Nechcela o tom s nikým hovoriť. Nechcela na to spomínať. Nikdy. Nikdy. Napokon v tureckom tábore sa neprespala, ale po ceste…
“Prečo si prestala?” poznamenal Turzo a otočil koňa, aby skontroloval situáciu za sebou. Zdalo sa mu, že žien pribudlo.
“Žila som v stane... s Turkom,” skúsila opatrne..
Čakala, že Turzo niečo povie, ale mlčal.
“Ale nespala som so žiadnym. Nechceli ma,” vypustila rýchlo zo seba.
“Ostrihom nie je kresťanská farnosť,” poznamenal. “Prečo ťa nechceli?”
“Pripomínala som im mníšku.” Tak ako nikdy bola rada za túto obhajobu. Nikdy sa jej nehodila viac. Veď ju predsa nikto nechcel. Nemohla sa prespať. “Vraj som bola chladná. Nedostupná.”
“Majú tí Turci čudné chute,” povedal pomaly. “Som rád, že žiješ.”
Kráčali do noci, nebolo to dlho. Dni boli čoraz kratšie a zimnejšie. Inokedy o takomto čase dávno snežilo, ale táto zima bola omnoho milosrdnejšia. Vošli do lesa a tam natrafili na tábor.
“Čo sú to za stany?”
“Tu prenocujeme.” Turzo prešiel pomedzi stany do stredu tábora. Bolo ich tu aspoň sto, ak nie viac, ale uprostred len niekoľko strážených a väčších. Pri jednom zastali. Zoskočil z koňa, chytil Jasnu za driek a pomohol jej zosadnúť.
Nebola zvyknutá jazdiť na koni a tak ju boleli vnútorné strany stehien. Ale aj tak bola rada, že nešla peši. Neprestal sa jej dotýkať. Keď ju viedol do stanu držali sa za ruku. V stane bolo prijemne teplo, ale na stole... na stole bolo dosť jedla aj pre troch ľudí. Pomaly prišla k stolu a váhala. Pozerala po jedle, prechádzala pohľadom po chlebe a varených vajciach.
“Nejedz rýchlo a veľa, lebo ťa bude bolieť brucho.” pripomenul jej.
“Chytala som potkany, aby som nebola hladná.”
“Vidím, že na vás šetrili. Dosť si schudla.”
“Ach bože!” Vykríkla. “Pečené kura! Môžem?”
Nečakala na odpoveď a odtrhla si stehno.
“A čo ostatné ženy?” spomenula si na Čadcu a Anku.
“Neboj sa aj tým sa ujde. Nie tak veľa, ale predsa. Nečakali sme vás toľko. Budú sa musieť uskromniť.”
“Bol to veľký tábor, preto nás potrebovali veľa.” konštatovala znepokojene Jasna zatiaľ čo ochutnávala z opečenej slaniny.
“Odhadli sme to na 20 tisíc mužov. Je to stále veľký tábor. Nenarobili sme im veľké škody.”
“Prečo myslíte, že nepôjdu za nami?” spýtala sa a dala si dlhý hlt vody.
“Lebo musia znova postaviť tábor. Nemajú radi, keď nemajú oporný bod. Musia znova zohnať kone, doplniť zásoby a postaviť nové stany, aby prezimovali.” Sadol si oproti nej a sledoval, ako sa snaží zjesť každý kúsok pečeného mäsa.“Kosti prosím ťa nechaj psom.”
Mlčala a jedla. Hltala sústa z dvoch tanierov. Bola tak blízko, cítil, že sa jej chce dotknúť, ale musel počkať, kým uspokojí potrebu hladu. Jasna necítila napätie ani nemohla. Bola hladná a tak prehliadala, ako na ňu Turzo pozerá. Vstal od stola a prišiel k menšej skrinke.
“Vyzleč sa. Pozriem sa na teba.”
Jasna zmeravela. Myslela si, že je slobodná. Že ju Turzo oslobodil a nie, že bude ďalší kto ju bude zneužívať. Toto nečakala. Nie teraz. Prišiel k nej. Sánka sa jej chvela. “Čo sa stalo Jasna?”
“Už nevládzem!” vykríkla a vstala “Nechcem byť zas len špinavé zviera. Chcem byť človek! Vieš, aké to tam bolo? Vieš si vôbec predstaviť aké je to žiť tam? Každý deň čakať bitku a zneužívanie? Myslela som, že je koniec, že som slobodná.”
“Ale to si.“ Na stôl položil sklenenú fľaštičku, ktorou jej natieral rany, keď sa stretli prvý krát. “Si slobodná Jasna, aj tento krát môžeš odísť.”
Rozplakala sa a tak si ju pritiahol k sebe a oprel jej hlavu o plece. Prešiel jej rukami po kostnatom tele a bolo mu jasné, že mu často nebude rozumieť. Lebo to proste nevie. Vyzliekol jej šaty a ona mu v tom nebránila. Zmuchlal ich a hodil do pece. “Mala som v nich nohavičky!” vykríkla. Chytil ju pod kolená a položil na postel.
“Dám ti nové.” Pozrel na jej chudé modrinami poznačené telo. “Čudujem sa, že ťa nezabili, keď zistili že ich máš.”
“Neukazovala som ich. Nosila som ich stále vo vrecku.”
“Prečo si ich nezahodila? Prečo si kvôli nim tak riskovala?”
Jasna si spomenula na výber, keď jej roztrhali šaty a nohavičky jej mohli vypadnúť. Alebo keď ich Ramo naháňal po stane s palicou.
“Neviem.. Neviem prečo som ich mala,” zahanbila sa. Chcela sa otočiť na bok, ale Turzo jej položil ruku na brucho a začal jej natierať modriny na rebrách.
“Pripadala som im chladná a nedostupná,” spomínala si na prístup Turkou. “Ako mníška. Ani mi nerozumeli.”
“Muži doma ti rozumejú?”
Mlčala. Natieral jej jednu modrinu za druhou. Sledoval jej ovisnuté prsia a nafúknuté brucho.
“Každý mi len sľuboval rodinu, pole, dom,” rozhovorila sa. “Ale napokon ma nechceli ani do postele. Aj keď som ich volala k sebe. Vždy sa len vyhovárali. Sem tam ma chceli muži, ktorí cez dedinu prechádzali. Veľmi som chcela ísť s nimi. Žiť inde. Vedieť, čo je ďaleko za kopcom. Rozprávali mi o cudzích krajinách, kde sa hovorí inými jazykmi.”
“Prečo si s nimi nešla?”
“Vždy mi sľubovali, že musia ísť ešte ďalej, ale že sa po mňa vrátia. Ale keď sa vrátili, tak sa chceli len pomilovať, alebo o mňa nejavili záujem.”
“Chcela si rodinu?”
“Kto by nechcel rodinu. Všetky chceme rodinu. Lebo tak sa patrí, ale ako roky pribúdali a muža nebolo, pochopila som, že mať rodinu mi nie je súdené. Chcela som aspoň muža.”
“Prečo by si nemala mať rodinu?”
“Nie som už najmladšia. Muži ktorí chceli rodinu, si ju už dávno založili. Ostali len muži bez majetku, alebo takí čo veľa pijú.”
Nerozumel, prečo dospela k tomu, že nemôže mať rodinu. Nevedel akých mužov zažila a prečo s ňou nechceli byť.
“Prečo si prestala?” poznamenal Turzo a otočil koňa, aby skontroloval situáciu za sebou. Zdalo sa mu, že žien pribudlo.
“Žila som v stane... s Turkom,” skúsila opatrne..
Čakala, že Turzo niečo povie, ale mlčal.
“Ale nespala som so žiadnym. Nechceli ma,” vypustila rýchlo zo seba.
“Ostrihom nie je kresťanská farnosť,” poznamenal. “Prečo ťa nechceli?”
“Pripomínala som im mníšku.” Tak ako nikdy bola rada za túto obhajobu. Nikdy sa jej nehodila viac. Veď ju predsa nikto nechcel. Nemohla sa prespať. “Vraj som bola chladná. Nedostupná.”
“Majú tí Turci čudné chute,” povedal pomaly. “Som rád, že žiješ.”
Kráčali do noci, nebolo to dlho. Dni boli čoraz kratšie a zimnejšie. Inokedy o takomto čase dávno snežilo, ale táto zima bola omnoho milosrdnejšia. Vošli do lesa a tam natrafili na tábor.
“Čo sú to za stany?”
“Tu prenocujeme.” Turzo prešiel pomedzi stany do stredu tábora. Bolo ich tu aspoň sto, ak nie viac, ale uprostred len niekoľko strážených a väčších. Pri jednom zastali. Zoskočil z koňa, chytil Jasnu za driek a pomohol jej zosadnúť.
Nebola zvyknutá jazdiť na koni a tak ju boleli vnútorné strany stehien. Ale aj tak bola rada, že nešla peši. Neprestal sa jej dotýkať. Keď ju viedol do stanu držali sa za ruku. V stane bolo prijemne teplo, ale na stole... na stole bolo dosť jedla aj pre troch ľudí. Pomaly prišla k stolu a váhala. Pozerala po jedle, prechádzala pohľadom po chlebe a varených vajciach.
“Nejedz rýchlo a veľa, lebo ťa bude bolieť brucho.” pripomenul jej.
“Chytala som potkany, aby som nebola hladná.”
“Vidím, že na vás šetrili. Dosť si schudla.”
“Ach bože!” Vykríkla. “Pečené kura! Môžem?”
Nečakala na odpoveď a odtrhla si stehno.
“A čo ostatné ženy?” spomenula si na Čadcu a Anku.
“Neboj sa aj tým sa ujde. Nie tak veľa, ale predsa. Nečakali sme vás toľko. Budú sa musieť uskromniť.”
“Bol to veľký tábor, preto nás potrebovali veľa.” konštatovala znepokojene Jasna zatiaľ čo ochutnávala z opečenej slaniny.
“Odhadli sme to na 20 tisíc mužov. Je to stále veľký tábor. Nenarobili sme im veľké škody.”
“Prečo myslíte, že nepôjdu za nami?” spýtala sa a dala si dlhý hlt vody.
“Lebo musia znova postaviť tábor. Nemajú radi, keď nemajú oporný bod. Musia znova zohnať kone, doplniť zásoby a postaviť nové stany, aby prezimovali.” Sadol si oproti nej a sledoval, ako sa snaží zjesť každý kúsok pečeného mäsa.“Kosti prosím ťa nechaj psom.”
Mlčala a jedla. Hltala sústa z dvoch tanierov. Bola tak blízko, cítil, že sa jej chce dotknúť, ale musel počkať, kým uspokojí potrebu hladu. Jasna necítila napätie ani nemohla. Bola hladná a tak prehliadala, ako na ňu Turzo pozerá. Vstal od stola a prišiel k menšej skrinke.
“Vyzleč sa. Pozriem sa na teba.”
Jasna zmeravela. Myslela si, že je slobodná. Že ju Turzo oslobodil a nie, že bude ďalší kto ju bude zneužívať. Toto nečakala. Nie teraz. Prišiel k nej. Sánka sa jej chvela. “Čo sa stalo Jasna?”
“Už nevládzem!” vykríkla a vstala “Nechcem byť zas len špinavé zviera. Chcem byť človek! Vieš, aké to tam bolo? Vieš si vôbec predstaviť aké je to žiť tam? Každý deň čakať bitku a zneužívanie? Myslela som, že je koniec, že som slobodná.”
“Ale to si.“ Na stôl položil sklenenú fľaštičku, ktorou jej natieral rany, keď sa stretli prvý krát. “Si slobodná Jasna, aj tento krát môžeš odísť.”
Rozplakala sa a tak si ju pritiahol k sebe a oprel jej hlavu o plece. Prešiel jej rukami po kostnatom tele a bolo mu jasné, že mu často nebude rozumieť. Lebo to proste nevie. Vyzliekol jej šaty a ona mu v tom nebránila. Zmuchlal ich a hodil do pece. “Mala som v nich nohavičky!” vykríkla. Chytil ju pod kolená a položil na postel.
“Dám ti nové.” Pozrel na jej chudé modrinami poznačené telo. “Čudujem sa, že ťa nezabili, keď zistili že ich máš.”
“Neukazovala som ich. Nosila som ich stále vo vrecku.”
“Prečo si ich nezahodila? Prečo si kvôli nim tak riskovala?”
Jasna si spomenula na výber, keď jej roztrhali šaty a nohavičky jej mohli vypadnúť. Alebo keď ich Ramo naháňal po stane s palicou.
“Neviem.. Neviem prečo som ich mala,” zahanbila sa. Chcela sa otočiť na bok, ale Turzo jej položil ruku na brucho a začal jej natierať modriny na rebrách.
“Pripadala som im chladná a nedostupná,” spomínala si na prístup Turkou. “Ako mníška. Ani mi nerozumeli.”
“Muži doma ti rozumejú?”
Mlčala. Natieral jej jednu modrinu za druhou. Sledoval jej ovisnuté prsia a nafúknuté brucho.
“Každý mi len sľuboval rodinu, pole, dom,” rozhovorila sa. “Ale napokon ma nechceli ani do postele. Aj keď som ich volala k sebe. Vždy sa len vyhovárali. Sem tam ma chceli muži, ktorí cez dedinu prechádzali. Veľmi som chcela ísť s nimi. Žiť inde. Vedieť, čo je ďaleko za kopcom. Rozprávali mi o cudzích krajinách, kde sa hovorí inými jazykmi.”
“Prečo si s nimi nešla?”
“Vždy mi sľubovali, že musia ísť ešte ďalej, ale že sa po mňa vrátia. Ale keď sa vrátili, tak sa chceli len pomilovať, alebo o mňa nejavili záujem.”
“Chcela si rodinu?”
“Kto by nechcel rodinu. Všetky chceme rodinu. Lebo tak sa patrí, ale ako roky pribúdali a muža nebolo, pochopila som, že mať rodinu mi nie je súdené. Chcela som aspoň muža.”
“Prečo by si nemala mať rodinu?”
“Nie som už najmladšia. Muži ktorí chceli rodinu, si ju už dávno založili. Ostali len muži bez majetku, alebo takí čo veľa pijú.”
Nerozumel, prečo dospela k tomu, že nemôže mať rodinu. Nevedel akých mužov zažila a prečo s ňou nechceli byť.
