Pre pokoj duše č. 18 – Poznáš ma

Do stanu vošiel majiteľ. Niečo sa mu nezdalo.
“Koku nedir? Koku nedir?!” Nerozumeli mu. Chceli ho vyzliecť, ale on spoza opaska vytiahol jazdecký kožený bičík a šľahol im cez lýtka. Vyskočili od bolesti. Švihal hlava nehlava. Dievčatá sa rozutekali a on ich naháňal v malom priestore. Šľahal, kým sa neunavil. Dievčatá plakali a chytali si bolestivé miesta. Nechápali prečo ich bije. Ešte pár krát zasiahol ich telá a potom stál uprostred stanu, ruka s bičom zvesená. Keď sa celkom upokojil, vyšiel von.

“Prečo nás zbil?” Začala Jasna.
“Nemala si núkať prsia kuchárovi. Iste je to preto. Ramo sa o tom dozvedel. Je žiarlivý.” Vonku za stanom čosi zahrmotalo.
“To je môj kýbeľ,” potešila sa Jasna. Neváhala a napriek bolestiam vyšla opatrne von. Poobzerala sa na všetky strany, či neuvidí Rama. Potom prekĺzla pomedzi stany a priblížila sa ku kýbľu. Niečo v ňom bolo aj keď pasca nebola nastavená. Opatrne doň nahliadla. Bol tam havran. Zachutili mu vnútornosti. Neváhala. Zobliekla si šaty a hodila ich na kýbel, ale havran ju predbehol. Zbadal ju a v okamihu odletel. Pár vojakov zastalo a sledovalo jej nahotu. Rýchlo sa obliekla a vrátila sa do stanu.

Na druhý deň ráno ako obyčajne obliekli Rama. Keď mu zaviazali čižmy, vstal rozviazal Jasne opasok a zobliekol jej šaty. Váhal rovnako ako veľa mužov pred ním. Stála pred ním nahá žena, ktorá ho vzrušovala a zároveň v nej bolo niečo cudzie. Niečo nedotknuteľné. Ako mníška, ktorá je nahá, ale nikdy vzrušovať nebude.

“Soyunmak,” povedal a ukázal na Čadcu a Anku. Vyzliekli si živôtiky, šaty, dali si dole podväzovačku a nohavičky. Čakali čo bude. Obzeral si ich telá, na ktorých boli ešte stále stopy biča. O pár minút ale zazvonili stanové rúrky, ktoré oznamovali príchod raňajok. Gestom im naznačil nech sa oblečú. Rýchlo vykonali čo chcel a vybehli s miskami von. Muži čosi poznamenali, ale nerozumeli im a tak len prikyvovali hlavami a tešili sa na jedlo.

Po raňajkách im zas prikázal vyzliecť sa. Sedel za stolom a obzeral si ich telá. Ženy mlčky stáli a pozerali do zeme. Zakrývali si ohanbie a prestupovali z nohy na nohu. Ramo ich sledoval ako na výstave a potom len vstal a odišiel. Nechal im na stole poloprázdne misky na ktoré sa vrhli. Jasna sledovala ich hladom vysušené prsia. Viseli ako nepotrebná koža. Jasnine prsia ešte pripomínali čosi ženské, ale aj tie postupne strácali ženskosť.
Ešte viac prikúrili a Jasna sa obliekla.
“Chceš riskovať, že príde?” Spýtala sa nahá Čadca.
“Rýchlo sa vyzlečiem.”
Ako každé ráno si skrášlili tvár sadzou zmiešanou s mydlom. Pošúchali si líca, aby nabrali červenú farbu.
“Prečo sa vlastne krášlime?” Vyzvedala Jasna. “Nikto nás už nikdy nebude chcieť. Pre všetkých už budeme len prespanky.” Čadca na ňu pozrela a zvýraznila si pery kvapkou krvi z prsta.
“Skús sa raz nenamaľovať. Hneď ti zráta rebrá bičom.”
“Na čo mu to je. Pozri sa na naše prsia. Už nie sme ani ženy.”
“Rob ako chceš,” uzavrela Čadca ľahostajne.

Päť mužov pozeralo na mapu. V rukách mali malé tmavé kamienky, ktoré ukladali na mapu.
“Ešte sem,” poznamenal muž v ťažkej koženej zbroji.
“Môžu byť kdekoľvek,” muž sa vzdialil od mapy, aby získal prehľad. “To bude na jeden deň stačiť,” potom zobrali steblá trávy a medzi skalkami spravili trasy, tak aby ich bolo čo najmenej. Zrátali ich.
“Budeme potrebovať 24 mužov,” konštatoval kastelán.
“Vyberiem najlepších stopárov. Vyrazia zajtra ráno. Pol dňa budú hľadať a pol dňa pôjdu naspäť,” povedal jeden z veliteľov s dlhými vlasmi, ktoré mal zapletené do šiestich vrkočov.

Ráno 24 mužov oblečených za sedliakov, vysadlo na ťažné kone, ktoré používali sedliaci pri prácach na poli. Mali pri sebe len malé mošne s trochou jedla a vody na celý deň. Celý tábor na nich pozeral v rannej hmle.
“Nedali im ani sedla?” poznamenal Turzo.
“Majú len látkové deky pod zadok. Pohodlné to nebude, ale keď ich nájdu nebudú ich podozrievať, že sú to zvedovia,” povedal kapitán s vrkočmi.
“Keď ich nájdu tak ich zabijú tak či tak.”

Turzo s kastelánom a ďalšími troma veliteľmi sedeli v chalupe na kraji dediny. Čakali do noci, kým prišli prvý jazdci.
“Čo im to tak dlho trvá?” spýtal sa veliteľ so zapletanými vlasmi a ukázal na stôl. Muž pozrel na mapu a z misky na kraji stola vybral čierny kamienok a položil ho na mapu.
“Koľko ich tam asi je?”
“Sotva dvadsať. Nemajú ani postavené stany. Vyzeralo to, že sa sťahujú z miesta na miesto.”
“Turzo, zobral kamienok a zamenil ho za najmenší, aký v miske našiel.”.
“Mali aj zajatcov?” spýtal sa veliteľ.
“Žiadnych som nevidel.”
“Okrem toho nič? Žiadne stopy?”
“Ani raz som nenarazil na veľa stôp konských kopýt. Cesty boli len málo zjazdené. Ľudia sa boja cestovať.”
“Dobre. Môžeš odísť.”
Keď odchádzal, ďalší zved priväzoval koňa.
“Akú trasu si šiel?” oslovil ho veliteľ so zapletanými vlasmi.
Muž ukázal na jednu z trás načrtnutú slamkami a skalkami.
“Našiel si niečo?”
“Táto oblasť je prázdna,” naznačil pohybom, ktorú oblasť preskúmal. “Nenašiel som ani stopy. Nevidel som ani živého človeka.”