Príbeh č. 41 – udri ma

Zobudil som sa vo vlastnej posteli. Na dievča z dnešnej noci mi na rukách ostala príjemná teplá spomienka na jej telo. Konečne necítim nutkavú potrebu niekoho preťahovať. Konečne kľud. Ako keď vám v hlave niekto vypne vypínač na potrebu po ženách. Občas je to pekne otravné. Ako keď sa topíte a chcete sa nadýchnuť. Nemyslite na nič iné len na to, že potrebujete vzduch. Je mi jasné, že o pár dní ma to zas premôže. Dnes si ešte užívam prázdnu hlavu.

Na kuchynských hodinách bolo skoro poludnie. Čas spraviť si nejaký fajnový obed. Otvorím chladničku. Sú v nej len dva rožky, trochu mlieka a jedno vajíčko. Do čerta. Pri pomyslení, že mám ísť do obchodu, mi hlavu zaplaví nepríjemný pocit. Je čas improvizovať.
Našiel som múku, dal som do nej mlieko, vajce trochu soli a cukor. Budú palacinky. Miešal som cesto a sem tam ochutnal. Ako som ho miešal uvedomil som si, že sa mi vlastne vôbec nechce piecť palacinky. Stáť nad každou a obracať ich. Strata času. Kašu som jedol takú aká bola a premýšľal pritom o Lamik. Aký význam má tento náš lite vzťah na diaľku? Má vôbec zmysel? Má zmysel volať jej? Bude z nás niečo? Ani neviem či niekoho nemá. Za tie mesiace čo nie sme spolu, si možno niekoho našla. Možno by bolo lepšie preradiť ju do kategórie kamarátka. Byť trochu realista. Zrátať si dve a dve.

Pondelok ráno začínal veľkou poradou. Našťastie až o desiatej. Na ôsmu by to nestihol asi nikto. Dovtedy som z domu vybavoval emaily. Prišiel som 10 minút po začatí porady. Meškať znamenalo veľké plus. Mám také pravidlo, skrátenie porady je dobrý začiatok porady. Otvoril som dvere a prechádzal pohľadom po tvárach. Niektoré z nich boli opäť nové. Zastal som na jednej. V miestnosti totiž sedela slečna Lamik.

Zastal som neisto pri dverách. Len pred dvoma dňami som s ňou volal a delilo nás veľa kilometrov a teraz je tu. Keby som chcel, spravím pár metrov a môžem sa jej dotknúť. Táto myšlienka mi uviazla v hlave.
Pozrela na mňa. Jej výraz tváre pripomínal skôr hráča pokru. Ani náznak prekvapenia. Ani náznak vzrušenia. Začínal mi chýbať kyslík, tak som sa zhlboka nadýchol. V miestnosti bolo okrem nej ďalších 5 nových ľudí. Predstavili ma. Podal som si s nimi ruky. Aj s Lamik, ktorá sa mi nakrátko pozrela do očí a veľmi jemne sa pritom usmiala kútikmi úst. Sadol som si na voľnú stoličku.
“Pani Lamik,” začal Milan, ktorý viedol stretnutie.
“Slečna Lamik,” prerušila ho.
“Prepáčte. Slečna Lamik bude viesť divíziu dátového kontrolingu. S nami bude spolupracovať pri návrhu procesov.” Jeho slová ma vôbec nezaujímali.
Vybral som mobil a napísal jej správu.

#Ste plná prekvapení. Nečakal som že vás tu uvidím.

Pozeral som na ňu a čakal kedy dostane správu, ale ona len ďalej sedela akoby to najdôležitejšie bola porada. Ten jej pokoj ma hneval. Najradšej by som ju hneď teraz vytiahol von a spýtal sa jej ako je možné že tu je. Nič viac, jednoduchá otázka. Čakal som kým stretnutie neskončí. Potom som vyšiel na chodbu a čakal, kým sa vo dverách neobjaví Lamik. Ale ona sa zarozprávala s Milanom. Čakal som tam asi 10 minút a potom som pochopil, že ten ich rozhovor bude dlhý a nemá zmysel len tak stáť hodinu na chodbe. Vzdal som to a šiel do kancelárie pracovať. Skončil som niečo po šiestej ale nešiel som do garáže k autu. Potreboval som nakúpiť. Vyšiel som z budovy a dal sa na pravo. Cez cestu bola reštaurácia a tam za sklom ako vo výklade som uvidel sedieť Lamik.
Bola tam sama.
Zastal som. Pozerala sa po ľuďoch v reštaurácii a naprávala si pritom sukňu.
Mám ísť za ňou? Nebude to drzé? Keby chcela tak ma pozve. Pripadala mi taká sama ale trvalo to len chvíľu. K Lamik si prisadla žena na ktorú sa usmiala ako na starú kamarátku. Prišiel aj čašník a doniesol im pitie. Pozrel som na mobil či náhodou nemám od nej správu. Správy žiadne, ale pribudli nové pracovné emaily. Vykročil som do obchodu.

Čakal som, že sa Lamik ozve prvá, že napíše.
Nenapísala.
Ani večer a ani v noci.
Celé mesiace sa nevidíme a keď sa konečne stretneme na živo, tak jediné čo mi povie je dobrý deň? Trochu hlúpa hra. Totálne blbá. Detinská. Neskoro v noci ma napadlo, že možno si naozaj za tie mesiace niekoho našla. Nejakú čerstvú známosť. Sral to pes. Zas nad tým zbytočne premýšľam. Mrhám časom na blbosti ako každý večer. Len vymýšľam kombinácie rôznych pravdepodobnosti. Vždy to znamená len jedno, chýbajú mi informácie.

Ráno som v kuchynke stretol Beu. “Dobré ráno. Ako si víkendoval?,” začala keď si zalievala kávu.
“Bol som s Mariánom v klube a nedeľu som celú premárnil.” Rýchlo na mňa pozrela a ďalej sledovala prúd horúcej vody.
“To aj ja. Nechcelo sa mi nikam chodiť. Škoda že si nezavolal, mohli sme ísť do kina.”
“Niekedy môžeme ísť. Na nejaký horor,“ dodal som len tak a žmurkol som na ňu.
Prešla si s úsmevom po hrubých legínach, ktoré vzorom pripomínali rifle.
Okolo krku mala dlhý teplý šál, ktorý zakrýval maslový sveter s dlhými rukávmi.
Pozrel som na dlhú chodbu, ktorá pretína celú budovu či nezahliadnem Lamik ale ani tento krát som nemal šťastie. Sral to pes.
Zamiešal som si kávu. “Tak sa maj Bea.”

Lamik som stretol na ďalšom meetingu. Sedela celkom spokojne. Pár krát sa nám stretli pohľady, ale vždy hneď odvrátila oči niekam inam. Prečo sa do čerta tvári akoby sa medzi nami vôbec nič nestalo? Žiadne hádky, žiadny výprask na zadok, žiadne rozhovory pri káve. Napadlo ma že hráme jej hru. Kým bola ďaleko, tak zavolala aj sama, ale tu hrá nedostupnú, presne tak ako keď som bol s ňou v Berlíne. Keď ju bolo nutné násilím dotiahnuť do taxíka, alebo zas varím z vody? Do čerta, potrebujem informácie.
Vybral som mobil a napísal jej správu.

#Zajtra o šiestej si s vami rád dám kávu slečna Lamik

O pár minút mi prišla odpoveď.

#Vtedy nemám čas. Môžem len cez deň.

Odpísal som:

#Tak o druhej v reštaurácii naproti?

Mobil už na porade nevybrala. Odpísala až neskoro v noci

#Dohodnuté.

Cítil som sa spokojnejší. Usmial som sa. Tie jej hry. Kde sa ich len to dievča naučilo.