Chcela sa brániť, ale nôž na krku ju celkom ochromoval. Týmto mužom bolo jedno či bude žiť. Keď jej zaviazali ruky a do úst dali kus starej látky, muž s nožom vstal a vyhrnul jej sukňu. Zbadal jej snehovo biele nohavičky, ktoré svietili do šera.
“Chlapi pozrite.”
“Čo? Nemá rozkrok?”
“Prestaň. Pozri,” ukázal nožom na nohavičky, ale Jasna sa skrútila na bok, aby dala nohy viac k sebe. Na to si ramenatý muž sadol na jej prsia a pritlačil ju tak, že skoro nemohla dýchať. Muži pozerali na znak na nohavičkách.
“To je znak Turza.”
“Predsa len je to jeho prespanka.”
“A teraz bude naša,” spokojne povedal ramenatý muž.
“Na to Jasna vypľula látku a zakričala do noci. “Pomoooc!” Ten s nožom neváhal, zaklonil jej hlavu a chytil ju silno pod krkom.
“To si nemala robiť.” Zahmlelo sa jej pred očami a o chvíľu odpadla.
Prebrala sa, keď bolo skoro po všetkom. Pohonič si spokojne zapínal nohavice a ramenatý muž jej funel do tváre. Zašklbala za laná, ale skôr ako stihla niečo spraviť, vyvrcholil. Utrel si úd do jej šiat a natiahol si nohavice.
“Čo s ňou teraz?”
“Necháme ju tu,” povedal pohonič, zosadol z voza a odviazal jej ruky. Nikto neprotestoval. Brali to ako samozrejmosť. Vedeli, že sa nebude chváliť tým, že ju znásilnili. Taká žena nemá cenu. A aj keby ich udala, vojaci sú v týchto časoch skoro nedotknuteľní. Pred súd ich nikdy nikto nedostane. Brali to ako výhodu ich práce. Vyváženie toho, že im každý deň hrozí smrť.
“Keď sa ti podarí vyslobodiť sa, môžeš ísť, inak tu skapeš,” dodal pohonič.
Muži zakryli náklad, nasadli na voz a odišli do tmy lesa. Ešte dlho bolo počuť hrmot kolies. V tme sa zvuk akosi inak šíri lesom. Jasna si nahmatala rozkrok. Nepríjemne ju pálil. Nešetrili ju. Cítila ako z nej niečo vyteká. Ovoňala si namočené prsty. Páchli semenom a krvou. Zavzlykala. Prečo jej to len spravili? Prečo jej ublížili? Chcelo sa jej vracať, ale jej žalúdok bol prázdny a tak len sucho preglgla. Doba je hnusná, vedela čo sa okolo nej deje. Často počula príbehy znásilnených dievčat, ale táto realita sa jej zdala až priveľmi drsná. Mala si dať väčší pozor. Vlastne musí si dávať väčší pozor, ale teraz sa musí odtiaľto dostať.
Nahmatala hrubé konopné lano okolo členku. Prstami prešla po viazaní, ale nevedela nájsť uzol a ani jeho koniec. Ruky sa jej triasli a boli slabé. Len jemne ťahala lano, nemala v nich nič zo svojej sily. Ľahla si na chladnú zem a zaborila prsty do zeme. Nadýchla sa chladného vzduchu v ktorom sa zrážala vlhkosť a vôňa lesa. Slabiny ju boleli od neustále roztiahnutých nôh. Napokon sa znova posadila. Do tváre jej fúkol jesenný vietor a ona si spomenula na teplú pec v chalupe. Konečne bude doma, zabudne na tento nezmysel. Nikto ju nebude mať za prespanku. Nájde si muža. Bude mať deti. Bude žiť ako jej mama v spokojnej rodine. Pokúsi sa zabudnúť. Napokon nie je prvá a ani posledná, ktorej sa to stalo. Našla uzol, ale bol veľmi silný. Takto to nepôjde, silnejšia už nebude. Napadlo ju nájsť lámaný kameň. Hrabala okolo seba a naozaj našla kus kameňa s ostrými hranami. Trvalo dlho kým prerezala lano a bola celkom slobodná. Zamierila k potoku, čupla si na studený kameň a začala sa umývať. Nechcela mať v sebe nič cudzie a aj keď voda bola nepríjemné studená, potrebovala byť čistá. Zobrala kameň a prechádzala si ním po pokožke na rukách na tvári. Opláchla si nohavičky. Vyžmýkala ich a dala do vrecka. Zdali sa jej čisté. Vrátila sa na cestu a vykročila domov.
“Čo mu ponúknete? Cisárova kasa je prázdna a ľudia kvôli daniam už dlho hladujú,” začal kastelán, keď sedeli v koči.
“Ak to bude nutné, vzdám sa nároku na korisť.”
“Myslíte, že na to Rudolf pristúpi? Bude to stačiť?“
Turzo sa zamyslel.
“Nezávidím mu. Poddaní by ho najradšej zabili, už nemôže prechádzať krajinou bez doprovodu vojakov. Okrem toho má veľa neprajníkov priamo na dvore. Najhoršie je, že keď ho zabijú pôjdu aj po mne.”
“Nebude lepšie hrať na dve strany?”
“Myslíte spojiť sa s Bočkajom?”
“Je ešte lepší spojenec.”
Turzo od prekvapenia zdvihol obočie.
“Myslím Turkov” Povedal celkom otvorene.
“Občas ma prekvapujete kastelán. Ako sa môžem spojiť s niekym, kto vraždí mojich ľudí a plieni moju zem?”
“S cisárom je aká taká šanca vyhrať? S Bočkajom je veľmi malá ale spojenie s Turkami…” neodpovedal.
“Viete, že majú toľko žien, že sa s nimi už nestíhajú ani przniť? Vozia ich na turecký trh a tam ich predávajú a vy chcete, aby som podporoval tieto zvieratá? Na to už zabili veľa mužov a narobili veľa sirôt.”
“Dohoda s cisárom bude ťažká. Možno by sme najprv mali navštíviť spojencov. Získali by sme dostatočnú podporu,” zahovoril kastelán.
“Do pekla je to stále cisár! Nepôjdem za nikým iným,” rozčúlil sa Turzo, ale nehneval sa na kastelána, hneval sa na cisára, za jeho neschopnosť dať do kopy silných spojencov a ich kapitál. Vojna už trvala príliš dlho, pokladnice bohatých rodov postupne chradli aj keď dvíhali dane.
“Vaše veličenstvo.”
“Gróf Turzo.” Pozdravil cisár a kývol na služobníctvo aby odišli. Nebolo to bežné, robili to len keď cisár rokoval s Turzom. Miestnosť bola veľká, honosne vyzdobená. Obrazy boli maľované zlatými farbami, príbory boli z lešteného striebra. Skoro uprostred bol veľký stôl z jedného kusa dreva. Boli pri ňom len dve stoličky. Jedna bola svetlá a boli na nej vyrezané letné motívy. Druhá bola z čerešňového dreva. Vedel kam si má sadnúť.
“Spojenci s vami nie sú spokojní,” začal sa sťažovať cisár. Nečakal na jeho slová.
“Tuším, že najviac asi vykrikovali uhorskí kapitáni. Ťažko od nich môžem očakávať vďačnosť.”
“Musíte si dávať pozor aj na spojencov, tak ako na našich protivníkov,” upozornil ho cisár.
“Všetci chceme vyhrať túto vojnu, ale potrebujem väčšiu podporu.”
“Hovorte jasnejšie Turzo.”
“Potrebujem, aby ste vyriešili konflikty s uhorskými kapitánmi. Nech nenapádajú naše vojská. Len tak sa môžeme zamerať na Turkov. Včera plienili pri Nitre. Pri Nitre! Predtým pri Nových Zámkoch.”
“Menoval som vás kapitánom poddunajských vojsk, aby ste tú vojnu vyhrali a nie aby ste sa tu sťažovali, ale asi to bola chyba.” Turzo vstal, nepatril medzi tých, ktorí by sa vedeli krotiť.
“Vy by ste mali radšej odísť za milenkami a vojnu nechať tým čo jej rozumejú,” hodil mu výčitku do tváre.
“Chlapi pozrite.”
“Čo? Nemá rozkrok?”
“Prestaň. Pozri,” ukázal nožom na nohavičky, ale Jasna sa skrútila na bok, aby dala nohy viac k sebe. Na to si ramenatý muž sadol na jej prsia a pritlačil ju tak, že skoro nemohla dýchať. Muži pozerali na znak na nohavičkách.
“To je znak Turza.”
“Predsa len je to jeho prespanka.”
“A teraz bude naša,” spokojne povedal ramenatý muž.
“Na to Jasna vypľula látku a zakričala do noci. “Pomoooc!” Ten s nožom neváhal, zaklonil jej hlavu a chytil ju silno pod krkom.
“To si nemala robiť.” Zahmlelo sa jej pred očami a o chvíľu odpadla.
Prebrala sa, keď bolo skoro po všetkom. Pohonič si spokojne zapínal nohavice a ramenatý muž jej funel do tváre. Zašklbala za laná, ale skôr ako stihla niečo spraviť, vyvrcholil. Utrel si úd do jej šiat a natiahol si nohavice.
“Čo s ňou teraz?”
“Necháme ju tu,” povedal pohonič, zosadol z voza a odviazal jej ruky. Nikto neprotestoval. Brali to ako samozrejmosť. Vedeli, že sa nebude chváliť tým, že ju znásilnili. Taká žena nemá cenu. A aj keby ich udala, vojaci sú v týchto časoch skoro nedotknuteľní. Pred súd ich nikdy nikto nedostane. Brali to ako výhodu ich práce. Vyváženie toho, že im každý deň hrozí smrť.
“Keď sa ti podarí vyslobodiť sa, môžeš ísť, inak tu skapeš,” dodal pohonič.
Muži zakryli náklad, nasadli na voz a odišli do tmy lesa. Ešte dlho bolo počuť hrmot kolies. V tme sa zvuk akosi inak šíri lesom. Jasna si nahmatala rozkrok. Nepríjemne ju pálil. Nešetrili ju. Cítila ako z nej niečo vyteká. Ovoňala si namočené prsty. Páchli semenom a krvou. Zavzlykala. Prečo jej to len spravili? Prečo jej ublížili? Chcelo sa jej vracať, ale jej žalúdok bol prázdny a tak len sucho preglgla. Doba je hnusná, vedela čo sa okolo nej deje. Často počula príbehy znásilnených dievčat, ale táto realita sa jej zdala až priveľmi drsná. Mala si dať väčší pozor. Vlastne musí si dávať väčší pozor, ale teraz sa musí odtiaľto dostať.
Nahmatala hrubé konopné lano okolo členku. Prstami prešla po viazaní, ale nevedela nájsť uzol a ani jeho koniec. Ruky sa jej triasli a boli slabé. Len jemne ťahala lano, nemala v nich nič zo svojej sily. Ľahla si na chladnú zem a zaborila prsty do zeme. Nadýchla sa chladného vzduchu v ktorom sa zrážala vlhkosť a vôňa lesa. Slabiny ju boleli od neustále roztiahnutých nôh. Napokon sa znova posadila. Do tváre jej fúkol jesenný vietor a ona si spomenula na teplú pec v chalupe. Konečne bude doma, zabudne na tento nezmysel. Nikto ju nebude mať za prespanku. Nájde si muža. Bude mať deti. Bude žiť ako jej mama v spokojnej rodine. Pokúsi sa zabudnúť. Napokon nie je prvá a ani posledná, ktorej sa to stalo. Našla uzol, ale bol veľmi silný. Takto to nepôjde, silnejšia už nebude. Napadlo ju nájsť lámaný kameň. Hrabala okolo seba a naozaj našla kus kameňa s ostrými hranami. Trvalo dlho kým prerezala lano a bola celkom slobodná. Zamierila k potoku, čupla si na studený kameň a začala sa umývať. Nechcela mať v sebe nič cudzie a aj keď voda bola nepríjemné studená, potrebovala byť čistá. Zobrala kameň a prechádzala si ním po pokožke na rukách na tvári. Opláchla si nohavičky. Vyžmýkala ich a dala do vrecka. Zdali sa jej čisté. Vrátila sa na cestu a vykročila domov.
“Čo mu ponúknete? Cisárova kasa je prázdna a ľudia kvôli daniam už dlho hladujú,” začal kastelán, keď sedeli v koči.
“Ak to bude nutné, vzdám sa nároku na korisť.”
“Myslíte, že na to Rudolf pristúpi? Bude to stačiť?“
Turzo sa zamyslel.
“Nezávidím mu. Poddaní by ho najradšej zabili, už nemôže prechádzať krajinou bez doprovodu vojakov. Okrem toho má veľa neprajníkov priamo na dvore. Najhoršie je, že keď ho zabijú pôjdu aj po mne.”
“Nebude lepšie hrať na dve strany?”
“Myslíte spojiť sa s Bočkajom?”
“Je ešte lepší spojenec.”
Turzo od prekvapenia zdvihol obočie.
“Myslím Turkov” Povedal celkom otvorene.
“Občas ma prekvapujete kastelán. Ako sa môžem spojiť s niekym, kto vraždí mojich ľudí a plieni moju zem?”
“S cisárom je aká taká šanca vyhrať? S Bočkajom je veľmi malá ale spojenie s Turkami…” neodpovedal.
“Viete, že majú toľko žien, že sa s nimi už nestíhajú ani przniť? Vozia ich na turecký trh a tam ich predávajú a vy chcete, aby som podporoval tieto zvieratá? Na to už zabili veľa mužov a narobili veľa sirôt.”
“Dohoda s cisárom bude ťažká. Možno by sme najprv mali navštíviť spojencov. Získali by sme dostatočnú podporu,” zahovoril kastelán.
“Do pekla je to stále cisár! Nepôjdem za nikým iným,” rozčúlil sa Turzo, ale nehneval sa na kastelána, hneval sa na cisára, za jeho neschopnosť dať do kopy silných spojencov a ich kapitál. Vojna už trvala príliš dlho, pokladnice bohatých rodov postupne chradli aj keď dvíhali dane.
“Vaše veličenstvo.”
“Gróf Turzo.” Pozdravil cisár a kývol na služobníctvo aby odišli. Nebolo to bežné, robili to len keď cisár rokoval s Turzom. Miestnosť bola veľká, honosne vyzdobená. Obrazy boli maľované zlatými farbami, príbory boli z lešteného striebra. Skoro uprostred bol veľký stôl z jedného kusa dreva. Boli pri ňom len dve stoličky. Jedna bola svetlá a boli na nej vyrezané letné motívy. Druhá bola z čerešňového dreva. Vedel kam si má sadnúť.
“Spojenci s vami nie sú spokojní,” začal sa sťažovať cisár. Nečakal na jeho slová.
“Tuším, že najviac asi vykrikovali uhorskí kapitáni. Ťažko od nich môžem očakávať vďačnosť.”
“Musíte si dávať pozor aj na spojencov, tak ako na našich protivníkov,” upozornil ho cisár.
“Všetci chceme vyhrať túto vojnu, ale potrebujem väčšiu podporu.”
“Hovorte jasnejšie Turzo.”
“Potrebujem, aby ste vyriešili konflikty s uhorskými kapitánmi. Nech nenapádajú naše vojská. Len tak sa môžeme zamerať na Turkov. Včera plienili pri Nitre. Pri Nitre! Predtým pri Nových Zámkoch.”
“Menoval som vás kapitánom poddunajských vojsk, aby ste tú vojnu vyhrali a nie aby ste sa tu sťažovali, ale asi to bola chyba.” Turzo vstal, nepatril medzi tých, ktorí by sa vedeli krotiť.
“Vy by ste mali radšej odísť za milenkami a vojnu nechať tým čo jej rozumejú,” hodil mu výčitku do tváre.
