Večer keď si ľahli na matrace, sfúkli sviečku a v stane zavládla tma, Jasna si zaspomínala aké to bolo, keď bola nahá a Turzo si tak pedantne obzeral jej telo. Aj keď bola hladná a cítila modriny po poslednom bití aj tak pocítila na veľmi krátky okamih bezpečie. Skúšala si predstaviť, aké by to bolo byť s ním každý deň. Byť svedkom panských chúťok. Spomenula si na ženu, ktorá musela dávať mužom mlieko z vlastných pŕs až ho celkom stratila. A na posteľ, ktorá bola veľká a pohodlná. A na vodu, ktorú nemusela ťahať zo studne, ale tiekla keď chcela. Aký by bol jej život keby neodišla. Keby ostala. Je jej osud byť s ním? Kládla si ďalšie a ďalšie otázky.
Ráno keď sa zobudili, bol Ramo mŕtvy. Smrť už je taká. Málo kto si ju všimne a vždy prichádza predčasne. Prišla a oni vedeli, čo ich čaká. Je len otázka času, kedy ich odvedú k vojakom. Potrebujú ich, aby sa nerozšírila choroba, keď muži spia s mužmi. Keď prišiel voz s raňajkami, všetky tri vstali a vyšli pred stan. Stáli vonku tak samozrejme, akoby sa nič nestalo a bolo im jedno, či im na to prídu. Už nemali čo stratiť.
“Konečne sa nemusíme deliť,” povedala Čadca a z chleba odtrhla dosť veľký kus, ale nikto sa do rozhovoru nepridal. Ticho jedli a snažili sa nemyslieť. Proste nemyslieť. Mať prázdnu hlavu, ale to nejde a tak sa Čadca zobrala a vyšla von. Chodila pomedzi stany a bolo jej jedno, či jej dá niekto ranu, alebo si ju zoberie. Kráčala a nebála sa. Vedela, že už nemá čo stratiť. Pred obedom prišiel muž, ktorý deň predtým kontroloval Ramov obväz. Prišiel k nemu, pozrel na jeho modrú pokožku, pokýval hlavou a prehovoril pár slov. Potom mu zakryl tvár dekou a odišiel. Ženy sa rozplakali. Vedeli, že dlho nepotrvá a to čoho sa najviac báli, sa stane skutočnosťou.
Zanedlho naozaj prišli vojaci. Jeden im dal na ruky putá a priviazal ich k reťazi. Nevzpierali sa. Nebolo kam ujsť. Všade dookola boli stany plné vojakov. Ďalší zobrali bezvládne telo na látku do ktorej ho zabalili. Stan už čakal na ďalšieho majiteľa a ich už nepotreboval. Vojak, ktorý ich mal na starosti, ich ťahal cez vojenské stany, na miesto ktoré už Jasna poznala. Pozerala na vojakov, ktorých míňali. Zrazu začali kričať jeden po druhom. Zas sa chvatne obliekali, hľadali meče a utekali bohvie kam. Muž ktorý ich viedol, zastal. Obzerali sa. Vyzvedal sa, čo sa deje, ale prv než stihol čokoľvek zistiť, táborom sa ako lavína valili cudzí vojaci. Keď videl, že nič nezmôže chcel Jasnu prepichnúť mečom, ale zozadu k nemu pricválal vojak na koni a sekol mu do krku. Zvalil sa a na zem vystrekla krv. Muži obsadzovali tábor ako lavína. Ženy len stáli a sledovali vojakov, ktorí obtekali ženy, akoby tam ani neboli.
Okolo Jasny prebehol kôň s jazdcom. Bol oblečený inak ako ostatní. Jasna mu pozrela do tváre. Zdal sa jej povedomý.
“AAAAAAAAAAAAA,” zakričala inštinktívne s celej sily. Muž náhle zastavil, otočil koňa a prišiel bližšie. Z najbližšieho stanu vybehol Turek a chcel ho zhodiť, ale ktosi ho prebodol a tak sa len skĺzol po meči. Jazdec prišiel ešte bližšie.
“AAAAAAAAAAAAA,” zakričala a z malého roztrhaného vrecka šiat vytiahla biele nohavičky. “AAAAAAAA.” Pozerali na seba. Turzo zosadol a spravil k nej pár krokov. Jasna si rozviazala opasok, aby mu ukázala telo. Bolo to to jediné čo mu mohla ponúknuť. Dal si dole červený plášť do zimy a dal jej ho okolo pliec. Bol ťažký a Jasna sa skoro neudržala na nohách. Cítila aký je zohriaty od jeho majiteľa. Pozrel na ostatné ženy priviazané o reťaz. Zohol sa k mŕtvemu mužovi a zobral mu z vrecka kľúče. Odomkol všetky ženy, ale len jednej pomohol vysadnúť na koňa. Čadca s Ankou pozerali na Jasnu. Na tú Jasnu, ktorú žiadny Turek nechcel.Na Jasnu, ktorá bola krásna, ale žiadnemu nestála za to, aby si ju zobral. A tá istá Jasna sedí na panskom koni s dôstojným mužom. Mlčali.
“Kapitán musíme ísť. Pozíciu dlho neudržíme,” zakričal kapitán Pálfy na Turza. “Za chvíľu sa dajú dohromady a možno zaútočia.”
“Postupujte podľa plánu!”
“Ženy je čas vrátiť sa. Postupujte za mužmi s červenou vlajkou!” rozkazoval Pálfy. Ženy, ktoré vládali sa rozbehli za mužmi na kraj tábora. Všade bolo veľa krvi, tiel a oheň zapálených stanov. Medzi utekajúcimi ženami zbadala Jasna Máriu, ktorá s ňou bola pred výberom. Ani ona neverila, že Jasna sedí na koni s mužom, ktorý nosí výsostné znaky urodzeného rodu. Zastala a zahľadela sa na tento čudný pár. Bol to ako výjav z iného sveta. Medzi tým ohňom, umieraním a utrpením bola láska. Nevidela ju už roky a predsa keď ich sledovala vedela, že patria k sebe. Turzo popohnal koňa a Mária zmizla z dohľadu. Pripojil sa k mužom vpredu, ktorý určovali smer. Nešli rýchlo, ale aj tak za chvíľu pribehol muž. “Pán kapitán! pán kapitán! Navrhujem spomaliť! Ženy nevládzu. Niektoré celkom odmietli pokračovať.”
“Do čerta!” Turzo otočil koňa a prebehol očami po dave. Bolo tam aspoň päťsto žien. Možno aj viac. Miešali sa s vojakmi. Zastavovali a znova utekali. Niektorí podopierali zoslabnuté ženy. Jasna sledovala tento výjav a bola zhrozená. Nevedela, že je v tábore až toľko otrokýň. Medzi tvárami chcela nájsť aj tie, ktoré poznala, ale nenašla ani jednu. Chcela ich hľadať, ubezpečiť sa, že idú s nimi, ale Turzo otočil koňa a pokračovali v ceste. “Kastelán! Spomalíme. A dajte ženám napiť!” Rozkázal si Turzo. “Vykonám,” povedal, pozrel na Turzovu spoločníčku a kývol na vojaka s veľkým batohom, ktorý mu podal fľašu s vodou.
Napila sa. Vo fľaši bol ako tak teplý čaj. Pila dlho a keď dopila, nevedela čo má povedať. Vlastne nevedela ani ako sa cítiť. A tak len sedela v ťažkom zimnom plášti, opretá o Turza. Vedela, že práve teraz je šťastná, tak veľmi šťastná, ako už dlho nie. Čakalo ich peklo medzi vojakmi a namiesto toho sedí na koni s Turzom. Chcelo sa jej kričať. Prejaviť všetkým všetky city sveta, ale ako vždy si to nechala pre seba, v sebe. Celý čas mlčala, nechcela nič pokaziť. Kôň kráčal ešte dobrú hodinu, keď sa k nim pridal ďalší muž.
“Kapitán?” Oslovil ho Turzo. “Ako prebehli boje?”
“Útok sa podaril. Odhadujem, že sme zasiahli aspoň polovicu tábora. Veľa stanov sme zapálili. Odohnali sme veľa koní. Som s útokom spokojný.”
“Aké sú straty?” Nedal sa oklamať jeho nadšením Turzo. Na to už bojoval veľmi dlho.
“Stovky mužov kapitán. Možno aj tisíc.”
“Je všetko pripravené na utáborenie?” zmenil stroho tému.
Kapitán Pálfy prikývol. “Zatiaľ nám plány vychádzajú.” Jasna si vypočula ich rozhovor a konečne vedela ako nadviaže rozhovor, keď budú znova sami.
“Čo nás čaká v tábore?” začala keď sa Pálfy vzdialil.
“Radšej mi povedz, ako si sa tam dostala.” Usmiala sa, aj keď ju nemohol vidieť. Pocítila, že sa o ňu zaujíma a tak začala rozprávať svoj príbeh.
“Keď som odišla z hradu pobrala som sa domov. Bývam v malej osade pri Nitre. Keď som tam prišla, neostal tam nikto živí. Všetko bolo spálené. Tam ma chytili Turci. Dovliekli ma tu a potom som.. Nedokončila. Napadlo jej, že mu chce povedať, že žila v stane s Turkom, ale bude ju potom chcieť? Bože, prečo je len taká prostoreká. Teraz vie, že je prespanka.
Ráno keď sa zobudili, bol Ramo mŕtvy. Smrť už je taká. Málo kto si ju všimne a vždy prichádza predčasne. Prišla a oni vedeli, čo ich čaká. Je len otázka času, kedy ich odvedú k vojakom. Potrebujú ich, aby sa nerozšírila choroba, keď muži spia s mužmi. Keď prišiel voz s raňajkami, všetky tri vstali a vyšli pred stan. Stáli vonku tak samozrejme, akoby sa nič nestalo a bolo im jedno, či im na to prídu. Už nemali čo stratiť.
“Konečne sa nemusíme deliť,” povedala Čadca a z chleba odtrhla dosť veľký kus, ale nikto sa do rozhovoru nepridal. Ticho jedli a snažili sa nemyslieť. Proste nemyslieť. Mať prázdnu hlavu, ale to nejde a tak sa Čadca zobrala a vyšla von. Chodila pomedzi stany a bolo jej jedno, či jej dá niekto ranu, alebo si ju zoberie. Kráčala a nebála sa. Vedela, že už nemá čo stratiť. Pred obedom prišiel muž, ktorý deň predtým kontroloval Ramov obväz. Prišiel k nemu, pozrel na jeho modrú pokožku, pokýval hlavou a prehovoril pár slov. Potom mu zakryl tvár dekou a odišiel. Ženy sa rozplakali. Vedeli, že dlho nepotrvá a to čoho sa najviac báli, sa stane skutočnosťou.
Zanedlho naozaj prišli vojaci. Jeden im dal na ruky putá a priviazal ich k reťazi. Nevzpierali sa. Nebolo kam ujsť. Všade dookola boli stany plné vojakov. Ďalší zobrali bezvládne telo na látku do ktorej ho zabalili. Stan už čakal na ďalšieho majiteľa a ich už nepotreboval. Vojak, ktorý ich mal na starosti, ich ťahal cez vojenské stany, na miesto ktoré už Jasna poznala. Pozerala na vojakov, ktorých míňali. Zrazu začali kričať jeden po druhom. Zas sa chvatne obliekali, hľadali meče a utekali bohvie kam. Muž ktorý ich viedol, zastal. Obzerali sa. Vyzvedal sa, čo sa deje, ale prv než stihol čokoľvek zistiť, táborom sa ako lavína valili cudzí vojaci. Keď videl, že nič nezmôže chcel Jasnu prepichnúť mečom, ale zozadu k nemu pricválal vojak na koni a sekol mu do krku. Zvalil sa a na zem vystrekla krv. Muži obsadzovali tábor ako lavína. Ženy len stáli a sledovali vojakov, ktorí obtekali ženy, akoby tam ani neboli.
Okolo Jasny prebehol kôň s jazdcom. Bol oblečený inak ako ostatní. Jasna mu pozrela do tváre. Zdal sa jej povedomý.
“AAAAAAAAAAAAA,” zakričala inštinktívne s celej sily. Muž náhle zastavil, otočil koňa a prišiel bližšie. Z najbližšieho stanu vybehol Turek a chcel ho zhodiť, ale ktosi ho prebodol a tak sa len skĺzol po meči. Jazdec prišiel ešte bližšie.
“AAAAAAAAAAAAA,” zakričala a z malého roztrhaného vrecka šiat vytiahla biele nohavičky. “AAAAAAAA.” Pozerali na seba. Turzo zosadol a spravil k nej pár krokov. Jasna si rozviazala opasok, aby mu ukázala telo. Bolo to to jediné čo mu mohla ponúknuť. Dal si dole červený plášť do zimy a dal jej ho okolo pliec. Bol ťažký a Jasna sa skoro neudržala na nohách. Cítila aký je zohriaty od jeho majiteľa. Pozrel na ostatné ženy priviazané o reťaz. Zohol sa k mŕtvemu mužovi a zobral mu z vrecka kľúče. Odomkol všetky ženy, ale len jednej pomohol vysadnúť na koňa. Čadca s Ankou pozerali na Jasnu. Na tú Jasnu, ktorú žiadny Turek nechcel.Na Jasnu, ktorá bola krásna, ale žiadnemu nestála za to, aby si ju zobral. A tá istá Jasna sedí na panskom koni s dôstojným mužom. Mlčali.
“Kapitán musíme ísť. Pozíciu dlho neudržíme,” zakričal kapitán Pálfy na Turza. “Za chvíľu sa dajú dohromady a možno zaútočia.”
“Postupujte podľa plánu!”
“Ženy je čas vrátiť sa. Postupujte za mužmi s červenou vlajkou!” rozkazoval Pálfy. Ženy, ktoré vládali sa rozbehli za mužmi na kraj tábora. Všade bolo veľa krvi, tiel a oheň zapálených stanov. Medzi utekajúcimi ženami zbadala Jasna Máriu, ktorá s ňou bola pred výberom. Ani ona neverila, že Jasna sedí na koni s mužom, ktorý nosí výsostné znaky urodzeného rodu. Zastala a zahľadela sa na tento čudný pár. Bol to ako výjav z iného sveta. Medzi tým ohňom, umieraním a utrpením bola láska. Nevidela ju už roky a predsa keď ich sledovala vedela, že patria k sebe. Turzo popohnal koňa a Mária zmizla z dohľadu. Pripojil sa k mužom vpredu, ktorý určovali smer. Nešli rýchlo, ale aj tak za chvíľu pribehol muž. “Pán kapitán! pán kapitán! Navrhujem spomaliť! Ženy nevládzu. Niektoré celkom odmietli pokračovať.”
“Do čerta!” Turzo otočil koňa a prebehol očami po dave. Bolo tam aspoň päťsto žien. Možno aj viac. Miešali sa s vojakmi. Zastavovali a znova utekali. Niektorí podopierali zoslabnuté ženy. Jasna sledovala tento výjav a bola zhrozená. Nevedela, že je v tábore až toľko otrokýň. Medzi tvárami chcela nájsť aj tie, ktoré poznala, ale nenašla ani jednu. Chcela ich hľadať, ubezpečiť sa, že idú s nimi, ale Turzo otočil koňa a pokračovali v ceste. “Kastelán! Spomalíme. A dajte ženám napiť!” Rozkázal si Turzo. “Vykonám,” povedal, pozrel na Turzovu spoločníčku a kývol na vojaka s veľkým batohom, ktorý mu podal fľašu s vodou.
Napila sa. Vo fľaši bol ako tak teplý čaj. Pila dlho a keď dopila, nevedela čo má povedať. Vlastne nevedela ani ako sa cítiť. A tak len sedela v ťažkom zimnom plášti, opretá o Turza. Vedela, že práve teraz je šťastná, tak veľmi šťastná, ako už dlho nie. Čakalo ich peklo medzi vojakmi a namiesto toho sedí na koni s Turzom. Chcelo sa jej kričať. Prejaviť všetkým všetky city sveta, ale ako vždy si to nechala pre seba, v sebe. Celý čas mlčala, nechcela nič pokaziť. Kôň kráčal ešte dobrú hodinu, keď sa k nim pridal ďalší muž.
“Kapitán?” Oslovil ho Turzo. “Ako prebehli boje?”
“Útok sa podaril. Odhadujem, že sme zasiahli aspoň polovicu tábora. Veľa stanov sme zapálili. Odohnali sme veľa koní. Som s útokom spokojný.”
“Aké sú straty?” Nedal sa oklamať jeho nadšením Turzo. Na to už bojoval veľmi dlho.
“Stovky mužov kapitán. Možno aj tisíc.”
“Je všetko pripravené na utáborenie?” zmenil stroho tému.
Kapitán Pálfy prikývol. “Zatiaľ nám plány vychádzajú.” Jasna si vypočula ich rozhovor a konečne vedela ako nadviaže rozhovor, keď budú znova sami.
“Čo nás čaká v tábore?” začala keď sa Pálfy vzdialil.
“Radšej mi povedz, ako si sa tam dostala.” Usmiala sa, aj keď ju nemohol vidieť. Pocítila, že sa o ňu zaujíma a tak začala rozprávať svoj príbeh.
“Keď som odišla z hradu pobrala som sa domov. Bývam v malej osade pri Nitre. Keď som tam prišla, neostal tam nikto živí. Všetko bolo spálené. Tam ma chytili Turci. Dovliekli ma tu a potom som.. Nedokončila. Napadlo jej, že mu chce povedať, že žila v stane s Turkom, ale bude ju potom chcieť? Bože, prečo je len taká prostoreká. Teraz vie, že je prespanka.
