Príbeh č. 63 – Vidieť to v nej

„Jani? Si to ty?” prehovoril som rozpačito a nastúpil do výťahu. Nepripravený na stretnutie so ženou, ktorá ma opustila.
„Ahoj” pozdravila váhavo.
„Nečakal som, že sa tu stretneme. Čo tu robíš?”
„Mám tu brigádu. Sprevádzam turistov pre jednu cestovku.”
„Tak to máš dobré.”
„Hej, mám.”

Rozhovor uviazol. Mlčali sme, až kým výťah nezastavil na recepcií. Keď sme boli spolu, mali sme toľko tém a teraz. Teraz nevieme nájsť ani jednu.

„Ideš na raňajky?”
Chvíľu váhala s odpoveďou. „Asi áno.”
Bola neistá, pochopil som, že raňajky nechce stráviť so mnou.
„Tak dobrú chuť. Ja musím ísť. Som tu prvý deň. Nechcem meškať do práce. Tak zas niekedy Jani.”
„Maj sa.” pozrela na mňa a potom spokojne od kráčala do reštaurácie.
Nastúpil som do taxíka a poslal Lamik správu.
#Neuhádneš, koho som stretol.
#Pápeža asi nie. Nechcem hádať.
#Bývalú.
#Dobrá náhoda. Čo tam robí?
#Sprevádza turistov. Zvládla si to ráno s Nikolasom?
#Grrr. Zistila som, že Nikolas nemá hotovú jednu úlohu. Dopisoval ju v aute. Už som v práci.
#Šikovná.

Vynechané raňajky som už nedohnal. Ostal som hladný až do obeda. Deň bol dlhý, veľmi dlhý. Predĺžila ho aj zoznamovacia večera s kolegami, s ktorými sme dovtedy len volali alebo písali emaily. Na hotel som prišiel pred desiatou večer. Prešiel som okolo reštaurácie, ktorá bola kúsok od recepcie. Sedelo v nej už len pár ľudí. A Janka. Sedela sama a popíjala čaj.. Napadlo ma, že si k nej prisadnem a budem jej na chvíľu robiť spoločnosť, ale spomenul som si na dnešné ráno, keď bola taká odmeraná. Napokon ani neviem, čo by som jej povedal, tak som len pokračoval k výťahu a do svojej izby.
Vyzliekol som si košeľu, odpásal opasok a spustil dole nohavice. Napadlo ma, že sme mlčali, lebo sme sa chceli porozprávať o rozchode. Povedať si, prečo to tak dopadlo. Prečo sme nemohli byť spolu. Bolo to naozaj len kvôli jej rodičom? Ale ťažké témy nikto nechce otvárať. Asi je vtedy lepšie mlčať.

Ráno som šiel na raňajky. Nechcel som ostať hladný ako prvý deň. Pohľadom som hľadal Janku, ale nebola tam. Sadol som si za prvý prázdny stôl. Prišla po chvíli. Pozreli sme na seba. Trochu sa usmiala a keď si naložila jedlo, prisadla si.

„Dobré ráno Jani.”
„Dobré.”
„Čo máš dnes v pláne?”
„Zas budem sprevádzať po Madride. Trochu nuda, ale večer je jedna výstava, na tú sa teším.”
„O čom je?”
„Niečo ako Tim Burton, ale kreslí viac zjednodušene, len v náznakoch. Chcela som ísť na neho pred rokom, ale nemala som peniaze na cestu do Prahy. A teraz je tu, tak sa teším.”
„Stále maľuješ?”
„Už nie. Nemám na to čas. Doma som len málo. Stále je niečo.”
„Koľko budeš v Madride?”
„Až do konca sezóny. Asi do septembra.”
„Nebudeš chýbať v škole?”
„Nie. Nechala som ju.”
Ostal som prekvapený. Všimla si to. Rozišli sme sa preto, že jej rodičia nechceli dať peniaze na školu.
„Nechala som školu. Chcem si našetriť peniaze a cestovať.”
„Aj s tvojím priateľom?”
„Nemám priateľa.”
„Na facebooku si mala v statuse napísané, že niekoho máš.”
„Asi si tam dávno nebol. Rozišli sme sa.”
„To ma mrzí.”

Pozeral som na Janku. Na jej gaštanové vlasy. Na jej plné pery a trochu tmavú pokožku. Nemala žiadne otázky a ja som ju už nechcel spovedať. Stále taká odmeraná a ja už nie som ten, kto by chcel bojovať o jej osobný priestor. Už nie.. Dojedli sme a rozlúčili sa.
„Tak zas niekedy, Jani.”
„Prečo to vravíš? Nikdy som to nemala rada. Je to akoby sme sa nemali nikdy stretnúť.”
Nenapadlo ma, že to tak vníma. Nikdy mi na to nič nepovedala.
„Nevedel som, že to tak berieš. Ale možno sa už naozaj nikdy neuvidíme.”
Zagúľala očami. „Ach jaj,” vzdychla si trochu povýšene, akoby som bol ten, ktorému to nemyslí. „Len to čudne pôsobí,” dodala . Neznášal som, keď sa tak správala. Akoby som ničomu nerozumel.
„Tak pekný deň.” odišiel som od stola. Keby pokračovala, asi sa pohádame. Tak ako za starých čias.

Deň ubiehal pracovne. Po práci som sa šiel prejsť do mesta. Na hotel som sa vrátil neskoro v noci. Zas sedela sama v reštaurácií. Váhal som, ale nakoniec som išiel za ňou.
„Ahoj Jani. Nepotrebuješ spoločnosť?”
„Ahoj.” povedala prekvapene, keď som sa pred ňou zjavil. Dopila čaj a rýchlo dodala. „Ja už ale idem na izbu.”
„Chcel som ti len spraviť spoločnosť.”
Je zvláštne, že mala talent ma priťahovať, ale rovnako ma vedela poslať do čerta.
„Trochu si schudla.” povedal som jej vo výťahu.
Usmiala sa. „Držím diétu.” povedala to, ako niečo, na čo je pyšná..
„Naozaj?” zamračil som sa.
“Áno. Prečo?”
“Pristalo ti to Jani.. Nemusela si chudnúť.”
“Chcem schudnúť ešte pár kíl.”
Viem, ako radi likujeme fotky mladých, nádherné dokonalých dievčat s alabastrovými rukami a výraznými kľúčnymi kosťami. V takých ženách sa stráca krása. Umiera. Spolu s tými ženami, ktoré sa také snažia byť za každú cenu. Aj keď im to nie je dané. Napadlo ma, že asi musí byť ťažké byť mladou ženou, keď sú muži kŕmení tým najlepším.

Mlčky sme na seba pozerali. Taška mi padla na podlahu výťahu, keď sa otvorili dvere na šiestom poschodí. Janka si pošúchala nervózne ruky o seba. A mne bolo jasné, že ma skúša Boh. Cítil som to. Vo vzduchu visí udalosť, ktorá nie je celkom bežná. Je to ako keď chcete niekoho pobozkať po prvý krát. Viete, že je to tu. Dvere výťahu sa zatvorili. Pokračovali sme na ôsme poschodie.