Aj keď bolo okolo veľa žien, mala pocit, že je sama. Akoby všetky vedeli, že je nevybraná. Akoby ju už vyčlenili a nepatrila k nim. Možno nechceli počúvať jej sťažnosti na osud a možno nechceli mat nič spoločné s osudom, ktorý ju čakal. Lebo oni boli niečo viac, boli vybrané. A to je tu najviac. Do stanu vošiel muž, ktorý riadil výber a s ním aj dvaja mäsití vojaci. Keď zbadal Jasnu ukázal na ňu. Vojaci jej nasadili na nohy a ruky putá. Tie na ruke spojili s dlhou reťazou. Muž vošiel za ďalší záves, kde vybral ďalšie a ďalšie ženy. Dokopy päť. Bola medzi nimi aj krátkovlasá žena ktorá sa s Jasnou ráno rozprávala.
“Tak ani teba nevybrali?” konštatovala. Jasne po lícach tiekli prvé slzy. Utrela si ich.
“Nie. Nechceli ma.”
Ženu pripojili na reťaz za Jasnu. Za ňou bola žena, ktorá bola síce mladá, ale evidentne mala jeden prsník menší ako druhý a napriek veku trochu riedke vlasy. Ďalšia si stále siahala na rozkrok, asi jej to robilo dobre. Ešte k tomu čudne držala ruku, akoby ju nevedela ovládať. Jasnu napadlo, že je asi slabomyseľná. Posledná žena bola pekná. Na prvý pohľad vyzerala normálne. Nerozumela prečo si ju nikto nezobral. Muž vydal rozkaz a pohli sa. Kráčali na kraj tábora do časti pre vojakov. Jasna stále neverila, že tam naozaj idú. Mária možno nevie, čo sa deje s nevybranými ženami. Veď ňou predsa nikdy nebola. Možno je to len niečo, čo si ženy šuškajú po nociach. Ako keď si rozprávajú príbehy o zlých ľuďoch.
Zašli hlbšie medzi vojenské stany. Možno ich prepustia. Veď ich nepotrebujú, môžu ich pustiť. Ušetria jedlo, vodu a miesto na spanie. Vojaci už možno majú dosť žien.
Prešli cez jeden väčší stan, aby ho nemuseli obchádzať. Keď z neho vyšli, ocitli sa na menšom námestí. Bolo tu dosť vojakov, keď ich zbadali začali vykrikovať jeden cez druhého. Mäsitý muž vybral z vrecka kľúče od pút. Vojaci ich obkľúčili. Jasna stala uprostred námestia, bez pút. Obzerala si nervózne vojakov, keď si všimla chudé ženy sediace pri vchode jedného stanu. Boli mladé, ale koža na nich ochabla. Tak predsa je to pravda. To bol impulz. Musí ujsť. Rozbehla sa do stanu cez ktorý prišla. Trvalo len pár sekúnd, kým ho prebehla. Prsia jej nedržala podprsenka a tak jej bránili v rýchlom behu. Boleli ju keď dopadali a znova sa dvíhali. Roztrhané šaty držali len na opasku a odhaľovali časť jej tela, ale teraz to bolo úplne jedno. Keď vybehla zo stanu, zbadali ju vojaci a zastali jej cestu. Z boku na ňu skočil muž, chytil ju za vlasy a strhol do prachu. Udrela ho päsťou do tváre. Chcela vstať, ale na krku pocítila špičku krátkeho meča. Muž s krvavým nosom sa zvalil na zem a vystriedal ho iný. Vlastne ho vystriedalo ďalších päť mužov. Hroty mečov mierili na jej telo. Aj tak chcela vykĺznuť, zdvihli ju za vlasy. Hlasno zakričala od bolesti. Chcela sa otočiť a udrieť ho do tvare, alebo ho aspoň kopnúť. Niekto ju zozadu chytil za krk a priložil jej hrot meča na brucho. Vykríkla ako len mohla. Nekričala o pomoc, bol to rev. Zúrivý rev. Až potom sa bojový pohľad oči zmenil na strach.
Muži sa náhle rozostúpili, pomedzi prišiel nižší starší muž. Niečo mužom rozkázal a tí jej spútali ruky a tak vliekli cez tábor. Šli dosť dlho, kým vošli do neveľkého stanu, ktorý sa len málo líšil od tých vojenských. Tento bol malý a s malou predsieňou. Za hrubým závesom bola už len malá miestnosť. Keď vošli dnu, dve ženy vykríkli. Muži sotili Jasnu na zem a jeden z nich ju kopol do brucha. S hnevom v hlase odišli. Jasna vzlykala od bolesti. Krútila sa na zemi. Nemohla dýchať. Ženy sa rozplakali, ale ďalej ležali na hrubom matraci.
“Som Jasna,” povedala keď bolesť prešla a postavila sa. Zakryla si odhalené poprsie tak ako jej to len roztrhané šaty umožňovali.
“Volám sa Čadca,” povedala žena asi v jej veku. “Už ťa nič nebolí? Prepáč, že ti neprídem na pomoc, ale neviem či nepríde.”
“Ja… Ja…Ja… som Anna,” vyslovila len s ťažkosťami druhá žena a jasna si všimla, že má roztrhnutú spodnú peru. Obe boli chudé. Napriek tomu mali zapletené vlasy, zvýraznené oči a črty tváre. Farba na očiach im tiekla po tvári spolu so slzami. Jasna sa otočila a odhrnula záves do predsiene.
“Nie!… Nerob to,” povedala s ťažkosťami Anna “Nič lepšie tam vonku nie je.”
“A čo je tu?”
Čadca pozrela na Annu a potom na Jasnu. “Len bež. Uteč kým môžeš.” Za závesom nastal ruch a ženy zvýskli od strachu. Vošiel nízky starší muž, ktorý mal Turecky snedú tvár s dlhšou sivou bradou a fúzmi. Na sebe mal tmavo žltý kaftan, ktorý mal pripomínať zlatú farbu, ale to bolo možno kedysi. Teraz bol vyblednutý a na veľa miestach nedobre prešitý. Cez plecia mal tmavý čierny plášť s červeným lemovaním, ktorý toho veľa zažil. Hnedé oči pod tmavým hrubým obočím, preskúmali osadenstvo stanu.
“Diz çöktüğünde!” zakričal. Čadca sa rozbehla k nemu. Anna sa rozplakala a tiež si kľakla k jeho nohám. “Kľakni si. Rýchlo,” povedala znepokojene Čadca, ale vzápätí dostala Jasna palicou po stehne. Spravila čo jej kázali.
“Pozeraj do zeme. Pozeraj do zeme,” šepkala Čadca. Nadvihol si kaftan a ukázal na Čadcu. Vošla mu hlavou medzi nohy pod kaftan. Jasna pozrela letmo na Aničku. Mala zavreté oči a vzlykala. Jej plač sa stupňoval. Muž sa netváril spokojne. Pritlačil si hlavu ženy viac na rozkrok, ale potom znechutene spravil krok dozadu. Čadca cúvla, pretrela ústa a znova pozerala na zem. Palicou dva krát poklepal po ramene Aničky. Vstala. Chytil ju pod krk a pobozkal. Vykríkla od bolesti. Keď s ňou skončil po brade jej tiekla krv. Kľakla si a zašla medzi jeho nohy.
Bože môj, daj aby sa to už skončilo, pomyslela si Jasna. Tento krát ju Boh vypočul, bol hotový za chvíľu. Potom si sadol na hrubý slamený matrac a ukázal dievčatám, aby išli na miesto.
“Tak ani teba nevybrali?” konštatovala. Jasne po lícach tiekli prvé slzy. Utrela si ich.
“Nie. Nechceli ma.”
Ženu pripojili na reťaz za Jasnu. Za ňou bola žena, ktorá bola síce mladá, ale evidentne mala jeden prsník menší ako druhý a napriek veku trochu riedke vlasy. Ďalšia si stále siahala na rozkrok, asi jej to robilo dobre. Ešte k tomu čudne držala ruku, akoby ju nevedela ovládať. Jasnu napadlo, že je asi slabomyseľná. Posledná žena bola pekná. Na prvý pohľad vyzerala normálne. Nerozumela prečo si ju nikto nezobral. Muž vydal rozkaz a pohli sa. Kráčali na kraj tábora do časti pre vojakov. Jasna stále neverila, že tam naozaj idú. Mária možno nevie, čo sa deje s nevybranými ženami. Veď ňou predsa nikdy nebola. Možno je to len niečo, čo si ženy šuškajú po nociach. Ako keď si rozprávajú príbehy o zlých ľuďoch.
Zašli hlbšie medzi vojenské stany. Možno ich prepustia. Veď ich nepotrebujú, môžu ich pustiť. Ušetria jedlo, vodu a miesto na spanie. Vojaci už možno majú dosť žien.
Prešli cez jeden väčší stan, aby ho nemuseli obchádzať. Keď z neho vyšli, ocitli sa na menšom námestí. Bolo tu dosť vojakov, keď ich zbadali začali vykrikovať jeden cez druhého. Mäsitý muž vybral z vrecka kľúče od pút. Vojaci ich obkľúčili. Jasna stala uprostred námestia, bez pút. Obzerala si nervózne vojakov, keď si všimla chudé ženy sediace pri vchode jedného stanu. Boli mladé, ale koža na nich ochabla. Tak predsa je to pravda. To bol impulz. Musí ujsť. Rozbehla sa do stanu cez ktorý prišla. Trvalo len pár sekúnd, kým ho prebehla. Prsia jej nedržala podprsenka a tak jej bránili v rýchlom behu. Boleli ju keď dopadali a znova sa dvíhali. Roztrhané šaty držali len na opasku a odhaľovali časť jej tela, ale teraz to bolo úplne jedno. Keď vybehla zo stanu, zbadali ju vojaci a zastali jej cestu. Z boku na ňu skočil muž, chytil ju za vlasy a strhol do prachu. Udrela ho päsťou do tváre. Chcela vstať, ale na krku pocítila špičku krátkeho meča. Muž s krvavým nosom sa zvalil na zem a vystriedal ho iný. Vlastne ho vystriedalo ďalších päť mužov. Hroty mečov mierili na jej telo. Aj tak chcela vykĺznuť, zdvihli ju za vlasy. Hlasno zakričala od bolesti. Chcela sa otočiť a udrieť ho do tvare, alebo ho aspoň kopnúť. Niekto ju zozadu chytil za krk a priložil jej hrot meča na brucho. Vykríkla ako len mohla. Nekričala o pomoc, bol to rev. Zúrivý rev. Až potom sa bojový pohľad oči zmenil na strach.
Muži sa náhle rozostúpili, pomedzi prišiel nižší starší muž. Niečo mužom rozkázal a tí jej spútali ruky a tak vliekli cez tábor. Šli dosť dlho, kým vošli do neveľkého stanu, ktorý sa len málo líšil od tých vojenských. Tento bol malý a s malou predsieňou. Za hrubým závesom bola už len malá miestnosť. Keď vošli dnu, dve ženy vykríkli. Muži sotili Jasnu na zem a jeden z nich ju kopol do brucha. S hnevom v hlase odišli. Jasna vzlykala od bolesti. Krútila sa na zemi. Nemohla dýchať. Ženy sa rozplakali, ale ďalej ležali na hrubom matraci.
“Som Jasna,” povedala keď bolesť prešla a postavila sa. Zakryla si odhalené poprsie tak ako jej to len roztrhané šaty umožňovali.
“Volám sa Čadca,” povedala žena asi v jej veku. “Už ťa nič nebolí? Prepáč, že ti neprídem na pomoc, ale neviem či nepríde.”
“Ja… Ja…Ja… som Anna,” vyslovila len s ťažkosťami druhá žena a jasna si všimla, že má roztrhnutú spodnú peru. Obe boli chudé. Napriek tomu mali zapletené vlasy, zvýraznené oči a črty tváre. Farba na očiach im tiekla po tvári spolu so slzami. Jasna sa otočila a odhrnula záves do predsiene.
“Nie!… Nerob to,” povedala s ťažkosťami Anna “Nič lepšie tam vonku nie je.”
“A čo je tu?”
Čadca pozrela na Annu a potom na Jasnu. “Len bež. Uteč kým môžeš.” Za závesom nastal ruch a ženy zvýskli od strachu. Vošiel nízky starší muž, ktorý mal Turecky snedú tvár s dlhšou sivou bradou a fúzmi. Na sebe mal tmavo žltý kaftan, ktorý mal pripomínať zlatú farbu, ale to bolo možno kedysi. Teraz bol vyblednutý a na veľa miestach nedobre prešitý. Cez plecia mal tmavý čierny plášť s červeným lemovaním, ktorý toho veľa zažil. Hnedé oči pod tmavým hrubým obočím, preskúmali osadenstvo stanu.
“Diz çöktüğünde!” zakričal. Čadca sa rozbehla k nemu. Anna sa rozplakala a tiež si kľakla k jeho nohám. “Kľakni si. Rýchlo,” povedala znepokojene Čadca, ale vzápätí dostala Jasna palicou po stehne. Spravila čo jej kázali.
“Pozeraj do zeme. Pozeraj do zeme,” šepkala Čadca. Nadvihol si kaftan a ukázal na Čadcu. Vošla mu hlavou medzi nohy pod kaftan. Jasna pozrela letmo na Aničku. Mala zavreté oči a vzlykala. Jej plač sa stupňoval. Muž sa netváril spokojne. Pritlačil si hlavu ženy viac na rozkrok, ale potom znechutene spravil krok dozadu. Čadca cúvla, pretrela ústa a znova pozerala na zem. Palicou dva krát poklepal po ramene Aničky. Vstala. Chytil ju pod krk a pobozkal. Vykríkla od bolesti. Keď s ňou skončil po brade jej tiekla krv. Kľakla si a zašla medzi jeho nohy.
Bože môj, daj aby sa to už skončilo, pomyslela si Jasna. Tento krát ju Boh vypočul, bol hotový za chvíľu. Potom si sadol na hrubý slamený matrac a ukázal dievčatám, aby išli na miesto.
