“Stíš oheň pod kašou!”
“Koláč je veľmi suchý!” Ozývalo sa kuchyňou.
“Ukáž,” Berta ochutnala malý horúci kúsok. “Dáme na to viac ovocia a podlejeme mliekom,“ dodala skúsene. Bela zatiaľ mrvila bylinky do hrnca, v ktorom sa varila polievka. Pozrela letmo na Jasnu a mala zas ten nervózny výraz tváre, ktorý nevedela rozlíšiť.
“Poď sa naraňajkovať,” pozvala ju k jedlu Berta “Naložila som ti kašu,” ukázala na stôl s drevenou miskou. “A choď ďalej od hrncov, aby si si neušpinila šaty.”
“Tieto? Veď nie sú ako do kostola.”
“To nie, ale nesmieš sa ušpiniť. Tak nakázala vrchnosť. Nechceme mať starosti. Veď vieš aké sú časy. A keď sa naješ…”
“Ochutnajte teraz.” prerušila ju pomocníčka, ktorá dochutila koláč.
“Môže byť,” povedala váhavo Berta a utrela si ruky do zástery. Jasna si sadla k miske s kašou, ale stihla zjesť sotva pár lyžíc a v kuchyni sa zjavil kastelán. Ruch sa zastavil. Každý čakal čo povie. Bolo v ňom niečo majestátne. Nie tak ako u kráľa, ale už podľa oblečenia bolo každému jasné, že toto nie je sluha kráľa, ale niekto kto patrí medzi panstvo. “O hodinu začnite nosiť jedlo!” rozkázal. “Teraz treba víno.” Ženy sa rozbehli po miestnosti. “Ty,” ukázal prstom na Jasnu. “Pôjdeš so mnou.”
Nerozmýšľala, bez myšlienky nasledovala muža po dlhých kamenných chodbách, v ktorých sa ozývali ich kroky, až vošli do pekne vyzdobenej miestnosti. Kastelán otvoril skrinku a vybral odtiaľ železné putá. Bez slova spútal Jasne ruky aj nohy. Nebránila sa, mala pocit, že horšie ako tá poľovačka to už nebude. Napokon chytil koniec reťaze, ktorá spájala putá a takto vošli do hlavnej miestnosti. Bola ešte väčšia a honosnejšia ako tá predtým. Jasna nevedela kam skôr pozerať. Nič také ešte vo svojom živote nevidela. Na stenách bolo veľa veľkých tmavých obrazov ľudí v životnej veľkosti. Dokonca aj na strope bolo niekoľko výjavov z poľovačiek a bojov. Pri dlhom stole sedelo veľa mužov a niekoľko dobre oblečených dám. Všetci nahlas diskutovali. “Tu budeš stáť,” prikázal jej kastelán. “Budeš čakať, kým ťa kráľ nezavolá. Rozumela si?” A tak len stála a pozerala na hostí.
“Prečo je tu? Čím je iná od ostatných?” povedala žena v ťažkých brokátových šatách, ktoré siahali až po zem a zakrývali kožené topánky.
“Vzrušuje je ju predstava mučenia.”
“Skutočne? Neverím.”
Kývol na Jasnu a reťaze sa pohli. Hostia na nej chvíľu nechali oči, ale nepritiahla ich pozornosť na dlho. Boli zvyknutí na krajšie ženy, ktoré boli pre potešenie hostí často nahé a Jasna mala na sebe len obyčajné šaty slúžok.
“Postav sa medzi nás.” povedal majiteľ hradu. “Nohy od seba a vyhrň si sukňu na stehná.” Jasna, si zdvihla sukňu a pozerala na stenu pred seba, aby nevidela pohľady hostí.
“Čo by ste s ňou urobili?” položil otázku žene, ktorá sedela po jeho pravej ruke. Odmerala si Jasnu pohŕdavým pohľadom.
“Bičovala by som jej prsia tŕňovým bičom, aby sa na ne už žiadny muž nepozrel,” prehovorila žena a Jasna v nej spoznala pani z Čachtíc. Tú hroznú pani, ktorá dokaličila toľko žien. Tú pani o ktorej sa po dedinách rozprávajú hrôzostrašné veci.
“Žena bez pŕs naozaj nemá cenu,” podotkol hradný pán. Jasna aj tak hrdo zdvihla bradu a ďalej nezúčastnene pozerala pred seba, akoby o nej nehovorili, ale vo vnútri… Tam prežívala všetky svoje strachy, ktoré sa stávali skutočnosťou.
“A čo tvoj rozkrok? Muža asi zažil, ale horúce železo asi nie” a Jasnu pri tej predstave zamrazilo. Pani pozrela na kráľa. “Môžem?” a ten prikývol. Pani siahla Jasne medzi nohy, ale tá ich pritisla k sebe. “Ukľudni sa,” povedal pán hradu a poklepal jej po vnútornej strane stehna. “Nič ti neurobí.” Pani vošla rukou do rozkroku a keď ju vytiahla a uvidela svoje prsty, rozosmiala sa. Smiech na chvíľu zaplnil miestnosť. Hostia, ktorí boli zamestnaní rozhovormi, prestali a na chvíľu sledovali čo sa deje. Jasna trpezlivo držala sukňu a čakala čo bude ďalej. Chcela skončiť s týmto hlúpim predstavením. Netušila že je to len začiatok jej cesty.
“Dám vám za ňu tri mešce zlata.”
“Obaja vieme že má vyššiu cenu.”
“Zas ju nepreceňujte. Čudujem sa, že ste ju nezavreli do vysokej veže, ako je teraz v móde medzi kráľmi.”
“Čudná móda.”
“Počula som, že niektoré sa z toho načisto pomiatli a radšej vyskočili z okna. Iné zas volali na mužov, aby ich prišli zachrániť a vyslobodili si ich. A tí úbožiaci padali pri lezení na zem. V lepšom prípade zomreli, v horšom ostali lazari..”
“Nerozumiem vôbec tejto potrebe. Prečo ich zamykať do veže?”
“To preto,” pripojil sa gróf Hvozd, ktorý si vypočul časť rozhovoru. “Lebo keď ju dáte do temnice, ľahko na ňu zabudnete. Stalo sa mi, že som zabudol na jednu svoju chovankyňu a keď som si na ňu spomenul, našiel som z nej len kosti a trochu šiat,” povedal svoj názor a smial sa pritom. Pán hradu dobre vedel čo grófovia z východu ženám robia. Dajú ženy do cimry len preto, že nemajú dosť červené vlasy, alebo sa im zunuje ich telo a tak tú chuderu nechajú dokonať niekde v zákutiach hradu. Tie dievčatá potom ešte dlho kričia a volajú o pomoc. Mešťania si potom myslia, že tam straší a volajú klerika, aby im pomohol od kliatby. Mestom sa potom šíria povery a rozprávky.
“Tak dopadla aj tá posledná?”
“Myslíte tá čo bola po mojom boku na jesennej hodovačke v Skalici?”
“Áno, tá.”
“Dostala vši. No čo s takou ženou. Dal som vojakom rozkaz, aby jej dohola ostrihali vlasy. Viac som ju nevidel.”
“Koláč je veľmi suchý!” Ozývalo sa kuchyňou.
“Ukáž,” Berta ochutnala malý horúci kúsok. “Dáme na to viac ovocia a podlejeme mliekom,“ dodala skúsene. Bela zatiaľ mrvila bylinky do hrnca, v ktorom sa varila polievka. Pozrela letmo na Jasnu a mala zas ten nervózny výraz tváre, ktorý nevedela rozlíšiť.
“Poď sa naraňajkovať,” pozvala ju k jedlu Berta “Naložila som ti kašu,” ukázala na stôl s drevenou miskou. “A choď ďalej od hrncov, aby si si neušpinila šaty.”
“Tieto? Veď nie sú ako do kostola.”
“To nie, ale nesmieš sa ušpiniť. Tak nakázala vrchnosť. Nechceme mať starosti. Veď vieš aké sú časy. A keď sa naješ…”
“Ochutnajte teraz.” prerušila ju pomocníčka, ktorá dochutila koláč.
“Môže byť,” povedala váhavo Berta a utrela si ruky do zástery. Jasna si sadla k miske s kašou, ale stihla zjesť sotva pár lyžíc a v kuchyni sa zjavil kastelán. Ruch sa zastavil. Každý čakal čo povie. Bolo v ňom niečo majestátne. Nie tak ako u kráľa, ale už podľa oblečenia bolo každému jasné, že toto nie je sluha kráľa, ale niekto kto patrí medzi panstvo. “O hodinu začnite nosiť jedlo!” rozkázal. “Teraz treba víno.” Ženy sa rozbehli po miestnosti. “Ty,” ukázal prstom na Jasnu. “Pôjdeš so mnou.”
Nerozmýšľala, bez myšlienky nasledovala muža po dlhých kamenných chodbách, v ktorých sa ozývali ich kroky, až vošli do pekne vyzdobenej miestnosti. Kastelán otvoril skrinku a vybral odtiaľ železné putá. Bez slova spútal Jasne ruky aj nohy. Nebránila sa, mala pocit, že horšie ako tá poľovačka to už nebude. Napokon chytil koniec reťaze, ktorá spájala putá a takto vošli do hlavnej miestnosti. Bola ešte väčšia a honosnejšia ako tá predtým. Jasna nevedela kam skôr pozerať. Nič také ešte vo svojom živote nevidela. Na stenách bolo veľa veľkých tmavých obrazov ľudí v životnej veľkosti. Dokonca aj na strope bolo niekoľko výjavov z poľovačiek a bojov. Pri dlhom stole sedelo veľa mužov a niekoľko dobre oblečených dám. Všetci nahlas diskutovali. “Tu budeš stáť,” prikázal jej kastelán. “Budeš čakať, kým ťa kráľ nezavolá. Rozumela si?” A tak len stála a pozerala na hostí.
“Prečo je tu? Čím je iná od ostatných?” povedala žena v ťažkých brokátových šatách, ktoré siahali až po zem a zakrývali kožené topánky.
“Vzrušuje je ju predstava mučenia.”
“Skutočne? Neverím.”
Kývol na Jasnu a reťaze sa pohli. Hostia na nej chvíľu nechali oči, ale nepritiahla ich pozornosť na dlho. Boli zvyknutí na krajšie ženy, ktoré boli pre potešenie hostí často nahé a Jasna mala na sebe len obyčajné šaty slúžok.
“Postav sa medzi nás.” povedal majiteľ hradu. “Nohy od seba a vyhrň si sukňu na stehná.” Jasna, si zdvihla sukňu a pozerala na stenu pred seba, aby nevidela pohľady hostí.
“Čo by ste s ňou urobili?” položil otázku žene, ktorá sedela po jeho pravej ruke. Odmerala si Jasnu pohŕdavým pohľadom.
“Bičovala by som jej prsia tŕňovým bičom, aby sa na ne už žiadny muž nepozrel,” prehovorila žena a Jasna v nej spoznala pani z Čachtíc. Tú hroznú pani, ktorá dokaličila toľko žien. Tú pani o ktorej sa po dedinách rozprávajú hrôzostrašné veci.
“Žena bez pŕs naozaj nemá cenu,” podotkol hradný pán. Jasna aj tak hrdo zdvihla bradu a ďalej nezúčastnene pozerala pred seba, akoby o nej nehovorili, ale vo vnútri… Tam prežívala všetky svoje strachy, ktoré sa stávali skutočnosťou.
“A čo tvoj rozkrok? Muža asi zažil, ale horúce železo asi nie” a Jasnu pri tej predstave zamrazilo. Pani pozrela na kráľa. “Môžem?” a ten prikývol. Pani siahla Jasne medzi nohy, ale tá ich pritisla k sebe. “Ukľudni sa,” povedal pán hradu a poklepal jej po vnútornej strane stehna. “Nič ti neurobí.” Pani vošla rukou do rozkroku a keď ju vytiahla a uvidela svoje prsty, rozosmiala sa. Smiech na chvíľu zaplnil miestnosť. Hostia, ktorí boli zamestnaní rozhovormi, prestali a na chvíľu sledovali čo sa deje. Jasna trpezlivo držala sukňu a čakala čo bude ďalej. Chcela skončiť s týmto hlúpim predstavením. Netušila že je to len začiatok jej cesty.
“Dám vám za ňu tri mešce zlata.”
“Obaja vieme že má vyššiu cenu.”
“Zas ju nepreceňujte. Čudujem sa, že ste ju nezavreli do vysokej veže, ako je teraz v móde medzi kráľmi.”
“Čudná móda.”
“Počula som, že niektoré sa z toho načisto pomiatli a radšej vyskočili z okna. Iné zas volali na mužov, aby ich prišli zachrániť a vyslobodili si ich. A tí úbožiaci padali pri lezení na zem. V lepšom prípade zomreli, v horšom ostali lazari..”
“Nerozumiem vôbec tejto potrebe. Prečo ich zamykať do veže?”
“To preto,” pripojil sa gróf Hvozd, ktorý si vypočul časť rozhovoru. “Lebo keď ju dáte do temnice, ľahko na ňu zabudnete. Stalo sa mi, že som zabudol na jednu svoju chovankyňu a keď som si na ňu spomenul, našiel som z nej len kosti a trochu šiat,” povedal svoj názor a smial sa pritom. Pán hradu dobre vedel čo grófovia z východu ženám robia. Dajú ženy do cimry len preto, že nemajú dosť červené vlasy, alebo sa im zunuje ich telo a tak tú chuderu nechajú dokonať niekde v zákutiach hradu. Tie dievčatá potom ešte dlho kričia a volajú o pomoc. Mešťania si potom myslia, že tam straší a volajú klerika, aby im pomohol od kliatby. Mestom sa potom šíria povery a rozprávky.
“Tak dopadla aj tá posledná?”
“Myslíte tá čo bola po mojom boku na jesennej hodovačke v Skalici?”
“Áno, tá.”
“Dostala vši. No čo s takou ženou. Dal som vojakom rozkaz, aby jej dohola ostrihali vlasy. Viac som ju nevidel.”
Pridal/a Q dňa 27.12.2017.
1 Vote 
Ješteeee...
