“Myslel to vážne”, pochopila keď prišli dvaja muži, odomkli zámok s reťazami od podlahy a odviedli ju von. Keď vyšli na nádvorie, uvidela na voze nízku železnú klietku a skupinu mužov, ktorí sedlali kone.
“Čo tu robí?” povedal jeden z nich, zavalitý muž s nízkym čelom a chýbajúcim prstom. “Takto nič nechytíme. Zakryje nám stopu.” Muži ktorí ju viedli sa zasmiali.
“Ver mi braček, že na tento lov tak skoro nezabudneš,” povedal nižší z nich. Muži ktorí upravovali koňom postroje a nahadzovali sedlá, na ňu sotva pozreli. Žena v klietke nebola nič výnimočné. Nezaujalo ich ani to, že jej šaty boli špinavé a ani to, že pre kolík v ústach nemohla rozprávať. Videli takto veľa väzňov a aj žien. Bola to doba, keď boli v krajine bežné povstania a vypaľovanie. A po tureckých nájazdoch zostalo v krajine veľa opustených dievčat, ktoré kradli a tak často skončili vo väzení alebo na hranici.
Klietka bola malá, doslova ju do nej napchali, ale viac jej vadilo, že bola špinavá a páchla zaschnutou mŕtvou krvou..
“Čo spravila?” spýtal sa vojak s hlbokou jazvou na líci, ktorá sa nechcela úplne zahojiť.
“Aaale,” zatiahol nižší muž, ktorý ju doviedol a sadol si vedľa pohoniča. “Môže byť rada že ešte dýcha. Pri Báthory by bola už dávno na onom svete.”
“Aj to sa môže stať. Počul som, že má prísť na zasadanie šľachty.”
Muž na voze si namiesto odpovede odpľul. Jasna vedela čo je to za ženu. Od smrti jej muža začalo v okolí Čachtíc miznúť príliš veľa dievčat. Z niektorých našli len zohavené telá. Počula od žien v dedine, čo všetko im vraj robí a v rozkroku pocítila zmenu.
“Na kone!” zakričal muž na voze. Počkal kým všetci vysadnú a spravia za ním dvojstup.
Potom sa voz pohol. Ešte stále verila, že je to len hra. Že ju kráľ chce len vyľakať.
“Hej ty!” zakričal muž, ktorý išiel prvý za vozom. “Čo si spravila?”
“Nič. Obrábala som pole, keď po mňa prišli.”
“Asi si ho zle obrábala.”
“Mal by si ma pustiť.”
“Ja?” ukázal prstom na seba.
“Áno. Nič som nespravila. Kráľ ma drží neprávom. ”
“Ktorý kráľ? Náš?”
“A či asi,” povedala drzo, keď videla že je až príliš jednoduchý.
“Vysmievaš sa mi?”
“Ticho! S väzňom sa nerozpráva!” prerušil ich rozhovor nižší muž, ktorý tu evidentne velil. Vojak za vozom síce zmĺkol, ale ukázal jej gesto, pri ktorom si palcom prešiel po krku z jednej strany na druhú…
Vadilo jej, že z jej rozkroku ešte stále tečie a je jej ešte viac zima. Vozom hádzalo ako prechádzal po ceste plnej výmoľov a skál. Začínala byť doudieraná od železných mreží na ktoré narážala vždy, keď vozom myklo.
“Tu to bude stačiť,” zašomral kapitán a rozkázal. “Stáť! Zosadať!” Chlapi zastali a zbrane im zacengali, keď zosadali a kov sa dotýkal o kov. “Rozkaz je jasný, “ prehovoril kapitán, keď sa muži zhromaždili okolo neho. ”Necháme ju chvíľu bežať a potom ju budeme chytať. Pripravte psy!”. Kývol na prvého vojaka, ktorý išiel za vozom. ”Vyber ju!” a hodil mu zväzok kľúčov.
Tí čo boli najbližšie, mu pomohli. Chytili ju za nohy a vytiahli von. “Poriadne ju pridržte!” zakričal, keď videl ako kope. Pribehli ďalší muži a chytili ju za lýtka. Kapitán si kľakol a odrezal jej zo šiat kus lemu a až potom jej odomkol putá. Keď skončil, narovnal sa, pozrel na ňu a potom na les za ním.
“Si voľná. Bež.”
“Naozaj? Naozaj môžem ísť?”
“Chceš o tom dekrét od kráľovnej Uhorska? Zmizni!.”
Jasna sa rozbehla k najbližšiemu lesu.
“Krista Boha, na čo taký ceremoniál?” zahromžil muž s jazvou, ktorá bola dosť otvorená. “Mohli sme si všetci do sýtosti užiť aj bez toho, aby sme ju naháňali.”
Kapitán si ho nevšímal, dal psom privoňať k látke a tie začali štekať, lebo mali stopu.
“A teraz za ňou!“
“Mohli sme ju zapichnúť aj tu.” pridal sa k šomraniu jednoduchý chlap.
“Taký je rozkaz kráľa.” konštatoval kapitán namrzene.
Muži sa rozbehli do lesa a kapitán pomaly vykračoval za nimi. Chcel ostať na voze, ale vedel, že by ho mohli oklamať. Ženu by zabili a tvrdili by, že ju nenašli. Život vojaka mal v časoch vojny a nepokojov vždy väčšiu cenu a tak sa im prepáčovalo, keď si užívali s mladými dievčatami proti ich vôli a tie pritom skonali, alebo rodili deti bez otcov.
Les nebol hustý, ale na zemi bolo veľa starých konárov, ktoré bránili v rýchlom behu. Jasna utekala. Chcela byť čo najďalej od mužov. Ak sa jej podarí ujsť, môže znova slobodne žiť, ale bosé chodidlá neboli zvyknuté na beh po lese. Každý krok musela zvažovať, aby zle nestúpila ale nie vždy sa jej to podarilo. Občas stúpila na niečo ostré a chodidlá ju stále viac nepríjemne boleli. Aj keď jej dali vojaci náskok, ich hlasy a štekot psov za ňou silnel.
“Stoj!”
“Vidím ju!” ozvalo sa lesom a Jasne sa zrazu chcelo plakať, vzdať sa, nechať ich, nech s ňou spravia čo chcú, ale o sekundu v nej zas zvíťazil pud a zrýchlila krok. Lesom sa ozývali psy , praskanie konárov a krik.
“Stoj!”
“Je moja!” ozval sa iný hlas a psy sa rozbrechali ešte viac. Bože, musí niečo vymyslieť. Takto ju chytia. Napadlo ju, že aspoň vylezie na strom. Tam ju tak ľahko nedostanú, aj tak nemá kde ujsť, kam sa schovať. Tento les nepoznala, nevedela kde je rieka, kde by mohli psy stratiť stopu. Vedela, že keď sa vzdiali veľmi, tak jednoducho pustia psy a tie ju dohryzú. Vybrala silný strom s nízkymi konármi a začala naň šplhať. Kým prišli muži k stromu, bola už celkom vysoko.
“Tá malá pobehlica vyliezla hore.” povedal ten jednoduchší, hoci všetci pozerali hore a bolo im jasné že tam je.
Psy pod ňou brechali, až im z papúľ striekali sliny. Muži sa rozhliadali dookola, akoby niečo hľadali. Rozliezli sa po lese a do vakov tlačili lístie. Bolo jej jasné čo budú robiť. Zapália oheň a keď bude dym dosť hustý, bude nútená zliezť. Do čerta. Zanadávala v duchu. Mohla som ešte utekať. Takto už nemôže nič robiť. Netrvalo dlho a vojaci zapálili vatru. Jesenné lístie začalo husto dymiť a jej nos sa plnil štipľavým dymom. Zavrela oči aby jej neslzili, ale dych nemohla zadržať. Nie na tak dlho. Lovci vedeli čo treba robiť. Prikladali nové lístie do tlejúceho ohňa a tmavý dym sa ťahal do koruny stromu. Rozkašľala sa. Ťažko sa jej dýchalo. Nevedela sa nadýchnuť. Oči mala plné sĺz. Na chvíľu stratila rovnováhu a skoro spadla, ale prstami ešte vždy držala kmeň a tak sa k nemu znova pritisla. Snažila sa nájsť miesto, kde by sa mohla nadýchnuť, zmeniť polohu, ale hlava ju postupne opúšťala ako jej dochádzal kyslík a neostalo v nej nič, čo by mohlo reagovať.
Ruky pustili kmeň. Padala cez konáre, ktoré stlmili jej pád ale tiež doudierali jej telo. Dopadla na horiace lístie. Kapitán do nej len kopol aby sa odkotúľala z lístia.
“Čo tu robí?” povedal jeden z nich, zavalitý muž s nízkym čelom a chýbajúcim prstom. “Takto nič nechytíme. Zakryje nám stopu.” Muži ktorí ju viedli sa zasmiali.
“Ver mi braček, že na tento lov tak skoro nezabudneš,” povedal nižší z nich. Muži ktorí upravovali koňom postroje a nahadzovali sedlá, na ňu sotva pozreli. Žena v klietke nebola nič výnimočné. Nezaujalo ich ani to, že jej šaty boli špinavé a ani to, že pre kolík v ústach nemohla rozprávať. Videli takto veľa väzňov a aj žien. Bola to doba, keď boli v krajine bežné povstania a vypaľovanie. A po tureckých nájazdoch zostalo v krajine veľa opustených dievčat, ktoré kradli a tak často skončili vo väzení alebo na hranici.
Klietka bola malá, doslova ju do nej napchali, ale viac jej vadilo, že bola špinavá a páchla zaschnutou mŕtvou krvou..
“Čo spravila?” spýtal sa vojak s hlbokou jazvou na líci, ktorá sa nechcela úplne zahojiť.
“Aaale,” zatiahol nižší muž, ktorý ju doviedol a sadol si vedľa pohoniča. “Môže byť rada že ešte dýcha. Pri Báthory by bola už dávno na onom svete.”
“Aj to sa môže stať. Počul som, že má prísť na zasadanie šľachty.”
Muž na voze si namiesto odpovede odpľul. Jasna vedela čo je to za ženu. Od smrti jej muža začalo v okolí Čachtíc miznúť príliš veľa dievčat. Z niektorých našli len zohavené telá. Počula od žien v dedine, čo všetko im vraj robí a v rozkroku pocítila zmenu.
“Na kone!” zakričal muž na voze. Počkal kým všetci vysadnú a spravia za ním dvojstup.
Potom sa voz pohol. Ešte stále verila, že je to len hra. Že ju kráľ chce len vyľakať.
“Hej ty!” zakričal muž, ktorý išiel prvý za vozom. “Čo si spravila?”
“Nič. Obrábala som pole, keď po mňa prišli.”
“Asi si ho zle obrábala.”
“Mal by si ma pustiť.”
“Ja?” ukázal prstom na seba.
“Áno. Nič som nespravila. Kráľ ma drží neprávom. ”
“Ktorý kráľ? Náš?”
“A či asi,” povedala drzo, keď videla že je až príliš jednoduchý.
“Vysmievaš sa mi?”
“Ticho! S väzňom sa nerozpráva!” prerušil ich rozhovor nižší muž, ktorý tu evidentne velil. Vojak za vozom síce zmĺkol, ale ukázal jej gesto, pri ktorom si palcom prešiel po krku z jednej strany na druhú…
Vadilo jej, že z jej rozkroku ešte stále tečie a je jej ešte viac zima. Vozom hádzalo ako prechádzal po ceste plnej výmoľov a skál. Začínala byť doudieraná od železných mreží na ktoré narážala vždy, keď vozom myklo.
“Tu to bude stačiť,” zašomral kapitán a rozkázal. “Stáť! Zosadať!” Chlapi zastali a zbrane im zacengali, keď zosadali a kov sa dotýkal o kov. “Rozkaz je jasný, “ prehovoril kapitán, keď sa muži zhromaždili okolo neho. ”Necháme ju chvíľu bežať a potom ju budeme chytať. Pripravte psy!”. Kývol na prvého vojaka, ktorý išiel za vozom. ”Vyber ju!” a hodil mu zväzok kľúčov.
Tí čo boli najbližšie, mu pomohli. Chytili ju za nohy a vytiahli von. “Poriadne ju pridržte!” zakričal, keď videl ako kope. Pribehli ďalší muži a chytili ju za lýtka. Kapitán si kľakol a odrezal jej zo šiat kus lemu a až potom jej odomkol putá. Keď skončil, narovnal sa, pozrel na ňu a potom na les za ním.
“Si voľná. Bež.”
“Naozaj? Naozaj môžem ísť?”
“Chceš o tom dekrét od kráľovnej Uhorska? Zmizni!.”
Jasna sa rozbehla k najbližšiemu lesu.
“Krista Boha, na čo taký ceremoniál?” zahromžil muž s jazvou, ktorá bola dosť otvorená. “Mohli sme si všetci do sýtosti užiť aj bez toho, aby sme ju naháňali.”
Kapitán si ho nevšímal, dal psom privoňať k látke a tie začali štekať, lebo mali stopu.
“A teraz za ňou!“
“Mohli sme ju zapichnúť aj tu.” pridal sa k šomraniu jednoduchý chlap.
“Taký je rozkaz kráľa.” konštatoval kapitán namrzene.
Muži sa rozbehli do lesa a kapitán pomaly vykračoval za nimi. Chcel ostať na voze, ale vedel, že by ho mohli oklamať. Ženu by zabili a tvrdili by, že ju nenašli. Život vojaka mal v časoch vojny a nepokojov vždy väčšiu cenu a tak sa im prepáčovalo, keď si užívali s mladými dievčatami proti ich vôli a tie pritom skonali, alebo rodili deti bez otcov.
Les nebol hustý, ale na zemi bolo veľa starých konárov, ktoré bránili v rýchlom behu. Jasna utekala. Chcela byť čo najďalej od mužov. Ak sa jej podarí ujsť, môže znova slobodne žiť, ale bosé chodidlá neboli zvyknuté na beh po lese. Každý krok musela zvažovať, aby zle nestúpila ale nie vždy sa jej to podarilo. Občas stúpila na niečo ostré a chodidlá ju stále viac nepríjemne boleli. Aj keď jej dali vojaci náskok, ich hlasy a štekot psov za ňou silnel.
“Stoj!”
“Vidím ju!” ozvalo sa lesom a Jasne sa zrazu chcelo plakať, vzdať sa, nechať ich, nech s ňou spravia čo chcú, ale o sekundu v nej zas zvíťazil pud a zrýchlila krok. Lesom sa ozývali psy , praskanie konárov a krik.
“Stoj!”
“Je moja!” ozval sa iný hlas a psy sa rozbrechali ešte viac. Bože, musí niečo vymyslieť. Takto ju chytia. Napadlo ju, že aspoň vylezie na strom. Tam ju tak ľahko nedostanú, aj tak nemá kde ujsť, kam sa schovať. Tento les nepoznala, nevedela kde je rieka, kde by mohli psy stratiť stopu. Vedela, že keď sa vzdiali veľmi, tak jednoducho pustia psy a tie ju dohryzú. Vybrala silný strom s nízkymi konármi a začala naň šplhať. Kým prišli muži k stromu, bola už celkom vysoko.
“Tá malá pobehlica vyliezla hore.” povedal ten jednoduchší, hoci všetci pozerali hore a bolo im jasné že tam je.
Psy pod ňou brechali, až im z papúľ striekali sliny. Muži sa rozhliadali dookola, akoby niečo hľadali. Rozliezli sa po lese a do vakov tlačili lístie. Bolo jej jasné čo budú robiť. Zapália oheň a keď bude dym dosť hustý, bude nútená zliezť. Do čerta. Zanadávala v duchu. Mohla som ešte utekať. Takto už nemôže nič robiť. Netrvalo dlho a vojaci zapálili vatru. Jesenné lístie začalo husto dymiť a jej nos sa plnil štipľavým dymom. Zavrela oči aby jej neslzili, ale dych nemohla zadržať. Nie na tak dlho. Lovci vedeli čo treba robiť. Prikladali nové lístie do tlejúceho ohňa a tmavý dym sa ťahal do koruny stromu. Rozkašľala sa. Ťažko sa jej dýchalo. Nevedela sa nadýchnuť. Oči mala plné sĺz. Na chvíľu stratila rovnováhu a skoro spadla, ale prstami ešte vždy držala kmeň a tak sa k nemu znova pritisla. Snažila sa nájsť miesto, kde by sa mohla nadýchnuť, zmeniť polohu, ale hlava ju postupne opúšťala ako jej dochádzal kyslík a neostalo v nej nič, čo by mohlo reagovať.
Ruky pustili kmeň. Padala cez konáre, ktoré stlmili jej pád ale tiež doudierali jej telo. Dopadla na horiace lístie. Kapitán do nej len kopol aby sa odkotúľala z lístia.
