Privolala kuchára. Keď prišiel tváril sa vážne. Jeho tvár neprezrádzala vôbec nič.
“Choď za ním.”
Prešli do menšieho stanu, ktorý bol spojený s tým kuchynským, asi v ňom býval. Drobný muž na ňu pozrel, chytil šnúrku od šiat a potiahol. Dal jej dole ramienka šiat aby odkryl prsia. Chytila si šaty, aby celkom nepadli na zem a nebola celá nahá. Rukami od múky jej stláčal prsia a Jasna len nezúčastnene pozerala na stenu. Jedine tak jej táto situácia nepripadala absurdná. Napokon jej silno stisol bradavky a Jasna vykríkla. Potom bez slova odišiel.
“V poriadku?” Spýtala sa Mária keď sa vrátila.
“Nie. Nie je to v poriadku. Mám ukazovať prsia vždy, keď sa budem chcieť najesť?”
“Nie vždy. Dnes si zmeškala večeru. Jedlo by si dostala až ráno. Prsia budeš ukazovať keď budeš potrebovať prídel. A ten budeš potrebovať, ak si nezískaš dobrého dôstojníka, alebo niekoho dôležitého. Vojaci nemajú dostatok jedla a šetria aj na nás.”
Vyšli zo stanu a boli zas medzi ženami. “Tu budeš spať,” ukázala Mária na malú posteľ z tenkou špinavou dekou.
“V noci je zima. Pritlač sa k ostatným dievčatám. Zohrejete sa. Do zajtra vydržíš. Ráno ťa dáme do poriadku. Si pekná, určite si ťa niekto vyberie. Potom už nebudeš hladovať ani ti nebude zima.”
Noc v tábore bola dlhá. Jasna sa tlačila na staršiu udržiavanú ženu, ktorej nerozumela ani slovo. Snažila sa aspoň trochu zaspať ale nešlo to. Všade okolo bolo príliš veľa žien, ktoré kašlali, kýchali, vzdychali, alebo sa išli napiť alebo vykonať potrebu. Ešte k tomu tá zima. Nevedela sa dočkať keď začne svitať a bude trochu teplejšie. Občas si spomenula na rodičov a chcelo sa jej vzlykať, ale nechcela rušiť ženu, ku ktorej sa tlačila. Nevedela, či sa jej podarilo zaspať, alebo bdela celú noc. Vstala keď sa jej zdalo, že už začalo svitať. Vybrala sa na záchod. Míňala desiatky a desiatky žien. Niektoré boli naozaj pekné, s bielou čistou pokožkou a pohľadom, ktorý priťahoval. Pri niektorých spomalila, aby si ich obzrela lepšie.
“Jasna!” Zakričala na ňu Maria. “Za chvíľu budeme dávať raňajky.”
“Odbehnem si a hneď som spať.”
Keď sa vrátila, v každom rohu stanu podávali jedlo. Do malých misiek nakladali zemiakovú kašu a do rúk dostala každá trochu chleba. Neboli to kráľovské raňajky, ale jedla pomaly a tak ju to zasýtilo. Kôrku chleba si vychutnala zvlášť dlho. Otec ju naučil, že keď ju bude žuť dlho, bude sladšia. Keď dojedla, vrátila misku ženám, ktoré podávali raňajky. Nešla hneď na svoje miesto. Chodila pomedzi ženy a hľadala medzi nimi známu tvár. Upútalo ju veľmi mladé dievča, mala možno pätnásť, ale pod šatami sa už ukazovali vyvinuté prsia. Mala dlhé vlasy farby sena a nezvyčajne modré oči. Jasna sa na ňu nemohla prestať pozerať. Sú ľudia ktorí sú zaujímaví hlasom, alebo chovaním, či oblečením ale toto dievča malo v sebe niečo posvätné. Niečo v Jasne sa jej chcelo dotknúť.
“Dávaj pozor kam pozeráš,” povedala staršia žena s krátkymi vlasmi, ktorá sedela celkom sama, akoby oddelená od ostatných žien.
“Nie je dovolené pozerať sa na ňu?”
“Mohli by si ťa všimnúť.”
“Kto?”
“Stráže. Ak žena pozerá na ženu tak ako ty, môžu si to všelijako vysvetliť.”
“Aha, to som nevedela.” Žena si ju premerala od hlavy po päty.
“Ty si ešte nevybratá?”
“Dnes idem.”
“Hlavne sa nehrb. Hrdo zdvihni bradu, majú to radi.” Odhryzla si z malého jablka, ktoré mala bohvie odkiaľ a pozrela sa po stane či ich niekto nepočúva.
“Budú ťa chcieť skrotiť ak budeš vzpurná. Tak to potrebujú.”
“Vás už vybrali?”
Žena sa rozosmiala. “Pozri sa okolo seba a pozri na mňa, ale ty budeš mať určite viac šťastia.”
“Počula som, že tie čo nevyberú, skončia medzi vojakmi.”
“Skončia. Veru tak. Len keď je veľa neodvedených oplatí sa odviesť ich do Turecka. Potom ich naložia na voz a tam predajú na trhu.”
“Jasna!” zakričala Mária. “Pod už je čas,” zakývala na ňu. Vošli za záves, kde boli ďalšie dve ženy. Jasna sa vyzliekla a vošla do malej vaničky. Ženy ju poumývali. Natreli olejom a púdrom prekryli modriny. Skrášlili tvár, namaľovali mihalnice, zvýraznili oči a lícne kosti. Dlho sa jej snažili rozčesať vlasy, ale napokon to vzdali a splietli jej ich do vrkoča. Vlasy z neho neposlušne trčali na všetky strany. Napokon sa obliekla do špinavých šiat a Mária jej zaviazala opasok. “Teraz ti ho dám tak obyčajne, ale keď tam pôjdeš dobre si ho stiahni. Majú radi, keď má žena široké boky znamená to plodnosť. A ty chceš byť plodná.”
“Nechcem byť plodná.”
“Rob ako chceš Jasna, ale ver mi, že nechceš skončiť medzi vojakmi. Ženy, ktoré tam odviedli sa už odtiaľ nevracajú. Ostávajú vojakom, slúžia im za jedlo. Prespávajú u koho sa dá. A keď o nich nikto nemá záujem, tak ich zabijú, aby šetrili stravu. Nie je tu nikto nadbytočný. “
Potom ju Mária odviedla do radu žien, ktoré čakali na výber. Jasna sa postavila za peknú vysokú dievčinu.
“A zdvihni si viac prsia. Uviaž si vyššie ramienka,” dala jej posledné rady. Rad sa pohol. V skupine bolo asi 30 žien. Viedol ich neozbrojený muž. Nasledovali ho pokojne a Jasnu napadlo, že by sa jej možno podarilo ujsť, ale potom si spomenula, že dookola je veľmi veľa vojakov, ktorí radi nájdu utekajúcu ženu. Šli do tej najbohatšej časti tábora, spoznala to podľa nádhernej látky stanov, niektoré boli prešívané zlatými niťami. Boli na nich vyšité bojové ornamenty alebo erby rodov. Vošli do vysokého stanu, ktorý mal predsieň. V nej zastali. Muž im pokynul, aby ostali tam kde sú a vošiel dnu za hrubú látku, ktorá oddeľovala predsieň s ďalšou časťou stanu. Za chvíľu prišiel v sprievode dvoch svalnatých mužov. Ukázal na prvú ženu, ktorá bola najbližšie. Zobrali ju za ramená a odviedli. Jej kroky boli neisté, nevedela či má vzdorovať alebo utekať. Ženy v čakárni znervózneli, pozerali jedna na druhú. Jasna sa chytila za lakte akoby sa objímala. Časom sa upokojili, ale potom zas prišli mäsití muži a muž ukázal prstom na ďalšiu ženu.
V čakárni ostalo len málo žien, keď muž ukázal aj na ňu. Konečne prešla závesom a potom ešte jedným ťažkým. Vošla na malé javisko, na ktorom stál starší muž so sivou bradou s bielym turbanom na hlave. Zobral ju za rameno a priviedol do stredu. Všade okolo boli v radoch usporiadané lavice, na ktorých sedelo asi sto mužov. Šedivý muž ju otáčal a niečo rozprával do publika. Potom jej vošiel prstami do úst aby jej odkryl zuby a ukázal ich publiku. Muži nereagovali, len nezaujato pozerali na Jasnu. Šedivý muž chytil Jasnu za lem výstrihu a miestnosťou sa ozval zvuk trhania látky. Inštinktívne si zakryla prsia. Kývol na stráže. Uviazali jej nohy do reťazí. Potom ju chytili každý za jednu ruku a roztiahli jej ich. Jasna sa krútila, keď jej šedivý muž roztrhol šaty až po okraj sukne. Ukázal na jej rozkrok a zas povedal niečo do publika. V miestnosti to jemne zašumelo, keď sa niektorí muži postavili aby lepšie videli. Vošiel jej prstami hlbšie, aby zistil či už mala muža. Jasna zas pozerala pred seba a ušla myšlienkami niekam ďaleko. Akoby tam ani nebola. Nevšimla si ani kedy jej šedivý muž rozpustil jej bohaté gaštanové vlasy, aby ukázal ich krásu.
“Choď za ním.”
Prešli do menšieho stanu, ktorý bol spojený s tým kuchynským, asi v ňom býval. Drobný muž na ňu pozrel, chytil šnúrku od šiat a potiahol. Dal jej dole ramienka šiat aby odkryl prsia. Chytila si šaty, aby celkom nepadli na zem a nebola celá nahá. Rukami od múky jej stláčal prsia a Jasna len nezúčastnene pozerala na stenu. Jedine tak jej táto situácia nepripadala absurdná. Napokon jej silno stisol bradavky a Jasna vykríkla. Potom bez slova odišiel.
“V poriadku?” Spýtala sa Mária keď sa vrátila.
“Nie. Nie je to v poriadku. Mám ukazovať prsia vždy, keď sa budem chcieť najesť?”
“Nie vždy. Dnes si zmeškala večeru. Jedlo by si dostala až ráno. Prsia budeš ukazovať keď budeš potrebovať prídel. A ten budeš potrebovať, ak si nezískaš dobrého dôstojníka, alebo niekoho dôležitého. Vojaci nemajú dostatok jedla a šetria aj na nás.”
Vyšli zo stanu a boli zas medzi ženami. “Tu budeš spať,” ukázala Mária na malú posteľ z tenkou špinavou dekou.
“V noci je zima. Pritlač sa k ostatným dievčatám. Zohrejete sa. Do zajtra vydržíš. Ráno ťa dáme do poriadku. Si pekná, určite si ťa niekto vyberie. Potom už nebudeš hladovať ani ti nebude zima.”
Noc v tábore bola dlhá. Jasna sa tlačila na staršiu udržiavanú ženu, ktorej nerozumela ani slovo. Snažila sa aspoň trochu zaspať ale nešlo to. Všade okolo bolo príliš veľa žien, ktoré kašlali, kýchali, vzdychali, alebo sa išli napiť alebo vykonať potrebu. Ešte k tomu tá zima. Nevedela sa dočkať keď začne svitať a bude trochu teplejšie. Občas si spomenula na rodičov a chcelo sa jej vzlykať, ale nechcela rušiť ženu, ku ktorej sa tlačila. Nevedela, či sa jej podarilo zaspať, alebo bdela celú noc. Vstala keď sa jej zdalo, že už začalo svitať. Vybrala sa na záchod. Míňala desiatky a desiatky žien. Niektoré boli naozaj pekné, s bielou čistou pokožkou a pohľadom, ktorý priťahoval. Pri niektorých spomalila, aby si ich obzrela lepšie.
“Jasna!” Zakričala na ňu Maria. “Za chvíľu budeme dávať raňajky.”
“Odbehnem si a hneď som spať.”
Keď sa vrátila, v každom rohu stanu podávali jedlo. Do malých misiek nakladali zemiakovú kašu a do rúk dostala každá trochu chleba. Neboli to kráľovské raňajky, ale jedla pomaly a tak ju to zasýtilo. Kôrku chleba si vychutnala zvlášť dlho. Otec ju naučil, že keď ju bude žuť dlho, bude sladšia. Keď dojedla, vrátila misku ženám, ktoré podávali raňajky. Nešla hneď na svoje miesto. Chodila pomedzi ženy a hľadala medzi nimi známu tvár. Upútalo ju veľmi mladé dievča, mala možno pätnásť, ale pod šatami sa už ukazovali vyvinuté prsia. Mala dlhé vlasy farby sena a nezvyčajne modré oči. Jasna sa na ňu nemohla prestať pozerať. Sú ľudia ktorí sú zaujímaví hlasom, alebo chovaním, či oblečením ale toto dievča malo v sebe niečo posvätné. Niečo v Jasne sa jej chcelo dotknúť.
“Dávaj pozor kam pozeráš,” povedala staršia žena s krátkymi vlasmi, ktorá sedela celkom sama, akoby oddelená od ostatných žien.
“Nie je dovolené pozerať sa na ňu?”
“Mohli by si ťa všimnúť.”
“Kto?”
“Stráže. Ak žena pozerá na ženu tak ako ty, môžu si to všelijako vysvetliť.”
“Aha, to som nevedela.” Žena si ju premerala od hlavy po päty.
“Ty si ešte nevybratá?”
“Dnes idem.”
“Hlavne sa nehrb. Hrdo zdvihni bradu, majú to radi.” Odhryzla si z malého jablka, ktoré mala bohvie odkiaľ a pozrela sa po stane či ich niekto nepočúva.
“Budú ťa chcieť skrotiť ak budeš vzpurná. Tak to potrebujú.”
“Vás už vybrali?”
Žena sa rozosmiala. “Pozri sa okolo seba a pozri na mňa, ale ty budeš mať určite viac šťastia.”
“Počula som, že tie čo nevyberú, skončia medzi vojakmi.”
“Skončia. Veru tak. Len keď je veľa neodvedených oplatí sa odviesť ich do Turecka. Potom ich naložia na voz a tam predajú na trhu.”
“Jasna!” zakričala Mária. “Pod už je čas,” zakývala na ňu. Vošli za záves, kde boli ďalšie dve ženy. Jasna sa vyzliekla a vošla do malej vaničky. Ženy ju poumývali. Natreli olejom a púdrom prekryli modriny. Skrášlili tvár, namaľovali mihalnice, zvýraznili oči a lícne kosti. Dlho sa jej snažili rozčesať vlasy, ale napokon to vzdali a splietli jej ich do vrkoča. Vlasy z neho neposlušne trčali na všetky strany. Napokon sa obliekla do špinavých šiat a Mária jej zaviazala opasok. “Teraz ti ho dám tak obyčajne, ale keď tam pôjdeš dobre si ho stiahni. Majú radi, keď má žena široké boky znamená to plodnosť. A ty chceš byť plodná.”
“Nechcem byť plodná.”
“Rob ako chceš Jasna, ale ver mi, že nechceš skončiť medzi vojakmi. Ženy, ktoré tam odviedli sa už odtiaľ nevracajú. Ostávajú vojakom, slúžia im za jedlo. Prespávajú u koho sa dá. A keď o nich nikto nemá záujem, tak ich zabijú, aby šetrili stravu. Nie je tu nikto nadbytočný. “
Potom ju Mária odviedla do radu žien, ktoré čakali na výber. Jasna sa postavila za peknú vysokú dievčinu.
“A zdvihni si viac prsia. Uviaž si vyššie ramienka,” dala jej posledné rady. Rad sa pohol. V skupine bolo asi 30 žien. Viedol ich neozbrojený muž. Nasledovali ho pokojne a Jasnu napadlo, že by sa jej možno podarilo ujsť, ale potom si spomenula, že dookola je veľmi veľa vojakov, ktorí radi nájdu utekajúcu ženu. Šli do tej najbohatšej časti tábora, spoznala to podľa nádhernej látky stanov, niektoré boli prešívané zlatými niťami. Boli na nich vyšité bojové ornamenty alebo erby rodov. Vošli do vysokého stanu, ktorý mal predsieň. V nej zastali. Muž im pokynul, aby ostali tam kde sú a vošiel dnu za hrubú látku, ktorá oddeľovala predsieň s ďalšou časťou stanu. Za chvíľu prišiel v sprievode dvoch svalnatých mužov. Ukázal na prvú ženu, ktorá bola najbližšie. Zobrali ju za ramená a odviedli. Jej kroky boli neisté, nevedela či má vzdorovať alebo utekať. Ženy v čakárni znervózneli, pozerali jedna na druhú. Jasna sa chytila za lakte akoby sa objímala. Časom sa upokojili, ale potom zas prišli mäsití muži a muž ukázal prstom na ďalšiu ženu.
V čakárni ostalo len málo žien, keď muž ukázal aj na ňu. Konečne prešla závesom a potom ešte jedným ťažkým. Vošla na malé javisko, na ktorom stál starší muž so sivou bradou s bielym turbanom na hlave. Zobral ju za rameno a priviedol do stredu. Všade okolo boli v radoch usporiadané lavice, na ktorých sedelo asi sto mužov. Šedivý muž ju otáčal a niečo rozprával do publika. Potom jej vošiel prstami do úst aby jej odkryl zuby a ukázal ich publiku. Muži nereagovali, len nezaujato pozerali na Jasnu. Šedivý muž chytil Jasnu za lem výstrihu a miestnosťou sa ozval zvuk trhania látky. Inštinktívne si zakryla prsia. Kývol na stráže. Uviazali jej nohy do reťazí. Potom ju chytili každý za jednu ruku a roztiahli jej ich. Jasna sa krútila, keď jej šedivý muž roztrhol šaty až po okraj sukne. Ukázal na jej rozkrok a zas povedal niečo do publika. V miestnosti to jemne zašumelo, keď sa niektorí muži postavili aby lepšie videli. Vošiel jej prstami hlbšie, aby zistil či už mala muža. Jasna zas pozerala pred seba a ušla myšlienkami niekam ďaleko. Akoby tam ani nebola. Nevšimla si ani kedy jej šedivý muž rozpustil jej bohaté gaštanové vlasy, aby ukázal ich krásu.
