vodu a víno. Jedna z nich bola Bela, keď zbadala Jasnu, len sklopila pohľad a Jasna sa otočila k oknu, lebo mala pocit, že sa treba schovať, aby ju nepoznali. Lebo bola s mužom v jeho spálni, aj keď všetci vedeli, že tak skončí, keď ju kastelán odvádzal z kuchyne.
“Môžeš sa najesť,” ponúkol ju keď odišli. V mise bolo niekoľko druhov mäsa, dusená mrkva, cvikla, petržlen. Dva druhy chleba. Žlté maslo a niekoľko klobás. Taký výber jedál nebol u nich ani na Vianoce. Sadla si a hltavo jedla. Kráľ sa povyzliekal a len spodkoch si prisadol oproti nej. Prestala jesť. Nevedela ako sa má správať. Pozrel na jedlo a kývol jej rukou. “Kľudne pokračuj.” Odhryzla si kus masa. “Máš to tak od malička?” premohla ho zvedavosť.
“Čo?”
“To, že ťa zrušuje bolesť.”
“Len posledné roky,” pretrela si ústa a napravila vlasy z čela. Chcela sa spýtať ako to má on, ale nebola zvyknutá prezrádzať svoje nevypovedané tajomstvá a už vôbec sa na ne pýtať.
“Ako si na to prišla?
Nevedela či to nebolo už v detstve, ale napokon ju napadlo.. “Počula som ženy hovoriť o tom čo Turci robia ženám… Tak…”
Prikývol, vedel aké sú zvyky Turcov. Mužov zabíjali, deti nechávali napospas osudu a ženy brali ako svoje otrokyne, aby im rodili ich vlastné deti.
“Mala si takého muža?”
“Nie, nikdy. Muži od nás takí nie sú. To len páni.”
“Hanbila si sa?” ignoroval jej narážku na správanie vrchnosti.
“Moje kamarátky… Milujú sa inak. Tak obyčajne. Ani muži o tom nikdy nerozprávali.”
“Dnes si ich videla niekoľko.”
“Naozaj sú všetci takí?”
“Väčšina. Od mala sú zvyknutí rozkazovať a riadiť životy iných. Sú k tomu vychovávaní. Vrátane žien. Ú niektorých to prerastie až do ubližovania.”
“Aj u vás?”
Prikývol. “Ani ja nie som iný.”
“Ako to môže fungovať v manželstve, keď sú obaja rovnaký?”
“Nefungujú. Sobášom sa spájajú majetky. Úloha našich manželiek je porodiť syna, aby rod mohol pokračovať. Ani lásku ani zamilovanie medzi vrchnosťou nenájdeš. Preto máme mladé dievčatá – prespanky. A naše ženy to tolerujú, lebo okrem koňa, dajú bičíkom aj mladým najdúchom, ktorí musia uspokojovať ich chúťky.”
“Mali ste už ženu, ktorá to mala ako ja?”
“Mal.”
“Myslela som, že ja som čudná.”
Usmial sa. “Veď to si, veľa vás nie je. Preto chcela za teba grófka toľko zaplatiť.”
“Prečo tu vlastne bola?”
“Jej matka je zo Somlyóovskej rodovej línie a jej otec Juraj z Ečedskej. Spojili sa tak veľké majetky od Sedmohradska až po západné Uhorsko. Báthori má veľký vplyv, nemôžem ju ignorovať.”
“Je to vrahyňa!” zvýšila hlas.
“To bol aj jej muž a vlastne skoro všetci, ktorí boli dnes na sneme, majú na rukách niečiu krv.”
“Všetkých by som vás poslala pred súd. Spravodlivý súd!”
Usmial sa a ona pocítila bezmocnosť. Bezmocnosť zmeniť tento svet. “Jasna, ľudia ktorí majú moc, budú vždy nepotrestaní a je jedno aký rok sa bude písať.”
“Boh vás všetkých potrestá.”