Jasna pozerala do lesíka, kde sa naposledy rozlúčila s Turzom. Z lesíka náhle vybehol turecký vojak a potom ďalší.
“Robte ako chcete, ale ja tu neskapem!” povedal mladý vojak a rozbehol sa do lesa.
“Poď!” Chytila Mária Jasnu za ruku a ťahala ju za nimi. Lesom sa ozývali vzdialené výkriky žien a mužov. A tak utekali. Nie tak šialené ale o to dlhšie.
“Oddych!” Zakričala mladá prsnatá žena asi po hodine behu. “Musím piť. Nevládzem.”
Mladý muž zhodnotil situáciu, “pôjdeme rýchlym krokom, ale nezastavujeme. Keď nájdeme potok tak sa napijeme. Pôjdeme viac k Dunaju a keď sa bude dať, prejdeme na druhú stranu.”
Jasna nevedela ako dlho kráčali, ale napokon dorazili na breh Dunaja. Chvíľu pozerali na širokú vodu, na nepravidelné brehy, na vyvrátené stromy. Keď prechádzali cez Dunaj v Ostrihome, nezdal sa jej taký široký. Uprostred rieky bolo niekoľko ostrovčekov. Nikdy nič také nevidela. Nevedela si predstaviť, že prejde cez takú veľkú vodu. Bolo to ako niečo nesplnitelné. Mladý vojak musel zmeniť plány.
“Tu neprejdeme. Je tu silný prúd. Musíme ísť ďalej proti prúdu.”
Nečakal ako sa ženy zachovajú a oni pochopili, že nemajú na výber. Nasledovali ho bez premýšľania. Vedeli, že musia prekročiť Dunaj. Tam bola ich zem. Tam sú ľudia, ktorí im dajú najesť a uchýlia ich na noc.
Kráčali ešte hodinu, ale ako kráčali sily dochádzali. Spomalili až napokon išli z nohy na nohu. Už necítili nebezpečenstvo. Nepočuli ho. Čoraz viac ich trápil hlad a smäd. Muži už nekráčali ďaleko vpredu, boli ako jedna skupina. Sem tam sa náhodne dotkli rukami.
“Pôjdeme celú noc. Aj tak by sme bez ohňa zamrzli,” prehovoril mladý vojak.
“Ale ja som hladná,” oponovala mu pekná prsnatá žena.
“To sme všetci princezná. Budeš musieť počkať, kým prejdeme na druhú stranu. Tam nás hádam niekto prichýli.”
“Ak mi zoženieš jedlo, môžeš ma vidieť nahú,” skúsila to. Jasnu prekvapili jej priame slová. Akoby išlo o samozrejmosť, že mu ukáže nahé telo.
“Počul si Joachym?” Pozrel na mladého muža, ktorý za celú cestu nepovedal ani slovo. Aj teraz len prikývol.
“Nechcem,” povedal rázne. “Nie prespanku.”
“Viem ako robiť mužom dobre,” lákala ho.
“Nemôžeme za to, že sme s nimi museli spávať,” pridala sa Mária.
“To na veci nič nemení. Aj tak ste prespanky.”
“Nie sme. Ako vieš, že sme s niekym spali?” Pridala sa rozhorčená Jasna.
“A čo ste tam slúžili omše? Ste prespanky a basta. A teraz poďme. Čaká nás ešte kus cesty.”
“Ako sa voláš?” prihovorila sa Jasna prsnatej žene.
“Kristiana.”
“Ja Som Jasna.. Tebe nevadí čo o tebe povedal?”
“Nie nevadí. Má pravdu. Som prespanka.”
“Nevadí ti čo o tebe vravia ľudia?”
“Kašlem na nich. Sú hladní a chudobní. A ja som precestovala kus sveta. Spoznala dôležitých ľudí. Všetci po mne túžili. Všetci do jedného. Veľa mužov aj žien.”
“Nikdy si nechcela rodinu? Muža?”
“Chcela, ale pri žiadnom som dlho nevydržala. Každý sa mi časom zunoval. Tak som mame povedala, že synovia nebudú. Nech s tým neráta. Vydedili ma. Tak som odišla. Cestovala som od dediny k dedine a potom ma raz chytili Turci.”
“Cestovala si? Mala si peniaze?”
“Nepotrebovala som. Prišla som do dediny a niekto sa ma vždy ujal. Zakaždým sa našiel muž, ktorý potreboval ženu.”
“Vždy som túžila odísť z domu, ale nemala som peniaze.”
“Tie ti netreba. Máš čo ponúknuť mužom. Si žena.”
“Nechcem sa takto ponúkať.”
“Keby si si našla muža, tiež by si sa mu ponúkala. Už len preto, aby nešiel za inou do humna. Predávaš sa, aby si mohla mať deti. A ja sa predávam viacerým a nechcem za to rodinu.”
“Nevnímam to tak, že by som sa predávala. Zobrala by som si ho ako muža. Aby sme patrili k sebe.”
“Nechcem patriť žiadnemu mužovi. Nechcem. Zbláznila by som sa. Svet je plný mužov a ty si vyberieš jedného? Nechcem taký život.”
”Ja chcem patriť.. Chcem patriť jednému mužovi.”
“Muži nevedia patriť jednej žene. Nech by bola akákoľvek. Darmo snívaš. Aj tak ťa podvedie.”
“Nie všetci sú takí.”
“Toľko krát som bola s mužom, ktorý mal doma ženu, že to ani nezrátam na prstoch dvoch rúk. Pozri na tvojho grófa, myslíš, že nemá doma ženu? Koľko ich mal pred tebou? A koľko ich ešte bude mať?”
Zmĺkla. Možno má tá žena pravdu. Turzo mal veľa žien. Veľa žien by o neho stálo. Je len jedna z radu žien, ktoré mal.
“Má ma rád,” povedala napokon. Bola si tým istá. Vedela, že je medzi nimi niečo viac ako len túžba. Keď budú v bezpečí, určite ho vyhľadá. Tak ako oni aj Turzo bude musieť prekročiť Dunaj. Možno ju bude aj hľadať. Pomaly padla noc a hlad sa ozýval v ich bruchách.
Vojak zamieril od brehu viac do lesa. Chvíľu kráčali lesom keď zastal.
“Tu prenocujeme. Pripravím čečinu. Joachym poď so mnou,” zamierili do lesa. Ženy sa vybrali preskúmať okolie, či nenájdu niečo pod zub, alebo nebodaj čistý potok. Nemali šťastie. Keď sa muži vrátili, doniesli veľké konáre, ktoré voňali smolou. Poukladali ich na kopu a na ňu si potom ľahli. Kristiana prišla za Joachymom, zobrala mu ruku a priložila si ju na plný prsník. “Môže byť tvoj,” ponúkla sa, no muž sa len usmial.
“Ten ti nič nepovie,” odpovedal za neho mladý vojak. “Vyzerali mu jazyk. Joachym ukáž im ho.”
Muž otvoril ústa a namiesto jazyka tam mal len kus niečoho neurčitého. Kristianu to neodradilo.
“V nohaviciach to máš v poriadku?” Prikývol. “Za jedlo,” doplnila. Muž pokrútil hlavou, ľahol si na čečinu a prikryl sa ďalšími konármi.
“Pekne k sebe princezné. Lebo pomrznete,” konštatoval vojak.
Ľahli si vedľa seba a zakryli sa čečinou. Bolo to ako malý stan, spod čečiny im nebolo vidieť ani hlavy. Jasna pocítila vôňu čečiny, nie tak silnú aká býva v lete, ale predsa výraznú. Snažila sa zaspať, ale bola zima. Postupne chladla, aj keď boli pritlačené o seba ako to len šlo. Na jej chrbáte bola Mária a vpredu ju zohrievala Kristiana, ktorá bola pritlačená na mladého vojaka. Chvíľu ležali a potom jej Kristiana zobrala ruku a priložila si ju na prsník. Jasna jej ho stlačila. Bol iný ako ten jej. Tento bol plný, väčší s veľkými bradavkami, ktoré tlačili na dlani cez tenké šaty a podprsenku.
“Robte ako chcete, ale ja tu neskapem!” povedal mladý vojak a rozbehol sa do lesa.
“Poď!” Chytila Mária Jasnu za ruku a ťahala ju za nimi. Lesom sa ozývali vzdialené výkriky žien a mužov. A tak utekali. Nie tak šialené ale o to dlhšie.
“Oddych!” Zakričala mladá prsnatá žena asi po hodine behu. “Musím piť. Nevládzem.”
Mladý muž zhodnotil situáciu, “pôjdeme rýchlym krokom, ale nezastavujeme. Keď nájdeme potok tak sa napijeme. Pôjdeme viac k Dunaju a keď sa bude dať, prejdeme na druhú stranu.”
Jasna nevedela ako dlho kráčali, ale napokon dorazili na breh Dunaja. Chvíľu pozerali na širokú vodu, na nepravidelné brehy, na vyvrátené stromy. Keď prechádzali cez Dunaj v Ostrihome, nezdal sa jej taký široký. Uprostred rieky bolo niekoľko ostrovčekov. Nikdy nič také nevidela. Nevedela si predstaviť, že prejde cez takú veľkú vodu. Bolo to ako niečo nesplnitelné. Mladý vojak musel zmeniť plány.
“Tu neprejdeme. Je tu silný prúd. Musíme ísť ďalej proti prúdu.”
Nečakal ako sa ženy zachovajú a oni pochopili, že nemajú na výber. Nasledovali ho bez premýšľania. Vedeli, že musia prekročiť Dunaj. Tam bola ich zem. Tam sú ľudia, ktorí im dajú najesť a uchýlia ich na noc.
Kráčali ešte hodinu, ale ako kráčali sily dochádzali. Spomalili až napokon išli z nohy na nohu. Už necítili nebezpečenstvo. Nepočuli ho. Čoraz viac ich trápil hlad a smäd. Muži už nekráčali ďaleko vpredu, boli ako jedna skupina. Sem tam sa náhodne dotkli rukami.
“Pôjdeme celú noc. Aj tak by sme bez ohňa zamrzli,” prehovoril mladý vojak.
“Ale ja som hladná,” oponovala mu pekná prsnatá žena.
“To sme všetci princezná. Budeš musieť počkať, kým prejdeme na druhú stranu. Tam nás hádam niekto prichýli.”
“Ak mi zoženieš jedlo, môžeš ma vidieť nahú,” skúsila to. Jasnu prekvapili jej priame slová. Akoby išlo o samozrejmosť, že mu ukáže nahé telo.
“Počul si Joachym?” Pozrel na mladého muža, ktorý za celú cestu nepovedal ani slovo. Aj teraz len prikývol.
“Nechcem,” povedal rázne. “Nie prespanku.”
“Viem ako robiť mužom dobre,” lákala ho.
“Nemôžeme za to, že sme s nimi museli spávať,” pridala sa Mária.
“To na veci nič nemení. Aj tak ste prespanky.”
“Nie sme. Ako vieš, že sme s niekym spali?” Pridala sa rozhorčená Jasna.
“A čo ste tam slúžili omše? Ste prespanky a basta. A teraz poďme. Čaká nás ešte kus cesty.”
“Ako sa voláš?” prihovorila sa Jasna prsnatej žene.
“Kristiana.”
“Ja Som Jasna.. Tebe nevadí čo o tebe povedal?”
“Nie nevadí. Má pravdu. Som prespanka.”
“Nevadí ti čo o tebe vravia ľudia?”
“Kašlem na nich. Sú hladní a chudobní. A ja som precestovala kus sveta. Spoznala dôležitých ľudí. Všetci po mne túžili. Všetci do jedného. Veľa mužov aj žien.”
“Nikdy si nechcela rodinu? Muža?”
“Chcela, ale pri žiadnom som dlho nevydržala. Každý sa mi časom zunoval. Tak som mame povedala, že synovia nebudú. Nech s tým neráta. Vydedili ma. Tak som odišla. Cestovala som od dediny k dedine a potom ma raz chytili Turci.”
“Cestovala si? Mala si peniaze?”
“Nepotrebovala som. Prišla som do dediny a niekto sa ma vždy ujal. Zakaždým sa našiel muž, ktorý potreboval ženu.”
“Vždy som túžila odísť z domu, ale nemala som peniaze.”
“Tie ti netreba. Máš čo ponúknuť mužom. Si žena.”
“Nechcem sa takto ponúkať.”
“Keby si si našla muža, tiež by si sa mu ponúkala. Už len preto, aby nešiel za inou do humna. Predávaš sa, aby si mohla mať deti. A ja sa predávam viacerým a nechcem za to rodinu.”
“Nevnímam to tak, že by som sa predávala. Zobrala by som si ho ako muža. Aby sme patrili k sebe.”
“Nechcem patriť žiadnemu mužovi. Nechcem. Zbláznila by som sa. Svet je plný mužov a ty si vyberieš jedného? Nechcem taký život.”
”Ja chcem patriť.. Chcem patriť jednému mužovi.”
“Muži nevedia patriť jednej žene. Nech by bola akákoľvek. Darmo snívaš. Aj tak ťa podvedie.”
“Nie všetci sú takí.”
“Toľko krát som bola s mužom, ktorý mal doma ženu, že to ani nezrátam na prstoch dvoch rúk. Pozri na tvojho grófa, myslíš, že nemá doma ženu? Koľko ich mal pred tebou? A koľko ich ešte bude mať?”
Zmĺkla. Možno má tá žena pravdu. Turzo mal veľa žien. Veľa žien by o neho stálo. Je len jedna z radu žien, ktoré mal.
“Má ma rád,” povedala napokon. Bola si tým istá. Vedela, že je medzi nimi niečo viac ako len túžba. Keď budú v bezpečí, určite ho vyhľadá. Tak ako oni aj Turzo bude musieť prekročiť Dunaj. Možno ju bude aj hľadať. Pomaly padla noc a hlad sa ozýval v ich bruchách.
Vojak zamieril od brehu viac do lesa. Chvíľu kráčali lesom keď zastal.
“Tu prenocujeme. Pripravím čečinu. Joachym poď so mnou,” zamierili do lesa. Ženy sa vybrali preskúmať okolie, či nenájdu niečo pod zub, alebo nebodaj čistý potok. Nemali šťastie. Keď sa muži vrátili, doniesli veľké konáre, ktoré voňali smolou. Poukladali ich na kopu a na ňu si potom ľahli. Kristiana prišla za Joachymom, zobrala mu ruku a priložila si ju na plný prsník. “Môže byť tvoj,” ponúkla sa, no muž sa len usmial.
“Ten ti nič nepovie,” odpovedal za neho mladý vojak. “Vyzerali mu jazyk. Joachym ukáž im ho.”
Muž otvoril ústa a namiesto jazyka tam mal len kus niečoho neurčitého. Kristianu to neodradilo.
“V nohaviciach to máš v poriadku?” Prikývol. “Za jedlo,” doplnila. Muž pokrútil hlavou, ľahol si na čečinu a prikryl sa ďalšími konármi.
“Pekne k sebe princezné. Lebo pomrznete,” konštatoval vojak.
Ľahli si vedľa seba a zakryli sa čečinou. Bolo to ako malý stan, spod čečiny im nebolo vidieť ani hlavy. Jasna pocítila vôňu čečiny, nie tak silnú aká býva v lete, ale predsa výraznú. Snažila sa zaspať, ale bola zima. Postupne chladla, aj keď boli pritlačené o seba ako to len šlo. Na jej chrbáte bola Mária a vpredu ju zohrievala Kristiana, ktorá bola pritlačená na mladého vojaka. Chvíľu ležali a potom jej Kristiana zobrala ruku a priložila si ju na prsník. Jasna jej ho stlačila. Bol iný ako ten jej. Tento bol plný, väčší s veľkými bradavkami, ktoré tlačili na dlani cez tenké šaty a podprsenku.
