Pre pokoj duše č. 28 – Môžu túžiť

Napadlo ju, že im ukáže, že aj ona vie byť sebaistá. Možno viac ako oni. Objala obe dievčatá a rozlúčila sa. Potom pozrela na Turza, chytila ho za ruku a vykročila smerom odkiaľ prišli, ale on ostal stáť a potiahol ju naspäť k sebe.

“Čo sa deje?” zasičala mu šeptom do tváre. Zas strácala sebaistotu. Vykročil iným smerom a ona šla s ním. Prešli popri stanoch až do časti, kde boli priviazané kone.
“Ideme ku koňom, nie do stanu,” povedal keď im priviedli osedlaného koňa.
“Myslela som… Ženy ešte balia stany… Tak som myslela…..”
“Stany dobalia vojaci. Ženy musia ísť. A už nikdy nekráčaj predo mnou. Nemôžeš ma ťahať Jasna. Ak chceš niekam ísť, povedz mi smer a ja tam s tebou pôjdem.”
“Prepač.. Prepáčte.”

Pomohol jej nasadnúť na koňa. V tábore zrazu niekto zapískal. Bol to signál, aby sa vojaci ktorí nebalili stany a ženy, presunuli na kraj tábora a odtiaľ pokračovali smerom k novému táboru. Vysadol za ňu a vydal sa krajom tábora na miesto, kde sa začali zhromažďovať ženy. Sledoval lúku na ktorej sa ukladal prvý sneh. Odrážal sa ako diamant. Živí diamant.

“Nie je ti zima?”
“Trochu,” snažila sa schovať v kabáte, ale bol veľmi veľký a občas pod ním prefukovalo.
“Chyť sa koňa. Zohreje ťa.”

Chytila ho oboma rukami a aj keď šiel z nohy na nohu, naozaj príjemne hrial. Myslela na večer, aké to bude, keď ju ako sám povedal zneužije. Ľahne si a bude čakať čo spraví? Nie je to málo? Uvedomila si, že nechce len pasívne ležať a sledovať, čo sa bude diať. Chce viac. Môže ho vlastne pobozkať keď bude chcieť? Vzdychla si.

“Nad čím premýšľaš?”
“Ja..,” nevedela či má začať. “Premýšľam o večeri.”
“O našom večeri?”
Prikývla.
“Chceš vedieť ako to bude prebiehať?”
Prikývla.
“Pripútam ťa o stanovú konštrukciu. Nahú. Vieš si to predstaviť?” Bola v pomykove, nevedela, či to myslí vážne, alebo si z nej len uťahuje. Nevidela mu ani do tváre.
“Potom ti na chrbát budem kvapkať horúci vosk. Začnem od šije. Prejdem k drieku a nakoniec polejem zadoček a prsty na nohách.”

Mlčala. Pustil uzdu a zamieril rukou do jej nohavíc. Nemohla dať nohy k sebe, ale mohla mu v tom zabrániť rukami. Aj tak to nespravila. Na pyskoch pocítila studené prsty. Vydala zo seba krátky vzdych. Zistil čo potreboval. Odhrnul jej vlasy, uhryzol ju do šije a nechal tam odtlačok zubov. Chcela vykríknuť, ale potom si uvedomila, že aj teraz na nich pozerá dosť ľudí. Čo si len pomyslia. Nevedela či sa má tváriť, že jej je to nepríjemné a odtlačiť sa od Turza, alebo sa o neho oprieť. Nedal jej na výber, pritlačil si ju na seba.

Uplynula hodina či dve a Turzo začal byť nepokojný. Náhle otočil koňa a zašiel za kastelánom.
“Kde je vojsko so stanmi? Už dávno nás mali dostihnúť.”
“Zistím kapitán,” kastelán otočil koňa a odcválal. Trvalo ďalšiu hodinu, kým pribehol posol.
“Kapitán! Kapitán! Kričal už z diaľky. Zle je. Tábor napadli. Ešte sa tam bojuje, ale nevyzerá to dobre.”
“Do Boha,” rúhal sa Turzo. “Zvolajte kapitánov na poradu. Stretneme sa v tom malom lesíku na ľavo,” ukázal na malý ostrovček stromov uprostred lúky. Kastelán popohnal koňa. Ženy a vojaci išli ďalej, len kapitáni sa začali schádzať v malom lesíku. Zosadali z koní a uväzovali ich o konáre.

“Ostaň na koni.” povedal Jasne. Nemohol ju zobrať na poradu. To bolo len právo mužov. “Keď chceš, môžeš ísť za priateľkami, keď skončíme, pošlem po teba kastelána.”
“Dobre.” Nechala Turza, popohnala koňa a vydala sa hľadať Anku a Čadcu. Obchádzala veľkú skupinu žien. Po chvíli si všimla, že na ňu niekto máva. Tá žena mala na hlave teplú čiapku a tak jej nevidela dobre do tváre. Popohnala koňa a ľudia jej spravili miesto aby mohla prejsť.

“Si to ty Jasna?” oslovila ju Mária.
Jasna zosadla z koňa a objala ju.
“Som rada, že žiješ.”
“Nemala by som?”
“Turzo vravel, že veľa žien nešlo.”
“Turzo? Ty si veľká pani, keď sa s ním vozíš na jednom koni. Tak ty naozaj patríš Turzovi?”
“Neviem či patrím.”
“Vozíš sa na jeho koni? Vozíš. Keď si mi o ňom vravela, myslela som, že si vymýšľaš. Veď vieš, že aké ženy občas priviedli do tábora. Aj také aj také. Nemohla som veriť vlastným očiam, keď som ťa s nim videla.”

Jasna si všimla ženy, ktoré stáli okolo. Niektoré počúvali jej slová, niektoré ju ticho pozdravili. Pomedzi ne sa k nej predierala žena. “Nechcel by aj mňa?” Prihovorila sa jej. Mala peknú mladú tvár s plnými prsiami v ešte pekných udržiavaných šatách. V tábore určite netrpela hladom. Mohla byť prespanka niektorého vysoko postaveného Turka.

“Určite by sa mu páčilo čo viem.”
“Nechaj ju,” zastala sa jej Mária.
“Ani ty by si nebola škodná,” chytila Jasnu za ruku. “Prosím zober ma k sebe. Nechcem tu hladovať.”
V dave náhle nastal krik a zmätok. Z lesa, ktorý bol na opačnej strane lúky ako lesík, kde mali zraz kapitáni, vybehlo s krikom asi päťdesiat jazdcov. Medzi ženami nastala panika. Boli zvyknuté bojovať o svoje životy. Mali v sebe pud prežitia a tak sa rozutekali na všetky strany.
Jasna chcela vyskočiť na koňa, ale ten sa splašil a hnal sa davom žien bohvie kam.
“Poď s nami. Ťahala ju Mária kamsi preč.”
“Kam?”
“Bež!!”
Bežala koľko vládla. Mária bola od nej staršia, ale aj tak jej nestačila. Maria sa na sekundu otočila.
“Neobzeraj sa! “
V skupinke boli ešte dvaja vojaci a mladá žena, ktorá chcela aby ju zobrala k sebe. Vbehli do lesa. Až vtedy zastali, aby sa vydýchali. Na lúke bojovalo len pár vojakov. Z lesa z ktorého vybehli Turci, vyšlo ďalšie veľké vojsko. Vyzeralo to na veľkú presilu.

“Toto nemôžu vyhrať. Do pekla! Toto nie!” zahromžila Maria.
“Musime pokračovať. Tu ostať nemôžeme. Zabijú nás,” dodal mladý muž, ktorý vyzeral, že má sotva 20 rokov. Nemal ani bradu, ale za to mal riedke vlasy slamenej farby.
“Ja chcem ísť za Turzom,” vyhlásila Jasna.
“Tak choď. Najskôr je už dávno mŕtvy”
“Ako vieš?”
“Idú hlavne po veliteľoch. Tých chcú zabiť ako prvých.”