Príbeh č. 49 – nasleduj ma

Bar u Bizóna bol plný. Bea stála v hlúčiku kolegov a hlasno ale zároveň s vášňou rozprávala. Bola v stave, keď jej už nevadilo, že pri tom rozlieva pivo. Nevšimla si ma a ja som mohol nepozorovane prejsť až k Lamik, ktorá sedela pri bare. Mala na sebe tmavo purpurové šaty, ktoré zakrývali jej plecia a hnedé silonky. Nemohol som si nevšimnúť jej nápadný náhrdelník so smotanovými korálkami, ktorý jej padal cez prsia. Napadlo ma, že si ho dovolila dať len preto, že je v neformálnom prostredí.

“Drahá, čo si dáš?” začal som neformálne, keď som si k nej prisadol. Len zdvihla obočie.

“Zázvorový čaj.”

“Neprehovorím ťa na niečo silnejšie?”

“Som autom.”

Neprehováral som ju, aj keď ma napadlo, že by bolo zaujímavé vidieť ju opitú. Ako asi vtedy vyzerá? Možno je vtedy prítulná alebo agresívna, možno viac žoviálna. Obsluha priniesla čaj a mne gin a tonic.

Vedľa si medzitým sadol kolega, vytiahol mobil a čítal si správy. Ponoril sa na dlho do sociálnej diskusie.

Pozrel som na neho, ako prepína z aplikácie do aplikácie a odpisuje.

“Nie je to čudné že chceme byť s tými, s ktorými práve nie sme?”

“Preto tak rada vypínam mobil. Ty by si mi nepísal, keby som tu nebola?”

“Túto noc by som ti dal určite pokoj.”

“Nestála by som ti za to? Myslela som, že po tom všetkom…” nedopovedala.

Pozrel som jej do očí, v tvári mala neurčitý výraz.

“Keby to povedala iná žena, tak tomu uverím, ale s tvojich úst mi to nesedí slečna Lamik.”

“Prečo nie?”

“Nie je to tvoj štýl. Ty by si nepovedala: Prosím ťa napíš mi. Ty nie si tá, ktorá si potrebuje dokazovať svoju cenu tým, že jej niekto napíše.”

“Máš pravdu. Vypisovanie už nie je celkom pre mňa. Ani skúšať ťa takými vetami.”

“Chcem ťa pobozkať. Sedíš tu ako bábika s ktorou sa nemôžem hrať, len sa na teba pozerať.”

“Zbytočne provokuješ.”

“Mám ťa pobozkať tu?” zdvihol som obočie v otázke.

Zaklipkala očami a nervózne si odpila. Skúmala pohľadom okolie.

“Zvažuješ, kto ti čo povie keď ťa pobozkám?”

Usmiala sa a sklopila zrak.

“Prosím ťa nerob to. Nechcem, aby sme sa dostali do rečí. Ešte nie.”

“Len podpichujem. Veď vieš.. Už si sa rozhodla?” zmenil som tému.

Zamiešala čaj a odpila si. “Nechcem sa rozhodnúť. To je vlastne aj moje rozhodnutie.”

Prečesal som si vlasy a odpil si..“Ty naozaj veríš, že to uhráme v trojke?”

“Aspoň to skúsme.”

Za Lamik prišli dvaja kolegovia s jej oddelenia a začali s ňou preberať pracovné veci. Chvíľu som ich počúval, ale potom som sa zamiešal do hlúčika ľudí. Sú dni, keď potrebujem ľudí, čím viac tým lepšie. Užívam si, že sú, že je každý iný. Smejem sa s nimi, pijem s nimi, občas sa tvárim, že im rozumiem a že som ako oni.

Bea vždy bola blízko mňa, často sme na seba narážali pohľadmi, ramenami a rozhovormi. Časom začalo kolegov ubúdať. Všimol som si, že okolo Lamik boli vždy aspoň dvaja muži, ktorí sa snažili vyzerať zdvorilo a pokorne. Pozeral som na nich a vedel, že tá žena je len moja. Možno po nej túžili ako ja, keď som vedel, že ju nemôžem mať.

Nakoniec ostala len jedna skupinka. Štyria muži a podnapitá Bea s mokrým tričkom na prsiach.

“Bea to tričko máš mokré od piva? Nechceš si ho prezliecť?”

“Ty,” ukázala na mňa prstom. “môžeš mi ho prezliecť. Možno konečne zvládneš zapnúť mi podprsenku.” muži sa pousmiali a zbystrili pozornosť.

“Mala si prísť za mnou.” ozval sa jeden.

“Nech to skúsi teraz.” podpichol ju. “Dobrý nápad. Bea vyzleč si tričko a rozopni si podprsenku” ozval sa ďalší.

Bea poslúchla. Vyzliekla si tričko, rozopla si podprsenku a držala si ju na prsiach. Prišla ku mne a otočila sa chrbtom.

Chytil som oba konce a spojil ich. Všetci sa rozosmiali.

“Počkaj, počkaj. to sa neráta!” povedal podnapito jeden z nich. “Musíš ju zapnúť jednou rukou.”

Všetci sa smiali a Bea si s úsmevom znova rozopla podprsenku. Zapnúť jednou rukou podprsenku, to chce naozaj cvik.

Nešlo mi to. Skúšal som to stále znova a znova na pobavenie ostatných.

“To sa nedá,” vyhlásil som napokon a Bea odišla teatrálne k ďalšiemu, aby to skúsil on. Chvíľu som pozeral a bavil sa ako sa trápi. Skontroloval som Lamik pohľadom, ale už tam nesedela.

“Kde šla Lamik?” spýtal som sa chalanov, ktorí predtým boli s Lamik.

“Odišla domov,” odpovedal jeden z nich.

Do pekla. Pomyslel som si. Chcel som byť s ňou. Vybehol som pred bar a pozeral, či ju tam neuvidím. Vybral som mobil a zavolal jej. Z tmy bolo počuť slabý zvuk zvoniaceho mobilu. Lamik vyklopkala lodičkami kroky z tmy.

“Prečo si ma nepočkala?”

“Povedala som si, že ťa počkám tu, vonku.”

“Nie je trochu zima na čakanie vonku?”

Zneistela, chvíľu pozerala do zeme a potom mi dala bozk. Keď žena chutí, ste mokrý len z bozkávania. Len z dotykov úst o ústa. Visel som na jej perách. Hrýzol ich, cmúľaľ, bozkával jej krk, zhlboka dýchal od vzrušenia a šepkal “Sssss, spomaľte slečna”.

Potom náhle spravila krok späť.
“Už pôjdem. Prepáč…“

Len som sa usmial.

“Tak zas niekedy slečna Lamik.” povedal som potichu, viac menej pre seba, keď odkráčala do tmy.