“Zneužijem ťa zajtra,” doplnil a usmial sa, ale ona to v tme nevidela a tak sa len nespokojne pomrvila a myslela na to, aká zas bude v posteli.
“Vážne nevieš, keď ťa muž chce pobozkať? Nepoznáš, keď ťa chce?” povedal po chvíli do ticha.
“Nevyznám sa v mužoch. Aj….” nechcela dokončiť.
“Dopovedz,” vyzval ju.“
Ani teraz neviem čo povedať, aby som nepovedala niečo…”
Prstami jej prešiel po vlasoch. Boli špinavé, miestami polepené, ale aj tak našiel ich korienky. “Kedysi si sa ma spýtala, či by som ťa predal. A ja som ti na to povedal, že nie lebo na to si veľmi zaujímavá. Chcel som ťa len pre seba.”
Podráždene sa vztýčila na posteli “Prečo si mi to nepovedal, keď som chcela odísť?”
“Chcela si byť slobodná. Niektoré ženy pred tebou so mnou chceli byť, niektoré som držal na silu, ale ty si si mohla vybrať.”
“Bože. Odkiaľ som to mala vedieť?” povedala namosúrene. “Vieš čo všetko mohlo byt inak? Stačilo ostať..” prišlo jej to ľúto. Mohla žiť inak. Nezažila by hrôzy vojny, strach o svoj život a ani hlad. Ten veľký hlad. Na pleci pocítil teplé slzy.. Pochopil, že za ten čas zažila veľa nepríjemného. Plakala. Plakala potichu a on ju nechal.
“Hádam ťa čakajú už len dobré dní.” Jozef Turzo ale netušil, že sa prerátal. Lebo budúcnosť nikdy nie je daná.
“Už je dobre?” prehovoril po dlhej dobe. Nebol si istý, či zaspala, alebo nad niečim premýšľa. Do ticha noci však náhle niekto vykríkol a začali sa ozývať aj ďalšie hlasy. Ten krik bol vzdialený, tichý a príšerný. Okamžite sa prebral. Obul sa. Oceľ zacinkala, keď si v rýchlosti zobral meč.
“Čo sa deje?” prebrala sa Jasna.
“Ostaň tu.” Vybehol von. Prešiel pohľadom po stanoch. Na ľavom boku tábora čosi horelo. Ale nebol to oheň aký zažil.
“Poplach! Poplach!” kričali vojaci pri vatrách. Niektorí sa zobúdzali unavení bojom. Ten oheň sa hýbal. Nič také nikdy nevidel. Ženy splašene utekali a vojaci sa chytali zbraní. Pobehol bližšie za ohňom a uvidel ako sa táborom hnalo niekoľko zapálených koní. Srsť napustená smolou sa im smažila a oni splašene bežali a zapaľovali pritom stany. Snažili sa zbaviť ohňa ale nešlo to. Nikdy nepočul koňa vydávať také zvuky. Zdalo sa mu, že kričia od bolesti. Za nimi išlo niekoľko Turkov a zatínali meče do koho mohli. Ubehla možno minúta a bolo okolo nich dosť mužov, aby im zabránili v ďalšom postupe. Boj bol zbytočný, vedeli že neprežijú. “Zabite tie kone! Zabite kone!” zakričal do noci. O chvíľu ktosi zastavil ich poslednú jazdu šípmi. Zvieratá sa zvalili na zem. Tábor bol plný svetla a tepla ohňa. Turci tiež dokončili svoj posledný boj, až na jedného.
“Posilnite stráže! Nemôžeme spať, keď nás kántria v spánku!” rozkázal. “Ako to, že nás hliadky nevarovali?”
Niektorí začali hasiť zapálené stany. Ich straty už nenahradia, budú sa musieť potlačiť. Ďalší začali vynášať mŕtvych na kraj tábora. Sám pomohol odniesť tela dvoch žien. Keď niesol druhú, v šere noci sa mu zazdalo, že nesie Jasnu. Prebehol ním strach. Nekontrolovaný pocit, že ju stratil. Aj keď vedel, že to nie je pravda, že sa mu to len zdalo. Bolo to ako živý sen z ktorého sa prebudíte. Aj v ňom ostal strach celkom hmatateľný.
“Čo sa stalo?” posadila sa Jasna na posteli, keď vošiel do stanu.
“Turci… Napadli nás.”
“Pane Bože! Neskončia. Neskončia, kým nás nezabijú,” posťažovala sa. Sadol si na kraj postele, objal ju a dal jej bozk. Ale nie na vlasy, ani nie na čelo, alebo na líce. Ani nie na krk. Dal jej bozk priamo na ústa.
Nečakala to.
Nebola na to pripravená. Nevedela čo má robiť. Má ho pobozkať? Alebo čakať? Vyriešil to za ňu. Pery sa opäť spojili.
“Videl som tam mŕtve ženy, zdalo sa mi, že si to ty,” vydýchol do jej úst.
“Aha,” odpovedala a on pochopil, že nevie čo povedať.
“Prikry sa. Je zima. Čudujem sa, že už nesneží.” Ľahol si, ale vedel, že tak rýchlo nezaspí. Nie potom čo videl. Jasna ležala stuhnutá na boku s hlavou na jeho pleci, ale ruku si dala tak, aby sa ho nedotýkala. Nevedela kde sa ho môže dotknúť a či vôbec. Stále prudko dýchal a bol v strehu.
“Nezaspím. Po boji sa mi nikdy nedá spať.” Pritlačil si ju k sebe a jej noha skončila medzi jeho nohami. Cítil sa aspoň trochu spokojnejší.
“Bojíš sa ma?”
“Nie.” Jeho sa nebála. Bála sa toho, že bude nemožná, že to pokazí. Že zistí, že ju nepotrebuje. Je to stále ten istý scenár. Chytil jej ruku a priložil si ju na prsia. Pocítila pod prstami chĺpky.
“Čoho sa potom bojíš?”
“Nechcem nič pokaziť.”
“Bojíš sa, že niečo povieš a ja ťa vyženiem? Že nebudeme spolu?”
Neodpovedala. Bojí sa, že ho stratí. Že stratí zas ďalšieho muža.
“Prečo si si nezobrala mešec, keď si odišla?
“Nechcela som. Nechcela som, aby ste si mysleli, že si ma môžete kúpiť.”
“Nie je čo jesť. Ľudia umierajú od hladu, ale ty sa nechceš dať kúpiť. Ty más v sebe hrdosti,” pokrútil neveriacky hlavou. Nepovedala mu na to nič. Ich rozhovor ustal, pomrvila sa, aby našla pohodlnejšiu polohu. Časom zaspali.
Keď sa prehadzoval, cítil jej teplé nahé telo. Vždy ho to trochu prebudilo a ľahko vzrušilo.
“Vážne nevieš, keď ťa muž chce pobozkať? Nepoznáš, keď ťa chce?” povedal po chvíli do ticha.
“Nevyznám sa v mužoch. Aj….” nechcela dokončiť.
“Dopovedz,” vyzval ju.“
Ani teraz neviem čo povedať, aby som nepovedala niečo…”
Prstami jej prešiel po vlasoch. Boli špinavé, miestami polepené, ale aj tak našiel ich korienky. “Kedysi si sa ma spýtala, či by som ťa predal. A ja som ti na to povedal, že nie lebo na to si veľmi zaujímavá. Chcel som ťa len pre seba.”
Podráždene sa vztýčila na posteli “Prečo si mi to nepovedal, keď som chcela odísť?”
“Chcela si byť slobodná. Niektoré ženy pred tebou so mnou chceli byť, niektoré som držal na silu, ale ty si si mohla vybrať.”
“Bože. Odkiaľ som to mala vedieť?” povedala namosúrene. “Vieš čo všetko mohlo byt inak? Stačilo ostať..” prišlo jej to ľúto. Mohla žiť inak. Nezažila by hrôzy vojny, strach o svoj život a ani hlad. Ten veľký hlad. Na pleci pocítil teplé slzy.. Pochopil, že za ten čas zažila veľa nepríjemného. Plakala. Plakala potichu a on ju nechal.
“Hádam ťa čakajú už len dobré dní.” Jozef Turzo ale netušil, že sa prerátal. Lebo budúcnosť nikdy nie je daná.
“Už je dobre?” prehovoril po dlhej dobe. Nebol si istý, či zaspala, alebo nad niečim premýšľa. Do ticha noci však náhle niekto vykríkol a začali sa ozývať aj ďalšie hlasy. Ten krik bol vzdialený, tichý a príšerný. Okamžite sa prebral. Obul sa. Oceľ zacinkala, keď si v rýchlosti zobral meč.
“Čo sa deje?” prebrala sa Jasna.
“Ostaň tu.” Vybehol von. Prešiel pohľadom po stanoch. Na ľavom boku tábora čosi horelo. Ale nebol to oheň aký zažil.
“Poplach! Poplach!” kričali vojaci pri vatrách. Niektorí sa zobúdzali unavení bojom. Ten oheň sa hýbal. Nič také nikdy nevidel. Ženy splašene utekali a vojaci sa chytali zbraní. Pobehol bližšie za ohňom a uvidel ako sa táborom hnalo niekoľko zapálených koní. Srsť napustená smolou sa im smažila a oni splašene bežali a zapaľovali pritom stany. Snažili sa zbaviť ohňa ale nešlo to. Nikdy nepočul koňa vydávať také zvuky. Zdalo sa mu, že kričia od bolesti. Za nimi išlo niekoľko Turkov a zatínali meče do koho mohli. Ubehla možno minúta a bolo okolo nich dosť mužov, aby im zabránili v ďalšom postupe. Boj bol zbytočný, vedeli že neprežijú. “Zabite tie kone! Zabite kone!” zakričal do noci. O chvíľu ktosi zastavil ich poslednú jazdu šípmi. Zvieratá sa zvalili na zem. Tábor bol plný svetla a tepla ohňa. Turci tiež dokončili svoj posledný boj, až na jedného.
“Posilnite stráže! Nemôžeme spať, keď nás kántria v spánku!” rozkázal. “Ako to, že nás hliadky nevarovali?”
Niektorí začali hasiť zapálené stany. Ich straty už nenahradia, budú sa musieť potlačiť. Ďalší začali vynášať mŕtvych na kraj tábora. Sám pomohol odniesť tela dvoch žien. Keď niesol druhú, v šere noci sa mu zazdalo, že nesie Jasnu. Prebehol ním strach. Nekontrolovaný pocit, že ju stratil. Aj keď vedel, že to nie je pravda, že sa mu to len zdalo. Bolo to ako živý sen z ktorého sa prebudíte. Aj v ňom ostal strach celkom hmatateľný.
“Čo sa stalo?” posadila sa Jasna na posteli, keď vošiel do stanu.
“Turci… Napadli nás.”
“Pane Bože! Neskončia. Neskončia, kým nás nezabijú,” posťažovala sa. Sadol si na kraj postele, objal ju a dal jej bozk. Ale nie na vlasy, ani nie na čelo, alebo na líce. Ani nie na krk. Dal jej bozk priamo na ústa.
Nečakala to.
Nebola na to pripravená. Nevedela čo má robiť. Má ho pobozkať? Alebo čakať? Vyriešil to za ňu. Pery sa opäť spojili.
“Videl som tam mŕtve ženy, zdalo sa mi, že si to ty,” vydýchol do jej úst.
“Aha,” odpovedala a on pochopil, že nevie čo povedať.
“Prikry sa. Je zima. Čudujem sa, že už nesneží.” Ľahol si, ale vedel, že tak rýchlo nezaspí. Nie potom čo videl. Jasna ležala stuhnutá na boku s hlavou na jeho pleci, ale ruku si dala tak, aby sa ho nedotýkala. Nevedela kde sa ho môže dotknúť a či vôbec. Stále prudko dýchal a bol v strehu.
“Nezaspím. Po boji sa mi nikdy nedá spať.” Pritlačil si ju k sebe a jej noha skončila medzi jeho nohami. Cítil sa aspoň trochu spokojnejší.
“Bojíš sa ma?”
“Nie.” Jeho sa nebála. Bála sa toho, že bude nemožná, že to pokazí. Že zistí, že ju nepotrebuje. Je to stále ten istý scenár. Chytil jej ruku a priložil si ju na prsia. Pocítila pod prstami chĺpky.
“Čoho sa potom bojíš?”
“Nechcem nič pokaziť.”
“Bojíš sa, že niečo povieš a ja ťa vyženiem? Že nebudeme spolu?”
Neodpovedala. Bojí sa, že ho stratí. Že stratí zas ďalšieho muža.
“Prečo si si nezobrala mešec, keď si odišla?
“Nechcela som. Nechcela som, aby ste si mysleli, že si ma môžete kúpiť.”
“Nie je čo jesť. Ľudia umierajú od hladu, ale ty sa nechceš dať kúpiť. Ty más v sebe hrdosti,” pokrútil neveriacky hlavou. Nepovedala mu na to nič. Ich rozhovor ustal, pomrvila sa, aby našla pohodlnejšiu polohu. Časom zaspali.
Keď sa prehadzoval, cítil jej teplé nahé telo. Vždy ho to trochu prebudilo a ľahko vzrušilo.
Pridal/a Q dňa 11.06.2018.
0 Hlasov 
Pěkné...
Pridal/a Zazitko dňa 12.06.2018.
2 Hlasov
Počkaj si na Čachticku pani. Bola to zaujímavá dominantná postava..
