Ani tento krát im jedlo nestačilo. Všetky boli zvyknuté na nedostatok, ale nie na taký veľký. Jasna sa nechcela ponáhľať k miskám. Nechcela byť tá, čo im berie. Ramo vstal a šiel si sadnúť k peci. Jasna si všimla, že vždy keď idú jesť, odíde od stola. Keď dojedli, chytil Jasnu za ruku. Nechápavo šla s ním. Potom zobral za ruku Čadcu a postavil ju oproti. Zobral jej ruku a dal Jasne facku. Uhla sa a tak jej dal druhú facku. Pochopila, že sa má nechať fackovať. A tak Čadca fackala Jasnu. Zľahka. Na to jej Ramo strelil tak, že skoro spadla. Znova dala Jasne slabé pohladenie a znova dostala. A tak aj ona dala silnú. A vtedy nedostala. Pochopila pravidlá. Chvíľu dávala ona a chvíľu zas Jasna. Tváre mali červené a slzy na krajíčku. Nechceli si spôsobovať bolesť. Obe jej mali dosť, ale Ramo nebol spokojný. Pozeral na ich tváre a to ako sa premáhajú a nakoniec vstal a každej dal po tvári. Čadca spadla na zem. Turek konečne spokojne pokýval hlavou. Pozrel na Anku, ktorá sa knísala na matraci a plakala. Najradšej by nič z toho nevidela. Nechal ju.
“Ak sa budeme nabudúce znova fackovať, tak prosím ťa odpadni rýchlejšie,” začala Čadca, keď jej prestalo zvoniť v ušiach a vstala. Pohladila si tvár. Kožu mala ešte stále citlivú. Vonku, kdesi za stanmi sa ozvalo švihnutie biča a v zápätí sa ozval ženský výkrik. Ženy prišli ku vchodu a vystrčili von hlavy. Pozerali sa na všetky strany, ale nič nevideli. Len počuli kde sa asi akt odohráva. Ten krik sa vám zaryje do hlavy. Nenechá vás premýšľať o ničom inom.
“Prečo myslíš, že dostala?”
“Určite niečo ukradla, alebo sa vyspala s kým nemala.”
“Mossno. Mossno,” začala opatrne vyslovovať Anna. “Nebola povoľná.” Ženy mlčali a ďalej počúvali švih a nárek. Krík prešiel v niečo nezmyselné. Menil hlasitosť. Jasna sklopila pohľad a začala sa potichu modliť. Zvuk biča prestal a ženy rýchlo vošli do stanu. Na tú malú chvíľu zabudli na hlad, ale prv než vošli, Jasna zahliadla chvost miznúceho potkana.
Cez obed si odložila trochu chleba, z ktorého si spravila guľôčku.
“Čo to robíš?” bola zvedavá Čadca.
“Pascu na potkany.”
“Chceš ho chytiť na chlebovú guľôčkou?”
Jasna to nekomentovala. Zobrala drevený kýbeľ, v ktorom chýbal kus dna a vyšla von. Trochu od vchodu ho silno zaborila do zeme. Na hranu umiestnila kus železného komína a na jeho koniec, ktorý smeroval do stredu kýbla umiestnila guľôčku. Vyvážila ho, aby rúra nepadla ani do kýbla ani mimo. A jednu stranu podoprela polienkom. Potom sa spokojne vrátila do stanu.
“Myslíš, že niečo chytíš? Ten chleba si mohla zjesť, bol by z neho väčší osoh.”
“Uvidíme.”
Ráno šla pozrieť pascu, ale v kýbli nebolo nič. Guľôčka bola na mieste, aj pasca bola dobre nastavená. Sklamane sa vrátila dnu.
“Nič? spýtala sa zvedavá Anka.
“Nie, nikto sa jej ani nedotkol, ale včera som určite videla chvost potkana. Musia tu byť.”
“Tu nie je nič. Potkany sú pri kuchyni, tam kde je naviac jedla.”
“Potrebujem sa najesť. Som hladná.”
“Tak uteč, aj tak nám tu len berieš jedlo,” kopala slovami Čadca. “Dve sme tu prežili, ale tri tu skapeme.” Jasna vedela, že nemá zmysel sa hádať. Hovoril z nich hlad a chuť prežiť. Tá chuť po jedle, ktorá v nich rástla, čím menej jedli. Na obed to už nevydržala, keď prišiel voz s jedlom, zobrala ruku muža, ktorý naberal jedlo a priložila si ju na nahý prsník. Postláčal jej ho, ale potom sa odtiahol. Nedal im ani o trochu viac ako im dal predvčerom.
“Čo si to urobila?” začala Čadca.
“Chcela som, aby mi dal viac jedla.”
“Kým k nám príde, tak je dávno päť krát urobený. Sme chudé a škaredé. Na ceste k nám má veľa príležitostí. Od onakvejších dievčat ako sme my.”
Jasna sa nechcela hádať a tak radšej vyšla von a skontrolovala pascu. Mala šťastie, na dne bol potkan. Pokúšal sa prehrýsť si cestu pomedzi drevené latky, ktoré tvorili stenu kýbla. Ako ho len teraz zabiť. Vybehla pred stan. Zbadala prvého vojaka, kývla na neho, nech ide za ňou. Keď zbadal potkana, zobral dlhý nôž a prepichol ho na skrz. Jasna mu potom odrezala hlavu a vybrala malé vnútornosti. Hodila ich do kýbľa. Poďakovala vojakovi a vbehla radostne do stanu.
Pozrite čo mám. So záujmom na ňu pozreli. Dobrých správ tu nebýva veľa.
“Ako ho chceš upiecť?”
Jasna vybehla von a o chvíľu sa vrátila s vŕbovým prútom. Napichla naň potkana, otvorila horúcu pec a spiekla mu srsť. Za chvíľku bola z neho len holá koža. Vybrala ho a pomaly opekala na peci. Otáčala ho, kým nezačalo mäso voňať ako v naozajstnej kuchyni, v ktorej sa pečie kurča. Osolila ho. Zobrala lyžicu a skúšala oddeliť mäso od kostí. Nešlo to. Piekla ho dlho kým, bolo mäso ako tak opečené. Potom zobrala misku a rozdelila potkana na nohy a trup.
“Poďte si dať,” ponúkla ich slávnostne, akoby ponúkala bohatý obed o dvoch chodoch. Anka pribehla a pozerala na ten zázrak. Čadca len neveriacky prišla k stolu. Jasna jej podala stehno. Bolo to asi to najlepšie, čo im mohol potkan ponúknuť. Čadca zahryzla a dlho žula. Anka sa pustila do predných nôh a Jasna očistila chrbát od mäsa, ktoré bolo tuhé a šľachovité. Ale tu a so soľou to chutilo skvele. Dievčatá pozerali na seba a usmievali sa. Akoby mali prísť lepšie časy. Veď potkany si môžu naloviť. Nikto im to nezakazuje.
“Chytíš ďalšieho?” spýtala sa Anka.
“Škoda, že nemáme dva kýble. Mohli by sme chytiť viacerých.”
“To už hádam budeme aj tučné,“ zasmiala sa Anka. “Aj jeden za deň je dobrý. Si šikovná,” Jedli dlho, kým neostali len kosti, ktoré hodili do pece. Potom si ľahli na matrace.
“Ak sa budeme nabudúce znova fackovať, tak prosím ťa odpadni rýchlejšie,” začala Čadca, keď jej prestalo zvoniť v ušiach a vstala. Pohladila si tvár. Kožu mala ešte stále citlivú. Vonku, kdesi za stanmi sa ozvalo švihnutie biča a v zápätí sa ozval ženský výkrik. Ženy prišli ku vchodu a vystrčili von hlavy. Pozerali sa na všetky strany, ale nič nevideli. Len počuli kde sa asi akt odohráva. Ten krik sa vám zaryje do hlavy. Nenechá vás premýšľať o ničom inom.
“Prečo myslíš, že dostala?”
“Určite niečo ukradla, alebo sa vyspala s kým nemala.”
“Mossno. Mossno,” začala opatrne vyslovovať Anna. “Nebola povoľná.” Ženy mlčali a ďalej počúvali švih a nárek. Krík prešiel v niečo nezmyselné. Menil hlasitosť. Jasna sklopila pohľad a začala sa potichu modliť. Zvuk biča prestal a ženy rýchlo vošli do stanu. Na tú malú chvíľu zabudli na hlad, ale prv než vošli, Jasna zahliadla chvost miznúceho potkana.
Cez obed si odložila trochu chleba, z ktorého si spravila guľôčku.
“Čo to robíš?” bola zvedavá Čadca.
“Pascu na potkany.”
“Chceš ho chytiť na chlebovú guľôčkou?”
Jasna to nekomentovala. Zobrala drevený kýbeľ, v ktorom chýbal kus dna a vyšla von. Trochu od vchodu ho silno zaborila do zeme. Na hranu umiestnila kus železného komína a na jeho koniec, ktorý smeroval do stredu kýbla umiestnila guľôčku. Vyvážila ho, aby rúra nepadla ani do kýbla ani mimo. A jednu stranu podoprela polienkom. Potom sa spokojne vrátila do stanu.
“Myslíš, že niečo chytíš? Ten chleba si mohla zjesť, bol by z neho väčší osoh.”
“Uvidíme.”
Ráno šla pozrieť pascu, ale v kýbli nebolo nič. Guľôčka bola na mieste, aj pasca bola dobre nastavená. Sklamane sa vrátila dnu.
“Nič? spýtala sa zvedavá Anka.
“Nie, nikto sa jej ani nedotkol, ale včera som určite videla chvost potkana. Musia tu byť.”
“Tu nie je nič. Potkany sú pri kuchyni, tam kde je naviac jedla.”
“Potrebujem sa najesť. Som hladná.”
“Tak uteč, aj tak nám tu len berieš jedlo,” kopala slovami Čadca. “Dve sme tu prežili, ale tri tu skapeme.” Jasna vedela, že nemá zmysel sa hádať. Hovoril z nich hlad a chuť prežiť. Tá chuť po jedle, ktorá v nich rástla, čím menej jedli. Na obed to už nevydržala, keď prišiel voz s jedlom, zobrala ruku muža, ktorý naberal jedlo a priložila si ju na nahý prsník. Postláčal jej ho, ale potom sa odtiahol. Nedal im ani o trochu viac ako im dal predvčerom.
“Čo si to urobila?” začala Čadca.
“Chcela som, aby mi dal viac jedla.”
“Kým k nám príde, tak je dávno päť krát urobený. Sme chudé a škaredé. Na ceste k nám má veľa príležitostí. Od onakvejších dievčat ako sme my.”
Jasna sa nechcela hádať a tak radšej vyšla von a skontrolovala pascu. Mala šťastie, na dne bol potkan. Pokúšal sa prehrýsť si cestu pomedzi drevené latky, ktoré tvorili stenu kýbla. Ako ho len teraz zabiť. Vybehla pred stan. Zbadala prvého vojaka, kývla na neho, nech ide za ňou. Keď zbadal potkana, zobral dlhý nôž a prepichol ho na skrz. Jasna mu potom odrezala hlavu a vybrala malé vnútornosti. Hodila ich do kýbľa. Poďakovala vojakovi a vbehla radostne do stanu.
Pozrite čo mám. So záujmom na ňu pozreli. Dobrých správ tu nebýva veľa.
“Ako ho chceš upiecť?”
Jasna vybehla von a o chvíľu sa vrátila s vŕbovým prútom. Napichla naň potkana, otvorila horúcu pec a spiekla mu srsť. Za chvíľku bola z neho len holá koža. Vybrala ho a pomaly opekala na peci. Otáčala ho, kým nezačalo mäso voňať ako v naozajstnej kuchyni, v ktorej sa pečie kurča. Osolila ho. Zobrala lyžicu a skúšala oddeliť mäso od kostí. Nešlo to. Piekla ho dlho kým, bolo mäso ako tak opečené. Potom zobrala misku a rozdelila potkana na nohy a trup.
“Poďte si dať,” ponúkla ich slávnostne, akoby ponúkala bohatý obed o dvoch chodoch. Anka pribehla a pozerala na ten zázrak. Čadca len neveriacky prišla k stolu. Jasna jej podala stehno. Bolo to asi to najlepšie, čo im mohol potkan ponúknuť. Čadca zahryzla a dlho žula. Anka sa pustila do predných nôh a Jasna očistila chrbát od mäsa, ktoré bolo tuhé a šľachovité. Ale tu a so soľou to chutilo skvele. Dievčatá pozerali na seba a usmievali sa. Akoby mali prísť lepšie časy. Veď potkany si môžu naloviť. Nikto im to nezakazuje.
“Chytíš ďalšieho?” spýtala sa Anka.
“Škoda, že nemáme dva kýble. Mohli by sme chytiť viacerých.”
“To už hádam budeme aj tučné,“ zasmiala sa Anka. “Aj jeden za deň je dobrý. Si šikovná,” Jedli dlho, kým neostali len kosti, ktoré hodili do pece. Potom si ľahli na matrace.
