Bola jej zima. Ledva zaspala. Celú noc sa budila od zimy. Nevedela sa zohriať. Vstali ešte za tmy. Odhádzali zo seba čečinu a popreťahovali si telá, aby sa trochu zohriali a rozhýbali telo. Mladý vojak si pár krát zívol a potom zavelil.
“Poďme,” spravil pár pomalých krokov a ženy sa vydali za ním, ale Joachym išiel opačným smerom.
“Joachym nejde s nami?” Nedalo to Jasne.
“Pôjde pár kilometrov za nami. Zistí, či nás niekto neprenasleduje.”
Chvíľu pomaly kráčali, ale muž vpredu zrýchlil krok, až nakoniec bežali. Nie rýchlo, ale predsa. Kristiana spomalila. Nevládala za nimi. Jasna sa k nej pridala. Nahovárala si, že ju nechce nechať samu, ale jej myseľ zamestnávali celkom iné myšlienky.
“Nebola ti zima?” Začala opatrne.
“Bola. Veľmi si ma nezohrievala.”
“Mne samej bola zima.”
“A muža by si zohriala?”
“Ty si žena. Vieš, že keď je žena so ženou je to choroba..”
“Ty tomu veríš?”
“Neviem…. Neviem ako to je,” váhala Jasna.
“Môžeš mať rada ženu. Mala by si to niekedy skúsiť.”
“To sa predsa nemôže...”
“Nepáčilo sa ti v noci držať ma za prsia?”
“Ja..”
“Buď úprimná. Bolo to nepríjemné?”
“Nič také som nikdy nezažila. Vzrušilo ťa to?”
Kristiana na ňu pozrela. “Páčiš sa mi. Nikdy ťa nechcela iná žena?”
“Myslím. Myslím, že nie..”
“Nikdy si si nevšimla, že sa na teba žena pozerá inak? Že sa ťa inak dotýka?”
“Vlastne.. Raz ma jedna žena kúpala a dotýkala sa ma…”
“Páčila sa ti?”
“Neviem. Nevnímala som ju tak, že by ma mala priťahovať. Nečakala som to.”
“Čo si tu hrkútate?” Pridal sa k nim mladý vojak.
“Ty radšej zožeň jedlo,” ignorovala jeho otázku. “Som hladná.”
“A čo teraz? Nie som tvoj sluha.”
Otočila sa k nemu a rukou mu chytila rozkrok. “Som hladná. Nepočul si?”
“Ja.. Ja.. Prestaň.”
Kristiana mu pozerala do tváre a stlačila mu rozkrok ešte silnejšie.
“Bola som s inými mužmi ako si ty. Teraz ťa pustím a ty zoženieš jedlo. Inak ti ho v noci odhryznem.” Na mužovej tvári bolo vidieť bolesť, ale Kristiana nepoľavila stisk. “Tak vidíš, že vieš počúvať.” Pustila ho. “A nech ti to netrvá dlho!” Zakričala za ním, keď sa rozbehol do lesa.
“Ako si to….” zaujímalo Jasnu.
“Muži sú stále rovnakí. Hlavne títo mladí. Chcú len druhú mamu.”
“Nechcela by som byť mužovou mamou.”
“Ani sa nečudujem, keď máš Turza.”
“On taký nie je. Nehľadá mamu.”
“Veď viem, ty si jeho dievčatko a on sa o teba stará a ty mu slúžiš.”
“Nie, nie som jeho dievčatko!”
“Nebodaj ti kľačí pri nohách?”
“Nie. To nie. On ma skôr rád trápi.”
“Vidíš, si jeho dievčatko. Postará sa o teba a za to mu dáš telo.”
“Nič som mu nedala.”
“Raz mu ho rada dáš.”
“Prečo si to myslíš?”
“Lebo si dievčatko.”
“Som žena. Dávno som dospelá, aké ja môžem byť dievča?”
“Muži ako Turzo hľadajú len také. Ver mi, videla som mu to na očiach.”
“Prečo stojíme?” Zaujímala sa Mária.
“Mladý šiel zháňať niečo pod zub.”
“Aj pre mňa?”
“To dúfam, inak dostane.”
“Čo si mu dala?”
“To čo potreboval.” Mária sa zatvárila neurčito, nechápala čo mohol potrebovať mladý vojak. Jej myšlienky prerušil mladík. Vybehol z lesa a v ruke držal králika.
“Ako sa ti to tak rýchlo podarilo?” Tešila sa Jasna.
Vojak si ju nevšímal, prišiel ku Kristiane a podal jej králika. Strelila mu facku.
“To mám podľa teba takto žrať? Vyzerám ako zviera?”
“Prepáčte…” povedal zahanbene a prekvapene si trel líce.
“A nech ti to dlho netrvá.”
Mladík Joachymovi naznačil nech mu ide pomôcť. Trvalo to dlho, kým rozložili oheň a upiekli králika, ale aj tak im padla táto zastávka vhod. Naplnili hladné bruchá a oheň zohrial ich chladné telá. Keď dojedli, vojak prišiel ku Kristiane.
“Čo chceš?”
“Mali by sme ísť, lebo nás nájdu po dyme. Hádam nechcete...” prerušila ho gestom a naznačila mu nech odíde..
“Musíme ísť,” povedala po chvíli a vstala. Všetci ju bez slova nasledovali. Začalo snežiť. Sneh potichu padal a ukladal sa na zem. Breh bol stále zarastený stromami a kríkmi a tak len málo kedy videli rieku alebo druhý breh. Až keď sa začalo stmievať, natrafili na pereje. Kristiana pozerala na druhý breh.
“Tu to prebrodíme. Na druhej strane sa aspoň najeme. Tu budeme len mrznúť a hladovať.”
“Keď pôjdeme ďalej, určite natrafíme na brod. Tadiaľ chcel prejsť Turzo,” poznamenal mladý vojak.
“Je večer a na žiadny brod sme nenarazili. Nemohli sme ho minúť, ideme stále popri brehu.”
“Poďme ešte hodinu a potom uvidime,”
“Nebuď hlúpy. O hodinu je tma a po tme Dunaj neprejdeme.”
“Ak to chceme prebrodiť, musíme sa vyzliecť,” pridala radu Mária a začala sa vyzliekať. “Videla som to u vojakov. Vyzliekli si šaty a uviazali si ich okolo prs. Niektorým sa podarilo prejsť a mali suché šaty. Rýchlo vyschli a potom obliekli do suchých šiat.”
“Poďme,” spravil pár pomalých krokov a ženy sa vydali za ním, ale Joachym išiel opačným smerom.
“Joachym nejde s nami?” Nedalo to Jasne.
“Pôjde pár kilometrov za nami. Zistí, či nás niekto neprenasleduje.”
Chvíľu pomaly kráčali, ale muž vpredu zrýchlil krok, až nakoniec bežali. Nie rýchlo, ale predsa. Kristiana spomalila. Nevládala za nimi. Jasna sa k nej pridala. Nahovárala si, že ju nechce nechať samu, ale jej myseľ zamestnávali celkom iné myšlienky.
“Nebola ti zima?” Začala opatrne.
“Bola. Veľmi si ma nezohrievala.”
“Mne samej bola zima.”
“A muža by si zohriala?”
“Ty si žena. Vieš, že keď je žena so ženou je to choroba..”
“Ty tomu veríš?”
“Neviem…. Neviem ako to je,” váhala Jasna.
“Môžeš mať rada ženu. Mala by si to niekedy skúsiť.”
“To sa predsa nemôže...”
“Nepáčilo sa ti v noci držať ma za prsia?”
“Ja..”
“Buď úprimná. Bolo to nepríjemné?”
“Nič také som nikdy nezažila. Vzrušilo ťa to?”
Kristiana na ňu pozrela. “Páčiš sa mi. Nikdy ťa nechcela iná žena?”
“Myslím. Myslím, že nie..”
“Nikdy si si nevšimla, že sa na teba žena pozerá inak? Že sa ťa inak dotýka?”
“Vlastne.. Raz ma jedna žena kúpala a dotýkala sa ma…”
“Páčila sa ti?”
“Neviem. Nevnímala som ju tak, že by ma mala priťahovať. Nečakala som to.”
“Čo si tu hrkútate?” Pridal sa k nim mladý vojak.
“Ty radšej zožeň jedlo,” ignorovala jeho otázku. “Som hladná.”
“A čo teraz? Nie som tvoj sluha.”
Otočila sa k nemu a rukou mu chytila rozkrok. “Som hladná. Nepočul si?”
“Ja.. Ja.. Prestaň.”
Kristiana mu pozerala do tváre a stlačila mu rozkrok ešte silnejšie.
“Bola som s inými mužmi ako si ty. Teraz ťa pustím a ty zoženieš jedlo. Inak ti ho v noci odhryznem.” Na mužovej tvári bolo vidieť bolesť, ale Kristiana nepoľavila stisk. “Tak vidíš, že vieš počúvať.” Pustila ho. “A nech ti to netrvá dlho!” Zakričala za ním, keď sa rozbehol do lesa.
“Ako si to….” zaujímalo Jasnu.
“Muži sú stále rovnakí. Hlavne títo mladí. Chcú len druhú mamu.”
“Nechcela by som byť mužovou mamou.”
“Ani sa nečudujem, keď máš Turza.”
“On taký nie je. Nehľadá mamu.”
“Veď viem, ty si jeho dievčatko a on sa o teba stará a ty mu slúžiš.”
“Nie, nie som jeho dievčatko!”
“Nebodaj ti kľačí pri nohách?”
“Nie. To nie. On ma skôr rád trápi.”
“Vidíš, si jeho dievčatko. Postará sa o teba a za to mu dáš telo.”
“Nič som mu nedala.”
“Raz mu ho rada dáš.”
“Prečo si to myslíš?”
“Lebo si dievčatko.”
“Som žena. Dávno som dospelá, aké ja môžem byť dievča?”
“Muži ako Turzo hľadajú len také. Ver mi, videla som mu to na očiach.”
“Prečo stojíme?” Zaujímala sa Mária.
“Mladý šiel zháňať niečo pod zub.”
“Aj pre mňa?”
“To dúfam, inak dostane.”
“Čo si mu dala?”
“To čo potreboval.” Mária sa zatvárila neurčito, nechápala čo mohol potrebovať mladý vojak. Jej myšlienky prerušil mladík. Vybehol z lesa a v ruke držal králika.
“Ako sa ti to tak rýchlo podarilo?” Tešila sa Jasna.
Vojak si ju nevšímal, prišiel ku Kristiane a podal jej králika. Strelila mu facku.
“To mám podľa teba takto žrať? Vyzerám ako zviera?”
“Prepáčte…” povedal zahanbene a prekvapene si trel líce.
“A nech ti to dlho netrvá.”
Mladík Joachymovi naznačil nech mu ide pomôcť. Trvalo to dlho, kým rozložili oheň a upiekli králika, ale aj tak im padla táto zastávka vhod. Naplnili hladné bruchá a oheň zohrial ich chladné telá. Keď dojedli, vojak prišiel ku Kristiane.
“Čo chceš?”
“Mali by sme ísť, lebo nás nájdu po dyme. Hádam nechcete...” prerušila ho gestom a naznačila mu nech odíde..
“Musíme ísť,” povedala po chvíli a vstala. Všetci ju bez slova nasledovali. Začalo snežiť. Sneh potichu padal a ukladal sa na zem. Breh bol stále zarastený stromami a kríkmi a tak len málo kedy videli rieku alebo druhý breh. Až keď sa začalo stmievať, natrafili na pereje. Kristiana pozerala na druhý breh.
“Tu to prebrodíme. Na druhej strane sa aspoň najeme. Tu budeme len mrznúť a hladovať.”
“Keď pôjdeme ďalej, určite natrafíme na brod. Tadiaľ chcel prejsť Turzo,” poznamenal mladý vojak.
“Je večer a na žiadny brod sme nenarazili. Nemohli sme ho minúť, ideme stále popri brehu.”
“Poďme ešte hodinu a potom uvidime,”
“Nebuď hlúpy. O hodinu je tma a po tme Dunaj neprejdeme.”
“Ak to chceme prebrodiť, musíme sa vyzliecť,” pridala radu Mária a začala sa vyzliekať. “Videla som to u vojakov. Vyzliekli si šaty a uviazali si ich okolo prs. Niektorým sa podarilo prejsť a mali suché šaty. Rýchlo vyschli a potom obliekli do suchých šiat.”
