Pre pokoj duše č. 20 - Príučka

V tábore Jozefa Turza VI. sa oslavovalo. Muži boli opití z vína, ktoré obsahovalo viac vody ako zvyčajne a to len preto, aby sa ušlo každému aspoň za pohárik.
“Ale sme ich rozprášili,” konštatoval chválenkársky Pálfy.
“Dostali príučku ako sa patrí,” prikyvoval kapitán so sivou bradou. Obaja boli spokojní s výsledkom.
“Bolo ich určite viac ako tisíc.”
“Hádam aj dve tisícky.”
“A videli ste tie vyhladované ženy?”
“Videl veru videl.”
“Chudery,” konštatoval Pálfy a Turzo s kastelánom ich mlčky počúvali. “Prespali sa, aj keď nechceli, domov už ísť nemôžu.”
“Bolo ich veľa?” spýtal sa Turzo. Pálfy sa zatváril neurčito a bolo na ňom vidieť, že premýšľa. “Asi päťdesiat..”
“Päťdesiat žien na tisíc vojakov,” pridal sa k rozhovoru kastelán.
“Dnes sme vyhrali, ale musíme myslieť na ďalšie ciele. Zatlačiť ich ešte ďalej od Nitry,” prezrádzal svoje myšlienky Turzo.
“Ak bude vojsko, môžeme trebárs aj na samotný Ostrihom,” povedal v eufórii Pálfy.
“Máte plán?”
“Čože? Vy… vy chcete ísť naozaj na Ostrihom?” Turzo prikývol.
“Možno ak použijeme ich taktiku postupnej vojny, vyhráme.”
“Porazení ich vlastnou taktikou,” doplnil starý fúzatý kapitán.
“Zajtra pripravíme podrobný plán,” ukončil tému Turzo a obsluha mu doliala víno.

Prerátala sa, ešte niekoľko krát si Jasna čupla k Ramovim nohám, keď potreboval uspokojiť. Občas ju schmatol za vlasy, ale nikdy nebola tá, ktorá mala povinnosť uspokojiť ho ústami. Často nad tým premýšľala, prečo ona nie, ale aj tak ju najviac trápil hlad. Dievčatá chradli, líca sa im prepadli a prsia stratili plnosť.

“Zmizni konečne odtiaľto,” vyhodila jej znova na oči Čadca, keď už mala dosť pocitu prázdneho brucha, ktoré tak nástojčivo chcelo jesť. “Nechce ťa!”
“Keby ma nechcel, tak ma vyhodí,” nedala sa Jasna.
“Ty úbohá krava,“ povedala posmešne. “Myslíš, že ťa tu má, lebo ťa miluje? Myslíš si, že si niečo viac? Otvor konečne oči. Nikdy si jeho úd v ústach nemala, ani si nezjedla jeho semeno. Tak vypadni!” Čadca išla s výčitkami na kosť. Rozbalila nahú pravdu a osolila ju.
“Nech sa sám rozhodne, či ma tu chce, alebo nie. Ty o tom nerozhoduješ!”
“Je to chudák, mal sa ťa zbaviť už dávno, ale počkaj urobím to za neho…”

Náhle vošiel Ramo. Pozrel na ne, bez slova vybral z poza opaska palicu a šľahol najbližšej Jasne cez chrbát. Vyskočila a chcela sa schovať pred ďalším úderom. Podarilo sa. Ženy sa snažili schovať v malom stane ako sa len dalo. Anka, schytala niekoľko rán, ktoré boli tak silné, že odpadla. Čadca prestala utekať. Hodila sa na zem, aby schytala úder namiesto nej a vykríkla od bolesti. Jasna Anku zatiaľ chytila za ruky a potiahla na matrac. Ramo nechal uplakanú Čadcu a niekoľko rán uštedril Jasne. Až potom sa upokojil. Sadol si za stôl a mrmlal si potichu slová, ktorým nerozumeli. Pozeral na uplakané a zbité dievčatá, ktoré si utierali špinavé tváre od rozmazaných farieb, ktorými sa maľovali, lebo sa museli páčiť. Ramo vstal a dievčatá vyplašene zvýskli. Nevšímal si ich, len pokojne vyšiel zo stanu, akoby práve neublížil trom ženám.

Jasna si dala hlavu Anky na stehná a hladkala ju.
“Najradšej by som ho zabila,” začala naštvane Čadca. “Zobrala by som tu jeho palicu a tresla ho po kotrbe.”
“To by trpel málo. Mal by trpieť ako my. Aby vedel ako ubližuje. Ani neviem, za čo sme zas dostali.”
“Ja ti poviem prečo. Lebo sme pre neho len zvieratá. Niekedy by som mu ten jeho úd najradšej odhryzla.”
“Keď som vás videla prvý krát, čudovala som sa, ako ste sa báli, keď som prišla do stanu. Teraz už viem, ako ste sa cítili. To čakanie, že sa niečo stane a zas bude bitka je strašné.”
Čadca pozrela na Jasnu a na Anku. “Budeme sa liečiť aspoň mesiac.”

V tú noc už Ramo neprišiel a tak nemali ani večeru, ani raňajky. Našťastie sa im podarilo do pasce chytiť dvoch potkanov a tak mali aspoň trochu teplého mäsa. Lačne oblizovali kosti, ktoré rozhrýzli a zapili vodou. Zjedli aj upečenú kožu.
“Čo je s ním? Kde je?” Začala Anka
“Chýba ti?” odsekla jej Čadca. “Pozri ako ťa doriadil. Keby aj skapal….”
“Myslíš, že ho zabili?”
Ženy mlčky ticho sedeli a ich myšlienky ovládol pocit neistoty. Pocit, že Ramo zomrel.

“Som veľmi hladná,” posťažovala sa Anka a apaticky pozerala do stropu. “Počkám, kým budú roznášať jedlo a ponúknem sa im,” povedala to tak samozrejme a chladne a Jasna pochopila že Anka stratila posledné zvyšky hanblivosti. “Stačí mi aj malý kus chleba. Aspoň niečo. Ukážem im čo budú chcieť. Stále som žena a oni sú muži.”
“Ramo ťa zbije na smrť, keď sa dozvie, čo si urobia,” skončila jej snívanie Čadca.
“Aj takto ma bije.” Pohladila si veľmi jemne jednu z boľačiek na tele. “A keď ukážem, možno dostanem najesť.”
“Jasna ukázala a nedostala ani zrnko. Nič.”
“Možno.. Možno mne dajú. Musím to skúsiť. Muži ma mali radi. Vždy som si mohla vyberať.”
Pozrela na Jasnu. “Viem, že muži ťa moc nevyhľadávajú. Nemôžeš za to.”
“Určite to skús,” povedala Jasna a ďalej pozerala na rozpálenú pec.
“To im chceš ukazovať svoje vysušené prsia? V tábore je kopa krajších žien s plnými prsiami. Nemáš šancu…”
“Čadca…” prerušila ju Anka bez toho, aby na ňu pozrela. “Musím to skúsiť. Musím. Rozumieš?” zobrala si deku a šla si sadnúť ku vchodu, aby videla, keď pôjde voz s jedlom. Trvalo to dlhé hodiny. Dievčatá len ležali, pozerali na seba a čakali.
“Už idú,” povedala bez vzrušenia v hlase Anka. “Sú ešte ďaleko.” Jasna namáhavo vstala a prišla ku vchodu. Cestou zobrala misky a pohár. Mlčky čakali, kým príde voz k susednému stanu. Potom vyšli von a počkali, kým dajú mužovi z vedľajšieho stanu jeho obed.