Príbeh č. 23 - Pozhasínané

“Tak čo si mi mal povedať?”
Pozrela na mňa a mne bolo jasné, že príde ďalšia zo série hádok “kazíš náš vzťah. Rozídem sa s tebou”. Neznášam tieto rozhovory. Nenávidím ich. Preklínal som Mirca za to, že vysvetľovanie hodil na mňa.
Cveta s Adrijanou na mňa pozerali so zvedavosťou a ani sa nesnažili tváriť, že nepočúvajú.
Mirec jedol svoj šalát a pivo a vyzeral akoby tie bičíky boli moje a on s tým vlastne nič nemá. To mu ešte zrátam.

“Tiež mám pár bičíkov Jani.“
Brada sa jej začala chvieť. Pozrela radšej na more, len aby mi nepozerala do očí. Videl som na nej, že hľadá správne slová.
“Takže aj ty rád ubližuješ ženám?“
“Nejde o žiadne ubližovanie. Vidíš to veľmi jednoducho.“
“A ako to potom je? Načo iné by boli tie bičíky keď nie na bolesť?“
“Dá sa s nimi spôsobiť aj rozkoš. Okrem toho na teba ich nikdy nepoužijem.“
“To si píš, že ich nepoužiješ! Nikdy taká nebudem! Počuješ! Nikdy! A keď ťa to tak baví, asi si budeš musieť nájsť inú,“ založila si ruky na prsiach a ďalej pozerala na more.
“Jani nepreháňaj. Sme spolu už dva roky a nikdy som ťa do ničoho takého nenútil.“
“Vieš čo je smutné? Že sme spolu dva roky a dozvedám sa o tom až teraz!” kričala.
“Nemyslíš, že je to dosť dôležité na to, aby som to vedela? Dokedy si to chcel predo mnou skrývať?!”
“Jani, nie je to tak dôležité ako si myslíš. Pri tebe nie. Viem, že na to nie si, tak to s tebou ani nebudem skúšať.“ Dodal som neiste, či moje slová zas viac nepokazia.
“A s kým to budeš skúšať?“
Brada sa jej chvela stále viac. Po lícach jej tiekli prvé slzy. Zas sa hádka vyvíja zlým smerom. Kurva.
“Tak s kým?!”.

V jej slovách bol kus pravdy. Ako len nenávidím tieto ženské rozhovory. Najradšej by som ich zo vzťahu celkom vynechal. Napadlo ma, či podobné rozhovory vedú aj gayovia, lebo s mužmi som zatiaľ nič podobné nezažil, ale možno aj preto, že som žiadneho nemiloval.
Toľko toho môžem stratiť. Pred pár hodinami som mohol stratiť život a teraz Janku. Sú dni keď sa toho v živote deje až príliš a ja ho nestíham žiť.

“Milujem ťa Jani… Viem, že je to medzi nami trochu ťažké, ale chcem byť s tebou.”
Sral to pes tieto citové výlevy, hlavne keď sa Cveta s Adrijanou o našu hádku zaujímajú. Občas situácia vyžaduje celého muža a ten muž musí priznať city. Kurva..

Janke tiekli po tvári slzy. Malá ubolená Janka, si stískala kolená pritlačené na prsiach.
Pozrela na mňa červenými očami. “Ja už takto nevládzem. Nemôžem!”
vstala a rozbehla sa do kajuty.

Kedy to skončí, už nech je to za mnou. Sadol som si na miesto, kde sedela predtým Janka a rukami som si prešiel po tvári, akoby som si ju umýval. V hlave mierny zmätok. Viem, že bude treba povedať viac ako len jednoduché, milujem ťa.

Zo stola som zobral Mircove pivo a odpil som si.
Pozrel na mňa a prikyvoval pritom hlavou. “Tak tak.. Bež za ňou. To pivo dopijem aj sám.”
Mal pravdu.
Zhlboka som sa nadýchol a šiel som za ňou. Ležala na posteli a plakala. Prisadol som si k nej na kraj postele. Telo sa jej triaslo pri každom plačlivom vzlyku.
Sedel som tam dlho, nevedel som ako začať, čo povedať, aby to zas nebolo rozbité.

“Pamätáš na náš posledný rozchod? Boli to ťažké mesiace Jani. Prvé dni som sa celkom tešil. Konečne som mal kľud od hádok a od večného napätia. Už som nemal obavy, že ťa stratím, lebo si bola stratená. Po pár dňoch ten pokoj nahradila potreba po tebe. Bolo čoraz ťažšie nemyslieť na teba. Chcel som ti volať x krát za deň. Vedieť aspoň ako sa máš. Aspoň ako kamarát. Pozeral som si tvoj Facebook a čakal, či mi nenapíšeš na messanger.. A ty si namiesto toho postla fotky, kde si sa usmievala s kamarátkami na nejakom babskom výlete. Nemohol som sa na tie fotky pozerať. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som znova otvoril facebook. Keď som bol von, hľadal som ťa v meste medzi ľuďmi, či tam náhodou neuvidím tvoju siluetu.. Dní som trávil v práci, ale najlepšie mi bolo doma samému. Aj tak som nechcel vidieť svet. Nerozumel by mi. Tak ako mi nikdy nerozumeli tvoji rodičia.”

Pozrela na mňa červenými očami, líca mala ružové od sĺz. “Povedz, prečo je to medzi nami také? Prečo to tak často boli?”
“Občas to tak proste je...”
“Občas to tak proste je..” parodovala ma. “Ale prečo?! Prečo to nie je len príjemné, alebo aspoň v pohode? Prečo ťa tak veľmi ľúbim? Prečo mám chuť ťa opustiť a keď to urobím tak zistím, že bez teba nemôžem byť?”
Premýšľal som o jej slovách.. “Sme na jednej lodi Jani.”
“To teda sme.” trochu sa usmiala a upravila si ramienko na podprsenke.
“Je to s tebou ťažké Jani, ale bez teba je to o život . Poď, poďme sa opiť, zabudneme na tvojich rodičov a na včerajšiu búrku.”
Chytil som ju za ruku a ťahal von z postele.

V sieťke, ktorá plávala za loďou, po poslednej búrke už nič neostalo a tak som zo železných zásob vytiahol dve flašky rumu božkov. Je to jeden z tých chlastov, ktoré sa len zázrakom nepredávajú v kartónovej krabici. Sklo je v tomto prípade zbytočný luxus.