“Keby ste neprepúšťali prespanky a radšej ich dobre pretiahli, možno by ste boli ráznejší, alebo máte radšej mladých chlapcov?” Vrátil mu cisár jeho poznámku.
“Dajte mi možnosť stiahnuť vojská z oblasti Košíc a presunúť ich do Nitry. Nájdeme tábory odkiaľ Turci vyrážajú a zaženieme ich za Dunaj.”
“Vy si musíte konečne uvedomiť, že vojaci na východe znamenajú nie len ochranu pred Turkami ale aj ochranu pred Pruskom.”
“Ale s nimi nie sme vo vojne!”
“Tá vojna môže každú chvíľu vypuknúť. Po smrti Ivana Grozného je v krajine len zmätok.”
“Veď práve sú nejednotní, nikto nebude útočiť na Uhorsko. Dovoľte mi konečne stiahnuť vojská k Nitre.”
“A čo to povstanie, ktoré nemá žiadneho vodcu?” Odviedol pozornosť cisár na inú tému, aby nemusel odpovedať. “Šíria sa reči, že obsadzujú uhorské územia a prideľujú ich novým pánom.. Neviete o tom nič?“ Cisár sa na neho významne pozrel.
“Bojujú proti nám, ale nie sú spojení s Turkami. Sú to len slabo organizované povstania.”
“Ale šíria sa krajinou ako mor. Našťastie neplienia dediny ako Turci.”
“Ide im o majetok, potrebujú dostať územie pod svoju správu. Potrebujeme v prvom rade vyčistiť územie od Turkov. Potom si poradíme s povstaniami.”
Sedeli tam celé hodiny. Bola už tma, ale nikto zo služobníctva im nedoniesol jedlo ani pitie. Hádali sa a ukľudňovali, aby sa potom znova pichali slovami na najcitlivejších miestach.
Sadol do koča a unaveno vydýchol.
“Tak?” Začal zvedavý kastelán.. “Ako ste dopadli?”
“Cisár je neústupčivý. Tvrdohlavý ako starý blb.”
“Podarilo sa vám niečo dosiahnuť?”
“Môžem presunúť 3000 mužov k Nitre.”
“3000 mužov… Čo za to chcel?”
“Vzdal som sa časti koristi, ktorú sa podarí získať za Dunajom.”
“Kedy presunie vojská?”
“Rozkaz od cisára dorazí do Košíc za dobré dva dni. Potrvá týždeň či dva, kým príde aspoň časť vojska,” zhrnul stav Turzo.
“Musím uznať, že Turci sa naučili bojovať. Predtým stačilo vyhrať jednu veľkú bitku a bol pokoj. A teraz s nami bojujú ako mačka s myšou. Príde sto vojakov, vypália dedinu a zoberú pár ľudí ako otrokov. Museli by sme mať vojakov v každej dedine. Takto budeme zas len hľadať tábor, ktorý rozprášime aby sa vzápätí objavili niekde inde.”
“Potrebovali by sme zázrak,” zhrnul unavený Turzo a zavrel oči.
“Poviem pohoničovi nech poženie kone?”
“Nie. Netreba sa ponáhľať. Aj tak sa ponáhľame len do hrobu.” Kastelán poklepal na stenu za ním a koč sa pohol.
Už z diaľky videla, že dedina Kapince, nie je taká na akú si pamätá. Všetko okolo bolo ako predtým, les, malý potok, cesta. Pozerala na dedinu a cítila sa ako muži, ktorí sa vracali domov po dlhých rokoch v cudzine. Už sa necítili ako doma, lebo po tých rokoch bolo všetko iné. Táto zmena, ale nastala behom pár dní a Jasna neverila, že je niečo také možné.
Chýbali domy. Veľa domov. Všetky zhoreli do tla. Jediné čo ostalo, boli pece a komíny z hlinených tehál, ktoré lemovali ulicu ako stĺpy. Kráčala ulicou k miestu kde kedysi stál ich dom. Chcela sa spýtať čo sa stalo aj keď poznala odpoveď. Turci vypálili celú dedinu. Nikto neveril, že by prišli až sem. Chcela si sadnúť na lavičku, ktorú mali pred domom, ale bola zlomená, akoby ju niekto prelomil v polovici a odkopol. Sadla si do trávy a slzy nechala tiecť po lícach.
Toto si nezaslúžila. Toto nie. Spoznala, aké je to byť úplne sama. Rozbehla sa ďalej do dediny. Chcela nájsť aspoň niekoho. Prečo tu nikto nie je? Veď nemohli pobiť všetkých. Niekto sa musel predsa schovať, ujsť. Spravila sotva pár krokov, keď začula zaerdžanie koňa. Z lesa na druhom konci dediny vybehlo niekoľko jazdcov. Neváhala a rozbehla sa opačným smerom. Bol to inštinkt. Nič viac len inštinkt. Bežala a nepozerala sa za seba. Pre slzy nevidela dobre na cestu a nevládala ani dýchať. Zakričala od preľaknutia, keď na ňu hodili hrubú sieť. Padla do popola a prachu. Dvaja muži zosadli obratne z koní. Kopala okolo seba ako jej to len sieť dovolila, ale aj tak ju uspal úder do hlavy.
Keď sa prebrala, ležala vo veľkej železnej klietke. Táto bola veľká ako celý voz, asi v nej malo byť viac zajatcov, ale bola tu len ona. Hlava ju nepríjemne bolela, mala na nej veľkú hrču. Voz rýchlo prechádzal po kamennej ceste, vojaci sa ponáhľali. Šli veľa hodín kým dorazili do tábora. Vstala a chytila sa mreží, aby lepšie videla. Bolo tu veľa mužov. Väčšina oddychovala, niektorí boli ranení a niektorým bolo tak zle, že ich niesli na nosidlách. Vojaci ktorí ju doprevádzali sa postupne rozpŕchli a ostal len voz s dvoma mužmi. Do táborového ruchu sa občas ozval zvuk mužskej bolesti a ženského zúfalstva. To ženské zúfalstvo ju vystrašilo. Obzerala sa, ale nevedela nájsť ani jednu ženu. Od praktických vojenských stanov prešli ku väčším, pekne zdobeným s veľkými priestrannými verandami, ktoré boli strážené. A za tým všetkým, boli stany pre ženy ako je ona. Zastali.
“Dajte mi možnosť stiahnuť vojská z oblasti Košíc a presunúť ich do Nitry. Nájdeme tábory odkiaľ Turci vyrážajú a zaženieme ich za Dunaj.”
“Vy si musíte konečne uvedomiť, že vojaci na východe znamenajú nie len ochranu pred Turkami ale aj ochranu pred Pruskom.”
“Ale s nimi nie sme vo vojne!”
“Tá vojna môže každú chvíľu vypuknúť. Po smrti Ivana Grozného je v krajine len zmätok.”
“Veď práve sú nejednotní, nikto nebude útočiť na Uhorsko. Dovoľte mi konečne stiahnuť vojská k Nitre.”
“A čo to povstanie, ktoré nemá žiadneho vodcu?” Odviedol pozornosť cisár na inú tému, aby nemusel odpovedať. “Šíria sa reči, že obsadzujú uhorské územia a prideľujú ich novým pánom.. Neviete o tom nič?“ Cisár sa na neho významne pozrel.
“Bojujú proti nám, ale nie sú spojení s Turkami. Sú to len slabo organizované povstania.”
“Ale šíria sa krajinou ako mor. Našťastie neplienia dediny ako Turci.”
“Ide im o majetok, potrebujú dostať územie pod svoju správu. Potrebujeme v prvom rade vyčistiť územie od Turkov. Potom si poradíme s povstaniami.”
Sedeli tam celé hodiny. Bola už tma, ale nikto zo služobníctva im nedoniesol jedlo ani pitie. Hádali sa a ukľudňovali, aby sa potom znova pichali slovami na najcitlivejších miestach.
Sadol do koča a unaveno vydýchol.
“Tak?” Začal zvedavý kastelán.. “Ako ste dopadli?”
“Cisár je neústupčivý. Tvrdohlavý ako starý blb.”
“Podarilo sa vám niečo dosiahnuť?”
“Môžem presunúť 3000 mužov k Nitre.”
“3000 mužov… Čo za to chcel?”
“Vzdal som sa časti koristi, ktorú sa podarí získať za Dunajom.”
“Kedy presunie vojská?”
“Rozkaz od cisára dorazí do Košíc za dobré dva dni. Potrvá týždeň či dva, kým príde aspoň časť vojska,” zhrnul stav Turzo.
“Musím uznať, že Turci sa naučili bojovať. Predtým stačilo vyhrať jednu veľkú bitku a bol pokoj. A teraz s nami bojujú ako mačka s myšou. Príde sto vojakov, vypália dedinu a zoberú pár ľudí ako otrokov. Museli by sme mať vojakov v každej dedine. Takto budeme zas len hľadať tábor, ktorý rozprášime aby sa vzápätí objavili niekde inde.”
“Potrebovali by sme zázrak,” zhrnul unavený Turzo a zavrel oči.
“Poviem pohoničovi nech poženie kone?”
“Nie. Netreba sa ponáhľať. Aj tak sa ponáhľame len do hrobu.” Kastelán poklepal na stenu za ním a koč sa pohol.
Už z diaľky videla, že dedina Kapince, nie je taká na akú si pamätá. Všetko okolo bolo ako predtým, les, malý potok, cesta. Pozerala na dedinu a cítila sa ako muži, ktorí sa vracali domov po dlhých rokoch v cudzine. Už sa necítili ako doma, lebo po tých rokoch bolo všetko iné. Táto zmena, ale nastala behom pár dní a Jasna neverila, že je niečo také možné.
Chýbali domy. Veľa domov. Všetky zhoreli do tla. Jediné čo ostalo, boli pece a komíny z hlinených tehál, ktoré lemovali ulicu ako stĺpy. Kráčala ulicou k miestu kde kedysi stál ich dom. Chcela sa spýtať čo sa stalo aj keď poznala odpoveď. Turci vypálili celú dedinu. Nikto neveril, že by prišli až sem. Chcela si sadnúť na lavičku, ktorú mali pred domom, ale bola zlomená, akoby ju niekto prelomil v polovici a odkopol. Sadla si do trávy a slzy nechala tiecť po lícach.
Toto si nezaslúžila. Toto nie. Spoznala, aké je to byť úplne sama. Rozbehla sa ďalej do dediny. Chcela nájsť aspoň niekoho. Prečo tu nikto nie je? Veď nemohli pobiť všetkých. Niekto sa musel predsa schovať, ujsť. Spravila sotva pár krokov, keď začula zaerdžanie koňa. Z lesa na druhom konci dediny vybehlo niekoľko jazdcov. Neváhala a rozbehla sa opačným smerom. Bol to inštinkt. Nič viac len inštinkt. Bežala a nepozerala sa za seba. Pre slzy nevidela dobre na cestu a nevládala ani dýchať. Zakričala od preľaknutia, keď na ňu hodili hrubú sieť. Padla do popola a prachu. Dvaja muži zosadli obratne z koní. Kopala okolo seba ako jej to len sieť dovolila, ale aj tak ju uspal úder do hlavy.
Keď sa prebrala, ležala vo veľkej železnej klietke. Táto bola veľká ako celý voz, asi v nej malo byť viac zajatcov, ale bola tu len ona. Hlava ju nepríjemne bolela, mala na nej veľkú hrču. Voz rýchlo prechádzal po kamennej ceste, vojaci sa ponáhľali. Šli veľa hodín kým dorazili do tábora. Vstala a chytila sa mreží, aby lepšie videla. Bolo tu veľa mužov. Väčšina oddychovala, niektorí boli ranení a niektorým bolo tak zle, že ich niesli na nosidlách. Vojaci ktorí ju doprevádzali sa postupne rozpŕchli a ostal len voz s dvoma mužmi. Do táborového ruchu sa občas ozval zvuk mužskej bolesti a ženského zúfalstva. To ženské zúfalstvo ju vystrašilo. Obzerala sa, ale nevedela nájsť ani jednu ženu. Od praktických vojenských stanov prešli ku väčším, pekne zdobeným s veľkými priestrannými verandami, ktoré boli strážené. A za tým všetkým, boli stany pre ženy ako je ona. Zastali.
