Anka prišla k vozu a Jasna sledovala jej premenu z apatickej vyhladovanej Anky, na ženu plnú života. Spravila krok k mužom, ktorí vydávali stravu. Zdvihla sukňu a dala nohy od seba. Usmievala sa. Hladila ich očami. Vojaci, ktorí prechádzali okolo zastali a Anke to bolo jedno. Bola stále sebaistá, akoby to robila stále. Zobrala jednému ruku a priložila si ju na ohanbie. Muž čosi povedal a chcel prstami vojsť dnu, ale Anka mu láskavo naznačila, že to nemôže. Jasna mu podala obe misky a aj pohár. Jednu misku naplnil zemiakmi a do šálky nalial kávu. Premýšľala, či by aj ona nemala niečo spraviť, ale nenabrala dosť odvahy, aby sa vyzliekla. Nikdy by to nespravila tak ako Anka, tak veľkolepo. Cítila by sa ako menejcenná.
“Pozri Čadca. Pozri! Pozri koľko jedla,” vykríkla od nadšenia Anka a hrdo niesla misku naloženú zemiakmi. Čadca neverila vlastným očiam, ovoniavala ich a pozerala na to množstvo. Sadli si za stôl a Anka začala jesť. Pokladala to za svoje právo. Napokon ukazovala svoje telo, jedlo teda patrí len jej a ženy to rešpektovali.
“Nechám aj vám,” povedala a odsunula od seba poloprázdnu misku.
“Ale sú fajné,” pochvaľovala si Jasna, keď zahryzla do prvého kúsku. Pomaly si vychutnávali každý kúsok, aby aspoň trochu oklamali žalúdok, aby sa aspoň na chvíľu cítili plné.
“Bola si skvelá,” pochválila ju Jasna. “Ten muž ťa určite chce.”
“Veď viem.. Poznám to. Ten bude môj,” zažartovala Anka a bolo vidieť, že má dobrú náladu.
“Čadca, nepôjdeš aj ty?” skúsila to Jasna. “Možno by dali aj tebe.”
“Nebude sa ma nikto dotýkať. Nikto. Už takto si pripadám špinavá a menejcenná. Radšej budem hladná.”
Anka spozornela.
“A ja môžem byť špinavá a menejcenná? To si chcela povedať?”
“Nezniesla by som to. Čo to nechápeš?”
“A ja to mám znášať? Myslíš, že si to užívam?”
“Nechcem byť prespanka.”
“Ale ňou si.”
“Nie, nie som! S nikým som nespala.”
“Ak to prežijeme, pre každého budeme len a len prespanky. Je jedno, či sme s niekým spali, alebo nie. Všetci si to budú myslieť. Vieš koľko žien sa zabilo, lebo o nich ľudia začali rozprávať, že sú prespanky? Tiež nás budú ohovárať,” vyložila jej pravdu Anka.
“Prestaňte,” prerušila ich Jasna. “Skúsim to ešte ja. Tak či tak sme všetky poznačené. Doma nás už žiadny muž nebude chcieť.”
Ženy mlčali. Vedeli, že má pravdu.
Pred stanom bolo zrazu rušno. Nejakí muži stáli pri vchode a dohadovali sa. Ženy čakali, čo sa bude diať. Do stanu vošli dvaja muži s nosidlami, na ktorých spal Ramo. Ľavú nohu mal pri stehne obviazanú. Muži ho obratne preložili na matrac a bez slova odišli.
Opatrne prišli k nemu a pozerali na bezvládne telo, ktoré páchlo alkoholom. Jasna mu priložila ruku na čelo. “Má teplotu.”
“Zakúrim v peci,” Anka odbehla a hodila do nej niekoľko polienok. Potom otvorila komín, aby mal oheň vzduch a rozhorel sa. Jasna do misky naliala z veľkej nádoby vodu a namočila do nej kus látky. Priložila mu ju zľahka na čelo.
“Zaslúži si, aby sme ho nechali zdochnúť,” zanadávala Čadca.
“A keď zomrie, čo s nami bude? čo?” začala lamentovať Anka.
“Postaráme sa o neho. Nezomrie,” uzavrela Jasna.
“Postaraj sa sama! Pre neho nepohnem prstom. Konečne dostal, čo si zaslúžil. Boh ho potrestal.”
“Musíme mu pomôcť. Sme ľudia nie zvieratá.”
“Ľudia? On sa k nám nesprával ako človek, ani náhodou.”
“Ak nechceš, nepomáhaj mu,” ukončila rozhovor Jasna, lebo nemala síl hádať sa.
“Bohvie koľko našich zabil a ty mu chceš pomáhať? Rozhorčila sa znova Čadca. “Možno zabil aj tvojich. Čo ty vieš.”
Jasna nevedela, čo jej má na to povedať. Má pravdu. Určite pripravil o život veľa ľudí, ale aj tak cítila povinnosť postarať sa.
“Tiež sa mi to prieči, ale keď zomrie, skončíme nedobre,” oponovala Jasna. Čadca bojovala sama so sebou. Vedela, že Jasna má pravdu. Ak Ramo zomrie, skončia medzi vojakmi. Takto ešte mali akú takú česť. Akú takú hodnotu. Ak aj nie pre mužov, tak aspoň pre seba. Ak zomrie, nebudú mať nič. Len zneužité telo a príšerný hlad. Bojovala s tým, ale teraz nemohla spraviť nič iné, len si ľahnúť na matrac.
“Poďme,” povedala Anka, keď sa priblížil voz s večerou. Aj tento krát rozvážali večeru dvaja muži. Len iní ako na obed. Anka smelo vykročila, posilnená obedným úspechom, keď dostala plnú misku zemiakov.
“Čadca ideš s nami?” spýtala sa. Žena váhala, pomaly vstala a pridala sa k Anke. Jasna čakala pri vchode a sledovala dej. Anka podala mužovi na voze misky, aby jej nabral kašu a vývar. Usmiala sa na muža a pomaly si zdvihla sukňu. Čadca ju nasledovala. Nie tak obratne a skúsene, ale predsa. Muži im nevenovali veľa pozornosti, až kým neodhalili pohlavie. Anka ho hneď schovala, lebo naokolo bolo viac zvedavých mužov a nech sa snažila prekonať v sebe zábrany, tento krát sa jej to nedarilo. Ale Čadca držala sukňu vysoko a lákala okolo idúcich na svoj rozkrok, len muži na voze nejavili záujem. Spustila teda sukňu a čakala. Spravila krok k mužom na voze, aby k ním mala blízko. Tí jej podali misky a z vreca na chleba vybrali dva krajíčky. Čadca natiahla ruku, aby si ich zobrala, ale muž ich hodil na zem. Potom zapískal na pohoniča a voz sa pohol o stan ďalej. Zaklopali na ďalšiu stanovú trúbku, aby odtiaľ vyšiel jej majiteľ.
Anka rýchlo zdvihla chlieb zo zeme a oprášila ho od špiny. “Zas vám dali naviac ,” pochválila ich Jasna, keď prišli do stanu.
“Toľko som sa snažila,” prehovorila nakoniec znechutene Anka. “A dal nám len dva krajce.”
“Nič si z toho nerob. Bol to hlupák,” ujasnila jej veci Čadca. “Každý deň umierajú. Nemajú čo stratiť. Preto sú ako zvieratá.” doplnila.
“Títo nemajú čo stratiť. Nemajú núdzu o jedlo. Do boja nechodia, sú stále len v kuchyni.”
“Čo s večerou?” nadhodila Jasna.
“Zjeme ju.. Je celá naša.” dodala natešene Čadca.
Anka pozrela na Rama a snažila sa odhadnúť situáciu. “Neskúsime ho nakŕmiť?”
“Teraz určite nie. Treba ho nechať spať. Len tak sa vylieči.”
“Vidíš, tak to môžeme zožrať.”
“To som nepovedala. Treba mu nechať jedlo, keď sa zobudí. Určite bude hladný.”
“A ja hladná nie som?!” Rozčúlila sa Čadca a vstala z matraca. “Ty si myslíš, že tu budem do rána pozerať na misku s jedlom?”
“Dobre, tak každá odjeme trochu a zvyšok mu necháme. Ráno sa určite zobudí a bude pozerať, kde má večeru. Sama vieš čo spraví, keď mu ju nedáme.”
“Dobre teda, ale keď prídu ráno s raňajkami, bude treba vyprázdniť misky. Vtedy jedlo zjeme. Veď ho nemáme kam dať.”
Ženy sa tomuto nápadu potešili. Svitala nádej, že sa znova dobre najedia.
“Pozri Čadca. Pozri! Pozri koľko jedla,” vykríkla od nadšenia Anka a hrdo niesla misku naloženú zemiakmi. Čadca neverila vlastným očiam, ovoniavala ich a pozerala na to množstvo. Sadli si za stôl a Anka začala jesť. Pokladala to za svoje právo. Napokon ukazovala svoje telo, jedlo teda patrí len jej a ženy to rešpektovali.
“Nechám aj vám,” povedala a odsunula od seba poloprázdnu misku.
“Ale sú fajné,” pochvaľovala si Jasna, keď zahryzla do prvého kúsku. Pomaly si vychutnávali každý kúsok, aby aspoň trochu oklamali žalúdok, aby sa aspoň na chvíľu cítili plné.
“Bola si skvelá,” pochválila ju Jasna. “Ten muž ťa určite chce.”
“Veď viem.. Poznám to. Ten bude môj,” zažartovala Anka a bolo vidieť, že má dobrú náladu.
“Čadca, nepôjdeš aj ty?” skúsila to Jasna. “Možno by dali aj tebe.”
“Nebude sa ma nikto dotýkať. Nikto. Už takto si pripadám špinavá a menejcenná. Radšej budem hladná.”
Anka spozornela.
“A ja môžem byť špinavá a menejcenná? To si chcela povedať?”
“Nezniesla by som to. Čo to nechápeš?”
“A ja to mám znášať? Myslíš, že si to užívam?”
“Nechcem byť prespanka.”
“Ale ňou si.”
“Nie, nie som! S nikým som nespala.”
“Ak to prežijeme, pre každého budeme len a len prespanky. Je jedno, či sme s niekým spali, alebo nie. Všetci si to budú myslieť. Vieš koľko žien sa zabilo, lebo o nich ľudia začali rozprávať, že sú prespanky? Tiež nás budú ohovárať,” vyložila jej pravdu Anka.
“Prestaňte,” prerušila ich Jasna. “Skúsim to ešte ja. Tak či tak sme všetky poznačené. Doma nás už žiadny muž nebude chcieť.”
Ženy mlčali. Vedeli, že má pravdu.
Pred stanom bolo zrazu rušno. Nejakí muži stáli pri vchode a dohadovali sa. Ženy čakali, čo sa bude diať. Do stanu vošli dvaja muži s nosidlami, na ktorých spal Ramo. Ľavú nohu mal pri stehne obviazanú. Muži ho obratne preložili na matrac a bez slova odišli.
Opatrne prišli k nemu a pozerali na bezvládne telo, ktoré páchlo alkoholom. Jasna mu priložila ruku na čelo. “Má teplotu.”
“Zakúrim v peci,” Anka odbehla a hodila do nej niekoľko polienok. Potom otvorila komín, aby mal oheň vzduch a rozhorel sa. Jasna do misky naliala z veľkej nádoby vodu a namočila do nej kus látky. Priložila mu ju zľahka na čelo.
“Zaslúži si, aby sme ho nechali zdochnúť,” zanadávala Čadca.
“A keď zomrie, čo s nami bude? čo?” začala lamentovať Anka.
“Postaráme sa o neho. Nezomrie,” uzavrela Jasna.
“Postaraj sa sama! Pre neho nepohnem prstom. Konečne dostal, čo si zaslúžil. Boh ho potrestal.”
“Musíme mu pomôcť. Sme ľudia nie zvieratá.”
“Ľudia? On sa k nám nesprával ako človek, ani náhodou.”
“Ak nechceš, nepomáhaj mu,” ukončila rozhovor Jasna, lebo nemala síl hádať sa.
“Bohvie koľko našich zabil a ty mu chceš pomáhať? Rozhorčila sa znova Čadca. “Možno zabil aj tvojich. Čo ty vieš.”
Jasna nevedela, čo jej má na to povedať. Má pravdu. Určite pripravil o život veľa ľudí, ale aj tak cítila povinnosť postarať sa.
“Tiež sa mi to prieči, ale keď zomrie, skončíme nedobre,” oponovala Jasna. Čadca bojovala sama so sebou. Vedela, že Jasna má pravdu. Ak Ramo zomrie, skončia medzi vojakmi. Takto ešte mali akú takú česť. Akú takú hodnotu. Ak aj nie pre mužov, tak aspoň pre seba. Ak zomrie, nebudú mať nič. Len zneužité telo a príšerný hlad. Bojovala s tým, ale teraz nemohla spraviť nič iné, len si ľahnúť na matrac.
“Poďme,” povedala Anka, keď sa priblížil voz s večerou. Aj tento krát rozvážali večeru dvaja muži. Len iní ako na obed. Anka smelo vykročila, posilnená obedným úspechom, keď dostala plnú misku zemiakov.
“Čadca ideš s nami?” spýtala sa. Žena váhala, pomaly vstala a pridala sa k Anke. Jasna čakala pri vchode a sledovala dej. Anka podala mužovi na voze misky, aby jej nabral kašu a vývar. Usmiala sa na muža a pomaly si zdvihla sukňu. Čadca ju nasledovala. Nie tak obratne a skúsene, ale predsa. Muži im nevenovali veľa pozornosti, až kým neodhalili pohlavie. Anka ho hneď schovala, lebo naokolo bolo viac zvedavých mužov a nech sa snažila prekonať v sebe zábrany, tento krát sa jej to nedarilo. Ale Čadca držala sukňu vysoko a lákala okolo idúcich na svoj rozkrok, len muži na voze nejavili záujem. Spustila teda sukňu a čakala. Spravila krok k mužom na voze, aby k ním mala blízko. Tí jej podali misky a z vreca na chleba vybrali dva krajíčky. Čadca natiahla ruku, aby si ich zobrala, ale muž ich hodil na zem. Potom zapískal na pohoniča a voz sa pohol o stan ďalej. Zaklopali na ďalšiu stanovú trúbku, aby odtiaľ vyšiel jej majiteľ.
Anka rýchlo zdvihla chlieb zo zeme a oprášila ho od špiny. “Zas vám dali naviac ,” pochválila ich Jasna, keď prišli do stanu.
“Toľko som sa snažila,” prehovorila nakoniec znechutene Anka. “A dal nám len dva krajce.”
“Nič si z toho nerob. Bol to hlupák,” ujasnila jej veci Čadca. “Každý deň umierajú. Nemajú čo stratiť. Preto sú ako zvieratá.” doplnila.
“Títo nemajú čo stratiť. Nemajú núdzu o jedlo. Do boja nechodia, sú stále len v kuchyni.”
“Čo s večerou?” nadhodila Jasna.
“Zjeme ju.. Je celá naša.” dodala natešene Čadca.
Anka pozrela na Rama a snažila sa odhadnúť situáciu. “Neskúsime ho nakŕmiť?”
“Teraz určite nie. Treba ho nechať spať. Len tak sa vylieči.”
“Vidíš, tak to môžeme zožrať.”
“To som nepovedala. Treba mu nechať jedlo, keď sa zobudí. Určite bude hladný.”
“A ja hladná nie som?!” Rozčúlila sa Čadca a vstala z matraca. “Ty si myslíš, že tu budem do rána pozerať na misku s jedlom?”
“Dobre, tak každá odjeme trochu a zvyšok mu necháme. Ráno sa určite zobudí a bude pozerať, kde má večeru. Sama vieš čo spraví, keď mu ju nedáme.”
“Dobre teda, ale keď prídu ráno s raňajkami, bude treba vyprázdniť misky. Vtedy jedlo zjeme. Veď ho nemáme kam dať.”
Ženy sa tomuto nápadu potešili. Svitala nádej, že sa znova dobre najedia.
