Ráno nasnežilo. Veľký biely sneh poletoval vzduchom a ukladal sa na ešte teplú zem, kde sa pomaly topil. Spala k nemu chrbtom. Pohol sa. Nechcel ju budiť a tak sa potichu obliekol a vyšiel pred stan, aby skontroloval situáciu.
“Do čerta.” Zanadával keď uvidel sneh. Vrátil sa, aby sa obliekol najtichšie ako vedel, ale aj tak sa Jasna zobudila.
“Dobre ráno Jasna.”.
“Dobré ráno…”
“Napadol sneh. Musíme ísť rýchlejšie, inak ženy pomrznú. Ste mizerne oblečené a my vám sotva dáme niečo na oblečenie.”
“Ja nemám ani šaty,” Pripomenula mu. Usmial sa, prišiel k posteli a potiahol za kraj periny. Chvíľu o ňu bojovala. Nevedela či to myslí vážne a nárokuje si na ňu, alebo sa len hrá. Ťahal kým perina nepadla na udupanú zem. Nezakryla si ani ohanbie ani prsia. Len strnulo ležala a hľadela na neho. Na krátke trochu zvlnené tmavé vlasy a dlho neoholenú bradu. Na krátku jazvu na krku, ktorá bola asi od noža alebo meča.
“Si nádherná,” konštatoval a hodil na ňu ťažkú perinu. Potom vyšiel von a o chvíľu sa vrátil s nohavicami, košeľou a kabátom. Nohavice ešte vedela skrátiť, ale v košeli a kabáte sa celkom strácalo jej vychudnuté telo. Usmial sa keď ju uvidel.
“Nesmejte sa mi,” povedala namosúrene. “Vyzerám ako strašiak.”
“Ako strašiak nie, skôr ako morena. Ale si pekná.”
“No to určite. Mám polepené vlasy, handry ako strašiak a smrdím,” hodila mu do tváre nahnevane.
“To áno,” neodporoval jej a ona pochopila, že si z nej uťahuje.
“Umyjem ťa, keď prídeme do Nitry.”
“Umyjem sa sama.”
Zamračil sa. “Chceš mi odporovať?”
Nevedela či to myslí vážne a tak radšej zmenila tému.
“Môžem ísť hľadať dievčatá?”
Chvíľu váhal. “Najprv sa najedz, potom uvidíme. Chcem vyraziť čo najskôr.”
O chvíľu naozaj doniesli tri misy plné jedla. Napadlo ju, že zoberie niečo Čadci a Anke a možno keď stretne Máriu, tak aj jej. Ale ako prepašovať jedlo až k ním? Určite nie každá dostala toľko čo ona. Ale cestou by jej to mohli zobrať a ešte by sa jej niečo stalo. Vedela dobre čo robí hlad s ľuďmi. Zobrala chlieb a trochu syra z misky a zabalila jedlo do šatky.
Pozrel na ňu.
“Chcem ísť za dievčatami,” začala keď videla jeho pohľad. “Určite by ma radi videli. Zoberiem im trochu jedla. Isto sa potešia.”
“Pôjdem s tebou.”
“Netreba,” zaklamala.
“Dobre vieš čo dnes ľudia spravia pre kus chleba.”
Prikývla a obula si vysoké kapce. Konečne jej nebola taká zima na nohy. Neboli nové, ale ani trochu ju netlačili. A konečne bola dobre obutá a oblečená, dlho sa necítila tak spokojne. K životu toho veľa netreba. Občas len jedlo, jedny šaty a topánky, ktoré netlačia.
“Tak poď.”
Vyšiel s ňou pred stan a chytil ju za ruku. Začervenala sa. Kráčali táborom ako pár. Pripomenulo jej to prvú lásku. Vysokého plavovlasého chlapca. Tak rada s nim chodila na lúky pod les. Držali sa za ruky a pozerali na oblaky. Vždy odtrhol kvet bodliaka a dal jej ho do vlasov. Vtedy ešte verila, že spoznala muža svojho života. Že je to osud. Že postavia dom a budú mať deti. Všetko medzi nimi skončilo, keď ho otec poslal študovať za kňaza.
A teraz boli pár s Jurajom Turzom.
Vojaci naokolo balili stany.
“Večer tie stany musia byť postavené na novom mieste. Musia to stihnúť do nášho príchodu,” poznamenal Turzo keď videl, že sa obzerá. Ale ju nezaujímali stany, ale ženy, ktoré pomáhali skladať hrubé plachty, ktoré tvorili streny stanu. Kráčali táborom.
“Kde len sú,” povedala s obavami, keď obišli už vyše polovicu stanov. “Musia tu predsa byť. Určite šli s nami.” Ženy a vojaci pozerali na zvláštny pár a Jasna stále viac a viac strácala pôdu pod nohami. Nechcela aby sa držali za ruky. Bože, čo si len tí ľudia musia myslieť? Neustále jej to zamestnávalo hlavu. Nemohla pozerať do zeme, nemohla sa schovať. Pozerala na ich tváre a hľadala tie známe. Prišli na koniec tábora, ale nezahliadla ani jednu.
”Poď skúsime to znova,” nevzdával to Turzo.
“Dobre,” spomalila a obzerala sa ešte viac. Obišli viac kraj tábora.
“Tu ste!” vykríkla keď zbadala dve ženy ako skladajú stenu stanu. Anka sa veľmi potešila, rýchlo pribehla a keď bola sotva na dva kroky zastala. Neisto sa pozdravila, poklonila a Turzo pustil Jasninu dlaň. Spravila krok a objala Anku. Čadca neprišla bližšie, stála a pozerala na nich ako na zázrak. Vždy taká istá sama sebou za každých okolností, ale teraz nevedela čo robiť. Jasna zo šatky vybrala chlieb a roztrhla ho na poli. To isté spravila so syrom. Ženy okolo, na nich pozerali, ale nezmohli sa na slovo. Anka rýchlo hádzala do seba kúsky chleba a usmievala sa.
“Máš ty ale šťastie,” zašepkala jej do ucha, aby to počula len ona. “Boh ti to trápenie oplatil.”
“Potrebovala by som od teba rady,” tajnostkársky zašepkala Jasna.
“Aké?,”
“Veď vieš…. S mužmi,” pozrela očkom na Turza či ich nesleduje, ale ten pomáhal skladať drevené brvná, ktoré tvorili rám stanu. “Veľmi mi to nejde.”
“Neviem čo by som ti tak narýchlo poradila. Daj mu najavo, že mu nie si ľahostajná. Že máš o neho záujem.”
“Ale ako?”
“Ako, ako… Chceš byť s ním?” zapochybovala Anka.
“Chcem, ale vieš ako to mám s mužmi. Mám strach, že to pokazím. Že ma nebude chcieť.”
“Takže v Ostrihome si sa neprespala, ale teraz sa musíš,” zasiahla do ich rozhovoru Čadca. Prekvapene na ňu pozreli.
“Veď ja ti ho doprajem,” nechcela vyrývať Čadca. “Medzi ženami sa šíria reči, že musíš byť urodzeného rodu, keď si ťa vybral. Každá chce byť na tvojom mieste.” Anka prikývla a potvrdila Čadcine slová.
“Vidíš, vybral si ťa. Nemusíš sa báť. Tak sa len usmievaj a hádam nejako bude.”
Zmĺkla keď k ním prišiel Turzo. Dievčatá sa krátko poklonili a stíchli. Anka aj Čadca pozerali do zeme a naprávali si umazané sukne. Vtedy Jasna pochopila, že ani jedna z nich by pri Turzovi možno nespravila viac ako ona.
“Do čerta.” Zanadával keď uvidel sneh. Vrátil sa, aby sa obliekol najtichšie ako vedel, ale aj tak sa Jasna zobudila.
“Dobre ráno Jasna.”.
“Dobré ráno…”
“Napadol sneh. Musíme ísť rýchlejšie, inak ženy pomrznú. Ste mizerne oblečené a my vám sotva dáme niečo na oblečenie.”
“Ja nemám ani šaty,” Pripomenula mu. Usmial sa, prišiel k posteli a potiahol za kraj periny. Chvíľu o ňu bojovala. Nevedela či to myslí vážne a nárokuje si na ňu, alebo sa len hrá. Ťahal kým perina nepadla na udupanú zem. Nezakryla si ani ohanbie ani prsia. Len strnulo ležala a hľadela na neho. Na krátke trochu zvlnené tmavé vlasy a dlho neoholenú bradu. Na krátku jazvu na krku, ktorá bola asi od noža alebo meča.
“Si nádherná,” konštatoval a hodil na ňu ťažkú perinu. Potom vyšiel von a o chvíľu sa vrátil s nohavicami, košeľou a kabátom. Nohavice ešte vedela skrátiť, ale v košeli a kabáte sa celkom strácalo jej vychudnuté telo. Usmial sa keď ju uvidel.
“Nesmejte sa mi,” povedala namosúrene. “Vyzerám ako strašiak.”
“Ako strašiak nie, skôr ako morena. Ale si pekná.”
“No to určite. Mám polepené vlasy, handry ako strašiak a smrdím,” hodila mu do tváre nahnevane.
“To áno,” neodporoval jej a ona pochopila, že si z nej uťahuje.
“Umyjem ťa, keď prídeme do Nitry.”
“Umyjem sa sama.”
Zamračil sa. “Chceš mi odporovať?”
Nevedela či to myslí vážne a tak radšej zmenila tému.
“Môžem ísť hľadať dievčatá?”
Chvíľu váhal. “Najprv sa najedz, potom uvidíme. Chcem vyraziť čo najskôr.”
O chvíľu naozaj doniesli tri misy plné jedla. Napadlo ju, že zoberie niečo Čadci a Anke a možno keď stretne Máriu, tak aj jej. Ale ako prepašovať jedlo až k ním? Určite nie každá dostala toľko čo ona. Ale cestou by jej to mohli zobrať a ešte by sa jej niečo stalo. Vedela dobre čo robí hlad s ľuďmi. Zobrala chlieb a trochu syra z misky a zabalila jedlo do šatky.
Pozrel na ňu.
“Chcem ísť za dievčatami,” začala keď videla jeho pohľad. “Určite by ma radi videli. Zoberiem im trochu jedla. Isto sa potešia.”
“Pôjdem s tebou.”
“Netreba,” zaklamala.
“Dobre vieš čo dnes ľudia spravia pre kus chleba.”
Prikývla a obula si vysoké kapce. Konečne jej nebola taká zima na nohy. Neboli nové, ale ani trochu ju netlačili. A konečne bola dobre obutá a oblečená, dlho sa necítila tak spokojne. K životu toho veľa netreba. Občas len jedlo, jedny šaty a topánky, ktoré netlačia.
“Tak poď.”
Vyšiel s ňou pred stan a chytil ju za ruku. Začervenala sa. Kráčali táborom ako pár. Pripomenulo jej to prvú lásku. Vysokého plavovlasého chlapca. Tak rada s nim chodila na lúky pod les. Držali sa za ruky a pozerali na oblaky. Vždy odtrhol kvet bodliaka a dal jej ho do vlasov. Vtedy ešte verila, že spoznala muža svojho života. Že je to osud. Že postavia dom a budú mať deti. Všetko medzi nimi skončilo, keď ho otec poslal študovať za kňaza.
A teraz boli pár s Jurajom Turzom.
Vojaci naokolo balili stany.
“Večer tie stany musia byť postavené na novom mieste. Musia to stihnúť do nášho príchodu,” poznamenal Turzo keď videl, že sa obzerá. Ale ju nezaujímali stany, ale ženy, ktoré pomáhali skladať hrubé plachty, ktoré tvorili streny stanu. Kráčali táborom.
“Kde len sú,” povedala s obavami, keď obišli už vyše polovicu stanov. “Musia tu predsa byť. Určite šli s nami.” Ženy a vojaci pozerali na zvláštny pár a Jasna stále viac a viac strácala pôdu pod nohami. Nechcela aby sa držali za ruky. Bože, čo si len tí ľudia musia myslieť? Neustále jej to zamestnávalo hlavu. Nemohla pozerať do zeme, nemohla sa schovať. Pozerala na ich tváre a hľadala tie známe. Prišli na koniec tábora, ale nezahliadla ani jednu.
”Poď skúsime to znova,” nevzdával to Turzo.
“Dobre,” spomalila a obzerala sa ešte viac. Obišli viac kraj tábora.
“Tu ste!” vykríkla keď zbadala dve ženy ako skladajú stenu stanu. Anka sa veľmi potešila, rýchlo pribehla a keď bola sotva na dva kroky zastala. Neisto sa pozdravila, poklonila a Turzo pustil Jasninu dlaň. Spravila krok a objala Anku. Čadca neprišla bližšie, stála a pozerala na nich ako na zázrak. Vždy taká istá sama sebou za každých okolností, ale teraz nevedela čo robiť. Jasna zo šatky vybrala chlieb a roztrhla ho na poli. To isté spravila so syrom. Ženy okolo, na nich pozerali, ale nezmohli sa na slovo. Anka rýchlo hádzala do seba kúsky chleba a usmievala sa.
“Máš ty ale šťastie,” zašepkala jej do ucha, aby to počula len ona. “Boh ti to trápenie oplatil.”
“Potrebovala by som od teba rady,” tajnostkársky zašepkala Jasna.
“Aké?,”
“Veď vieš…. S mužmi,” pozrela očkom na Turza či ich nesleduje, ale ten pomáhal skladať drevené brvná, ktoré tvorili rám stanu. “Veľmi mi to nejde.”
“Neviem čo by som ti tak narýchlo poradila. Daj mu najavo, že mu nie si ľahostajná. Že máš o neho záujem.”
“Ale ako?”
“Ako, ako… Chceš byť s ním?” zapochybovala Anka.
“Chcem, ale vieš ako to mám s mužmi. Mám strach, že to pokazím. Že ma nebude chcieť.”
“Takže v Ostrihome si sa neprespala, ale teraz sa musíš,” zasiahla do ich rozhovoru Čadca. Prekvapene na ňu pozreli.
“Veď ja ti ho doprajem,” nechcela vyrývať Čadca. “Medzi ženami sa šíria reči, že musíš byť urodzeného rodu, keď si ťa vybral. Každá chce byť na tvojom mieste.” Anka prikývla a potvrdila Čadcine slová.
“Vidíš, vybral si ťa. Nemusíš sa báť. Tak sa len usmievaj a hádam nejako bude.”
Zmĺkla keď k ním prišiel Turzo. Dievčatá sa krátko poklonili a stíchli. Anka aj Čadca pozerali do zeme a naprávali si umazané sukne. Vtedy Jasna pochopila, že ani jedna z nich by pri Turzovi možno nespravila viac ako ona.
