Všetky jej obavy sa naplnili. Aspoň si to myslela. Natrela si krém na tvár a rýchlo ho rozotrela. Stále viac si uvedomovala, ako ho má rada a ako sa bude cítiť, keď ho stratí. Ten pocit sa objavoval v jej hlave stále častejšie. Narúšal ju, ako mráz narúša skaly a robí do nich praskliny.
Nie, nestal sa otcom Nikolasa a ich vzťah v posteli bol skôr plný kompromisov.
Učesala si vlasy a stále viac premýšľala o tom, či taký vzťah vydrží.
Napadlo ju, že otca pre Nikolasa predsa nikdy nehľadala, tak prečo je to teraz také dôležité.
Otvoril dvere kúpeľne, objavila sa jeho tvár. Stal si za ňu. Chvíľu na ňu pozeral a potom si prešiel po strnisku.
“Oholím sa.”
“Len si ich zastrihni. Keď sa oholíš, vyzeráš ako chlapec.”
Vedel o čom hovorí, Lamik neznášala mladých chlapcov. Pripomínali jej neskúsenosť a až detinskosť.
Premýšľal som, ak sa oholím, neznamená že ním budem. Tak, ako brada zo mňa nespraví alfa samca. Aj tak som sa neoholil. Vedel som, že pre Lamik som ako chlapec nepríťažlivý. Tak na čo to kaziť?
V ten deň mi prišla správa od Bei.
#Zajtra sa u nás zastav. Máme pre teba nový projekt.
#O koľkej?
#Kedykoľvek doobeda. Budem stále v kancelárií.
#Dohodnuté
Vedel som, že projekt na ktorom robím, nebude trvať večne. Projekt manažér mi sľúbil podobný, za rovnakých podmienok. Ostávalo len doriešiť detaily.
“Dobré ráno Bea.” pozdravil som ju ešte na chodbe pred vstupom do jej kancelárie.
“Ahoj. Poď ďalej.” prečesala si prstami krátke čierne vlasy a rýchlo pozrela na mobil.
“Tak čo máš pre mňa?”
“Nový projekt. Na tom starom už podľa projekt menažéra nebudeš potrebný na plných osem hodín.”
“Viem, viem. Hovorili sme o tom. Vraj má pre mňa niečo nové. Tak čo to je?”
“Je to podobný projekt, len v začiatočnom štádiu a je v Španielsku.”
“Ale nebudem tam musieť cestovať. Či?”
“Raz za čas. Keď to bude nutné, aspoň tak sa vyjadril team leader.”
“Tak fajn, to sa dá.”
“Nespomínal si, že ti vadí cestovanie?”
“Vtedy som ešte nebýval s Lamik.”
Bea ešte prešla pohľadom po papieroch na stole.
“Dohodnem ti pohovor u vedúceho a keď to doklepne….” nedopovedala vetu. “Veď to poznáš. “
“Klasika. Ako sa ti darí Bea?” zmenil som tému, lebo projekt neprinášal nič nové.
“Stále sama. Veď to poznáš. Vlastne ty už asi nie.“ pozrela na mňa neisto, či neprekročila limity.
“Ešte si na to spomínam.” povedal som s úsmevom, aby som ju upokojil.
“Ako sa ti s ňou býva?”
“Presťahoval som sa pred pár týždňami. Zatiaľ sa snažíme spolu fungovať.”
“Nemôžem tomu uveriť.“ dodala vyvedená z miery. Akoby to bolo niečo nereálne, akoby som býval s mimozemšťankou.
“Prečo si prekvapená? “
Žena sklopila pohľad na papiere.
“Veď ona je taká…” nedopovedala. “Nepoznáš jej prezývku? “
“Netuším.. Rozprávaj. “
“Všetci ju volajú..” Bea váhala či má pokračovať. “Ľadová kráľovná. Za to, že je taká… Veď vieš. Bez citov. Ale tebe ich asi prejavuje.”
“Lamik má veľa pocitov, len ich nedáva žensky najavo.”
“Ako o nich potom vieš?”
Neviem prečo Lamik nevnímam ako ľadovú kráľovnú. Prečo ju vnímam inak. Prečo mi je taká blízka. Možno som rovnako chladný ako ona. Možno som jej Kai. Napokon som povedal len. “Chémia..”
A Bea prikývla na znak súhlasu.
O pár dní som sa presunul na nový projekt. Práca bola približne taká istá. Len sme sa prestali s Lamik stretávať na poradách a nemal som ju na kópiach v mailoch.
“Bolo by najlepšie, keby si odletel do Madridu aspoň na týždeň, kým sa nevyriešia najväčšie problémy.”
Začal Martin, keď sa začali kopiť nevyriešené otázky a termíny začali tlačiť. Mal pravdu, treba tam ísť.
“Veľmi sa mi tam nechce.”
“Dohodni sa so Španielmi, kedy prídeš.”
Usmial som sa. Martin vedel, že nemá zmysel riešiť, prečo sa mi tam nechce. Tak či tak tam treba ísť.
“Budeš mi chýbať,” povedala pokojne Lamik, keď sme večer pred odletom sedeli v obývačke.
“Veď aj ty mne.” pohladil som ju po vlasoch.
“Máme už takú prácu. Treba aj cestovať.” povedala pre svoj pokoj.
“Aspoň tam bude teplejšie ako tu.”
“Dávaj si pozor.”
“Veď ma poznáš.”
“Veď to… Si muž a to stačí.”
Nechcel som rozoberať tému vernosti mužov. S nikým som nemal viac ako s Lamik. Až na sex so ženami, ktoré to majú radi trochu inak. Trochu tvrdšie.
“Budem ti písať.”
Ráno som z domu vyrazil ešte za tmy. Letisko je plné mobilov, ktoré sledujú tváre ľudí a ja som nebol výnimka. Rád som sa k nim pripojil a zabudol na zbytočné vzrušenie z cestovania.
O niekoľko hodín neskôr som pristál v Madride a ubytoval sa v hoteli Axor Parajas na šiestom poschodí, s výhľadom na svet.
Ráno bolo ako každé iné, keď strávite noc v hoteli. Plné očakávania z nového mesta. Obliekol som si sako, rifle, zbalil notebook a privolal výťah, ktorý išiel z ôsmeho poschodia. Čakal som, že bude prázdny, ale nebol. Dvere sa otvorili a dnu stála žena. Žena s gaštanovými vlasmi.
Bola rovnako zaskočená ako ja. Dvere výťahu sa pomaly zatvárali. Zachytil som ich, aby sa znova otvorili.
Nie, nestal sa otcom Nikolasa a ich vzťah v posteli bol skôr plný kompromisov.
Učesala si vlasy a stále viac premýšľala o tom, či taký vzťah vydrží.
Napadlo ju, že otca pre Nikolasa predsa nikdy nehľadala, tak prečo je to teraz také dôležité.
Otvoril dvere kúpeľne, objavila sa jeho tvár. Stal si za ňu. Chvíľu na ňu pozeral a potom si prešiel po strnisku.
“Oholím sa.”
“Len si ich zastrihni. Keď sa oholíš, vyzeráš ako chlapec.”
Vedel o čom hovorí, Lamik neznášala mladých chlapcov. Pripomínali jej neskúsenosť a až detinskosť.
Premýšľal som, ak sa oholím, neznamená že ním budem. Tak, ako brada zo mňa nespraví alfa samca. Aj tak som sa neoholil. Vedel som, že pre Lamik som ako chlapec nepríťažlivý. Tak na čo to kaziť?
V ten deň mi prišla správa od Bei.
#Zajtra sa u nás zastav. Máme pre teba nový projekt.
#O koľkej?
#Kedykoľvek doobeda. Budem stále v kancelárií.
#Dohodnuté
Vedel som, že projekt na ktorom robím, nebude trvať večne. Projekt manažér mi sľúbil podobný, za rovnakých podmienok. Ostávalo len doriešiť detaily.
“Dobré ráno Bea.” pozdravil som ju ešte na chodbe pred vstupom do jej kancelárie.
“Ahoj. Poď ďalej.” prečesala si prstami krátke čierne vlasy a rýchlo pozrela na mobil.
“Tak čo máš pre mňa?”
“Nový projekt. Na tom starom už podľa projekt menažéra nebudeš potrebný na plných osem hodín.”
“Viem, viem. Hovorili sme o tom. Vraj má pre mňa niečo nové. Tak čo to je?”
“Je to podobný projekt, len v začiatočnom štádiu a je v Španielsku.”
“Ale nebudem tam musieť cestovať. Či?”
“Raz za čas. Keď to bude nutné, aspoň tak sa vyjadril team leader.”
“Tak fajn, to sa dá.”
“Nespomínal si, že ti vadí cestovanie?”
“Vtedy som ešte nebýval s Lamik.”
Bea ešte prešla pohľadom po papieroch na stole.
“Dohodnem ti pohovor u vedúceho a keď to doklepne….” nedopovedala vetu. “Veď to poznáš. “
“Klasika. Ako sa ti darí Bea?” zmenil som tému, lebo projekt neprinášal nič nové.
“Stále sama. Veď to poznáš. Vlastne ty už asi nie.“ pozrela na mňa neisto, či neprekročila limity.
“Ešte si na to spomínam.” povedal som s úsmevom, aby som ju upokojil.
“Ako sa ti s ňou býva?”
“Presťahoval som sa pred pár týždňami. Zatiaľ sa snažíme spolu fungovať.”
“Nemôžem tomu uveriť.“ dodala vyvedená z miery. Akoby to bolo niečo nereálne, akoby som býval s mimozemšťankou.
“Prečo si prekvapená? “
Žena sklopila pohľad na papiere.
“Veď ona je taká…” nedopovedala. “Nepoznáš jej prezývku? “
“Netuším.. Rozprávaj. “
“Všetci ju volajú..” Bea váhala či má pokračovať. “Ľadová kráľovná. Za to, že je taká… Veď vieš. Bez citov. Ale tebe ich asi prejavuje.”
“Lamik má veľa pocitov, len ich nedáva žensky najavo.”
“Ako o nich potom vieš?”
Neviem prečo Lamik nevnímam ako ľadovú kráľovnú. Prečo ju vnímam inak. Prečo mi je taká blízka. Možno som rovnako chladný ako ona. Možno som jej Kai. Napokon som povedal len. “Chémia..”
A Bea prikývla na znak súhlasu.
O pár dní som sa presunul na nový projekt. Práca bola približne taká istá. Len sme sa prestali s Lamik stretávať na poradách a nemal som ju na kópiach v mailoch.
“Bolo by najlepšie, keby si odletel do Madridu aspoň na týždeň, kým sa nevyriešia najväčšie problémy.”
Začal Martin, keď sa začali kopiť nevyriešené otázky a termíny začali tlačiť. Mal pravdu, treba tam ísť.
“Veľmi sa mi tam nechce.”
“Dohodni sa so Španielmi, kedy prídeš.”
Usmial som sa. Martin vedel, že nemá zmysel riešiť, prečo sa mi tam nechce. Tak či tak tam treba ísť.
“Budeš mi chýbať,” povedala pokojne Lamik, keď sme večer pred odletom sedeli v obývačke.
“Veď aj ty mne.” pohladil som ju po vlasoch.
“Máme už takú prácu. Treba aj cestovať.” povedala pre svoj pokoj.
“Aspoň tam bude teplejšie ako tu.”
“Dávaj si pozor.”
“Veď ma poznáš.”
“Veď to… Si muž a to stačí.”
Nechcel som rozoberať tému vernosti mužov. S nikým som nemal viac ako s Lamik. Až na sex so ženami, ktoré to majú radi trochu inak. Trochu tvrdšie.
“Budem ti písať.”
Ráno som z domu vyrazil ešte za tmy. Letisko je plné mobilov, ktoré sledujú tváre ľudí a ja som nebol výnimka. Rád som sa k nim pripojil a zabudol na zbytočné vzrušenie z cestovania.
O niekoľko hodín neskôr som pristál v Madride a ubytoval sa v hoteli Axor Parajas na šiestom poschodí, s výhľadom na svet.
Ráno bolo ako každé iné, keď strávite noc v hoteli. Plné očakávania z nového mesta. Obliekol som si sako, rifle, zbalil notebook a privolal výťah, ktorý išiel z ôsmeho poschodia. Čakal som, že bude prázdny, ale nebol. Dvere sa otvorili a dnu stála žena. Žena s gaštanovými vlasmi.
Bola rovnako zaskočená ako ja. Dvere výťahu sa pomaly zatvárali. Zachytil som ich, aby sa znova otvorili.
